uplne si chcem vynucovat pozornost. ako ked som bola mala a mali sme doma navstevu a ja som chcela aby sa mi rodicia venovali. tak som si vzala perinu a lahla si na zem do predsiene k dveram do obyvacky. a niekedy som sa rozplakala do periny, ze si ma nevsimli a ze sa stale venuju nejakej tete Monike a ponukaju ju chlebickami. A mna poslu spat.
Uz som rozmyslala, ze si zas zmenim status na facebooku, ze mozno mi niekto na to nieco napise. Ale potom mi doslo ako mi minule doslo, ze tam je kopec poloznamych ludi a ich to otravuje a im ani nechcem hovorit nejake moje veci. Kadejaki spoluziaci zo zakladnej a tak. Bud nech ich poznam velmi, alebo vobec.
Dnes sme sa dlho rozpravali s jankou a som zistila, ze to nie je dobre ked je clovek s niekym tak nejak odmlada a velmi dlho. Lebo je tam potom taky pocit istoty, ktory zabrani bicovaniu sa k lepsim a samostatnejsim vykonom. Ze akoze odstupom casu som rada. Aj tak citim, ze ako sa budujem, ako to mam cele v rukach, ako zistujem svoje nedostatky a cielene ich odstranujem. A bavi ma to planovat tak na dlhodoby horizont, nekratkozrako a paci sa mi, ako to vychadza podla planu, lebo viem ze je spravny. Ale v globale ma to vobec nebavi, robim to preto aby som mala co robit kym sa nieco nestane a budem si moct tak nejak plavat v jednoduchom šťastí. Dalsi odstup casu uz nechcem.
To je strasne, ako sa cely den zbieraju tie vnemy a vsetko a vecer to tak na cloveka dolahne nejak inak.
Boze ja som taketo asi ani nechcela pisat, sedim sama doma, dnes ani nesvietia pouličné lampy do okna, len niečo počujem v obyvačke. Ide to od okna, akoby niečo bývalo v ráme. Nejaký červík čo to tam chrumká. No a tak to teraz vsetko dolieha a rano to uz doliehat nebude, lebo to bude presviežené spánkom. Snáď. A potom zas až večer.
Ani robiť sa mi už nechce, pôjdem asi spať. A od rána budem opäť pracovať na tých advanced náplastiach na to, že si chcem plávať v jednoduchom šťastí a neplávam. A ani si na to neviem vymyslieť múdry plán.