toto je moja seminárna práca k predmetu Evolučná psychológia. oproti pôvodnej verzii som doplnil pár medzititulkov na oživenie textu, ale v podstate čítanie len určitej časti asi nebude dávať zmysel. odporúčam teda prečítať si to celé, ak vás téma zaujíma. v hranatých zatvorkách su odkazy na zdroje, ktoré sú uvedené na konci článku. pôvodné poznámky pod čiarou som dal priamo do textu kurzívou. pri konkrétnom slove, vete alebo na konci odstavca, na ktorý sa poznámky vzťahujú, je *asterisk*. enjoy!

MONOGAMIA vs. POLYGAMIA

Voľba partnera a pohlavný výber patria k najvýznamnejším témam evolučnej psychológie. Okrem výberu partnera na reprodukciu je u ľudí dôležitá aj otázka rodičovskej investície oboch pohlaví. Ako u väčšiny cicavcov, aj u ľudí je nositeľkou plodu a priamou živiteľkou (kojenie) novorodenca samica-žena a jej náklady na reprodukciu sú tým pádom vyššie ako u muža. Preto sú ženy pri voľbe partnerov selektívnejšie a zároveň – keďže v porovnaní s mužmi môžu za život splodiť len obmedzený počet detí – sa pri reprodukcii a výchove orientujú predovšetkým na kvalitu svojich potomkov.

Samci cicavcov kvôli "neúčasti" na tehotenstve a kojení nie sú biologicky prispôsobení na priame prispievanie k výchovnému procesu. Najefektívnejším spôsobom ovplyvnenia vlastného reprodukčného úspechu samca je preto zameranie sa na kvantitu – na maximalizáciu počtu oplodnení, čomu sú prispôsobené aj pohlavné orgány a sexuálne pudy. Rozdielne reprodukčné stratégie umocňuje dĺžka reprodukčného cyklu u samíc (minimálna doba medzi dvoma pôrodmi). Ak chce teda samec maximalizovať svoj reprodukčný úspech, mal by maximalizovať počet samíc, s ktorými sa pári [Barrett et al., 2007]. Takáto reprodukčná stratégia zvaná polygýnia (najčastejšia forma polygamie) je v rôznej miere bežná u väčšiny cicavcov.

Prečo je sociálne monogamný vzťah pre človeka výhodný?

Podľa biológov a evolučných psychológov je aj človek prirodzene mierne polygamný, resp. polygynný. Tieto tvrdenia, podporené etnografickými štúdiami primitívnych kultúr, sa opierajú najmä o vonkajšie znaky ako sú pohlavný dimorfizmus či veľkosť mužských semenníkov a ich porovnanie s inými druhmi cicavcov, ktoré používajú rôzne stratégie sexuálneho správania. Okrem týchto znakov však dôležitú rolu hrajú aj spomínané požiadavky rodičovskej investície muža. Na rozdiel od iných cicavcov ľudský mozog rastie ešte dlho po narodení, a tak je pre prežitie a kvalitný vývin ľudského jedinca najvýhodnejšia dlhodobá starostlivosť oboch rodičov. Reproduktívny potenciál muža teda tvoria nielen potenciálne genetické benefity, ktoré môže potomkovi odovzdať, ale aj individuálna schopnosť a ochota investovať do jeho rastu, vývoja a neskôr aj do sociálnych kompetencií. Z toho dôvodu kým u väčšiny polygynných cicavcov sú bežné a z hľadiska reprodukčného úspechu najvýhodnejšie krátkodobé partnerstvá, u ľudí je výhodnou stratégiou dlhodobý monogamný vzťah. Rodičovská investícia muža do starostlivosti o bezbranné a závislé dieťa zvyčajne predlžuje spolužitie natoľko, že muž môže opäť splodiť potomka s tou istou ženou.

* poznámka "pod čiarou": Pre mužov sú vo výbere žien nielen pri krátkodobých ale aj pri dlhodobých vzťahoch najdôležitejším kritériom vonkajšie znaky plodnosti. Je to práve preto, aby mohli aj pri jedinej partnerke dosiahnuť čo najväčší reprodukčný úspech. Zároveň sa však pri výbere dlhodobej partnerky zvyšujú nároky muža najmä na rodičovské schopnosti a osobnostnú a sociálnu kompatibilitu ženy. Tým, že pri dlhodobom vzťahu rastú mužove náklady, rastú aj požiadavky. Na rozdiel od zvierat, kde samci súťažia a samice si vyberajú, teda u ľudí súťažia a vyberajú si obe pohlavia. To má, spolu s vplyvom prostredia a spoločnosti, významný dopad na stratégie sexuálneho správania dnešného človeka.

Párovanie ľudí je z toho dôvodu veľmi variabilné – od krátkodobých vzťahov až po niekoľko desaťročí [Geary et al., 2004]. Je najmä v záujme ženy, aby bol vzťah dlhodobý a keďže voľba partnera je v bežných podmienkach na strane ženy, u človeka sú pri rovnomernom rozložení zdrojov napriek mužskej preferencii polygýnie bežnejšie práve monogamné vzťahy.

Dlhodobé spolužitie s jediným partnerom u prirodzene polygamných druhov sa nazýva sociálna monogamia. U ľudí bola najskôr "vynútená" ekologicky (podmienkami prostredia) a neskôr v niektorých kultúrach aj sociálne (zákony a normy). Sociálne monogamné sú však aj niektoré druhy zvierat. Carter a Cushing [2004, s. 104] uvádzajú niekoľko hypotéz/argumentov týkajúcich sa evolúcie tejto stratégie u prirodzene polygamných cicavcov. Jedným z nich je zvýšená snaha samcov o zabezpečenie prežitia mláďat. Zároveň aj samice vzhľadom na podmienky prostredia dovoľujú samcom podieľať sa na starostlivosti o mláďatá. Takéto správanie oboch pohlaví sa mohlo rozvinúť z rôznych dôvodov. Prítomnosť samca môže zabrániť infanticíde*, no môže byť kľúčová aj v prípade ťažkých prírodných podmienok (napr. u vlkov zohrieva mláďatá samica i samec). K evolúcii sociálnej monogamie mohla prispieť aj skrytá ovulácia samíc mnohých cicavcov, vrátane ľudí – to, že nie je sprevádzaná výraznými vonkajšími znakmi a prejavmi, má za následok, že muži sú nútení páriť sa so ženami častejšie, aby zvýšili svoje šance na splodenie potomkov. Zároveň sú muži prirodzene "nastavení" na stráženie ženy pred inými nápadníkmi, čo motivuje snaha byť si istý svojím otcovstvom. Marlowe [2000 in Carter & Cushing, 2004] považuje práve mužskú žiarlivosť za hlavnú selektívnu silu v evolúcii sociálnej monogamie u ľudí.

*infanticída - zabitie mláďat cudzím samcom. Je to bežný jav najmä u niektorých druhov primátov, ale aj u levov, kde samec zabije mláďa iného samca, aby bola samica skôr sexuálne dostupná.

Evolúcia lásky

Fungovanie dlhodobých párových zväzkov u ľudí možno vysvetliť aj prostredníctvom teória pripútania dospelých (adult attachment theory). Hazan a Shaver [1987 in Brumbaugh & Fraley, 2006] tvrdia, že pri romantickej láske prebieha rovnaký proces pripútania a vznik rovnakého systému motivácie ako pri emocionálnom pripútaní novorodenca k matke. Blízky vzťah dospelých jedincov opačného pohlavia pretrvávajúci aj po splodení potomkov je jedna z oblastí, v ktorej sa človek v rámci sociálneho a sexuálneho správania najviac odlišuje od primátov. Napriek tomu, že napríklad so šimpanzom bonobo zdieľa človek až 98% génov, naše sexuálne správanie sa značne líši od promiskuitných šimpanzov, ktoré napriek podobným prejavom pri sexe (objímanie, bozkávanie, očný kontakt pri pohlavnom styku v misionárskej polohe) neprežívajú dlhodobé blízke emocionálne vzťahy (okrem pripútania mláďat a matiek) [Brumbaugh & Fraley, 2006]. Teória pripútania dospelých vychádza z pozorovania správania ľudí a zistenia, že fyzická blízkosť partnera vyvoláva pocit bezpečia a pohodlia, kým jeho neprítomnosť vedie k väčšej úzkosti a podráždenosti. Takéto správanie je typické pre mláďatá cicavcov, ale u dospelých jedincov je veľmi zriedkavé.

Brumbaugh a Farley [2006] sa snažia vysvetliť "evolúciu lásky" (prečo je systém pripútania aktivizovaný aj u dospelých ľudí) prostredníctvom niekoľkých hypotéz. Jedna z nich sa dotýka už spomenutej spoločnej rodičovskej investície, keďže ľudské mláďatá sú na rozdiel od iných druhov mimoriadne závislé na starostlivosti dospelých. Autor hypotézy [Mellen, 1991 in Brumbaugh & Farley, 2006] predpokladá, že vďaka evolúcii systému emocionálneho pripútania k žene sú muži ochotní viac investovať do starostlivosti a ochrany potomkov ako je to u iných druhov. Dieťa, o ktoré sa starajú obaja rodičia, má teda väčšiu šancu na prežitie. Druhá hypotéza (tzv. neoteny hypothesis), sa tiež dotýka vývinovej nezrelosti ľudí po pôrode. Tak ako mozog dieťaťa a ostatné orgány rastú a vyvíjajú sa ešte mnoho rokov po narodení a ľudský jedinec aj pohlavne zreje pomerne neskoro, tak aj existencia systému pripútania u dospelých je podľa tejto hypotézy dôsledkom omeškaného dozrievania. Kým u cicavcov je systém pripútania po rýchlom raste a dozretí "vypnutý", u ľudí vďaka pomalému vývinu ostáva aktívny a citlivý aj v dospelosti. Tretia hypotéza sa týka už spomenutej skrytej ovulácie, ktorá nútila mužov "strážiť" ženy. Neustála, resp. častá prítomnosť mužov v blízkosti žien podľa tejto hypotézy viedla k evolúcii silného emocionálneho puta medzi dospelými ľuďmi.

Mužská a ženská nevera

V prírode je sociálna monogamia značne nestabilná – u väčšiny druhov, u ktorých sa vyskytuje (vtáky, opice Nového sveta, gibony, lemury, vlky, líšky, ale aj niektoré hlodavce), je bežným javom cudzoložstvo, keďže monogamia nie je ich biologicky prirodzenou stratégiou. Rozlišuje sa preto sociálna a sexuálna monogamia. Tá je veľmi zriedkavá aj u vtákov, hoci vyše 90% druhov je sociálne monogamných [Hurley, 1999]. Samčekovia zdieľajú hniezdo so svojimi samičkami a vzorne sa starajú o mláďatá, no popri tom "tajne" maximalizujú svoj reprodukčný úspech – kvantitu – párením s cudzími samičkami. Tie zase "podvádzaním" svojich samčekov môžu zlepšovať kvalitu a diverzitu svojho potomstva vďaka páreniu s ďalšími geneticky dobre vybavenými samčekmi*. Výsledkom je, že veľké percento (až 30%) potomkov sociálne monogamných vtáčích párov tvoria tzv. "kukučie mláďatá". V tomto sú si ľudia s vtákmi podobní** – na rozdiel napr. od šimpanzov, ktorí svoju promiskuitu neskrývajú, je u ľudí nevera zvyčajne skrývaná.

* Z rovnakého dôvodu aj ženy pri krátkodobých vzťahoch uprednostňujú fyzicky zdatnejších a agresívnejších mužov s výraznými črtami indikujúcimi dobré gény.
** Podľa jednej štúdie bolo v juhovýchodnom Anglicku až 30% mimomanželských detí [Philipp, 1973 in Schmitt, 2005].

Šimpanzy, ľudia a ďalšie cicavce však majú v porovnaní s vtákmi vyvinuté mechanizmy, ktoré majú zabrániť tomu, aby samec investoval do starostlivosti o cudzích potomkov. Tým, že sa muž rozhodne starať o ženu a deti namiesto maximalizácie reprodukčného úspechu oplodnením čo najväčšieho počtu ďalších žien, musí si byť istý, že ženino dieťa je skutočne jeho. Žiarlivosť a prirodzená potreba kontroly nad sexuálnym správaním ženy sú teda psychologické mechanizmy, ktoré sa počas evolúcie vyvinuli, aby muži neinvestovali do cudzích detí. Naproti tomu mužova nevera nemá vplyv na to, či je dieťa skutočne potomkom ženy a ženská žiarlivosť spočíva skôr v tom, že mužova materiálna a emocionálna investícia do nej a jej detí nie je exkluzívna. Dnešní muži aj ženy prežívajú sklamanie z nevery podobne, ale práve tento rozdiel v "zdroji" žiarlivosti je možným vysvetlením, prečo ženy po odhalení partnerovej nevery vo vzťahoch zotrvávajú častejšie ako muži. Keďže evolúcia mozgu a emócií je omnoho pomalšia ako vedecký a spoločenský vývoj, ktorý v mnohom zmenil aj možnosti a podmienky nášho sexuálneho správania, väčšinu mužov pri zistení partnerkinej nevery príliš neupokojí, že pri styku s milencom použila kondóm. Sexuálna žiarlivosť a s ňou spojené emócie a reakcie mužov sa totiž vyvinuli v čase, keď ochrana proti otehotneniu neexistovala [Kanazawa & Still, 2005, s. 274-277].

Sexuálne správanie a kultúra

Podľa Ridleyho [in Hurley, 1999] ľudia vytvárali dlhodobé párové zväzky už od prehistorických spoločností lovcov a zberačov. Práve delenie práce medzi mužov (lovci) a ženy s deťmi (zberači), ktoré viedlo k špecificky ľudskej forme sociálneho života, postupne znamenalo prechod od promiskuity a polygamie väčšiny našich opičích predkov až k ekologicky vynútenej sociálnej monogamii. Spoločný tímový lov znamenal relatívne rovnomerné delenie úlovku a neviedol k zhromažďovaniu jedla a nerovnostiam, ktoré by boli potrebné pre otvorenú "háremovú" polygýniu typickú napríklad pre gorily. Zároveň však delenie práce podľa pohlavia znamenalo, že muži, ktorí boli na love, nemohli strážiť svoje ženy a zabrániť tak prípadnému investovaniu do cudzieho potomka. Ridley a Wright [in Hurley, 1999] uvádzajú, že už v týchto primitívnych spoločenstvách začali vznikať sociálne mechanizmy s cieľom vytvorenia zväzkov medzi mužmi a ženami, ktoré boli predmetom spoločenskej dohody a na základe ktorých sa trestala nevera. Ľudia sú jediným druhom, ktorý uplatňuje spoločenský tlak na reguláciu sexuálneho správania.

Etnografické štúdie však ukazujú, že len v 16% svetových primitívnych kultúr sú oficiálne preferované monogamné párové zväzky [Frayer, 1985 in Schmitt, 2005]. Vo viac než 80% primitívnych kultúr je oficiálne povoleným systémom manželstva polygýnia. Napriek tomu aj v týchto kultúrach väčšina mužov a žien žije v monogamných zväzkoch, pretože len muži s vysokým statusom a veľkým majetkom si môžu dovoliť spolužitie a plodenie detí s viacerými ženami. Špecifickým a veľmi zriedkavým typom polygamie je polyandria, kde jedna žena má viac mužov. Táto stratégia je uplatňovaná len u 1% kultúr a je čoraz zriedkavejšia [Trevithick, 1997 in Schmitt, 2005]. Vzhľadom na biologické rozdiely medzi pohlaviami ju nemožno považovať za preferovanú stratégiu, avšak je ukážkou výnimočnej adaptability človeka – je to nevyhnutná odpoveď na život vo veľmi nepriaznivých podmienkach v spojení s osobitým kultúrnym dedičstvom, ktoré vychádza z adaptácie na tieto podmienky (vyskytuje sa najmä u spoločenstiev žijúcich v Himalájach a u Eskimákov). V niektorých juhoamerických kultúrach z oblasti Amazónie ľudia veria v "čiastkové otcovstvo", preto majú muži z týchto kultúr pohlavný styk aj s tehotnou ženou, aby plodu dali časť svojej "esencie". Ženy v týchto kultúrach tak získavajú výhody v podobe ochrany a zdrojov od viacerých mužov, ktorí veria, že sú otcami ich detí [Mesoudi & Laland, 2007]. Takéto správanie je zase evidenciou vplyvu kultúry na sexuálne správanie ľudí.

Hurley [1999] uvádza, že na dnešných mužov aj ženy vo vyspelých krajinách sú vyvíjané evolučné tlaky jednak smerom k monogamii a zároveň smerom k deviácii od monogamie. Muži, ktorí sú atraktívni (dobré gény), majetní a kultúrne úspešní*, majú bez ohľadu na oficiálnu a preferovanú podobu manželstva vo svojom spoločenstve možnosť splodiť potomkov s viacerými ženami, buď simultánne alebo sériovo. Väčšina mužov, ktorí majú prístup k viac ako jednej žene, preferuje polygýniu. Menej atraktívni muži a muži s menším majetkom a statusom sú orientovaní skôr "rodinne", pretože je pre nich výhodnejšie a reálnejšie žiť len s jednou ženou a investovať viac do kvality potomkov, ako do súperenia o ďalšie ženy. Zjednodušene povedané, ženy majú na výber buď voľbu bohatého polygynného muža s dobrými génmi a veľkým majetkom alebo monogamného muža, ktorý im pomôže vychovávať deti.

* Tzn. majú vysoký status na základe kritérií úspešnosti v danej kultúre – napr. v primitívnych spoločenstvách majú vysoký status bojovníci, vo vyspelých kultúrach športovci, politici či umelci.

Teória ženskej voľby polygýnie

Wright a Ridley [in Hurley, 1999] tvrdia, že práve ženská voľba v kombinácii s alokáciou zdrojov medzi mužmi určuje, či je spoločnosť prevažne polygamná alebo monogamná. Wright to vysvetľuje na modeli, ktorý predpokladá voľný výber partnera v skupine 100 žien a 100 mužov usporiadaných podľa ich reproduktívneho statusu (na základe bohatstva, moci a kvality génov u mužov a vonkajších znakov plodnosti a ďalších charakteristík u žien). Možno predpokladať, že muž na vrchole rebríčka si vezme najlepšiu ženu. Každý ďalší muž alebo žena by radšej tvoril/a pár so ženou/mužom na vyššom stupni, avšak tí sú už "obsadení". Keďže ženy sú selektívnejšie, niektoré ženy na nižších pozíciách v rebríčku si povedia, že ony a ich potomkovia budú na tom lepšie, ak sa stanú druhými manželkami mužov s vyšším statusom ako jedinými manželkami mužov na svojej úrovni. Motivácia ženy zabezpečiť pre svoje potomstvo čo najlepšie gény a/alebo materiálne podmienky je prirodzenou tendenciou. Avšak každá žena, ktorá urobí takéto rozhodnutie, necháva jedného muža na konci rebríčka bez ženy. Väčšina mužov je teda na tom lepšie pri spoločensky vynútenej monogamii, pretože v polygynnej spoločnosti len niekoľko mužov má viac žien, kým veľkej časti mužov ostávajú buď ženy s nižším reproduktívnym statusom alebo žiadne ženy.

Wright preto predpokladá, že napriek tomu, že polygýnia je prirodzene preferovanou stratégiou sexuálneho správania mužov, v krajinách s veľkou ekonomickou nerovnosťou jej rozsah neurčuje vôľa mužov ale prirodzená voľba žien. Pre celú populáciu žien je totiž polygýnia vo veľmi stratifikovanej spoločnosti ekonomicky výhodnejšia, pretože zdroje sú medzi ženami rovnomernejšie rozložené, ak sa viac žien stane manželkami bohatých mužov. Podľa Wrighta oficiálna preferencia polygýnie v niektorých kultúrach len odráža tento trend v ženskom sexuálnom výbere, pokiaľ sú zdroje medzi mužmi rozložené veľmi nerovnomerne. Naproti tomu v spoločnostiach s rovnomernejším rozložením zdrojov medzi mužmi sú ženami preferovanou a zároveň aj oficiálnou stratégiou monogamné manželstvá. Teóriu ženskej voľby podporil aj neskorší výskum Kanazawu a Stillovej [1999].

Sexuálna dohoda medzi bratmi

Táto teória zároveň vysvetľuje, prečo sa tendencia k spolužitiu v dlhodobých monogamných párových zväzkoch vyvinula v prehistorickom období spoločenstiev lovcov a zberačov: spoločný lov = spoločné zdroje. Vznik poľnohospodárstva však neskôr znamenal odklon od spolupráce mužov a umožnil väčšiu nerovnosť, čo viedlo ku vzniku ekonomicky a sociálne stratifikovanej spoločnosti, v ktorej je pre ženy výhodnejšia polygýnia. Kultúrne úspešní muži sa tomu samozrejme nebránili. Príkladom sú starovekí vládcovia, ktorí zhromažďovali ženy spolu so svojím bohatstvom. Zároveň však (Grécko, Rímska ríša) udržiavali potrebný stupeň rovnosti medzi mužmi s nižším statusom prostredníctvom zákonov, ktoré presadzovali monogamné manželstvá. Tento historický trend možno označiť za "sexuálnu dohodu medzi bratmi", ktorá sa odráža v spoločenskej zmluve – oficiálnej podpore monogamie a zákaze polygýnie – aj v dnešných vyspelých demokratických krajinách.

Cieľom oficiálnej podpory monogamných manželstiev je podľa Alexandra, Betziga a MacDonalda [in Kanazawa & Still, 1999] snaha vládnucej vrstvy (napriek tomu, že muži v nej sú aj dnes prevažne polygynní) zabrániť rastu deštruktívnej agresivity mužov s veľmi nízkym kultúrnym statusom. Tým, že aj títo muži môžu mať ženy a vlastných potomkov, sa agresivita v spodných vrstvách spoločnosti výrazne znižuje. Miller a Kanazawa [2007] touto teóriou vysvetlili, prečo je väčšina samovražedných atentátnikov z moslimských krajín. V týchto krajinách je oficiálnym typom manželstva polygýnia. Mnohí mladí muži nemajú prístup k ženám a sú preto ochotnejší obetovať život za svoju vieru.

Prečo je vo vyspelých krajinách preferovaná monogamia?

Gould, Moav a Simhon [2004] uskutočnili výskum, na základe ktorého vysvetlili, prečo sú napriek veľkej ekonomickej nerovnosti v súčasných vyspelých demokratických krajinách všeobecne preferované monogamné vzťahy. Bohatstvo mužov v týchto krajinách sa vo väčšej miere odvíja od ľudského kapitálu (vzdelanie, inteligencia, atď.), kým v menej rozvinutých krajinách spočíva priamo vo vlastnení pôdy a majetku, ktorý je často zdedený. Bohatí muži v menej vyspelých krajinách nemajú potenciál "produkovať" kvalitné deti, pretože oni samotní nedisponujú vysokým ľudským kapitálom. Preto ani u žien nevyžadujú kvalitu – ženy v týchto krajinách sú hodnotené len na základe kvantity detí, ktoré dokážu vyprodukovať. Vďaka tomu sú ženy ľahko zameniteľné, ich "cena" je nízka, a preto si bohatí muži môžu dovoliť viac žien.

Naproti tomu vo vyspelejších krajinách majú bohatí muži zvyčajne vysoký ľudský kapitál a preto požadujú kvalitné ženy, s ktorými môžu splodiť a vychovať kvalitných potomkov. Ženy v týchto spoločnostiach nie sú ľahko zameniteľné a ich "cena" je vysoká, preto si väčšina mužov nemôže dovoliť viac kvalitných žien. Zároveň sú muži vyberavejší a ochotní viac investovať do výchovy svojich potomkov, keďže im záleží viac na kvalite ako na kvantite. Autori štúdie teda dochádzajú k záveru, že kým ekonomická nerovnosť mužov vytvára podmienky pre polygýniu, "intelektuálna nerovnosť" žien (a s ňou spojená vyššia selektívnosť mužov) tieto podmienky redukuje. V spoločnostiach, kde má ľudský kapitál vyššiu hodnotu ako majetok, je teda preferovanou stratégiou monogamia.

Problém sociálne vynútenej monogamie

Zjavne však nie je jedinou správnou, ako tvrdia zákonodarci a kresťanská ideológia. Problémom súčasných vyspelých spoločnosti je, že aj sociálne vynútená monogamia výrazne znevýhodňuje niektorých ľudí. Spoločnosť síce neumožňuje oficiálny zväzok muža alebo ženy s viacerými partnermi súčasne, zároveň však nie je problém manželstvo rozvodom ukončiť, čo je veľmi zlý scenár najmä pre ženy. Mimoriadne úspešní muži, ktorí by v iných kultúrach pravdepodobne mali niekoľko žien, "obchádzajú" oficiálny systém prostredníctvom mimomanželských vzťahov a tzv. "sériovej monogamie". Táto forma sexuálnej nerovnosti je podľa Wrighta [in Hurley, 1999] alternatívou otvorenej polygýnie, ale pre ženy je veľmi nevýhodná. Mnohí muži s vysokým statusom sa počas mladého veku oženia a založia rodinu, neskôr sa rozvedú a opäť sa oženia s omnoho mladšou ženou, s ktorou majú "druhú sadu" potomkov. Takýmto spôsobom muž "monopolizuje" obdobie reprodukcie u viac než jednej ženy. Dôsledkom je množstvo slobodných a rozvedených matiek, ktoré už nemajú dostatočný reproduktívny status na nájdenie partnera pre život a kvalitnú výchovu svojich detí. Na rozdiel od polygynných manželstiev v iných kultúrach teda v monogamných spoločnostiach mnohé ženy po ukončení obdobia reprodukcie ostávajú opustené.

Hurley [1999] si preto kladie otázku, či by nebolo pre ženy aj mužov v demokratických krajinách výhodnejšie, keby okrem monogamných manželstiev boli oficiálne uznané a akceptované aj iné formy partnerského spolužitia. Výskumy a teórie evolučných psychológov ukázali, že o ľuďoch nemožno s definitívou hovoriť ako o prirodzene monogamných alebo polygamných. Isté však je, že ľudia sú druhom prirodzene flexibilným a adaptabilným. Zdá sa, že evolúcia nás "pripravila" tak, aby sme aj v sexuálnom správaní dokázali reagovať na rôzne podmienky. Zákony a ideológie práve v tejto oblasti dokážu správanie ovplyvniť len minimálne a mali by preto skôr reflektovať meniace sa potreby človeka a spoločnosti.

Použitá literatúra

Barrett, L., Dunbar, R., & Lycett, J. (2007). Evoluční psychologie člověka. Praha: Portál.

Brumbaugh, C. C., & Fraley, R. C. (2006). The evolution of attachment in romantic relationships. p. 71-96 in Mikulincer, M., & Goodman, G. S. (2006). Dynamics of romantic love: Attachment, caregiving, and sex. Guildford Press. (Dostupné 16. 5. 2011 na Google Books. Zdroj bol použitý v obmedzenej miere kvôli chýbajúcim stranám)

Carter, C. S., & Cushing, B. S. (2004). Proximate mechanisms regulating sociality and social monogamy, in the context of evolution. p. 99-121 in Sussman, R. W., & Chapman, A. R. (2004). The origins and nature of sociality. Transaction Publishers. (Dostupné 16. 5. 2011 na Google Books)

Geary, D. C., Vigil, J., Byrd-Craven, J. (2004). Evolution of human mate choice. Journal of Sex Research, Vol. 41, No. 1, p. 27-42

Gould, E. D., Moav, O., Simhon, A. (2004). The mystery od monogamy. Zdroj: http://repec.org/sed2005/up.9254.1106834114.pdf (Kontrola dostupnosti: 16. 5. 2011)

Hurley, S. L. (1999). Feminism and evolutionary psychology: Can they be reconciled? Zdroj: http://www.bris.ac.uk/philosophy/hurley/papers/fep.pdf (Kontrola dostupnosti: 16. 5. 2011)

Kanazawa, S., & Still, M. C. (1999). Why Monogamy? Social Forces, Vol. 78, Issue 1, p. 25-50.

Kanazawa, S., & Still, M. C. (2005). The emergence of marriage norms: An evolutionary psychological perspective. p. 274-304 in Hechter, M. (2005). Social norms. Russell Sage Foundation. (Dostupné 16. 5. 2011 na Google Books. Zdroj bol použitý v obmedzenej miere kvôli chýbajúcim stranám)

Mesoudi, A., & Laland, K. N. (2007). Culturally transmitted paternity beliefs and the evolution of human mating behaviour. Proceedings of the Royal Society, Vol. 274, p. 1273-1278.

Miller, A. S., & Kanazawa, S. (2007). Ten politically incorrect truths about human nature. Zdroj: http://www.staianoland.com/pdf_files/psychology/Ten%20Politically%20Incorrect%20Truths%20About%20Human%20Nature.pdf (Kontrola dostupnosti: 16. 5. 2011)

Schmitt, D. P. (2005). Fundamentals of human mating strategies. p. 258-291 in Buss, D. M. (2005). The handbook of evolutionary psychology. John Wiley and Sons. (Dostupné 16. 5. 2011 na Google Books. Zdroj bol použitý s obmedzenej miere kvôli chýbajúcim stranám)

je načase zabudnúť na predsudky a vrátiť kvaku na jedálne lístky