Vlastne ani neviem či sa mi chce písať tento blog. Moje slová tu na kyberii totiž až príliš často inšpirujú nevyrovnaných mladíkov a mladice k tomu aby si uľavili a vypustili zo seba produkty svojho sémantického metabolizmu, a vzhľadom k faktu že už dávne pochopili že som cieľ takmer bezbranný ( jemnosť sa hrubosti ubráni len veľmi ťažko, v prípade že sa sama nechce stať hrubou), tak si aj uľavujú a mne to potom zbytočne kazí deň...

Každopádne tento blog napíšem. A aj ho zverejním – nie ako ten predošlý ktorý bude ležať v útrobách kybérie až pokým...až pokým ho odtiaľ jeden z Kryptografov nevydoluje

Tento blog napíšem pretože som zažil i krásu, i smútok, a o obé bych sa s Tebou, drah(ý|à) čitateľ(ka)? rád podelil. Začnem zážitkom najsilnejším:

Pohľad na nočné nebo z base campu pod vrcholom Fansipanským (3143m). Čo na tom že mi mrzli nohy, čo na tom že som si ešte deň pred tým preistotu do brucha šupoval bezpečnostný Endiaron, v ten moment keď som hľadel na mlhavé ramená de la voie lactée , v ten moment keď som si

pri prvej padajúcej hviezde želal aby vojny nebolo
pri druhej padajúcej hviezde želal aby vládol mier
pri tretej padajúcej hviezde želal aby mamka moja znova zdravá bola

v ten moment keď som rozmýšľal o tom ako raz (ne)?napíšem blog s názvom 'Najšťastnejší Človek na svete' o mojom guidovi z národa Hmongov ktorý ma na tu horu sprevádzal, v ten moment keď som ležiac na mačetami posekanom rákosí som plakal ako batoľa, preciťujúc znova – ach po akej dlhej dobe, po ako nesmierne dlhej dobe – mohutnosť vesmíru, žiaru onoho Svetla čo skrze sito nočnej oblohy preráža

Potom som takmer celú noc nemohol spať.
Možno to bolo tým že mi mrzli nohy.
Možno tým že 'najšťastnejší Človek sveta' pred chatrčou opitý – dokonca bych sa nebránil ani použitiu termínu « najebaný » - jak cep vykríkal slová ktorých význam sa nikdy nedozviem.
No s najväčšou pravdepodobnosťou to bolo tým že predomnou v tú noc postupne vyvstávali obrazy knihy ktorú sa už nejaký ten piatok chystám napísať.

A tak som ju konečne začal písať.

Deň na to som samozrejme v spoločnosti dvoch írok, jednej juhoafričanky a jednej holandskej policajtky na ten Fansipan vyliezol a pohľadom na pahorky indočínske pokochal sa. A potom zase zliezol abych sa za pár hodín ocitol v tom zvláštne turistickom, zvláštne magickom mestečku Sapa.

Na trhovisku som od starých hmongských čarodejníc vyhádal košelu za 100tisíc dongov a nohavice za 90tisíc, bol to boj, ale myslím že sme sa pritom napokon všetci dobre zabavili a verím že aj ony si dobre zarobili (ináč by mi to predsa nepredali, no nie?)

Noc na to som v sne znova lietal.
Bol som na nejakej party, asi nejaká troška viac advanced kybča session ako tie ktoré sú zvykom, niekto ma poprosil nech zavesím na stenu Chintamani plachtu tak som sa odrazil a plachtil som...

Je faktom že cesta busom zo Sapy do Hanoje za veľa nestála, už po pár kilometroch ma začala z tých zatáčok boleť hlava (poznámka pre pamätníkov: na rozdiel od cesty BayanOlgii-Ulaangom chýbala tomuto tripu nielen kazašská vodečka pred cestou no najmä ono romantické nočné zastavenie šoféra uprostred ničoty) a keď sme podvečer konečne dorazili do Hanoje, tak som sa skoro poblil.
A to som ešte nevedel že ma z autobusovej stanice na predmestí čaká jazda na motocykli – s plne naloženým Tatranom na chrbte a taškou s notebookom v ruke - so šoférom ktorý dáva kruhové objazdy o priemere cca 70metrov...zásadne v protismere

Nuž a potom dnes ráno na autobus utekať a Hanojskú univerzitu hľadať...A v nej v to sobotné ráno na mňa sála s projektorom čakala a v tej sále plno študentov, študentov čo následne moju takmer dvojhodinovú prednášku o 'Quantitative synchronic pageranking of diverse national wikipedias' počúvali aby sa napokon množstvo veľmi, veľmi náležitých otázok pýtali.
Ináč povedané – pochopili.

Prosto success.
Uspech.
Reussite
Stav vecí v ktorom všetko je tak ako má byť, pretože subjekt sa vedome snaží o to aby si čo najčastejšie opakoval mantru ktorú si opakovať má.

Momentálne sa nachádzam v Central Backpacker's Hostel. Práve som počul trikrát zazvoniť zvony neďalekej vofrancúzkomštýlevymurovanej katedrály do ktorej som dnes prvý raz vkročil abych si tam nachvíľu pomeditoval.

U brány tej katedrály žobrala Žena s tým najvačším nádorom na krku a tvári aký som kedy videl. Keď som ju najprv uvidel nevedel som ako reagovať, nikdy som niečo podobné nevidel, prirodzená živočíšna reakcia je odvrátiť tvár.

No tvár od tváre odvrátiť nemožno, nech je akokoľvek zdeformovaná, pred tvárou utiecť nemožno.
A tak mi bolo jasné jedno – tej žobráčke peniaze dať prosto musím.
A čím viac som sa na drevených laviciach toho kostola o meditáciu usiloval, čím viac som Bohyni a Bohu a prosto akémukoľvek objektu viery ďakoval...

...ďakoval za to že mi pred pár hodinami došla správa od môjmu srdcu najbližšej osoby že PETscan bol negatívny a jedno ťažké obdobie sa končí …

tým viac mi bolo jasné – tej žobráčke peniaze dať prosto musím...

Je 13ty november 2010.
Mesiac vstupuje do svojej najsvetlejšej fázy, moja mama je zdravá a vyliečila ju moderná veda, dostal som výplatu a aj štipendium je, zdá sa, na ceste.
Pred 2 dňami som vystúpal na najvyššiu horu Indočíny, predminulú noc som lietal a sekretárka z Univerzity sa mi silou mocou snaží poslať môj Ordre de Mission že abych mal náhodou pri sebe nejaký papier keby ma tu chcel niekto náhodou zavrieť.

(prečo by ma chcel kto zatvárať keď v tomto období anilen sex neriešim, tak to fakt netuším)

Zvony neďalekej katedrály ohlasujú jedenástu hodinu, francúzsky dreaďák čo tu podo mnou zdieľa hostelovú postel so svojou milou si dáva sprchu a mám pocit že si práve jebol hlavu o dvere... niekde na neďalekých schodoch plače malé vietnamča.

Svet je plný utrpenia.
Svet je plný krásy.
Toť vskratke všio.

Od tohto momentu som svojím vlastným projektom.
D.

P.S. a ono to vlastne nebol francúzsky dreaďák ale niekto úplne iný...to len abych ostal verný tomu čo sa udialo