Mitanova novela „Patagónia“ (1970) sa pasuje s motívom človeka stojaceho na križovatke vlastného šťastia, ktorý rád prechádza na červenú a pri ceste za svojim šťastím neváha prekročiť rýchlosť alebo jazdiť v protismere. Nie je mu cudzie ani obchádzanie dopravných pravidiel, najmä ak chce obísť vozidlá žiariace v jeho očiach prekážkové reflexné body. Cieľ jazdy je jasný, je ním Patagónia.

Oblasť, o ktorej hlavný protagonista novely Ivan Mráz počul z rozprávania svojho otca, učiteľa zemepisu, je zároveň metaforou na vzdialenosť medzi ľuďmi. Títo ľudia sa majú veľmi radi, ale pýtajú sa, prečo musia svojim milovaným ublížiť napriek pocitom (bývalej?) spriaznenosti ciest. Dá sa ospravedlniť alebo vyhnúť sa ublíženiu tvrdením, že dospelosť sa vyznačuje schopnosťou preberať zodpovednosť za klamstvá?

V príbehu sa prelínajú viaceré súvislosti na povrchu autorovho kréda: Odvážny vie o priepasti a hoci sa jej bojí, ide k nej, túži ju preskúmať a preklenúť. Niekedy však bezohľadne – bez ohľadu na zaužívané pravidlá a konvencie. V opačnom prípade sa ňou môže nechať pohltiť a padnúť do priepasti v sebe – ako už vystihol Nietzsche – „ak hľadíš do priepasti, aj priepasť hľadí to teba“.

Otec, učiteľ zemepisu, Patagóniu samotnú nikdy nenavštívil, Ivan však jeho rozprávaniu uveril ako živému. Až keď ho dospelosť z tejto predstavy vytriezvela, pochopil možno, že otec len dokázal niesť zodpovednosť za svoje klamstvo.

Ivan Mráz sa však pri svojich počinoch chce vymaniť z tejto šablóny dospelosti (čoby triezvosti) a snaží sa robiť predstavy živými preklenutím priepasti (pripíjaním si do prázdnych pohárov), ktorá ho delí od vysnívanej Patagónie. Chce ostať pubertálnym živlom živiacim svoje okolie svojim radikalizmom, v režime, ktorý klame, ale bez proklamovanej zodpovednosti. Aj keď ju hrdo nosí ako frčky policajtov striehnucich na každý príznak odlišnosti. Súvislosti so socialistickou nivelizáciou však autor skôr vkladá do postáv, motívov a problémov v príbehu, nevystatuje ich deklaratívne na povrch. Čo-to možno vidieť v sprievodných znakoch a symboloch bývalej reality ("prížívnik", príslušníci "VB"..), aj keď sa niekedy núkajú pocity uvoľnenej atmosféry.

Odlúčením od rodiny sa hlavný „hrdina“ dostáva na prechodné miesta svojich rozhodnutí, do nepatričného kontextu, udržujúceho ho v neustálom pohybe k blízkosti približujúcej sa k vzdialenosti východísk z túžob zamestnávajúcich jeho myseľ. Aspoň tie mu jediné nepracujú ako na voľnej nohe, ale (podobne ako jeho matka z jeho otca) robia z každého uplatnenia vlastnej vôle ubližovanie a držia ho na špagátiku.

Ivan sa však nedáva na útek pred ním, ale naopak – v pravom momente sa vyhne číhajúcej pasivite a hodlá aj za cenu spoločenských škandálov nechať priepasť nachvíľu hľadieť do seba, aby na dne tohto pohľadu zo seba vytiahol most k svojej láske. Cesta je uňho len prehodeným lanom, ktoré s rizikom necháva spadnúť, nemyslí na cestu späť.

Získava lásku vydatej ženy, ktorá ho núti k stálej aktivite a sebaaktualizácii preberaním zodpovedností za vzdialenosť, ktorou sa k sebe chcú priblížiť. Obávajú sa, že môžu byť tak blízko k sebe, až už sa nebude možné približovať. Stanú sa bábkami vlastného vzťahu. Ostáva im tak neustále vyhýbať sa zaužívaným zvykom aj v ich medziľudskom pobyte. Prípadne získať pocit živej prázdnoty, ktorý im bude značiť, že až keď niečo strácajú, tak to slovami autora naozaj mali a neustála pominuteľnosť a premenlivosť ich môže napĺňať skutočným pokojom a istotou.

Ešte stále sa dá s Mitanovskou postavou na niečo kedykoľvek a kdekoľvek pripiť – aj s prázdnym pohárom od vína. Vždy je možné cez kontext prehodiť lano a ísť ďalej. Aj keď existujú bližšie cesty k Patagónii, dopravné značenie je lepšie ignorovať a priepasť nepatrične premôcť.

Odkaz Mitanu pre dnešok však ostáva ukrytý v útrobách jeho útlej, ani nie sto stranovej knižky. Nech si k nemu vyšliape cestu každý po vlastných...

Čim ďalej, tým bližšie