niekedy akoby som mala málo času nad vecami dostatočne sama a veľa premýšľať
a prídem si plytká
a občas prehnane impulzívna

sedím v izbe, z obývačky počujem maminin hlas a otcove mlčanie a televízor
a nejakú hlúpu realityshow (načo a prečo...?)

z vedľajšej izby cez otvorené dvere počujem bratove pravidelné nádychy a výdychy,
spí a fascinuje ma to

rada cestujem vlakom. keď budem mať všetko, čo potrebujem,
odložím si peniaze a pôjdem cestovať, sama len tak alebo s niekým a ďaleko
a zoberiem si len foťák a zápisník.

zistila som, že sa už nebojím. všetko mi príde tak prirodzene prirodzené,
že sa ani nemám čoho báť a som skôr vydesená zo svojho neexistujúceho strachu,
a často si ho len kvôli tomu zvláštneho pocitu z jeho neprítomnosti fiktívne navodzujem.