Ukrižovanie nebolo rímskym vynálezom. Rimania sa ho naučili od Grékov, ale používali ho aj „barbarské“ kmene (Indovia, Asýrčania, Keltovia). Niektorí Rimania ho považovali za nehanebný a necivilizovaný čin.
Prvé ukrižované obete boli jednoducho pribité o strom. Vyvinuli sa rôzne metódy, ktoré Rimania štandardizovali. Cieľom bolo spôsobiť čo najväčšiu bolesť a a čo najnedôstojnejšie zachádzanie. Väzeň bol vyzlečený a ruky mu priviazali ku kolu, zatiaľ čo ho vojaci bičovali. Používal sa krátky bič nazývaný flagrum. Na konci ramienok boli kovové gulôčky alebo kostičky, ktoré sa zarývali do tela. Bitie skončilo až vtedy, keď obeť upadla do bezvedomia. Odsúdenec neniesol celý kríž, ako si mnohí myslia, pretože by vážil asi 135kg. Stipes (kolmý kôl) bol upevnený v zemi ( Camp Esquilina, Golgota). Väzeň niesol patibulum (priečne brvno), ktoré vážilo od 34 do 57 kg. Niesť ho, boli ale strašné muky, lebo drevo sa im drelo o rany spôsobené bičovaním. Sprievod bol obklopený vojakmi, na čele s centurionom, ktorý mal na krku zavesenú tabuľu so zločinmi odsúdeného (tabullus). Tabullus bol neskôr pribitý na vrch kríža. Na mieste dostal väzeň nápoj s myrhou (galla). Nahý odsúdený bol položený na chrbát s rukami upaženými pozdĺž priečneho brvna. Ruky mu pribili alebo priviazali. Rimania preferovali pribitie. 17,5 cm dlhé kolíky boli zabodnuté do dlaní alebo častejšie do zápästí, kvôly väčšej stabilite. Potom brvno zdvihli a buď priviazali alebo pribili ku kolmo vztýčenému kolu. Železnými kolmi boli potom pribité ku krížu aj nohy. Ak na mieste nebol trvalo postavený kolmý kôl, tak bol kríž postavený vo vodorovnej polohe a tak k nemu obeť pribili. Celú konštrukciu zdvihli a zasunuli do jamy. Na kolmom kole bolo pribité drevo (sedile), ktoré malo za úlohu niesť časť váhy, aby sa telo neodtrhlo z kríža. Bolesť musela byť neznesiteľná. Vrážanie kolov bolo dosť bolestivé, ale obeť musela po vztýčení cítiť aj bolesť spôsobenú vlastnou váhou tela. Ukrižovaný sa nemohol pohnúť, iba ak sa otočil v lakťoch a zaprel nohami. Toto spôsobovalo strašnú bolesť. Každý nádych a výdych bol utrpením a nedostatok kyslíku vyvolával svalové kŕče. Obete boli navyše bité alebo im natreli tvár medom, aby prilákali hmyz. Nakoniec umierali vyčerpaním a zadusením. Niekedy obetiam vrazili kopiu do boku. Často odsúdenca oskalpovali a odstránili mu genitálie. Vrážali im kutáč do krku alebo očí. Telo namočili do oleja a okolo nôh postavili hranicu a podpálili ju. Zdravý človek mohol na kríži prežiť jeden alebo dva dni. Ježiš umrel po šiestich hodinách, čo je dôkazom jeho strašného mučenia.
Kríže mali svoje obmeny. Na niektorých boli obete dolu hlavou, na iných prebodávali genitálie. Rimania vymysleli kríž so štyrmi ramenami (crux immisa) a s tromi (crux commisa), takto ukrižovali aj 4 zločincov so závažím na nohách. Existoval kríž podobný futbalovej bráne, kde boli odsúdení pribití k sebe jednou rukou a jednou nohou. Crux decussata alebo svätoondrejský kríž bol taký, na ktorý bola obeť pribitá s roztiahnutými nohami aj rukami a následne zohavená.
V r.71 p.n.l. okolo Via Appia ukrižovali 6600 otrokov, účastníkov Spartakovho povstania, pre výstrahu prípadným nasledovateľom.
Cisár Konštantín ukrižovanie zakázal, ale stále sa používalo v odľahlejších provinciách. Sú známe záznamy z Anglicka, kde sa ľudia prehlasovali za Krista a nechali sa ukrižovať. Posledné správy sú z Japonska, z 19. storočia.

SLUŠNÝ, Jaromír: Historie mučení