Alebo krábä, čížä, pávä.
Rozhodne však nesmieme zabudnúť na duálny fenomén protonordickej kultúry:
Sôbä.
Obr. 1: Sôbä
Napriek ťuťuli-muťuli obrázku sa netreba nechať zmiasť; sôbä je práve na takýto efekt stavané.
Totiž, po rozmachu kultu sôvä Odinovi poklesla uctievanosť; podľa prieskumu verejnej mienky a uctievanosti agentúrou JLAKK[1] sa v prime time prepadol zhruba o polovicu — a to Odin predsa nemohol dopustiť. Vytvoril teda kópiu očividne úspešného formátu a keďže vtedy ešte neexistovala Rada pre uctievanie a religiomisiu, pomenoval ho — sôbä. Zneužil takto napríklad početnú komunitu kastílskych utečencov, ktorí mali Reconquisty už plné zuby a odsťahovali sa žiť pokojne na sever a ktorí vnútri slova nerozlišovali "b" a "v", takže "sôbä" a "sôvä" vyslovali úplne identicky.
Sôbä bolo už od svojho stvorenia zamerané na čo najširšie davy. Kult sôbä bol otvorený komukoľvek, šikovne kopíroval silné stránky sôvä a vyhýbal sa prešľapom objaveným sôväťom. Sôbä bolo krásne mláďatko, spúšťajúce v nordických ženách materský pud a v ich partneroch pud sebazáchovy, takže neexistovali nepozitívne reakcie na príchod nového kultu. Sôbä bolo zobrazované v maľbách, praveké jaskynné kresby sa jemne doretušovali, aby na nich bolo sôbä jasne viditeľné a anglosaský obchodník William Board začal stavať malé sošky a obrázky sôbä popri cestách v celom regióne. Vznikol tanec Sôbä,
Obr. 2: Ženy v tradičných krojoch tancujú tanec Sôbä.
vtedajšia národná banka SOT[2] vyrazila mince so sôbäťom a ľudové remeslá začali postupne integrálne inkorporovať sôbä. Zobrazenie sôbä zvyšovalo predajnosť akémukoľvek tovaru, obzvlášť medovým výliskom, vikingčatá po sôbäti jednoducho šaleli.
 
Obr. 3: Naľavo minca, napravo ukážka dobového ľudového umenia.
Výhrady o plytkosti, komerčnosti a absencii histórie však nenechali na seba dlho čakať. Ozvalo sa viacero hlasov brániacich pôvodnú vikingskú históriu a tradície, pôvodné sôvä oproti rýchlokvasenému sôbä. Až do krajnosti to potom vystupňoval Erik Svensson svojím povestným prejavom, ktorý zakončil vetou
"Pri tejto miere spoločenskej amnézie by som sa nedivil, keby sa o pár rokov deti v škole učili, že Ameriku objavil niekto iný než Leif Eriksson!" Podpory sa mu však príliš nedostalo; aj najortodoxnejší sôvisti po prejave kritizovali Erika za preháňanie, absurditu a extrémizmus.
A Odin si zatiaľ pokojne mädlil ruky. V boji za sôbä plánoval vytrvať, a tak ostošesť podplácal deti medovými výliskami v tvare sôbä. Stalo sa však, čo nečakal. Detiská si sladkosti nespojili so sôbä. To až v druhom rade. V prvom rade si ho spojili s bradatým a potučnelým Odinom v červenom kabáte, ktorý si sám z medových výliskov hojne ujedal. Sôbä síce vláčil všade so sebou, ale — koho by zaujímal záprah saní, keď vám niekto dáva dobroty, ruku na srdce.
Nuž a Odina to prestalo baviť, pretože si uvedomil, že takto sôbäťu znižuje popularitu. Avšak, čo sa stalo, už sa neodstane; deti už vyžadovali potučnelého bradáča rozdávajúceho sladkosti a odvtedy musia otcovia, ak chcú mať doma pokoj, suplovať Odina aspoň raz do roka.
Odin a sôbä ako takí už z našej kultúry možno vymizli, ale vo svojich myšlienkach, ideách, odkaze a smerovaní spoločnosti prekvitajú a zdá sa, že toho majú ešte veľa pred sebou.
—————————————————————————————————————————————
[1]: Joka lukee alaviitteet, karvainen kämmenet.
[2]: Se on totta.
|
