Neviem, možno to tak je len v mojej hlave a to determinuje moju potrebu veriť, ale...

Keď som sa niekedy pokúšal predstaviť si, že po smrti moja existencia kompletne skončí, nastane bezvedomie, tma, ničota, tak aký má môj život zmysel? Keď v okamihu je preč a nezostane po ňom ani stopa (ostatní ľudia zomrú takisto, konať voči nim dobro preto nie je z exitenciálneho hľadiska logické - nehrá tu rolu dobrý pocit a ďalšie odmeny, ktoré to prinesie, všetko je to totiž limitované mojou existenciou a zanikne hádam ešte skôr, než ja).

Sme naozaj len cestujúci v autobuse, ktorí majú byť k sebe navzájom milí, kým nedorazia do cieľa a nevystúpia do ničoty? A prečo?

Ak je moja smrť koniec, po ktorom nič nie je, potom chválim nihilizmus a obdivujem samovrahov. Tí dokázali prekonať ten zvierací pud sebazáchovy a ukončili celú túto klauniádu dobrovoľne skôr, než skončila na základe absurdných samoúčelných prírodných zákonov sama. Následky to nemá žiadne, tak prečo neprejaviť skutočnú slobodnú vôľu? To sú aj tí ozajstní neveriaci a osvietenci, tí čo naozaj premýšľajú racionálne a skepticky. Hocikto, kto hlása ohľaduplnosť, či akékoľvek iné pozemské hodnoty a ideály, je rovnaký blázon, ako zarytí katolíci či iné vierovyznania. Ktokoľvek lipne na živote, je viac zviera, než človek.

Alebo to je inak. Alebo nie je. Použite ma kľudne ako študijný exemplár kresťana so zmätenou myslou :)

Asi je to celé zbytočne dlhé, sorry. Hlavná myšlienka má byť: Bez zodpovednosti za konanie nie je ani pravidlo konania. Bez pozitívneho/negatívneho posmrtného života nemá zmysel snažiť sa tento život viesť dobre alebo zle. Dáva to niekomu zmysel?