aaano, fungujeme vdaka neuronom a predsa sme viac ako neurony samotne. nemam pocit ze by sme dehonestovali atom jeho rozbitim ;)

ked som si prvykrat uvedomil dosledky, tak to mnou pohlo. a teraz? neubralo mi to nic na hodnote zivota. prave naopak, rozhodol som sa tie veci studovat a velmi ma to tesi..zeby som nasiel zmysel zivota? je to jedno, fungujem. co z toho vyplyva? "biochemia respektu k sebe samemu" si hra svoju rolu dalej? alebo proste neriesim...