Tma, krúpy a vietor. Chladný byt, chladná duša, chladné srdce, chladný vzťah. Sucho, vyprahnuté hrdlo, zasušené semeno. Doma neporiadok, špina.reďkovka na zemi už začala hniť a nikto ju nezdvihol. Letargia. Obľúbené slovo.
Za čo sa to schováva? Nie nebude. Nechce písať alibistický denníček.
Čo chce? Úctu ? Rešpekt? Alebo jednoducho aby ho ľudia mali radi? Aby ho niekto mal rád. Aby Sa mal rád.
Katarzia. Vákuum. Lávové pole so spiacou sopkou. Prechádza cestou a najbližšia pumpa je 247 km vzdialená. Nikoho nestopol. Nikto ho nezviezol , nuž bude musieť pokračovať sám.
Prišiel na odbočku. Sadne na zem, zapáli si cigaretu. Vyfúkne, no vietor mu nedovoluje pozorovať krásne fraktály dymu. Zoskupovali by sa do vzorcov. Všade sú vzorce. Maximilian Cohen by vám o tom vedel rozprávať.
Keď sa dostal do mesta, bol strašne zmetený. Všetko ho rozptylovalo. Vtáky, šum, hudba hrajúca na ipodoch cudzích ľudí. Dopravná premávka, zmatok. Každý ho v sebe mal. No nie každý si ho dokázal upratať.
Pod stromom je tieň. Vyhradený práve pre jednu osobu. Naštastie ešte nie je obsadený. Sadne si a začne hulákať. Vrieska a kričí. Šialene sa trasie. Šklbe mu telom. Oplzlo nadáva ľuďom na okolo.
„Ty nemohúca hnilá piča / kokot/ kurva “,
v tieni zeleného gaštanu.
„Ty zosušený starý pojebaný pičús, čo má zachnuté sliny na tvári“,
zafúka svieži vánok teplého jesenného podvečera. ó aká nečakaná irónia.
Všetko tu už bolo. Nikto nehne brvou.
Tak ide preč. Pozdraví kostol na Námestí Míru a uteká do metra. Zelená linka. Vezie sa ďaleko. Čo najviac zástavok za čo najkratší čas. Muzeum, mustek, staroměstská, malostranská, hradčanská, dejvická. Na autobus, na lietadlo, na vesmírnu loď.

******

pisane asi rok a stvrt dozadu
teraz by som take nieco asi nespravila
som rada ze mi je dobre