2010 -11-04 16:00 Hanoi, Hotel Phoenix, izba bez okna
Pred chvíľou som si v turistickom sprievodcovi Le Petit Routard prečítal v sekcii o taoizme citát z Tao Te Ťing « nevychádzajúc z domu, spoznávam Univerzum, bez pohľadu z okna cesty nebies spoznávam. Väčšmi sa vzdaľujúc, menej sa naučí »

2010-11-04 15:30 Hanoi, Hotel Phoenix, stále tá istá izba bez okna
Z poprednáškovej a asi ešte trochu aj jetlag siesty ma budí klopanie da dvere. Rýchlo na seba hádžem oblečenie, otváram. Tri mladučké dievčatá by mi rady izbu poupratovali, tak ako činia každý deň, a pravdepodobne tak budú činiť až pokým mladosť bude tatam. Vravím im že dnes upratovať nič nemusia, len si od nich beriem ručníky a toaleťák ktorého mám beztak ešte habadej. Sú v akýchsi rúžových uniformách a jedna z nich je neskutočne krásna. Keď zatváram dvere, počujem ešte aspoň päť minút ako sa celé poschodie otriasa ich zvonivým smiechom, smiechom čo je všade rovnaký, smiechom čo vždy len jedno značil – Život.

2010-11-04 cca 14:00 Hanoi, strecha hotela Hanoi Paradise
Stojím na obrovskom balkóne čo je pridružený k izbe jedného pohodového australana čo som na konferencii spoznal. Prvýkrát vidím Hanoj zhora...Zvláštne, zvláštne, zvláštne...Na konci balkóna má akýsi malý oltárik v ktorom sú nabodané vonné tyčinky, vravím mu nech jednu z nich pred odchodom z Vietnamu zapáli, možno mu šťastie prinesie...Je totiž celý skrúšený z ukončenia akéhosi dvojročného vzťahu...s mužom

Viem že na neho lezie nejaká chrípka tak mu dávam limetku čo som si zobral z obedu a odchádzam

2010-11-04 11:30-12:00 Hanojská technická univerzita, miestnosť 3
Prezentujem môj detektor úsmevov. Toto je dôvod prečo som tu. Toto je dôvod prečo mi Francúzska Republika platila cestu sem, a snáď aj preplatí pobyt tu.

Pár európanov a niečo cez tucet zväčša vietnamských študentov počúva, len Bohyňa vie (LBV) do akej miery sú schopní dekódovať moju angličtinu. Na konci samozrejme potlesk. Iba jedna otázka, na viac nezvýšil čas.

Voici páni inžinieri moja tehlička do južného múru toho čo nazýva(t|m)e katedrálou vedy. Toť vše, moja prvá IEEE konferencia zdárne za mnou. A LBV či nie aj posledná .

2010-11-04 11:00 Pohľad na chodník a cestu pred hanojskou štátnou univerzitou
Ktovie koľko má ten chlapec rokov – možno dvadsať, možno tak ako ja. Stojí u kôpky odpadkov ktorú na ulici zanechal LBV kto...Niekoľko minút prehrabáva tu kôpku odpadkov akýmsi dlhým kovovým drátom – sú tam nejaké plastové flašky, igelit, kusy kartónu.

Napokon si to všetko ukladá do narúčia a prebieha na druhú stranu, tam ho čaká akási žena s takým tým zvláštnym tentononcom pripomínajúcom váhy ktorý tu v Indočíne istotne už stáročia používajú na nosenie vecí.

Hľadím ako s tým náručím plným odpadu kľučkuje uprostred rýchloidúcich motoriek. Vzadu za ním transparenty oslavujúce tisícročnicu mesta Hanoj, hlavného mesta krajiny v ktorej priemerný mesačný plat je menší ako 50 dolárov.

Nemôžem sa nepýtať sám seba: «čo tu robím? Ako som sa sem dostal? » Hľadiac na tú inakosť, na ten stav vecí ktorý by nejeden európan v svojej imperiálnej pýche nazval chudobou, nemôžem sa nepýtať sám seba: « Prečo, prečo, prečo hrám v tomto teatre mundi JA túto rolu a Ty, junák čo s náručím plným odpadu kľučkuješ cez cestu, tamtú? Akým právom? »

Viem, dobre viem že kladenie podobných otázok človeka len vyčerpáva – veď sú predsa takmer isto úplne nezmyselné.

2010-11-03 Vecera, kaviareň Gecko na streche niekde na ulici ktorej názov sa istotne končí na « ng »
Nakoniec už mi to nedá a pýtam sa toho australana že či je homosexuál. A on že hej. A hlavná téma debaty je v ten večer viacmenej určená. Snazim sa mu vysvetlit, ze:

neexistuje jine blaho
nez zpusobene zenou.
neni druhe cesty -
pouze Zena nas muze otevrit.


a tipek si to moc nechce nechat vysvetlit...Potom pre neho asi klasicka debata o nature&nurture. Do toho vytahujem upadok Rima, on kontruje grekmi. Napokon kapitulujem, ved tam predsa nieje co vysvetlit, chalan to proste tak citi, je to sucast jeho identity, jeho podstaty a ja istotne nemam akekolvek pravo hovorit inej dusi co a ako ma citit, mozem si tu len tak basnit, dodavajuc

neexistuje jine blaho
Nikdy, ani vcera, ani dnes, ani zitra
neexistovalo a nebude existovat
jine stesti nez Zena, ani kralovstvi,
ani poutni misto, ani joga, ani modlitba,
ani mantra, ani askeze,
ani naplneni
jine nez stedre rozdavane Zenou

ale nie, nemam pravo presviedcat niekoho ze homosexualita je memeticky a nie geneticky podmieneny fenomen.

Nech si kazdy robi co chce...Len dufam ze som mu priamostou mojich argumentov neublizil

2010-11-03 18:30 Divadlo vodných bábok
Skvostné v svojej inakosti! Približne dva tucty kratučkých epizód zväčša z agrárneho života Indočíny, to celé vyjadrené bábkami čo z vody vynárajú sa. K tomu okúzlujúce hudobné nástroje a komentár v tej pre-mňa-tak-tajuplnej tonálnej reči.

Dve epizódy sa mi najväčsmi ukladajú do pamäti:
Tanec Fénixov – Spod hladiny sa vynára jeden dúhový operenec, potom druhý. Najprv sa akosi naháňajú – tak ako sa už od nepamäti samičky a samčekovia všetkých živých druhov naháňajú – potom sa približujú až napokon sa hlávkami dotýkajú...A tu voilá, spod hladiny sa vynára Fénixiatko!

Meč znovu navrátený - Rodinka ide na kánoi, muž – pravdepodobne mandarín či kráľ stojí vpredu a v ruke drží meč...Zrazu sa spod hladiny vynára nejaký zver – asi korytnačka ale možno aj nejaká vietnamská obdoba Loch Ness alebo čo ja viem čo a prihovára sa mužovi hlbokým hlasom. Po krátkej debate muž vkladá potvore meč do tlamy, tá sa tam ešte chvíľu s tým mečom promenáduje, ponorí sa pod hladinu, znova sa vynorí, stále s mečom v tlame, napokon mizne definitívne, a po nej aj kánoe s rodinkou...

Asi ma to celé rozsekalo najmä kvoli tej analógii s tým ako skončil Exkalibur...
Ten istý motív, na opačnej strane sveta.

LBV o čom vlastne ten príbeh bol, možno o niečom úplne inom ako tá zvláštna arturiánska legenda, no mne v ten moment bolo jasné jedno: je treba vrátiť meč tam odkiaľ prišiel.

Čo najskôr.

2010-11-03 Poobedie Cesta rikšami po Hanoji
Organizátori konferencie nám zaplatili cestu rikšami po Hanoji. Biely sáhib Daniel si sadol do kresla a azijat makal za pár šestákov. Bielemu sáhibovi Danielovi klipkali oči bo mal ešte jetlag, a azijat makal. Biely sáhib Daniel sa za tú hodinu skoro zadusil výfukovými plynmi, a azijat istotne tiež len si to už asi nevšimol bo to jeho prácou jest.

Neviem ako sa mám, konfrontovaný s takouto nerovnosťou, cítiť, čo robiť. Na strane jednej sú tí ľudia radi že si zarobia – toť ich spôsob obživy, toť ich forma služby (a len málo je v Živote krásnejšieho ako služba) na strane druhej sa niečo vo mne búri, kričiac – nemáme právo vás takto využívať, veď tie plyny ktoré tu dýchate, ten kal čo tu istotne tiež kade-tade máte, to všetko je...jedovaté!

2010-11-03 17:20 Hanoi, Hotel Fénix
Dopisujem tento blog. Potom ho hodim na kybču, pomeditujem si, oblečiem si moju mongolskú vestičku modrejšiu ako oceán a poberiem sa na galavečeru do hotelu Hilton (Háháčko). Budem sa usmievať, budem nadväzovať kontakty, budem reprezentovať jednu z najzadlženejších krajín sveta – Republiku ktorá mi to tu všetko platí, a istotne aspoň v jeden moment mi myslou prebehnú tie pyšné slová:

« Reprezentujem Európu. Koho reprezentuješ Ty ? »

Verím že v ten moment, v ten moment mojej LBV či jedinej životnej návštevy Háháčka, si zvyšok môjho kortexu nájde dosť šťavy na to aby mi do vedomia vyslal onen príbeh o meči ktorý sa navrátil tam odkiaľ prišiel, ono

«Nevychádzajúc z domu, spoznávam Univerzum, bez pohľadu z okna Cestu Nebies spoznávam. Väčšmi sa vzdaľujúc, menej sa naučí »

starca ktorý beztak na sklonku svojho Života nasadol na rebriňák tahany volom a odjebal sa dopičepreč.

P.S. The empire never ended