Zrejme vám neušlo, že s príspevkami o školstve/štúdiu sa v posledných dňoch roztrhlo vrece. Vypadol z neho aj môj príspevok.

V ňom porovnám štúdium na Slovensku a v Británii zo SVOJHO pohľadu a doterajších skúseností.
Pre odchod som sa rozhodol po dvoch rokoch na bratislavskej STU. Bola za tým frustrácia zo systému, prostredia a túžba po lepšom. To „lepšie“ som poznal z rečí mojich vycestovaných priateľov. Páčilo sa mi to a videl som sa v tom. Zbalil som si svojich 6 sliviek, siedmou sa posilnil a opustil som krajinu, v ktorej akurát začala vládnuť známa zberba.

Po roku aklimatizovania, učenia reči (bol som nemčinár, angličtinu som mal podchytenú nanajvýš skrz Cartoon Network a MTV) a šetrenia peňazí som nastúpil na University of Liverpool. Vypukla však kríza a s prácou to bolo hodne zlé, obzvlásť v tak biednom meste akým je Liverpool - meste s bohatou minulosťou a biednou prítomnosťou. Preto som po ukončení semestra pádloval do Londýna, kde ma uchýlila moja nová alma mater – London Metropolitan University.

Tak porovnávajme:
Na Slovensku som mal spústu predmetov, vrátane zbytočností ako telesná a jazyk. Tu mám na každý semester 4 predmety, tak ako ktokoľvek na akejkoľvek škole. Vo vyšších ročníkoch si môžem zvoliť aj ten jazyk, ale ako normálny 15-kreditový predmet (na STU bol za jazyk tuším jediný kreditík).
Na Slovensku trvá skúškové pomerne dlho a človek má k dispozícii plno termínov. Tu je termín jediný, pevný. Nemôže sa teda stať, že na predmet „Pružnosť & pevnosť“ sa bude chodiť ako na teplé rožky s vierou, že raz tá motyka vystrelí. Väčšinou vystrelila, ale to už čo je za prístup toto...
V Liverpoole sa štruktúra štúdia viac podobala na tú slovenskú v tom, že predmet pozostával z prednášky a cvičenia. Cvičenia však boli iba každý druhý týždeň a netrvali viac ako hodinu. Na London Met je to inak. Tu sa absolvuje prednáška a cvičenie bezprostredne v rámci trojhodinovej ‘session’. V skupine je nás obyčajne od 5-25, výnimočne viac. Individuálny prístup nadovšetko. O prínose národnostného mixu snáď nemusím spievať. Moja aktuálna spolužiač je tvorená hlavami z Talianska, Ruska, Líbye, Kanady, Nemecka, Bulharska, Českej republiky, Dánska, Južnej Afriky, Rumunska, Maďarska, Poľska... Oproti domácim je nás zahraničných (tzv. ‘overseas’) o niečo viac.
Dohromady je teda nutné sa dostaviť do školy na 12 hodín týždenne. Je to veľký rozdiel oproti napratanému rozvrhu z STU.
Čo sa náročnosti týka, je to tu ľahšie, priznávam. Môj kamarát bol zo svojho fantastického prospechu v Liverpoole tak frustrovaný, že sa vrátil na Karlovku do Prahy, aby čelil náročnosti, ktorú potreboval. Na druhej strane, je to strelený matfyzák telom i dušou a k jeho rozhodnutiu prispeli aj iné osobné rozhodnutia. Každopádne, jeho najväčším snom je vrátiť sa na postgraduál na Cambridge.
Z mojich doterajších skúseností, profesori majú jasnú predstavu o tom, čo učia. Obzvlásť v Liverpoole ma učili bez výnimky (možno náhoda) ľudia, ktorí mali odpraxované dlhé roky. To, ako dokázali skĺbiť teóriu s reáliami skutočného života bolo veľmi, veľmi prínosné.
Snáď najzásadnejší rozdiel v prístupe spočíva v tom, že nás tu nenútia memorovať celé knihy. Na STU od nás chceli neuveriteľné veci, najradšej by nám do hlavy nainštalovali celú knižnicu. Britom už došlo, že pri mnohých činnostiach si človek môže pomôcť povedzme osnovou či manuálom resp. vyčítať vzorec či postup z knihy, ktorá si to “zapamätá za neho”. Preto mu je takáto kniha predstavená a je naučený ju POUŽÍVAŤ. Ergo diametrálne väčší dôraz sa tu kladie na chápanie, ktoré nie je vyrušované nevyhnutnosťou memorovania všetkého. Hej, všetkého. Šak čím viac vzorcov vieš, tým viac si inžinier.
Pre úspešné uplatnenie v praxi je nutné vyštudovať trojročné štúdium. Nie, darmo ste v predchádzajúcej vete hľadali vhodne umiestnené slovíčko “aspoň”. Tak, ako sa u nás za základ pokladá 5 rokov, tu sú to iba tri roky. Ako povedal kamarát právnik, nejde na postgraduál preto, lebo nemá v úmysle písať o práve knihy či ho vyučovať. Osobne asi budem obeťou tohto systému, pretože s bakalárskym titulom z Británie budem vyzerať na Slovensku ako nedokončenec. Na druhej strane, postgraduál je zvládnuteľný za jediný rok. Aby však mohol študent na tomto stupni pokračovať, musí tomu zodpovedať jeho prospech. Tento princíp sa mi mimoriadne páči. Dokážete si predstaviť, že by to tak bolo aj u nás?
Skúšky prebiehajú bez výnimky v písomnej forme. Sú ohodnotené ANONYMNE, teda opravujúci nepozná meno autora práce. Už toto je solídnou zárukou objektivity. Tou ďalšou je štruktúrovaná spätná väzba vo forme písomnej kritiky, kde je študentovi napísané, v čom mal rezervy resp. čo urobil uspokojivo/dobre/brilantne. A aby to nestačilo, ešte aj toto hodnotenie je tu hodnotené. T.j. po tom, čo prácu ohodnotí jeden profesor, jeho hodnotenie kontroluje ešte jeden. Niekedy sa stane, že pre zvýšenie objektivity sa všetky známky upravia celoplošne, povedzme plus 10 percent. To ak sa javí, že ten prvý professor bol počas opravovania prác v príliš zhovievavej nálade. Ak teda dostanem B, môžem si byť istý, že je to práca hodná tejto známky.
Áno, je to tu spoplatnené. Lenže skrz vládne pôžičky je možné celé štúdium prežiť bez jedinej vynaloženej penny. Splácať to jeden začne až po štúdiu. Pri rozdistribuovaní na viac rokov si túto čiastku človek ledva všimne. Keďže časové nároky na štúdium sú neporovnateľne nižšie, kombinovanie s prácou na čiastočný úväzok je takmer samozrejmosťou.
Ešte jednej témy som sa nedotkol – internátov. Toto je však skutočne ako porovnávať Lučenec s Chicagom. Keď si spomeniem na Mladú Gardu či Mladosť, nedokázal by som toľko vyzvracať, koľko by si to zaslúžilo.

Pokiaľ sa slovenským školstvom nepreženie reformná vlna, urobím všetko pre to, aby som svojich potomkov motivoval k štúdiu v zahraničí. Ten balans "pre a proti" je žalostne nevyvážený. Rozhodnutie odísť z Bratislavy (akokoľvek to mesto milujem) bolo tým najlepším v mojom živote. Nehovorím to preto, lebo chcem, aby to bola pravda. Viem, že to tak je, aj keď to tu nemám také ľahké.

Verím v plodnú diskusiu, každý ma k tomuto čo povedať. Nech sa páči!