Jej prítomnosť nás sprevádza celým životom ako hraničný bod, ktorý je v nás pevne ukotvený.

Zahalená skutočná tvár smrti sa zjavuje vo chvíľach, ktoré vysvietia hlboké končiny našej mysle, kam sme ju úmyselne založili.

S prívlastkami neobvyklými býva spájaná...

Tabuizovaná? Spatetizovaná? Záhadná? Čakajúca? Pravdivá?

Svojou istotou rámcuje naše fyzické bytie. Jej temný závoj spočinie na každého, no málokto sa snaží zodpovedať otázky o nej.

Skutočný rozhovor, ktorého predmetom sa stane, býva veľkou zriedkavosťou a možno vzácnosťou.
Ťažoba témy a najmä takmer absurdné závery , ktoré môžu mnohým vyplynúť pri premýšľaní o nej, sú odpudzujúce ,a práve tento priestor môže byť diskrétnejším spôsobom dotyku so skutočnosťou.
Akokoľvek cynicky môže pôsobiť a vyznievať toto fórum, jeho účelom nie je šíriť strach, ale poznanie, prosím teda o reakcie týkajúce sa samotnej témy.

Vieme odpovedať alebo mlčíme?

Čo si pod smrťou predstavujeme?
Ako sa nás smrť dotýka?
Mali sme už kontakt so smrťou?
Prečo sa smrti (ne)bojíme?
Je smrť zavŕšením niečoho?
Ako sa so smrťou vyrovnať(má ateista výhodu či nevýhodu?)?
Spôsobuje strata blízkeho úprimný smútok alebo je to moment, kedy si uvedomujeme našu pominuteľnosť?
Z čoho pramení strach?
Má zmysel?
Je možné prirovnať smrť k inému telesnému stavu, napr. k spánku či bezvedomiu?
Je možné, že človek je pred narodením v takom istom stave ako po smrti?
Bagatelizujú rôzne spôsoby zobrazovania smrti v médiách jej váhu?
...