Už to nie je len pohľad, už to je skúsenosť.

Dovolím si zapochybovť či rodina ako taká je jediná štruktúra vhodná na výchovu detí. To čo považujem za podstatnejšie je láskyplné prostredie ako také. Možno ho dosiahnuť aj v rodine - prax nám ukazuje ako sa to ne/darí napĺňať. Ja vidím okolo seba veľa premárnených šancí na prežitie šťastného života a tí ľudia vyrastali v rodinách. Myslím, že sa zhodneme v tom, že otázka sociálnej štruktúry usporiadania vzťahov nie je zásadná v dosahovaní spokojnosti v živote.

S opatrnosťou súhlasím, ale konzervatívnosť musí byť niečim podložená. Stereotyp (deti sú citlivé) mi na to nestačí. Tým nehovorím že to nie je pravda, alebo to chcem ignorovať, ale aktívne dieťa sledovať v akom je rozpoložení a ako danú situáciu vníma.

Prax mi ukazuje, že deti nemajú zďaleka také predsudky o tom, ako by mal partnerský vzťah vypadať. Tým pádom sú otvorenejšie a autentickejšie v prístupe k nemu. Vedel by som poreportovať, ale toto už s kybčou zdieľať nemusím. Možno na požiadanie.