Svätopluk v Budapešti

Výstava ilustrácií k novej maďarskej ústave ukazuje, ako si Orbán predstavuje pravé umenie.



Maďarská národná galéria v honosnej budove budínskeho hradného paláca ponúka dve veľmi poučné výstavy. Prvá pod názvom Hrdinovia, králi a svätci zozbierala najznámejšie výtvory národne romantického maliarstva 19. storočia. O poschodie nižšie je druhá, ktorá je napriek viac ako storočnému skoku organickým pokračovaním prvej: pätnásť obrazov objednaných osobným premiérovým splnomocnencom ako obrázkový sprievod novej maďarskej ústavy predstavuje národne romantické maliarstvo začiatku 21. storočia.

Spoločné majú obe výstavy ešte niečo – ukazujú, ako si pravé umenie predstavuje vláda Viktora Orbána a ako sa tento nový oficiálny umelecký kánon snaží presadiť. Podobne ako sa snažila Ficova vláda ustanoviť staronový záväzný model svojím Svätoplukom na Bratislavskom hrade.
Drak a policajt

Aj keď sú medzi ilustráciami k ústave aj kvalitnejšie diela, je zjavné, že talent pri výbere nerozhodoval. Oveľa dôležitejšie bolo ideové súznenie kultúrneho komisára a službukonajúceho angažovaného autora. Poverenec Imre Kerényi (pred rokom 1989 sa vyznamenal režírovaním komunistických mítingov) sa chválil tým, že autorov usmerňoval aj pri procese tvorby a žiadal ich o rôzne zmeny a doplnenia.

Ilustrácie zobrazujú kľúčové body maďarských dejín. Vrcholia kompozíciou so svätým Štefanom, na ktorej zakladateľ uhorského štátu ukazuje na novú ústavu. A to mečom symbolizujúcim odhodlanie, „lebo prijatie novej ústavy nie je nič pre váhavcov a bojkov“, vysvetľuje maliar. Orbána vraj na obraz medzi hrdinov národných dejín neprimaľoval len preto, lebo to nechcela premiérova manželka.

Ako svätec symbolizujúci trpiaci národ stojí uprostred ďalšieho obrazu Albert Apponyi, vedúci maďarskej delegácie na mierových rokovaniach ukončených trianonským mierom. Symbolickými katmi sú cudzí politici rozhodujúci o rozdelení Uhorska. Krajne nesympaticky zobrazená postava na ľavom okraji je najskôr československý politik (a v očiach maďarských nacionalistov jedno z prevtelení diabla) Edvard Beneš. Obraz dopĺňajú slobodomurárske symboly, aby bolo aj najtupším divákom jasné, kto za všetkým stojí.

Regent Horthy ako symbol medzivojnového obdobia sedí na koni, ktorý nemôže ísť vlastnou cestou, lebo mu uzdu zvierajú tajomné ruky vynárajúce sa z príšeria. Je to jasný odkaz na trápenie Orbánovej vlády, ktorej v konaní dobra tiež bránia len temné sily zo zahraničia a domáci zradcovia.

Najväčšie pobúrenie i pobavenie však vyvolalo stvárnenie pouličných nepokojov z roku 2006. S využitím motívu svätého Juraja prebodávajúceho draka zobrazil autor (pôvodne maliar ikon) čierno oblečeného policajta prepichujúceho zo sedla koňa ležiacu bielu ženskú postavu - podľa umelca princeznú symbolizujúcu maďarský národ pošliapavaný „démonickou“ mocou cudzou národu.

Tento obraz najlepšie ukazuje, že nový povinný umelecký kánon je tiež len nástrojom – na presadenie jediného správneho oficiálneho výkladu histórie i aktuálneho politického diania. Presnejšie povedané nahradenie histórie a reality politicky motivovanou straníckou mytológiou.
Televízne hodnoty

Výstavy na Budínskom hrade sú pritom len najviditeľnejším príkladom. Novú - pravú maďarskú kultúru a národnú mytológiu presadzujú všetkými prostriedkami. V ústave, ktorá platí od začiatku roka, je na úroveň úctyhodnej Maďarskej akadémie vied postavená takzvaná Maďarská umelecká akadémia. Napriek honosnému názvu išlo dovtedy len o súkromný spolok národne orientovaných a Orbánovi verných tvorcov. Je to niečo podobné, ako keby Vladimír Mečiar svojho času do ústavy zakotvil, že musí štát ako hlavnú národne kultúrnu inštitúciu na večné časy podporovať, financovať a vybaviť kanceláriami Združenie slovenskej inteligencie Korene, tvorené jeho dvornými umelcami.

Znormalizovaná verejnoprávna televízia akoby sa riadila Ficovým vlasteneckým zákonom, deň čo deň divákovi všemožne vtĺka lásku k národu a rodnej hrude. Zvláštny program sa napríklad venuje prezentácii toho, čo všetko Maďari svetu dali a čo vynašli. V inom nazvanom programe Maďarsko, milujem ťa družstvá zložené z hopsánd zábavného priemyslu súťažia v pozitívnych dojmoch z rodnej krajiny.

A aby naprázdno neobišiel ani druhý v ústave zakotvený pilier vládnej ideológie, šírenie vlastenectva dopĺňa rodinná súťažná šou o Biblii. To všetko v gýčovitom vyhotovení prevzatom z komerčných televízií, ktoré je však ešte trápnejšie, lebo sa urputne snaží tváriť ako nositeľ tradičných hodnôt.
Vkus dôchodcov

Aby nedošlo k omylu. Maďarsko, najmä Budapešť a vidiecke univerzitné centrá sú stále skvelými miestami s výbornou a mnohostrannou ponukou kvalitnej kultúry, bohatou sieťou artkín, kvalitných galérií, divadiel a kníhkupectiev. Plus vedy fungujúcej na svetovej úrovni. Táto kultúra a veda sú však stále viac umelo zatláčané do úzadia, krátené o financie a podriaďované politickým komisárom, aby urobili miesto doteraz väčšinou nie príliš úspešným vládnym „umelcom“ a ideológom.

Dobrým meradlom ich reálnej hodnoty je pritom aj ohodnotenie obrazov z Kerényiho zbierky na bežnom umeleckom trhu. Podľa médií, ktoré obišli znalcov a obchodníkov s umením, by autori ústavných ilustrácií za tieto diela dostali len zlomok zo sedemtisíc eur, čo má byť priemerný honorár za vládnu zákazku. Teda tí, o ktorých by niekto vôbec stál.

Oficiálna vládna kultúra je pritom čoraz viac na smiech. Jej maniakálne (seba)presadzovanie pripomína zakomplexovaného paranoika, čo potrebuje byť neustále presvedčovaný o vlastnej dôležitosti a nestrpí žiadnu kritiku, spochybnenie ani alternatívu. Navyše sa to pravidelne deje s výrazovými prostriedkami na úrovni dychovkovej estrádnej kultúry a jej obdôb v iných „umeleckých“ odvetviach. Čo súvisí aj s tým, že sa poslednou baštou vládnej strany stáva voličská generácia nad päťdesiat rokov a dôchodcovia.

Vidieť to bolo i na minulotýždňovom pochode na Orbánovu podporu. To sú ľudia, ktorých vláda zatiaľ najviac šetrila, nedotýkajú sa ich škrty vo vysokom školstve, odlev investícií ani zoštátnenie vkladov súkromných penzijných fondov. A dnes sa ich vkusu prispôsobuje aj kultúrna politika.

Táto väčšinou béčková a vždy režimová kultúra je pritom cez vládne kultúrne inštitúcie a spriatelené krajanské spolky šírená aj do zahraničia. Vlani v rámci nej vyslali na Slovensko niekoľko národniarskych veršotepcov na festival Pohoda alebo bývalého Orbánovho hovorcu a šéfredaktora vládou založeného a masívne dotovaného týždenníka na besedu o stave maďarských médií. Neinformovanému zahraničnému obecenstvu sú predstavení ako reprezentatívne osobnosti kvalitnej maďarskej kultúry. Našťastie nimi nie sú, aspoň zatiaľ.



Peter Morvay