Zhrniem to do jednej odpovede, mali sme výborného profesora, ktorý prebudil záujem o chémiu aj u tých, ktorí s ňou zvyšok života nechceli mať nič spoločného.

Pokusy boli, väčšinou niečo vybuchújuce, prskajúce, farbu meniace (vystreľovanie plechovke vodíkom, amónne fontány). Zaujímavosťou nášho vybavenia boli staré zásoby nájdené zavreté na chalanských hajzloch či kde, odkiaľ sa taký tuhý sodík čerpá doteraz ;). Čiže praskajúce akvárka a čierny fľak na strope.

Kvalita vybavenia postačujúca, chemikálií dostatok, aparatúry akurát, aby bolo možné si aj v skupinách niečo odskúšať. Labáky sme nejak samostatne nemali, keď sa to hodilo k téme, tak sme niečo porobili.

Náš chemikár bol určite najobľúbenejší učiteľ na škole, jeho hodiny boli čisté divadlo [v skutočnosti hrá tanečné divadlo ;)].

Vedel nám vysvetliť mechanizmus, ako ktoré reakcie fungujú - ale vyžadoval po nás, aby sme to proste chápali.

Neviem aké sú osnovy pre vyučovanie chémie, ale vzhľadom na to, že v prvom ročníku na Bio som sa na organickú chémiu potrebovala učiť minimum vecí, rovnako ako na skúšku, myslím, že to naše učivo [aj vrámci maturitného seminára] presahovalo bežné učivo strednej školy.

Používal množstvo vlastných rekvizít [povystrihované kofaktory, apoenzýmy a substráty a ich spájanie, tyče z baumaxu a farebné štipce ako bázy na modelovanie DNA...], učil nás mnemotechnické pomôcky. Dôraz bol aj na každodennú chémiu, ako čo funguje, zaujímavosti, prepojenie s inými vedami etc.

Aj písomky boli kreatívne [čo sa prejavovalo nielen v názvoch skupín :D], dostávali sme rôzne hádanky [spomeniem si len na "padparadža na bicykli", čo mal byť hliník], neraz sa človek rozosmial aj na samotnej otázke.

Dovtedy, z hodín anorganickej chémie s inou vyučújucou, som mala dojem, že chémia je neorganizovaná, nelogická a nikdy sa ju nenaučím [čo počúvam aj od iných ľudí doteraz]. Vďaka nášmu chemikárovi som nakoniec šla aj maturovať z chémie, pretože ma to bavilo a jeho vyučovanie motivovalo.