cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3882340

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::
total children::7
6 ❤️


show[ 2 | 3] flat


druhyzmysel0
neviem*0
timko0
berlin monroe0
carla1
Klotylda1
ahasver1
anamneza1
Cpt. Vincenzo1
nuan1
*_*2

Dušan Mitana


Narodil sa 9. decembra 1946 v Moravskom Lieskovom v robotníckej rodine. Základnú školu vychodil v rodisku, zmaturoval roku 1964 na Gymnáziu v Novom Meste nad Váhom. Rok manuálne pracoval v rodnej obci, potom začal študovať novinárstvo na FF UK v Bratislave, po roku však prestúpil na VŠMU, kde študoval filmovú a televíznu dramaturgiu. Po skončení štúdia roku 1972 dva roky pracoval ako redaktor literárneho mesačníka Romboid. Od roku 1975 žije ako profesionálny spisovateľ. Po viacročnej časopiseckej príprave knižne debutoval zbierkou poviedok Psie dni (1970), v ktorej sa zamýšľa nad zmyslom života a podstatou ľudskej existencie. Novela Patagónia (1970) je príbehom mladého človeka, ktorý sa búri proti zaužívaným spoločenským konvenciám a hľadá si vlastný životný priestor. Zo súčasnosti tematicky čerpajú aj poviedky zaradené do knihy Nočné správy (1976). So zdanlivo všedným príbehom ich postáv je v ostrom protiklade nečakané, často šokujúce, až absurdné zakončenie. Spoločenskokritický román Koniec hry (1984) na pozadí detektívnej zápletky rieši problém morálky a svedomia skutočného vinníka, za ktorého znáša trest niekto iný. Román je kritikou morálneho stavu spoločnosti v poslednom desaťročí totalitného režimu. Svojrázne komponovaná kniha úvah, esejí, štúdií, slovníkových hesiel, lekárskych diagnóz a poviedok Hľadanie strateného autora (1991) je autorovou výpoveďou o jeho nazeraní na svet, na jeho možný vývoj i na princípy vlastnej tvorivej činnosti. Knihy poviedok Slovenský poker (1993), Patagónia (1994), Prievan (1996) sú tematicky rámcované súčasnosťou. Mitanove rozhovory a úvahy z rokov 1990-1998 dostali knižnú podobu pod názvom Pocity pouličného našinca (1998). „Fantasticko-faktografický pararomán s vesmírnou zápletkou alebo Dejiny spásy v 10 častiach s prológom a epilógom“ je podtitul knihy Návrat Krista (1999) na ktorú voľne nadväzuje aj najnovší román Zjavenie (2005).”




0000010100063532021709090388234007801230
sestra
 sestra      06.01.2015 - 22:21:47 (modif: 06.01.2015 - 22:34:36), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Dušan Mitana číta Dušana Mitanu 1976

V sobotu 31.01.2015 o 17:05 - Kníhkupectvo KK Bagala • Laurinská 19 Bratislava

000001010006353202170909038823400780123007801286
zrnk☉
 zrnk☉      06.01.2015 - 23:30:07 , level: 2, UP   NEW
ides?

ॐ ∞ 卐

00000101000635320217090903882340078012300780128607801293
sestra
 sestra      06.01.2015 - 23:35:32 , level: 3, UP   NEW
urobim pre to vsetko
a verim ze to vyjde

0000010100063532021709090388234007801230078012860780129307801297
zrnk☉
 zrnk☉      06.01.2015 - 23:39:09 , level: 4, UP   NEW
:)

ॐ ∞ 卐

0000010100063532021709090388234005240066
SYNAPSE CREATOR
 timko      19.03.2010 - 19:31:40 , level: 1, UP   NEW  HARDLINK
Dušan Mitana

0000010100063532021709090388234004748002
ahasver
 ahasver      06.06.2009 - 14:13:44 (modif: 06.06.2009 - 15:01:42), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Mitanova novela „Patagónia“ (1970) sa pasuje s motívom človeka stojaceho na križovatke vlastného šťastia, ktorý rád prechádza na červenú a pri ceste za svojim šťastím neváha prekročiť rýchlosť alebo jazdiť v protismere. Nie je mu cudzie ani obchádzanie dopravných pravidiel, najmä ak chce obísť vozidlá žiariace v jeho očiach prekážkové reflexné body. Cieľ jazdy je jasný, je ním Patagónia.

Oblasť, o ktorej hlavný protagonista novely Ivan Mráz počul z rozprávania svojho otca, učiteľa zemepisu, je zároveň metaforou na vzdialenosť medzi ľuďmi. Títo ľudia sa majú veľmi radi, ale pýtajú sa, prečo musia svojim milovaným ublížiť napriek pocitom (bývalej?) spriaznenosti ciest. Dá sa ospravedlniť alebo vyhnúť sa ublíženiu tvrdením, že dospelosť sa vyznačuje schopnosťou preberať zodpovednosť za klamstvá?

V príbehu sa prelínajú viaceré súvislosti na povrchu autorovho kréda: Odvážny vie o priepasti a hoci sa jej bojí, ide k nej, túži ju preskúmať a preklenúť. Niekedy však bezohľadne – bez ohľadu na zaužívané pravidlá a konvencie. V opačnom prípade sa ňou môže nechať pohltiť a padnúť do priepasti v sebe – ako už vystihol Nietzsche – „ak hľadíš do priepasti, aj priepasť hľadí to teba“.

Otec, učiteľ zemepisu, Patagóniu samotnú nikdy nenavštívil, Ivan však jeho rozprávaniu uveril ako živému. Až keď ho dospelosť z tejto predstavy vytriezvela, pochopil možno, že otec len dokázal niesť zodpovednosť za svoje klamstvo.

Ivan Mráz sa však pri svojich počinoch chce vymaniť z tejto šablóny dospelosti (čoby triezvosti) a snaží sa robiť predstavy živými preklenutím priepasti (pripíjaním si do prázdnych pohárov), ktorá ho delí od vysnívanej Patagónie. Chce ostať pubertálnym živlom živiacim svoje okolie svojim radikalizmom, v režime, ktorý klame, ale bez proklamovanej zodpovednosti. Aj keď ju hrdo nosí ako frčky policajtov striehnucich na každý príznak odlišnosti. Súvislosti so socialistickou nivelizáciou však autor skôr vkladá do postáv, motívov a problémov v príbehu, nevystatuje ich deklaratívne na povrch. Čo-to možno vidieť v sprievodných znakoch a symboloch bývalej reality ("prížívnik", príslušníci "VB"..), aj keď sa niekedy núkajú pocity uvoľnenej atmosféry.

Odlúčením od rodiny sa hlavný „hrdina“ dostáva na prechodné miesta svojich rozhodnutí, do nepatričného kontextu, udržujúceho ho v neustálom pohybe k blízkosti približujúcej sa k vzdialenosti východísk z túžob zamestnávajúcich jeho myseľ. Aspoň tie mu jediné nepracujú ako na voľnej nohe, ale (podobne ako jeho matka z jeho otca) robia z každého uplatnenia vlastnej vôle ubližovanie a držia ho na špagátiku.

Ivan sa však nedáva na útek pred ním, ale naopak – v pravom momente sa vyhne číhajúcej pasivite a hodlá aj za cenu spoločenských škandálov nechať priepasť nachvíľu hľadieť do seba, aby na dne tohto pohľadu zo seba vytiahol most k svojej láske. Cesta je uňho len prehodeným lanom, ktoré s rizikom necháva spadnúť, nemyslí na cestu späť.

Získava lásku vydatej ženy, ktorá ho núti k stálej aktivite a sebaaktualizácii preberaním zodpovedností za vzdialenosť, ktorou sa k sebe chcú priblížiť. Obávajú sa, že môžu byť tak blízko k sebe, až už sa nebude možné približovať. Stanú sa bábkami vlastného vzťahu. Ostáva im tak neustále vyhýbať sa zaužívaným zvykom aj v ich medziľudskom pobyte. Prípadne získať pocit živej prázdnoty, ktorý im bude značiť, že až keď niečo strácajú, tak to slovami autora naozaj mali a neustála pominuteľnosť a premenlivosť ich môže napĺňať skutočným pokojom a istotou.

Ešte stále sa dá s Mitanovskou postavou na niečo kedykoľvek a kdekoľvek pripiť – aj s prázdnym pohárom od vína. Vždy je možné cez kontext prehodiť lano a ísť ďalej. Aj keď existujú bližšie cesty k Patagónii, dopravné značenie je lepšie ignorovať a priepasť nepatrične premôcť.

Odkaz Mitanu pre dnešok však ostáva ukrytý v útrobách jeho útlej, ani nie sto stranovej knižky. Nech si k nemu vyšliape cestu každý po vlastných...

Čim ďalej, tým bližšie

0000010100063532021709090388234004740928
SYNAPSE CREATOR
 carla      31.05.2009 - 22:45:11 (modif: 31.05.2009 - 22:57:30) [8K] , level: 1, UP   NEW  HARDLINK !!CONTENT CHANGED!!
jedna z mojich obľúbených poviedok.
---

v električke (dušan mitana)

zahanbuje ma priznanie, že som konal pod tlakom okolností, že to zapríčinila nezmyselná náhoda. oveľa viac mi samozrejme vyhovuje myšlienka, že všetko to už bolo dávno predvídané, pretože nevyhnutnosťou možno ospravedlniť aj činy mnohonásobne krutejšie. napokon, čím dlhšie sa celou záležitosťou zaoberám, tým väčšia je moja neistota; bolo to vôbec kruté? nebolo to ono skutočné, pravé, neopakovateľné stotožnenie, ktoré môžeme trebárs nazvať aktom lásky? neviem. a vôbec, musím prestať na celú záležitosť myslieť ako na objekt analýzy, musím upustiť od interpretácií, ktorých môže byť nespočetne, musím zabudnúť a dúfať, že pamäť sa tým stane útočiskom, že raz, v neznámom, ale už určenom okamihu sa všetko vynorí a v tomto okamihu jasnozrivosti sa dotknem hrán nepoznanteľného.

možno však, že to predsa spôsobil len a len tlak, ktorý bol skutočne veľký. vyniesol ma, doslova ma vyniesol hore schodíkmi a umiestnil ma v priestore medzi prednými a strednými dverami električky. nápor bol taký prudký, že som nestačil vhodiť korunu do tej malej skrinky po pravej ruke vodiča električky, ktorá spĺňa funkciu hlineného prasiatka, a nestačil som si odtrhnúť lístok, čo ma skutočne veľmi mrzelo, lebo nerád sklamávam dôveru iných ľudí. aj keď je ich dôvera cnosťou z núdze. vďaka svojej vrodenej poctivosti som sa úporne snažil poslať korunu štafetou ostatných rúk, ale, bohužiaľ, pravicu, v ktorej som stískal mincu, sa mi nepodarilo vymaniť z tesného zovretia. mal som ju pevne pritlačenú na stehno nejakého muža, zatiaľ čo ľavou rukou som zvieral tyč nad hlavou, teplú a vlhkú od mnohých spotených rúk, ktoré ju zovierali predo mnou. cítil som sa zle a s odporom som mraštil tvár; nemám rád veci poznačené dotykmi cudzích ľudí; akoby som sa musel brániť dôvernosti neznámeho človeka.

električka nešla takmer pol hodiny a bolo to práve v čase dopravnej špičky, ľudia sa vracali z práce. okrem toho bolo šialené sparno, bolo jasné, že príchod búrky je iba otázkou času. keď sa s fučaním zatvorili všetky harmonikové dvere (niekoľko ľudí, visiacich na schodíkoch, bolo treba nešetrne zraziť na zem, aby sme sa vôbec mohli pohnúť), vzduch sa stal nedýchateľným. mal som pocit, že sme v ponorke, v ktorej sa vyčerpali všetky zásoby kyslíka, a s neskonalou netrpezlivosťou som čakal na zastávku, keď sa otvorenými dverami dostalo dnu aspoň niekoľko hltov čerstvého vzduchu; bolo to ako krátke vynorenie nad hladinu. v okamihu som bol do nitky mokrý. pot stekal od korienkov vlasov po čele, po tvári, šteklil ma okolo uší, tiekol po krku dolu celým telom, košeľa aj nohavice sa mi nepriedušne nalepili na kožu. o chvejúcu sa dlážku som sa opieral iba prstami pravej nohy, takže som bol úplne bezmocný proti mnohým trhnutiam pri spomalení, zrýchlení, zastavení, rozbehnutí; nespadol som iba preto, že nebolo miesta na spadnutie. celá masa ako jedno telo sa nakláňala dozadu, dopredu, doľava, nikto nevedel, ktorá noha komu patrí, nikto nevedel, či stojí na vlastných, alebo na cudzích.

spočiatku som stále tesne oproti staršiemu zapáchajúcemu mužovi, ktorý išiel zrejme z nejakej roboty, kde bolo veľa prachu, lebo potôčiky potu zbrázdili jeho hnedú, chudú tvár s kožou ako pergamen malými čiernymi vráskami. snažil som sa odvracať hlavu, hlavne nos od jeho úst, lebo sa mi dvíhal žalúdok z vína, ktoré skonzumoval; občas sa mu grglo. okrem toho som zistil, že je aj fajčiar; bol natoľko presiaknutý nikotínom, že to nemohlo prehlušiť ani vypité víno a zápach hnijúceho mäsa (od obeda, alebo už od včerajška?), ktoré vypĺňalo veľký zubný kaz (ľavá dolná stolička). chrup mal vôbec zanedbaný. okrem ďalších dvoch zubných kazov mal zuby zažltnuté a z vnútornej strany úplne čierne. za kolozub, ktorý mu trčal z úst a dopĺňal jeho kolorit, nemohol; bola to vina rodičov; v detstve to chcelo zubný strojček.

na nasledujúcej zastávke ma preniesli asi o meter ďalej, a hoci som sa všemožne snažil odpútať od muža, nepodarilo sa mi to, čím vonkoncom nechcem tvrdiť, že by sa pri mne držal úmyselne; nemohol za to; bolo to mimo nás.

až na štvrtej zastávke som s úľavou zbadal, že môj náprotivok zmizol. neviem, či vystúpil, alebo ho odniesli na iné miesto, podstatné bolo, že som ho nemal pred sebou. teraz som stále asi v strede uličky, tyče na držanie boli nedosiahnuteľné, obklopovali ma samé spotené, anonymné telá - nikomu som nevidel do tváre. obe ruky som mal voľne spustené pri tele. predo mnou bol chrbát nejakého dievčaťa (alebo to bola už žena?), mala krátke, jemne zvlnené gaštanové vlasy, z ktorých sa šírila príjemná vôňa akejsi decentnej voňavky. značku sa mi nepodarilo identifikovať. ťažko aj, keď žiadnu nepoznám. v prevládajúcom smrade to bolo vítané osvieženie, nakláňal som sa k jej vlasom, ktoré ma šteklili na tvári. na sebe mala blúzku s krátkymi rukávmi a oválnym výstrihom, ktorý odhaľoval oblé plecia a časť chrbta s ostro vystupujúcimi stavcami na chrbtici. pokožku mala dohneda opálenú a ani perliaci sa pot nezotrel príjemný pocit hladkosti, vláčnosti a mladistvosti.

pritisli ma na jej telo, bruchom, bedrami som cítil jej oblý, pružný zadok. zrazu som začal s hrôzou pociťovať vzrušenie. môj zmľandravený úd sa prebudil a cítil som, ako rastie; začal napínať látku na nohaviciach. bol som zdesený, zahanbený, potil som sa viac ako doteraz. uvedomoval som si, že to musí cítiť, a v rozpakoch som zakoktal: "prepáčte," a toto hlúpe slovo znásobilo moje rozpaky. snažil som sa pootočiť, postaviť sa k nej aspoň bokom, keď som už nemohol zmiznúť, ale všetko bolo márne. vtom som pocítil, ako sa telo dievčaťa zachvieva potlačovaným smiechom. to ma dorazilo, lebo jediné, čo neznášam , je výsmech a toto bol očividný, krutý, drásajúci výsmech. začal som ju nenávidieť. v tom okamihu, akoby to vytušila, nevládala už smiech tlmiť a hlasno vyprskla. smiala sa, celé telo sa jej chvelo, zaregistroval som, že má príjemný hlas. uvedomil som si komickosť situácie, chytil ma jej nákazlivý smiech, a už sme sa smiali obaja. v stisku tiel,, v smrade, v hluku, v zmesi rôznych hlasov sme sa smiali oslobodzujúcim smiechom a v tej chvíli nič neexistovalo, boli sme iba my, naše mladé, chvejúce sa telá. nikto si nás nevšímal.

prestali sme sa smiať úplne naraz, v tom istom okamihu, a hoci všetko dookola ďalej hučalo, zdalo sa mi, že vo vzduchu zavislo ticho, ťaživé ticho, ticho pred búrkou.

moje vzrušenie medzitým vôbec nepokleslo, skôr naopak. teraz som to však pokladal za samozrejmosť, smiech nás spojil, oslobodil. bolo to úplne samozrejmé, všetko to muselo tak byť, museli sme sa stretnúť práve tu, práve teraz, práve takto, nevidiac si do tváre. rukami, ktoré ako som už spomínal, som mal spustené pri tele, som sa dotkol jej zadku, tesne obopnutého v krátkej sukni. cítil som v prstoch iba látku, farbu som nevidel. nežne som ju začal hladiť. vtedy sa moja ľavá dlaň stretla s jej dlaňou, áno, to by som chcel zdôrazniť - okamžite som vedel, že je to jej dlaň; vedel som to, hoci v tom spletenci tiel to mohla byť dlaň hocikoho iného - to bol však prípad, keď pravdu možno iba vytušiť.

naše dlane boli úplne suché.

v tom parnom kúpeli, kde bol každý do nitky premoknutý, sa stretli naše úplne suché dlane. aj v ústach mi vyschlo od vzrušenia, a bol som presvedčený, že je to vzájomné.

pritisla si moju dlaň na stehná a pomaly, pomaly kĺzali obe naše dlane dolu, až som zacítil jej jemnú, vláčnu, mladistvú pokožku. potom som cítil jej dlaň na svojom stehne, vyššie, vyššie - šepkal som, až kým nepohladila cez látku nohavíc môj úd, nežný vo svojej tvrdosti. celé telo jej zvláčnelo.

potom sa to stalo. tam, v preplnenej električke, v objatí množstva cudzích spotených tiel, v žeravom, vlhkom, nedýchateľnom vzduchu som vnikol do tela neznámej, odvrátenej ženy. (áno, bola to už žena.) roztvorila sa, prijala ma, jej dlaň mi zovrela stehno, jej prsty sa zaryli do môjho mäsa, cítil som kŕčovité chvenie jej tela a potom ukolísavanie, dozrievanie, ochabnutie. vtedy mala dlaň opäť spotenú a videl som jednu priezračnú kropaj potu, ktorá jej pomaly vytekala od korienkov vlasov ako veľká slza.

podarilo sa mi zapnúť si nohavice, nikto nič nezbadal. položil som si tvár do jej vlasov a ona nežne, odovzdane naklonila ku mne šiju, trela si ucho o moje, keď som sa perami prisal na jej krk. snažila sa pootočiť, snažila sa obrátiť ku mne tvár, ale nepodarilo sa nám pozrieť si do očí, čo pridalo situácii na dráždivosti a napätí; nemohol som sa dočkať, kedy už konečne vystúpime a v pokoji si jeden druhého obzrieme. cítil som však, že hoci výsledok môže byť prekvapujúci, nebude pre nikoho sklamaním. vôbec som nevnímal okolie, bol som príjemne unavený, pokojný, istý sám sebou. možno, že všetko zavinilo práve toto ochabnutie pozornosti.

keď sa električka s trhnutím zastavila a ľudia sa začali tlačiť k východom, keď nás odtrhli od seba a niesli každého k iným dverám, vtedy som ju iba na okamih zbadal z profilu. s úpornou zúfalosťou sa snažila vzopnúť mase, ktorá ju tlačila von, snažila sa pootočiť hlavu a zapamätať si ma, akoby tušila ten banálny koniec. zmizla mi z dohľadu, ale stále som bol pokojný; vonku sa stretneme. keď som mal už vystúpiť, keď som bol na poslednom schodíku, zvonku sa začali hrnúť noví cestujúci, ktorá ma zatlačili opäť dovnútra, a hoci som kričal, hoci som reval: vystupujem, preboha, vystupujem, nikto si to nevšímal; takých, čo sa nedostali von, bolo viac. pohli sme sa a žena, ktorej som nikdy nevidel tvár, zostala na zástavke. iba na okamih som ju zbadal z profilu, to však nestačilo na to, aby som ju neskôr mohol nájsť medzi množstvom podobných žien, s podobnými vlasmi, s podobnou hnedastou, vláčnou, mladistvou pokožkou. nemala žiadne zvláštne znamenie.


i'm a little girl boiled into a mature little piece of work

0000010100063532021709090388234004379994
i!
 i!      22.12.2008 - 16:20:25 [1K] , level: 1, UP   NEW
Dušan Mitana - Bratislava 1972

Býval som v starom, jednoposchodovom dome na Karadžičovej ulici. Boli to štyri bloky postavené do štvorca. Medzi nimi bol vybetónovaný dvor, uprostred dvora stál železný stojan na prášenie kobercov. Pri stenách stáli ustavične plné a ustavične zapáchajúce smetiaky. Prvé poschodie malo pavlač, na ktorej sa sušili trenírky a spodky a košele a podprsenky a plienky a ustavične tam posedávali nejakí ľudia, vždy tí istí. Poznal som sa s nimi iba z videnia.

Môj byt bol na prízemí. Nepatril mne, mal som ho prenajatý na tri roky. Domáca robila na chate v Harmónii, kde aj bývala a kam som jej každý mesiac posielal dvesto korún. Vôbec som sa s ňou nestretol; všetko sa vybavilo korešpondenciou. K bytu mi pomohol jeden známy. On tu býval dva mesiace; viacej nevydržal. Nečudoval som sa mu, ale bol som v takej situácii, že som to musel pokladať za veľké šťastie. Už vyše roka som sa potĺkal načierno po internátoch, do školy som nechodil, domov som sa vrátiť nemohol. Vlastne mohol, ale nechcel som. Vďaka otcovi som zdedil vrodenú srdcovú chybu; ani vojaci ma nechceli. Z fakulty som odišiel po štyroch semestroch štúdia psychológie. Profesori na katedre videli vo mne svojho budúceho kolegu a predpovedali mi „úspešnú vedeckú kariéru". Keď som odišiel, urobil som si z nich nepriateľov. Pokladali to za akési zákerné znehodnotenie svojej práce. Nič som im nevysvetlil, a tak sa začalo o mne hovoriť s veľavýznamnými pomlčkami. Ešte dlhé mesiace po odchode sa moji bývalí kolegovia i profesori správali ku mne s ohľadu- plnosťou, aká sa preukazuje bláznom.

Byt bol jednoizbový. Mal som tam izbu, kuchyňu a kúpeľňu. Do bytu sa vchádzalo cez záchod. Viedli doň dvere. Keď sa otvorili, vošli ste do malej chodbičky; rovno naproti dverám svietila záchodová misa. Bol to splachovací záchod. Zakrýval ho záves, ale odtrhol sa mi hneď na začiatku. Odtiaľto sa išlo do izby. Viedli do nej dvere. V izbe boli veci: skriňa, rozťahovací gauč, stôl, štyri stoličky, sekretár a okrúhly stolík. Veci boli ťažké a tmavé. Okrúhly stolík bol okrúhly. Steny boli vlhké, strop bol vysoký. V izbe boli ešte dve okná a plynové kachle. Z izby sa išlo do kuchyne. Viedli do nej dvere. V kuchyni boli veci: kanapa, kredenc, stôl, dve stoličky. V kuchyni bolo ešte jedno okno a plynový sporák. Z kuchyne sa išlo do kúpeľne. Viedli do nej dvere. V kúpeľni bola vec: zamurovaná plechová vaňa s odlupujúcim sa bielym emailom. V kúpeľni nebolo okno. V kúpeľni bol plynový bojler.

Taký to bol byt.

Okná mal obrátené do ulice a zistil som, že Karadžičova ulica je neobyčajne frekventovaná ulica. Začalo sa to ráno o piatej a skončilo sa večer o desiatej. V noci chodili už poväčšine iba taxíky a vlaky. Ale len nákladné. (Popri ceste viedla železnica.) Akoby som býval na zle odperovanej nákladnej stanici. (Najhoršie to bolo pri posunovaní.) Spočiatku ma otriasanie múrov a dlážky trochu rušilo, ale neskôr ma otriasanie múrov a dlážky veľmi uspávalo. Okná boli asi pol metra nad úrovňou chodníka, ale nikto mi cez ne nenazeral; boli zatreté mliečnou farbou. O jedenástej v noci som ich pravidelne otváral, lebo domáca kázala pravidelne vetrať. Zrejme si myslela, že chladnejší vzduch je zároveň aj čistejší. Mal som zhasnuté, stál som pri otvorenom okne a debatoval som s náhodnými nočnými chodcami. Zistil som, že ľudia sú v noci neobyčajne zhovorčiví; každý sa pristavil.

Bol to dobrý byt. Po pol roku som bol taký vytrénovaný, že som dokázal spať pri najdlhších vlakoch, pri najdlhších kolónach ťažkotonážnych nákladiakov. Bol to dobrý byt; naučil ma dokonalému sústredeniu. Po tom dlhom flákaní po internátoch som prišiel na chuť striedmemu usadlému životu. Zarobil som nejaké peniaze v televízii a teraz som ich míňal. Spať som chodil o tretej v noci, vstával som o deviatej, o jednej som išiel na obed, o siedmej na večeru. Jedával som v Poľovníckej reštaurácii, krčmám, do ktorých chodili moji známi, som sa vyhýbal. Raz týždenne som nosil do rýchločistiarne košele, raz za mesiac som s posteľnou bielizňou navštívil práčovňu. Dva razy mesačne som sa v Kryštál-bare opil. Po izbe sa povaľovali desiatky kníh; ani jednu som nedočítal do konca. Svoje povaľovanie som si sám pred sebou ospravedlňoval ako prípravu na veľký román. Napokon, možno to ani nebolo povaľovanie, lebo som o tom románe ustavične premýšľal. Nosil som ho v hlave, bol však taký dobrý, že mi bolo ľúto pokaziť ho písaním. Nie, nebol to stratený čas. Pre tvorivého človeka neexistuje stratený čas, hovoril som si a zdalo sa mi, že začínam byť tvorcom. To, čo vyzeralo ako zaháľanie, bolo možno obdobím najintenzívnejšej práce. Ale zvyk, ktorý si vyžadoval rukolapné stopy činorodosti, ma občas trápil výčitkami svedomia.



Pravdaže, aj telo si žiadalo svoje. Nemohol som ho trýzniť, a keďže masturbácii som sa nemienil poddať, pravidelne každé tri dni som navštevoval dievčenský internát v Horskom parku. Nie, žiadna promiskuita. Stále to bola iba jedna farmaceutka; volala sa Lea. Bolo nám spolu fajn. Škoda, že sa to pokazilo.

„Ja som ti dobrá len na vyspatie," povedala mi, keď sme sa stretli posledný raz. A ospravedlňujúco dodala: „Tak sa mi zdá." Skutočne ma to prekvapilo.

„Preboha. Myslel som, že vieme obaja, na čom sme. Nie?"

„Áno. Ale," zmĺkla a potom mi pozrela do očí; mala veľmi vyplašené oči. „Som v tom."

„A s kým?" spýtal som sa.

„Musíš ma urážať?"

„Prepáč," pohladil som ju po tvári. „Ale ja za seba ručím. Vieš to iste?"

„No. Skoro."

„Bola si u lekára?"

„Keď sa hanbím."

„Nerozprávaj hlúposti."

„Modlím sa, aby to boli hlúposti."

„Prestaň sa modliť a bež k lekárovi. Uvidíš, že je to hlúposť."

„Choď preč. Prosím ťa, choď preč. A nevracaj sa. Ja si to vybavím. Nerob si starosti. Len odíď. Odíď, preboha."

Rozplakala sa.

„Ako chceš. Ale nemyslel som to zle. Bolo nám predsa fajn, nie? Povedz," chytil som ju za ruky a rozčúlene som ňou triasol. „Bolo nám fajn, nie?" Triasol som ňou, nekládla nijaký odpor, knísala sa mi v rukách ako handrová bábika.

„Áno, bolo nám fajn, ale už bež preč."

„Tak ahoj. A s tým si nerob starosti. Keby predsa len niečo bolo, tak vieš, kde bývam," hovoril som s rukou na kľučke.

„Počkaj," zvolala odrazu. „Bozkaj ma ešte."

Podišiel som k nej a bozkal som ju na mokrú tvár. Našla moje pery. Pohrýzla mi jazyk. „Stiahni roletu," povedala potichu. „Ale už posledný raz. Potom odídeš."

„Dobre, dobre," zamrmlal som a stiahol som roletu.

Odvtedy som ju nevidel.

http://www.zionmag.org/text.php?id=1539

0000010100063532021709090388234003882355
Cpt. Vincenzo
 Cpt. Vincenzo      12.04.2008 - 18:06:39 , level: 1, UP   NEW
Dušan Mitana
Psie dni


Boli to psie dni. Skutočne nepoznám výstižnejšie pomenovanie. Našiel som ho náhodou vo francúzskom slovníku. Stálo tam – canicule – psie dni (čas najväčších horúčav).

Na kúpalisko sa mi nechcelo ísť, rozhodol som sa, že vyhľadám nejaké osamelé miesto pri rieke. Kráčal som k zastávke autobusu, keď do mňa vrazil asi tridsaťročný muž, zamrmlal niečo na ospravedlnenie a ponáhľal sa ďalej. Ani neviem, prečo som sa obrátil a nepokračoval som v ceste. Zaujal ma asi výraz tváre, lebo sa nijako nezhodoval s týmto malátnym popoludním, keď je každý rád, že sa nemusí hýbať, áno, aj v tom, že sa ponáhľal, pramenil hádam môj mimovoľný záujem. Tvár mal červenú, spotenú a pery pevne, zlostne zomknuté; ten kontrast – bol zadychčaný, takže by mal dýchať s otvorenými ústami – akoby od zlosti zabudol normálne dýchať. Jednoducho, obrátil som sa a šiel som pár krokov za ním. Keby som bol vedel, do čoho sa dostanem, určite by som bol pokračoval v ceste; nemusel by som sa teraz zaoberať príčinami smrti neznámeho muža. Som v hlúpej situácii. Viem, že k ničomu neprídem, viem, že všetko ostane iba v oblasti hypotéz, viem, že ostanú iba dohady. Ale napriek tomu mi ešte hodnú chvíľu potrvá, kým dokážem na všetko zabudnúť. Najhoršie je to, že zhodou okolností, alebo riadením osudu, som jedinou nezainteresovanou osobou, ktorá vie, že smrť starého muža súvisí s epizódou, vlastne s incidentom, do ktorého som sa zamiešal vtedy, keď som sa otočil za tým tridsaťročným chlapíkom, ktorý do mňa vrazil. On pozná celé tajomstvo, ja iba jeho časť. Som na prahu tajomstva a viem, že tento prah nikdy neprekročím, preto ma to tak dráždi. Viem, že tajomstvo ostane nevyjasnené, lebo jeden muž je mŕtvy a druhý sa vo vlastnom záujme vystríha objasniť ho. Napokon, som presvedčený, že zmizol a nikdy viac sa s ním nestretnem.

Muž, ktorý do mňa vrazil a za ktorým som sa otočil, dobehol osamelého staršieho pána, ktorý mi pripomínal môjho profesora dejepisu. Starý pán vyzeral prekvapene, a ako som postrehol, poriadne vystrašene. Bolo však jasné, že sa poznajú. Starý pán mu ponúkol pravicu, ale ten druhý si to nevšimol, takže som poľutoval starého pána, ktorý sa to snažil nešikovne zamaskovať poškriabaním na hlave. Bol som od nich asi na pätnásť metrov a v celej ulici (úzka zastrčená ulička medzi starými domami) nebolo ani nohy. Mladší muž bol rozhorčený a starý pán sa ho snažil upokojovať. Zdalo sa mi, že mladší niečo pýta od starého pána, ale ten to buď nemá, alebo mu to nechce dať, pretože ustavične krčil plecami a krútil hlavou; bolo to viac ospravedlňovanie ako odmietanie. Vtedy mu úplne neočakávane mladší muž vylepil zaucho. Starý pán sa ani nepokúsil o odpor, nie o odpor, ani o obranu; vôbec nezdvihol ruku, aby si aspoň pohladil tvár. Vyzeralo to, že facku očakával a dostal ju úplne zaslúžene. Keď mu mladší strelil druhé zaucho, rozbehol som sa k nim.

Nepamätám si už presne, čo som hovoril, viem iba, že som sa postavil medzi nich, a najviac ma prekvapilo, že z môjho zásahu bol oveľa viac vystrašený starý pán ako jeho protivník. Prosil ma, aby som do toho nezasahoval, že je to ich vec, prosil ma, aby som ich nechal samých. Mladší muž stál počas celej mojej intervencie opodiaľ s rukami vo vreckách a sebaisto, pohŕdavo sa usmieval; nevedel som, či nado mnou, alebo nad očividným strachom starého pána.

Priznám sa, že to trocha urazilo moju samoľúbosť, cítil som sa istým spôsobom zosmiešnený, a tak som bez slova odišiel, nazlostený na starého dedka, ktorý pohrdol mojou pomocou. Onedlho, v autobuse, ktorý ma viezol za mesto k vode, som si už vyčítal svoju samoľúbosť, ale napriek tomu som sa nemohol úplne zbaviť zlosti.

Našiel som si osamotené miesto, kde bola rieka ešte nezregulovaná. Z vody trčali ostré skaly, na brehu sa povaľovali prázdne plechové sudy od oleja. Vyzliekol som sa a vliezol do vody. Nemohol som sa vrhnúť do chladivých vĺn, lebo by som si určite roztrhol brucho na skrytej, číhajúcej skale. Opatrne som vyhmatával chodidlami cestu, ktorá ma dovedie do bezpečnej hlbiny. Skaly boli zradne slizké, keby som sa pošmykol, noha by sa dostala do úzkej medzery a zlomila by sa s prasknutím, utlmeným vodou; nad hladinou by nič netušili; zistili by to, až keby sa noha vynorila; krvavé mäso, prebodnuté niekoľkými íverčekmi kostí.

Doplával som do stredu rieky a pocítil som mocný, neodolateľný prúd, ktorým som sa nechal unášať. Najradšej by som sa bol nechal niesť, stále a stále, najradšej by som bol splynul s týmto živlom, najradšej by som sa bol oddal rieke a vyústil do mora, dostal som však chuť na cigaretu. Začal som plávať k ľavému brehu, mocnými rozmachmi som pretínal hladinu, namáhavo som čelil prudkému toku, ktorý ma nechcel pustiť zo svojich pazúrov.

Zadychčaný som vystúpil na breh. Ruky, nohy, celé telo sa mi chvelo od námahy. Rozbehol som sa po nábreží. Horúci chodník hrial mokré chodidlá, čoskoro ich osušil. Aj telo o chvíľu uschlo v ťažkom, hustom, páliacom vzduchu. Únava ma prešla, vychutnával som radosť z brehu, zo sviežeho vánku, ktorý vyčarovalo z páliacej clony moje pohybujúce sa telo.

Urobil som si lôžko z ploských skál, vyzliekol som sa donaha a ľahol som si na rozpálené kamene. Popálili mi kožu, vyskočil som, nabral do dlaní vodu a pokrstil som ňou tie nemé tváre, ktoré pri stretnutí s vodou ožili a podráždene zasyčali. Opäť som si ľahol a s nevýslovným pôžitkom som vyfajčil jednu za druhou tri cigarety. Fajčil som so zatvorenými očami, studená voda mi umývala chodidlá, cítil som stiahnutú kožu na celom tele a najviac na tvári; akoby sa scvrkla, vysušila; tiesnila rozpínajúce sa svalstvo.

Neviem, kedy som zaspal. Prebralo ma hučanie vĺn, rozbíjajúcich sa o skaly. Striasol som sa pod spŕškami chladivej vody. Proti prúdu plával veľký vlečniak s rozviatou trojfarebnou zástavou. Z paluby si ma prezerali ďalekohľadom. Rozzúrene som im zahrozil, ale oni si to zle vysvetlili a priateľsky odkývali. Hladina sa pomaly upokojovala. Sklonil som hlavu do jej úrovne a videl som bezhraničnú pláň, trblietajúcu sa v slnku, ktorá prechádzala v diaľke v belasú oblohu. Obzor zmizol, všetko sa navzájom prestupovalo. Bezrozmerné. Voda pokojne, rovnomerne uplývala a ani jej nenapadlo obrátiť sa k prameňu. Hlava ma pálila, krv divo búšila o steny. Hrdlo zovreté od smädu. Ľahol som si dolu bruchom, hlavu strčil do vody. Zdalo sa mi, že voda sa vyparuje pri dotyku s horúcou kožou. Potom som sa napil. Pil som dlhými dúškami a necítil som žiadnu chuť.

Keď som odtrhol ústa od hladiny, zbadal som neďaleko brehu psa, ktorý sa trepal vo vode, akoby sa topil. Nevedel som, či psy vedia plávať; tento sa tuším ešte nestačil naučiť. Chcel som skočiť za ním a vytiahnuť ho, potom som však zbadal dlhú haluz. Podal som mu ju, pes múdro do nej zaťal zuby a dal sa vytiahnuť na breh. Bol malý a tipoval som, že aj mladý; takmer šteňa. Mokrá srsť zlepená, naježená. Triasol sa na celom tele, nevedel som, či od strachu, alebo od zimy. Bol to zrejme jeden z psov odsúdených milosrdnými majiteľmi, ktorí nemajú svedomie zahlušiť svojho nemého priateľa; iba ho odvlečú ďaleko od búdy v nádeji, že nenájde cestu späť. Položil som ho na horúce kamene; nech sa osuší a zohreje. Napadlo mi, že pes nepatrí zrejme nikomu, teda si ho môžem nechať. Veď som mu zachránil život. Chytil som sa tejto myšlienky, usmieval som sa na psa, hladkal som ho, prihováral som sa mu neznámou rečou. Bol som veľmi rád, že konečne budem mať aj ja psa, tak ako všetci susedia. Spriatelím sa s ním, vycvičím ho podľa nejakej príručky pre cvičiteľov psov, neurobíme bez seba ani krok. Nebudem ho ponižovať strážnymi úlohami, spávať bude na mojej posteli. Tak som sa rozradostil, že som si opäť ľahol na chrbát a položil som si psa na prsia. Dôverčivo sa schúlil do klbka a vyhrieval sa na pražiacom slnku. Keď sa osušil, hneď ožil. Zľakol som sa, aby mi pes neodhryzol moje malé zvieratko, scvrknuté, odpočívajúce, schúlené v čiernom húští medzi nohami. Ale pes sa pustil na opačnú stranu. Začal sa vrtieť, liezol mi po prsiach a usadil sa na pleci. Cítil som na krku jeho ňufák, jeho dych, jeho vlhký drapľavý jazyk. Zrazu som sa naľakal, že sa mi môže zahryznúť do krčnej tepny. Až mi celé telo zmeravelo od strachu; po chrbte prebehlo strnulé mrazenie. Chcel som ho chytiť a dať dolu z pleca, ale pri prudkom pohybe som ho pichol do oka. Zavrčal od bolesti a v zmätku mi zahryzol do prsta. Mozog sa mi zastrel zlosťou. Tak ty takto. Za to, že som ťa zachránil. Ozval sa vo mne ľudský pud – vyžadoval som vďačnosť, a keď sa mi jej nedostalo, zavrčal som na psa, vyceril som zuby a zahryzol som mu do krku. Pes sa bránil a pohrýzol ma na líce. Vrátil som mu to. Chvíľu sme sa hrýzli. Medzi zubami som cítil srsť a chrupavku ucha. Potom som zdrapil psa a šmaril som ho do vody. Z poraneného líca tiekla krv. Vypľúval som srsť, zbieral kamene a hádzal som ich do psa, ktorý sa trepal vo vode. Štvrtým kameňom som ho definitívne zlikvidoval. Voda zružovela. Prestal sa trepať, bol už ďaleko a zdalo sa mi, že ho vidím klesať ku dnu.

Znechutený som sa obliekol. Dúfam, že nebol besný, pomyslel som si, a pre istotu som sa rozhodol, že si to idem dať niekde ošetriť.

Keď som vyšiel spoza kríkov, ktoré ma kryli pred prípadnými zvedavými pohľadmi, zbadal som nejakého muža; bol ku mne otočený chrbtom. Práve prehodil akúsi bielu šnúru na hrubý konár jedného stromu. Konce šnúry sa voľne hompáľali, a ako na ne dopadali slnečné lúče, predierajúce sa pomedzi lístie, v nepravidelných intervaloch sa bieloskvúco leskli; bolo mi jasné, že šnúra je úplne nová. Muž bol starý a akýsi vetchý; už vtedy, keď som ho videl od chrbta, sa mi zdal povedomý. Vzápätí som ho spoznal, lebo sa otočil a bezradne sa obzeral okolo seba, akoby hľadal, kto mu pomôže. Kým som sa stačil skryť, už na mňa mával. S nevôľou som vykročil spoza kríkov. Vtedy sa na okamih zarazil, lebo ma spoznal. Nestratil duchaprítomnosť a slušne pozdravil.

„Dnes máme na seba šťastie,“ usmial som sa.

„Prepáčte, že som odmietol vašu pomoc,“ povedal ospravedlňujúco, „dúfam, že ste sa neurazili.“

„Nie, nie,“ protestoval som.

„Aj tak vám aspoň dodatočne ďakujem, vtedy som bol príliš vzrušený.“

„Chápem,“ povedal som. „Myslím, že nie ste zvyknutý dostávať na ulici zauchá.“

„Bol by som rád, keby sme o tej veci už nehovorili,“ povedal prosebne. „Iste chápete...“

„Samozrejme,“ skočil som mu do reči, „nezapálite si?“

„Ďakujem. Fajčím fajku,“ povedal a vytiahol z vrecka fajku v koženom puzdre. „Rád by som vás o niečo požiadal...“ začal okúňavo a pozrel smerom k šnúre.

„Ale to je samozrejmé,“ odvetil som, lebo som vedel, o čo ide. Bolo jasné, že by iba s veľkými ťažkosťami vyliezol na strom a uviazal šnúru o konár.

„Ďakujem,“ povedal, keď videl, že sa ochotne šplhám na strom.

Uviazať šnúru a urobiť slučku mi nerobilo žiadne ťažkosti. Šnúra sa mi síce zdala trochu pritenká, ale nechcel som sa do toho miešať. Mal som so starým pánom už svoje skúsenosti.

„Ste veľmi láskavý,“ povedal, keď dofajčil.

„To nič. Len neviem, na čo si stúpnete,“ povedal som. „Totiž, ja by som vás podvihol k slučke, ale mohli by to kvalifikovať ako vraždu obesením, a to by som nerád.“

„Ó, božechráň, nechcem vám robiť nepríjemnosti.“

Poobzeral sa okolo seba, zbadal sudy od oleja, ktoré ležali na brehu rieky.

„Áno, sú prázdne. To by šlo,“ povedal som.

Spolu sme doniesli jeden sud a postavili sme ho pod slučku. Na bielej košeli starého pána ostala olejová škvrna. Úplne ho to vykoľajilo. Asi mal prísnu ženu. Snažil som sa ho upokojiť, nechcel som, aby odchádzal na druhý svet v duševnej nepohode. Ako-tak sa mi to podarilo. Potom mi podal ruku a povedal, že je rád, že sa so mnou zoznámil. „Skutočne, som veľmi rád, že som spoznal takého milého a ochotného človeka,“ povedal.

Odvetil som naučenou frázou. „Potešenie je na mojej strane.“ Požiadal ma, aby som sa vzdialil. „Viete, chcem vás ušetriť pohľadu, ktorý možno nebude príliš estetický.“

Hoci som mal silné nutkanie spýtať sa ho na príčinu, nechcel som, aby si o mne pokazil dobrú mienku, a okrem toho – posledné želanie sa patrí splniť.

Odišiel som k vode a dôkladne som si poumýval zaolejované ruky. Keď som sa vrátil, s určitým prekvapením som skonštatoval, že šnúra vydržala. Bol už stuhnutý. Vyzeral dobre, iba ten olejový fľak na košeli pôsobil ako päsť na oko.

Rýchlo som sa vzdialil. Nechcel som, aby niekto zistil, že som bol svedkom. Objasniť by som nemohol nič a na moje hypotézy by nebol nikto zvedavý.

Hlavu som mal ako v ohni. Trešťala od bolesti, krv divo búšila o steny lebky.

0000010100063532021709090388234003882353
Cpt. Vincenzo
 Cpt. Vincenzo      12.04.2008 - 18:05:28 , level: 1, UP   NEW
Zjavenie
Dušan Mitana


Volajme ho Dušan. Alebo Jonáš. Mama mu hovorila Duško, otec Dušan. Priezvisko: Jonáš. Po otcovi. Syn je nositeľom otcovho priezviska, známa vec. Otec sa volal Michal, po archanjelovi Michaelovi. Matka Mária, za slobodna Bučková. Bolo mu fuk, ako ho volajú, napokon, v istom štádiu života bol aj budhistom, veril v karmu a reinkarnáciu, hoci bol vraj pokrstený luterán. Tak mu hovorili. Pochopiteľne, že si na to nepamätal, veď mal iba osem dní, kto by si to pamätal.

Pamätal si iba na svoj prvý pocit: STRACH.

Áno, na počiatku bol strach.

Býval v sieťovej detskej postieľke, kovovej, natretej bielou farbou, mreže boli z povrazov ako siete na futbalových bránkach, z oboch strán, bola to klietka, ale on bol ešte malý, slabý, neduživý, nedosiahol hore, aby stiahol tie bočné mreže, a vrchom nevylezie, hoci klietka nie je zhora uzavretá. Nevyletí! Je malý, a aj keby sa dokázal postaviť a opustiť klietku, dom neopustí! Vidí z postieľky okná a aj na oknách sú mreže, husté železné mreže. Keď sa narodil, bola tu krčma, ale dedo dostal echo o znárodnení, najprv chcel krčmu podpáliť, ale uhovorili ho. Rozpredal inventár a premenil krčmu na byt. Bývali v ňom spolu s tetou Annou a strýkom Emilom.

Jonáš je sám a vie, že ho zvonku zamkli a niekto ho pozoruje. V kľúčovej dierke občas zbadá oko: studené, belasé, nehybné oko; možno je sklené, umelé, mŕtve, lebo nikdy nežmurkne. Mama je už v robote, robí predavačku v neďalekom obchode so zmiešaným tovarom s názvom BUDÚCNOSŤ, dedo odišiel kosiť lúku, je tu sám, a je mokrý, opäť sa počural, ale musí vydržať až do obeda, vie, že mama príde a vyslobodí ho, vymení mu plienky, áno, musí vydržať, lebo to oko ho sleduje, a keby začal kričať, plakať a prosiť o pomoc, to mŕtve oko by ožilo, dvere by sa otvorili a Agitátor by sa mu začal posmievať: „Zas si sa pošťal, nevydržíš ani do obeda, ty kopa hovien, nikdy nebude z teba chlap?“

Podnájomník, áno, mali podnájomníka a hovoril, že sa volá NERO - jeho skutočné meno sa nikdy nedozvedeli… Bol mladý, hádam dvadsaťročný, prišiel s „úderkou“ rovnako mladých nadšených dobrodincov, ktorí presviedčali zaostalých dedinčanov o šťastnej budúcnosti v spoločnom JRD, preto ho medzi sebou volali Agitátor, ale oficiálne ho oslovovali súdruh Nero - tak sa mu to páčilo. Ostatní agitátori opustili ich dedinu, lebo väčšina hlúpych občanov ešte nebola zrelá pre budúcnosť a odmietala podpísať prihlášku, ale Nero zostal. Za podnájomníka ho museli prijať, hoci neplatil ani korunu; prikázali im to z MNV, kde mal súdruh Nero vlastnú kanceláriu. Keď sa ho pýtali, čo vlastne robí, dobromyseľne odvetil: „Pomáham ľudom na ceste do Raja.“ Aj im pomohol. Najmä strýkovi, ale vlastne aj otcovi. Otec bol v 38. roku na západných hraniciach, v Čechách, a až do smrti tvrdil, že sme nemali ustupovať. Bol presvedčený, že líniu by Nemci neboli prerazili, hovoril, že bunkre boli dokonale opevnené a absolútna väčšina obrancov bola ochotná zomrieť, ale západné veľmoci ich zradili. Bolo to vraj menšie zlo. Neskôr, o veľa rokov neskôr mu syn vysvetľoval, že ich nezradili iba západné veľmoci, ale aj Stalin, ktorý podpísal tajnú zmluvu s Hitlerom, ale tomu už otec neveril; stále spomínal na to, ako s hlbokým ponížením a plačom vyprázdnili bunkre, opustili hranice a vrátili sa domov, na Slovensko. Istý čas slúžil vraj na Bratislavskom hrade, kde boli maštale pre kone, ale jeho prevelili k spojárom. Jonáš si nevedel predstaviť, že na Hrade boli kone v maštaliach - on si pamätal, že tam boli neskôr, v šesťdesiatych rokoch minulého tisícročia, reštaurácie a vinárne pre komunistov . Keď sa tam raz chceli ísť navečerať a popiť pár pohárov vína s kamarátmi po jednej vernisáži, maštaliar na nich zavolal esenbákov. Bolo to v tých zlatých šesťdesiatych rokoch, keď sa na chvíľu otvorili okná a začal sa mierny prievan a oni, naivní, ale plní odvahy, nádeje, ba i radosti zo života chceli tým maštaliarom vyznať lásku a pripiť si s nimi na večnuju pamjať. Dostali od esenbákov takú nakladačku, že sa im zlomeniny a tržné rany na dušiach hojili nasledujúcich dvadsať rokov.

Vtedy si Jonáš povedal: „To vám nezabudnem. Za toto budete kruto pykať.“ Nepovedal si to však iba sám pre seba, boli pri tom aj iní kamaráti, dobrí chlapci, ktorí uverili pražskej, dubčekovskej jari - ba niektorí verili utópii o komunizme, ktorý sa dá zreformovať zvnútra aj po 21. auguste 1968. Jonáš chcel vtedy odísť zo školy - študoval v 2. ročníku na VŠMU, ale jeho ročníkový vedúci Peter Balna ho uhovoril: „Dušan, nebláznite, to nemá zmysel, musíme proti nim bojovať zvnútra.“ Peter dobojoval o necelý rok, vyhodili ho z katedry a o pár mesiacov zomrel na infarkt.

O čom sme to hovorili? Aha, o otcovi.

V 44. roku bol vraj otec spolu s dvoma východoslovenskými divíziami pripravený zúčastniť sa SNP, ale nejakým nedopatrením ich Nemci odzbrojili ešte pred Povstaním, a tak sa ocitol v nemeckom koncentráku. Na dôkaz toho, že neklame, ukázal Jonášovi pliešok s akýmisi vyrazenými číslami, hoci syn vôbec nepochyboval o pravdivosti otcových slov. Bolo mu ho ľúto, cítil, že otec sa za to (za čo?) hanbí a ktovie prečo sa chce komusi ospravedlňovať. Otec spomínal, že keď ich oslobodili Američania, stačil sa ešte zúčastniť 5. mája aspoň Českého národného povstania v Prahe. Čechov mal rád ako vlastných bratov; pred vojnou sa učil za krajčíra kdesi v južných Čechách, a boli to vraj najkrajšie roky jeho života. Bol aj členom Sokola a s hrdosťou ukazoval fotky: najradšej mal bradlá a hrazdu. Po 45. roku vstúpil do Demokratickej strany, založil si krajčírsku dielňu a začal „podnikať“. Mal troch tovarišov, darilo sa mu. Oveľa neskôr Jonášovi vysvetľoval: keby neboli prišli komunisti, dnes by si študoval v Paríži. Jonáš mu veril, hoci sa mu zdalo byľku nepochopiteľné, že vtedy bol už otec členom Komunistickej strany. Vstúpil tam vraj preto, aby on, Dušan, mohol študovať aspoň na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Novom Meste. Jonáš veril otcovej verzii príbehu, ale podľa Agitátora to bolo celkom inak. Podľa Agitátora otec neposlúchol rozkaz, vôbec sa nevrátil na rodné Slovensko, ale s viacerými „hrdinami“ dezertoval, prebehol na nepriateľskú stranu a cez vojnu bol v zahraničnom odboji, lietal na anglických lietadlách a bojoval proti Slovenskému štátu na strane komunistov. Agitátor bol ešte veľmi mladý, neskúsený, pochádzal z hlboko veriacej katolíckej rodiny, nečudo, že sa pomalšie orientoval v politickej situácii a poplietol si Jonášovho otca s jeho švagrom, strýkom Emilom. Dušan nerozoznal komunizmus od fašizmu - mal iba štyri roky - ale bol na strýka pyšný, nesmierne pyšný, že lietal na bojových lietadlách; najradšej sa hral s ich miniatúrnymi kópiami. Potom však začali vysielať v rádiu prenosy z akýchsi procesov a každú chvíľu hlásili, koľko zradcov ľudu už popravili, a vtedy Agitátor ponúkol strýkovi pomoc: prevedie ho cez hranice, ale musia cestovať až k rieke Morave. On pochádza z Devínskej Novej Vsi, pozná tam každý kúsok zeme a má „skvelé kontakty“. Ba nechcel za to ani peniaze, vraj nemajú žiadnu cenu, preto mu stačí iba nejaké zlato a šperky. Dobre vedel, že dedo rozmýšľal rovnako; peniaze, ktoré ušetril počas vojny ako krčmár, aj s tými, ktoré dostal za rozpredaj inventáru, premenil na zlato, drahé kamene a rôzne brošne, prstene, retiazky a náušnice. Agitátor chcel všetko, ale dedo nepadol na hlavu; dal mu iba časť pokladu, zvyšok dostane až po „úspešnej akcii“. Agitátor zúril, vyhrážal sa, ale dedo sa iba smial: „Zasran, ja som starý ruský legionár, takým ako ty som vykrúcal krky holými rukami.“ Agitátorovi nezostalo nič iné iba súhlasiť, a tak sa istého dňa vybrali so strýkom do Devínskej Novej Vsi. Akcia sa zrejme podarila, lebo strýko sa nevrátil. Ale ani Agitátor sa nevrátil. Možno zdrhli spolu, utešoval dedo tetu Annu, manželku strýka Emila, bol to hochštapler, za to moje zlato bude mať „za kopečkami“ celkom slušný začiatok. A možno ich oboch chytili, teta bola oveľa skeptickejšia. Uvidíme, musíme trpezlivo čakať, tak veru.

Čakali. Na strýkov list - podľa dohovoru. A dočkali sa; onedlho prišli namiesto listu dvaja iní Agitátori v dlhých čiernych kožených kabátoch, s čiernymi klobúkmi, pýtali sa tety Anny: „Kde je váš manžel?“

„Neviem. Odišiel do roboty a viac sa nevrátil.“

Ukázali fotografiu a spýtali sa: „Je to váš manžel?“ Teta sústredene pozerala na fotografiu, potom odmietavo pokrútila hlavou: „Nie, to nie je môj manžel, môj manžel žije.“

„Len ak by vstal z mŕtvych,“ zarehotal sa tučný bulo a ukázal fotografiu Jonášovi: „Synak, je to tvoj strýko?“ Jonáš si zobral nezreteľnú fotku do oboch dlaní, na zemi, na brehu rieky ležal muž, ktorý sa podobal na všetkých strýkov, a nad ním stál chlap, ktorý sa podobal na všetkých Agitátorov. „Chlapček, že je to tvoj strýc?“ povedal druhý Agitátor a láskavo ho pohladkal po hlave. „Priznaj sa a je to vybavené.“ Dušan sedel v tej svojej zamrežovanej detskej klietke a márne sa pokúšal vyletieť a prehovoriť, stále iba koktal a nikto tomu nerozumel, ale v tej chvíli, ako zbadal tú fotografiu, niečo sa stalo: natiahol ruku k Agitátorovi a povedal svoje prvé slovo: „Daj.“

Mama sa rozplakala, zrejme od šťastia.

Chytila ho do náručia, vytiahla ho z klietky, bozkávala ho na čelo, na temeno, na oči: „Žije. Počujete? Duško žije.“

„Ako viete?“

„Hovorí“.

„Aj opice hovoria: Daj.“

„Dušanko, synček, prečo si až doteraz mlčal?“ spýtala sa matka.

A Jonáš odvetil zreteľne, celou vetou: „ Nebolo o čom hovoriť.“

Prvý Agitátor sa usmial: „Milý chlapček.“ A druhý si odpľul: „Idiot.“ Dušan súhlasne prikývol: „Idiot: Daj, daj, idiot.“

„Kto je pre teba idiot, zasran? Mám ti jednu jebnúť?“

„Prestaň, vidíš že je to neškodný idiot,“ chlácholivo pohladkal prvého Agitátora druhý Agitátor.

„Idiot, neidiot, ale robí ze mna piču.“

Jonáš potešene zatlieskal dlaňami: „Piču, piču, daj piču.“

Zdalo sa, že Agitátori zabudli, prečo vlastne prišli. „Prečo sme sem vlastne prišli?“ spýtali sa navzájom, takmer naraz.

„Fotka.“

„Aha, do piči, skoro som zabudol.“ Chmatol Dušana za blond vlásky a strčil mu pred oči fotografiu: „Poznáš ho?“

„Daj,“

Agitátor bol byľku zmätený: „Čo chceš, do piči, čo chceš, čo ti mám dať?“

„Tata.“

Agitátori si uľahčene oddýchli, konečne to majú za sebou, zasran sa priznal.

„Tak to je tvoj tata?“

„Daj.“

Prvý povedal druhému: „Zapíš, priznal sa. Poznal tatu.“

Dušan pokrútil hlavou: „Neni tata. Daj.“

Pochopili: chce si strýka prezrieť zblízka, prosto, chce ho identifikovať. Už bolo neskoré popoludnie, aj hladní boli, aj vypiť bolo treba, nechceli sa zdržovať. Podali Jonášovi fotku, vlastne, iba mu ju požičali a spýtali sa: „Je to strýco?“

Dušan sa neunúval verbálnym priznaním: strčil si fotku do úst a s chuťou ju prežúval. Kým sa im ju podarilo zachrániť - strkali mu špinavé smradľavé prsty do úst a šklbali kúsky papiera, mama s tetou sa smiali, až plakali; Agitátori ich bili po ústach: „Kurvy, nerehocte sa, nemáme kópiu. Hajzel, vypľuj ten obrázok,“ prosili Jonáša, ktorý si búchal päsťou po hrudi ako mladý orangutan a hovoril: „TATA TU.“

„Kúrva, prehltol ho, ten zasran prehltol vlastného strýca … a že idiot.“

„Idiot, idiot,“ Dušan sa spokojne usmieval…

______________
Úryvok z prvej kapitoly románu Zjavenie (KK Bagala, Levice 2005)

0000010100063532021709090388234003882351
Cpt. Vincenzo
 Cpt. Vincenzo      12.04.2008 - 18:05:00 , level: 1, UP   NEW
Zjavenie 2
Dušan Mitana


Začiatkom novembra sa zdravotný stav starého pána rapídne zhoršil. Zuby, ktoré mu ešte zostali, škrípali, vŕzgali, odmietal jesť aj na drobno pokrájané kuracie mäso, ba ani špeciálne konzervy, ktoré mu posielala gazdova dcéra z Londýna ho neoslovili: ovoňal, znechutene pokrútil fúzami a odišiel na balkón. Ľahol si do hrantíka, v ktorom pôvodne pestovali muškáty, chvíľu poležal, ale bolo mu zima - dlhé a horúce leto prešlo toho roku takmer bez prechodu, bez medziobdobia, ktorému sa kedysi hovorilo jeseň, rovno do zimy. Gazda so ženou sa napokon odhodlali k trestnému činu: odniesli starého pána k zverolekárovi. Vo veľkom zelenom cestovnom vaku. Starý pán sa prebral z letargie, protestoval, akoby vedel, že ten vak súvisel s jeho zhoršujúcim sa zdravotným stavom: mali ho na dovolenke na ostrove Korfu, opustili ho, zradili. Dcéra sa o neho starala, neodložili ho do žiadneho mačacieho hotela ani do úschovne batožín, ale boli preč dlho, dva týždne a to mu možno zlomilo srdce. Po návrate z dovolenky sa s nimi odmietol rozprávať, odvracal hlavu, márne ho brali do náručia, bozkávali na čelo aj na fľakatý ňufáčik, škrabkali pod bradou aj za ušami - držal hladovku. Áno, najskôr si mysleli, že trucuje a na to si už za štrnásť rokov zvykli: vedeli, že časom im odpustí, lebo vie, že ho milujú, hoci sú iba ľudia a takým tvorom nehodno dôverovať. Doteraz im vždy odpustil, pravdupovediac, niekoľko razy zachránil ich manželstvo a nemohol tušiť, že na tú dovolenku k moru sa po desiatich rokoch vybrali najmä kvôli nemu: zdalo sa im, že zásadné problémy možno vyriešiť iba opustením (dočasným) Slovenskej republiky. Gazdova žena si myslela, že gazda sa opäť zamiloval, lebo je v prechode a túži po mladuchách (najmenej o tridsať rokov mladších od gazdu) a ona mu nechce klásť prekážky: keď chce trtkať s Kačou, mladšou o tri roky od ich najmladšej dcéry, nech si trtká, ale kocúrika sa nevzdá. Na ostrove Korfu, v Iónskom mori sa opäť pomerili - nebudú sa rozvádzať, lebo kocúrik má rád oboch a bolo by od nich zločinom, aby trpel len preto, že dvaja starí blázni sa nevedia dohodnúť s kým bude bývať - to by nevyriešila ani sudkyňa Amy. Zatiahli zips na tom odpornom dovolenkovom vaku a spoločnými silami (každý držal v ruke jedno ucho, aby sa neskôr nemohli udávať a obviňovať), dokonali zločin.


...ale kocúrika sa nevzdá! (2004, Kallitypia, Peter W. Haas)

Žena trpela, plakala celou cestou (trvalo to asi desať minút) ospravedlňovala sa, prosila o odpustenie, ale starý pán stíchol a bol ticho po celý čas krutého transportu - očividne rezignoval. Zverolekár skonštatoval: „Trpí, musím ho uspať a vytrhnúť dva zuby, možno mu to pomôže, koľko má rokov?“

Vysvetlili mu, že Lucinko je starý revolucionár a bojovník, dcéra ho priviezla z českej Dobrušky akurát 17. novembra v roku 1989.

„Má ešte iba štrnásť rokov,“ povedala žena, ale doktor ju opravil: „Je to už starý pán, v skutočnosti má už skoro sto rokov. 14 krát 7 rovná sa 98. Buďte radi, že sa dožil v zdraví takého požehnaného veku. Rozhodnite sa. Buď bude pomaly a bolestne umierať, alebo sa pokúsime...“

„O čo, o čo sa pokúsite?“

„Predĺžiť mu život o pár mesiacov, aj keď si myslím, že jeho čas sa už naplnil.“

Žena sa opäť rozplakala a vybehla z operačnej sály. Gazdovi bolo tiež do plaču, ale zároveň sa hanbil: milióny ľudí zomierajú denne od hladu a oni sa chovajú ako rozmaznaní hysterickí milionári, fuj, veď je to bohapusté rúhanie. „Urobte čo musíte,“ povedal. „Urobím, ale upozorňujem vás, že sa z tej narkózy už možno nepreberie.“

„Koľko to bude stáť?“ spýtal sa gazda.

„920 korún s operáciou.“

„Toľko pri sebe nemám, ale niekde zoženiem a zajtra vám ich prinesiem.“

Kocúrik sa prebral z narkózy o päť hodín, gazda pri ňom sedel, prikrýval ho vlastnými flanelovými košeľami, púšťal mu gregoriánske chorály a kazety s anglickými lekciami: na staré kolená sa začal učiť cudzie jazyky, paranoik. Žena odišla na prechádzku k malému Dunaju, nemohla sa na to pozerať: hľadala miesto kde pochovajú starého pána.

***

Od mája bolo sucho a veľmi teplo, nerástli žiadne huby. Gazda sa vrátil koncom septembra z ostrova Korfu, a naivne dúfal, že na jeseň konečne začne niečo rásť, ale rástol zrejme iba jeho vred na dvanástorníku, (každé ráno ho napínalo na vracanie) v lese bolo nasraté a jeseň vôbec neprišla. Lístie opadalo takmer z noci do rána, aj sneh pokryl zem, aj mrzlo jednu noc a všetci ochoreli. Gazda si zapísal do denníka:

Nestíham, nestíham. Zostarol som skôr, kým som stihol dospieť. Som už dedo a ešte som nestihol byť otcom. Desí ma tá priepasť, čierna diera, tajná jama starých rodičov, ten časopriestor medzi nezrelosťou a smrťou, ten dôležitý, možno najdôležitejší okamih, ktorý som nestihol prežiť - žil som, alebo som iba vegetoval?

Možno preto tak visím na svojom kocúrovi, to, čo som nevedel dať svojim deťom, lebo som ešte nebol zrelý...

Horribile dictu - je hrozné už aj priznať si to, ale je priam nemožné vysloviť, povedať: Pane, zhrešil som, ale nič neľutujem. Kajam sa, ale nič neľutujem. Pokánie bez ľútosti? Conditio sine qua non - ľútosť to je nevyhnutná podmienka počuje odpoveď - Ďalej sa nedostal, lebo počítač menil typy písma, odmietol bodkočiarky, akoby načisto stratil Rozum. Ukázalo sa, že ho naozaj stratil - Aj s 500 stranami románu, na ktorom gazda pracoval už štyri roky. Žena odniesla Rozum do opravovne počítačov, ale tam jej povedali, že na mozgy takých dinosaurov už ťažko zoženú aj náhradné súčiastky, ale pokúsia sa, lebo gazdove zápisky ich vždy dobre pobavia...

A starému pánovi už ani piť nechutilo. Ďasná mal boľavé, zapálené, nahnisané, napriek tomu, že gazda so ženou zohnali peniaze a platili doktorovi injekcie s antibiotikami aj s nejakým povzbudením - bola toho plná striekačka a keď doktor tlačil jej náplň (bola žltej farby) do šije starého pána, žena ušla a gazda by bol najradšej niekoho zabil - sám seba. Aj on sa cítil zle - priam nahovno. Z nosa sa mu valil sopeľ, z očú slzy, kašľal, kýchal, boleli ho všetky kĺby, kosti ako polámané, ale horúčku teplomer neukázal, ako obyčajne. 36,8 - ani len zvýšenú teplotu nemal - podľa teplomera. Ale bol rozpálený, zvnútra, páľavu cítil najmä v očiach. Už dlhé roky cítil odpor k čítaniu tzv. beletrie, preto opäť, tak ako vždy v krízových situáciach naslepo siahol do knižnice za chrbtom, do regálu s knižkami Ruda Slobodu - ako keď Pierre Bezuchov otváral naslepo Bibliu - tentoraz vycucol z knižnice KRV a JESEŇ.

Od svojho krstu pred deviatimi rokmi - dva dni po svojich 48 narodeninách, keď uveril, že Ježiš zobral na kríži na seba všetky jeho hriechy, neprávosti, bolesti i choroby nebol gazda u lekára. Už ani nevedel, kde sú jeho zdravotné karty a záznamy. Každé ráno, hneď po zobudení, okolo piatej začínal deň modlitbou, slovami z 1. listu apoštola Pavla Tesaloničanom: „Radujem sa a za všetko ďakujem, lebo to je vôľa Božia pre mňa v Ježišovi Kristovi“.

Tento citát mal gazda na očiach ustavične: bol nalepený na čele jeho starovekého počítača s T-602. Pred nejakými tromi rokmi mu ho darovala ako samolepku (nie počítač, len citát) mladá pekná dievčina na bohoslužbách vo veľkej posluchárni Fakulty hovoriac: „Som tu prvý a posledný raz, študujem na vysokej škole v Banskej Bystrici, ale musela som prísť sem, do Bratislavy a dať vám tieto slová povzbudenia. Nezabudnite na to, že Boh vždy plní svoje zasľúbenia, keď vám bude najhoršie a nebudete sa môcť ani modliť, prečítajte si zasľúbenia zo svojho denníka.“ Odvtedy ju gazda nevidel, ale nepochyboval o tom, že ju priviedol sám Duch svätý, aby mu dodal odvahy, trpezlivosti, vytrvalosti, lebo dobre poznal jeho sklony k reptaniu kvôli maličkostiam. Napríklad: gazda frfľal aj vtedy, keď nemal na cigarety a na tri pivá a musel kradnúť peniaze manželke ba i staršej dcére, ktorá zarába ešte menej ako on. Pravdaže, cítil pri tom nesmierne ponižujúce a zahanbujúce výčitky svedomia, robil úprimné pokánie, prosil o odpustenie, oslobodenie a premenu, ale fajčiť neprestal. Ba aj na tie tri pivá každý deň niekde zohnal peniaze: ak nie v ženinej peňaženke, požičal si od kamarátov. Nečudo, že v takomto stave duše sa hanbil chodiť medzi bratov a sestry na nedeľné zhromaždenia: boli presvedčení, že znovuzrodený kresťan musí byť nefajčiar a abstinent a rozhodne nesmie kradnúť peniaze na alkohol z manželkinej, tobôž nie dcérinej peňaženky. Samozrejme, mali pravdu, súhlasil s ich názorom, preto sa cítil čoraz menejcennejší, nehodnejší lásky Božej a hoci veril, že Boh miluje aj fajčiarov, alkoholikov, ba i zlodejov, bezdomovcov a homosexuálov, časom absentoval na nedeľných zhromaždeniach stále častejšie, ale nestal sa odpadlíkom. Modlil sa viac ako iní, celé hodiny - aj v jazykoch - a veril, že Boh ho neodvrhol, že ho miluje takého aký je, hoci z nejakej, pre gazdu nepochopiteľnej príčiny nezasiahne radikálne a neurobí z neho abstinenta a nefajčiara. Veril, že vlastne už nefajčí ani nepije, lebo vo chvíli, keď sa týchto necností dobrovoľne vzdal, Otec ho oslobodil a v duchovnej oblasti je to už hotová vec: možno ho Otec týmto ostňom - ako svätého Pavla - ochraňuje pred pýchou a predčasným verejným vystúpením, lebo ľud na to ešte nie je pripravený, napokon, aj Mojžiš musel po svojom prvom verejnom vystúpení odísť na púšť medzi Midjancov na celých štyridsať rokov a ešte aj potom boli problémy - nie so starým 80 ročným Mojžišom ale s ľudom.

***

Za dobrých čias gazda nechal kocúrika aj dve hodiny kontrolovať rajón - starý pán Lucifer mal poznačené všetky autá parkujúce pred panelákom, cítil sa ako majiteľ parkoviska, strážca dobrých mravov. Odkedy ho musel dal gazda vykastrovať, nedovolil Lucino žiadnymm túlavým mačkám a kocúrom aby sa párili pred ich barakom. Aj psi ho rešpektovali - zavrčal, vyceril zuby, vystrčil pazúry a ak sa náhodou pes nezľakol, kocúrik svižne vyliezol na strom a dovtedy sa posmieval hlúpemu psovi, kým gazda neprečítal všetky noviny, nezišiel dolu zo šiesteho poschodia, a nezazvonil kľúčami. Zvuk zvoniacich kľúčov odplašil aj toho najagresívnejšieho psa - ako keby si aj oni pamätali na štrnganie kľúčov v dňoch „nežnej revolúcie.“ Kocúrik bol populárny a obľúbený, najmä malí Cigánikovia si ho vážili: „Ujo, to je mladý tiger, čo?“ pýtali sa úctivo a zďaleka ho obchádzali. „Je, je to tiger,“ prikývol gazda, „stráži aj našu pivnicu“. „Vieme, do toho vchodu nás nikto nedostane. Ani za boha.“

Dnes mal však gazda nedobrú predtuchu. Noviny iba zbežne prelistoval a keď videl fotografiu Nemcov, ktorí pozorovali aj doma erupcie na Slnku a dočítal sa, že „vedci zdokumentovali vôbec najväčšiu slnečnú erupciu, hoci sa domnievali, že slnečmá aktivita sa už stíšila, ale ako zvyčajne sa mýlili a terajší výboj sa úplne vymkol doterajším meradlám a podľa vedcov mohol dosiahnuť silu „dosť cez X20“ zatiaľ čo rekord dosiaľ držali erupcie z 2. apríla 2001 a zo 16. augusta 1989... gazdovi nebolo viac treba. Vedel si dať dohromady koľko je je dva a dva : V roku 2001 zaútočili fanatickí samovrahovi na Dvojičky a v roku 1989 sa rozpadlo jedno z diablovych impérií, ale, čo je horšie, toto je oveľa väčšia polárna žiara ako bola tá z roku 1938 a o rok sa začala 2. svetová vojna. Znamenia na Slnku, na Mesiaci (o dva dni malo byť úplné zatmenie a Mars bol ešte vždy najbližšie pri Zemi) boli jednoznačné. A keď sa dočítal, že sa blíži aj 65 výročie „Krištáľovej noci“, ktorá bola predzvesťou holokaustu posadol ho amok a žiaľ a strach, nie, nie strach, ale nemotivovavaná úzkosť. Uvedomil, že tento rok, v marci 2003 Američania zaútočili na Irak a tým sa naplnilo proroctvo zo Zjavenia 9,13-15: „Zatrúbil šiesty anjel a od štyroch rohov zlatého oltára pred Bohom počul som hlas hovoriaci šiestemu anjelovi s trúbou: Rozviaž štyroch anjelov zviazaných pri veľkej rieke Eufrates! A boli rozviazaní tí štyria anjeli, pripravení na túto hodinu, deň, mesiac a rok, aby pobili tretinu ľudí...“

Gazda sa rozbehol dolu schodami, ani na výťah nepočkal. Na každom schode sa modlil úryvky zo žalmu 91:

Lebo on vytrhne nás z pasce lovca, od zhubného moru, peruťou svojou prikryje nás a nájdeme útočište pod jeho krídlami, nočného postrachu nemusíš sa báť, (teraz sa modlil špeciálne za starého pána) ani strely, ktorá lieta vo dne, ani moru, čo sa vlečie v mrákote, ani nákazy, čo napoludnie pustoší. Nech ich padne tisíc po tvojom boku a desaťtisíc po tvojej pravici, k tebe sa to nepriblíži...nič zlého sa ti neprihodí, ani rana sa nepriblíži k tvojmu stanu. Lebo o tebe dá príkaz svojim anjelom, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách. Na rukách ponesú ťa, aby si si ani nohu neurazil o kameň. Po levoch a zmijách budeš kráčať, pošliapeš levíča i draka (a gazda dodal z Lukáša:) Hada i škorpióna a nič zlého sa ti neprihodí, lebo ten Zlý sa ťa nesmie ani dotknúť...“

***

Odomkol dvere a zazvonil kľúčami...

Vonku bola ešte stále tá odporná jesenná tma, studená a sychravá. Zhlboka sa nadýchol a tá nečistá tma mu prenikla nosnými dierkami až do špiku kostí, aj mozog mu ustrnul, zmeravel od neopísateľného pocitu hrôzy a úzkosti. Necítil vo vzduchu chlácholivú vôňu vlhkého opadaného jesenného lístia: cítil pach krvi. Krv?, pomyslel si začudovane, ako môžem cítiť krv, keď sa mi z nosa valí iba sopeľ. Svetlo na chodbe zhaslo a vonku bola stále tma, akoby sa už nikdy nemalo rozvidnieť. Stlačil vypínač, (alebo to bol zapínač?) a dnu sa opäť rozsvietilo. O desať dní, 17. novembra bude mať starý pán 98 rokov, veď je to aj v kalendári: štátny sviatok. Utrel si ľavou rukou sopeľ a stále vyzváňal kľúčami, ktoré kŕčovito zvieral v pravej dlani.

Ani ho neprekvapilo, že ten teplý pramienok, ktorý vyvieral z jeho nosa nebol sopeľ, ale krv.

______________
Úryvok z dbuhej kapitoly románu Zjavenie (KK Bagala, Levice 2005)

0000010100063532021709090388234003882345
Cpt. Vincenzo
 Cpt. Vincenzo      12.04.2008 - 18:03:22 , level: 1, UP   NEW
Zjavenie
Dušan Mitana


Volajme ho Dušan. Alebo Jonáš. Mama mu hovorila Duško, otec Dušan. Priezvisko: Jonáš. Po otcovi. Syn je nositeľom otcovho priezviska, známa vec. Otec sa volal Michal, po archanjelovi Michaelovi. Matka Mária, za slobodna Bučková. Bolo mu fuk, ako ho volajú, napokon, v istom štádiu života bol aj budhistom, veril v karmu a reinkarnáciu, hoci bol vraj pokrstený luterán. Tak mu hovorili. Pochopiteľne, že si na to nepamätal, veď mal iba osem dní, kto by si to pamätal.

Pamätal si iba na svoj prvý pocit: STRACH.

Áno, na počiatku bol strach.

Býval v sieťovej detskej postieľke, kovovej, natretej bielou farbou, mreže boli z povrazov ako siete na futbalových bránkach, z oboch strán, bola to klietka, ale on bol ešte malý, slabý, neduživý, nedosiahol hore, aby stiahol tie bočné mreže, a vrchom nevylezie, hoci klietka nie je zhora uzavretá. Nevyletí! Je malý, a aj keby sa dokázal postaviť a opustiť klietku, dom neopustí! Vidí z postieľky okná a aj na oknách sú mreže, husté železné mreže. Keď sa narodil, bola tu krčma, ale dedo dostal echo o znárodnení, najprv chcel krčmu podpáliť, ale uhovorili ho. Rozpredal inventár a premenil krčmu na byt. Bývali v ňom spolu s tetou Annou a strýkom Emilom.

Jonáš je sám a vie, že ho zvonku zamkli a niekto ho pozoruje. V kľúčovej dierke občas zbadá oko: studené, belasé, nehybné oko; možno je sklené, umelé, mŕtve, lebo nikdy nežmurkne. Mama je už v robote, robí predavačku v neďalekom obchode so zmiešaným tovarom s názvom BUDÚCNOSŤ, dedo odišiel kosiť lúku, je tu sám, a je mokrý, opäť sa počural, ale musí vydržať až do obeda, vie, že mama príde a vyslobodí ho, vymení mu plienky, áno, musí vydržať, lebo to oko ho sleduje, a keby začal kričať, plakať a prosiť o pomoc, to mŕtve oko by ožilo, dvere by sa otvorili a Agitátor by sa mu začal posmievať: „Zas si sa pošťal, nevydržíš ani do obeda, ty kopa hovien, nikdy nebude z teba chlap?“

Podnájomník, áno, mali podnájomníka a hovoril, že sa volá NERO - jeho skutočné meno sa nikdy nedozvedeli... Bol mladý, hádam dvadsaťročný, prišiel s „úderkou“ rovnako mladých nadšených dobrodincov, ktorí presviedčali zaostalých dedinčanov o šťastnej budúcnosti v spoločnom JRD, preto ho medzi sebou volali Agitátor, ale oficiálne ho oslovovali súdruh Nero - tak sa mu to páčilo. Ostatní agitátori opustili ich dedinu, lebo väčšina hlúpych občanov ešte nebola zrelá pre budúcnosť a odmietala podpísať prihlášku, ale Nero zostal. Za podnájomníka ho museli prijať, hoci neplatil ani korunu; prikázali im to z MNV, kde mal súdruh Nero vlastnú kanceláriu. Keď sa ho pýtali, čo vlastne robí, dobromyseľne odvetil: „Pomáham ľudom na ceste do Raja.“ Aj im pomohol. Najmä strýkovi, ale vlastne aj otcovi. Otec bol v 38. roku na západných hraniciach, v Čechách, a až do smrti tvrdil, že sme nemali ustupovať. Bol presvedčený, že líniu by Nemci neboli prerazili, hovoril, že bunkre boli dokonale opevnené a absolútna väčšina obrancov bola ochotná zomrieť, ale západné veľmoci ich zradili. Bolo to vraj menšie zlo. Neskôr, o veľa rokov neskôr mu syn vysvetľoval, že ich nezradili iba západné veľmoci, ale aj Stalin, ktorý podpísal tajnú zmluvu s Hitlerom, ale tomu už otec neveril; stále spomínal na to, ako s hlbokým ponížením a plačom vyprázdnili bunkre, opustili hranice a vrátili sa domov, na Slovensko. Istý čas slúžil vraj na Bratislavskom hrade, kde boli maštale pre kone, ale jeho prevelili k spojárom. Jonáš si nevedel predstaviť, že na Hrade boli kone v maštaliach - on si pamätal, že tam boli neskôr, v šesťdesiatych rokoch minulého tisícročia, reštaurácie a vinárne pre komunistov . Keď sa tam raz chceli ísť navečerať a popiť pár pohárov vína s kamarátmi po jednej vernisáži, maštaliar na nich zavolal esenbákov. Bolo to v tých zlatých šesťdesiatych rokoch, keď sa na chvíľu otvorili okná a začal sa mierny prievan a oni, naivní, ale plní odvahy, nádeje, ba i radosti zo života chceli tým maštaliarom vyznať lásku a pripiť si s nimi na večnuju pamjať. Dostali od esenbákov takú nakladačku, že sa im zlomeniny a tržné rany na dušiach hojili nasledujúcich dvadsať rokov.

Vtedy si Jonáš povedal: „To vám nezabudnem. Za toto budete kruto pykať.“ Nepovedal si to však iba sám pre seba, boli pri tom aj iní kamaráti, dobrí chlapci, ktorí uverili pražskej, dubčekovskej jari - ba niektorí verili utópii o komunizme, ktorý sa dá zreformovať zvnútra aj po 21. auguste 1968. Jonáš chcel vtedy odísť zo školy - študoval v 2. ročníku na VŠMU, ale jeho ročníkový vedúci Peter Balna ho uhovoril: „Dušan, nebláznite, to nemá zmysel, musíme proti nim bojovať zvnútra.“ Peter dobojoval o necelý rok, vyhodili ho z katedry a o pár mesiacov zomrel na infarkt.

O čom sme to hovorili? Aha, o otcovi.

V 44. roku bol vraj otec spolu s dvoma východoslovenskými divíziami pripravený zúčastniť sa SNP, ale nejakým nedopatrením ich Nemci odzbrojili ešte pred Povstaním, a tak sa ocitol v nemeckom koncentráku. Na dôkaz toho, že neklame, ukázal Jonášovi pliešok s akýmisi vyrazenými číslami, hoci syn vôbec nepochyboval o pravdivosti otcových slov. Bolo mu ho ľúto, cítil, že otec sa za to (za čo?) hanbí a ktovie prečo sa chce komusi ospravedlňovať. Otec spomínal, že keď ich oslobodili Američania, stačil sa ešte zúčastniť 5. mája aspoň Českého národného povstania v Prahe. Čechov mal rád ako vlastných bratov; pred vojnou sa učil za krajčíra kdesi v južných Čechách, a boli to vraj najkrajšie roky jeho života. Bol aj členom Sokola a s hrdosťou ukazoval fotky: najradšej mal bradlá a hrazdu. Po 45. roku vstúpil do Demokratickej strany, založil si krajčírsku dielňu a začal „podnikať“. Mal troch tovarišov, darilo sa mu. Oveľa neskôr Jonášovi vysvetľoval: keby neboli prišli komunisti, dnes by si študoval v Paríži. Jonáš mu veril, hoci sa mu zdalo byľku nepochopiteľné, že vtedy bol už otec členom Komunistickej strany. Vstúpil tam vraj preto, aby on, Dušan, mohol študovať aspoň na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Novom Meste. Jonáš veril otcovej verzii príbehu, ale podľa Agitátora to bolo celkom inak. Podľa Agitátora otec neposlúchol rozkaz, vôbec sa nevrátil na rodné Slovensko, ale s viacerými „hrdinami“ dezertoval, prebehol na nepriateľskú stranu a cez vojnu bol v zahraničnom odboji, lietal na anglických lietadlách a bojoval proti Slovenskému štátu na strane komunistov. Agitátor bol ešte veľmi mladý, neskúsený, pochádzal z hlboko veriacej katolíckej rodiny, nečudo, že sa pomalšie orientoval v politickej situácii a poplietol si Jonášovho otca s jeho švagrom, strýkom Emilom. Dušan nerozoznal komunizmus od fašizmu - mal iba štyri roky - ale bol na strýka pyšný, nesmierne pyšný, že lietal na bojových lietadlách; najradšej sa hral s ich miniatúrnymi kópiami. Potom však začali vysielať v rádiu prenosy z akýchsi procesov a každú chvíľu hlásili, koľko zradcov ľudu už popravili, a vtedy Agitátor ponúkol strýkovi pomoc: prevedie ho cez hranice, ale musia cestovať až k rieke Morave. On pochádza z Devínskej Novej Vsi, pozná tam každý kúsok zeme a má „skvelé kontakty“. Ba nechcel za to ani peniaze, vraj nemajú žiadnu cenu, preto mu stačí iba nejaké zlato a šperky. Dobre vedel, že dedo rozmýšľal rovnako; peniaze, ktoré ušetril počas vojny ako krčmár, aj s tými, ktoré dostal za rozpredaj inventáru, premenil na zlato, drahé kamene a rôzne brošne, prstene, retiazky a náušnice. Agitátor chcel všetko, ale dedo nepadol na hlavu; dal mu iba časť pokladu, zvyšok dostane až po „úspešnej akcii“. Agitátor zúril, vyhrážal sa, ale dedo sa iba smial: „Zasran, ja som starý ruský legionár, takým ako ty som vykrúcal krky holými rukami.“ Agitátorovi nezostalo nič iné iba súhlasiť, a tak sa istého dňa vybrali so strýkom do Devínskej Novej Vsi. Akcia sa zrejme podarila, lebo strýko sa nevrátil. Ale ani Agitátor sa nevrátil. Možno zdrhli spolu, utešoval dedo tetu Annu, manželku strýka Emila, bol to hochštapler, za to moje zlato bude mať „za kopečkami“ celkom slušný začiatok. A možno ich oboch chytili, teta bola oveľa skeptickejšia. Uvidíme, musíme trpezlivo čakať, tak veru.

Čakali. Na strýkov list - podľa dohovoru. A dočkali sa; onedlho prišli namiesto listu dvaja iní Agitátori v dlhých čiernych kožených kabátoch, s čiernymi klobúkmi, pýtali sa tety Anny: „Kde je váš manžel?“

„Neviem. Odišiel do roboty a viac sa nevrátil.“

Ukázali fotografiu a spýtali sa: „Je to váš manžel?“ Teta sústredene pozerala na fotografiu, potom odmietavo pokrútila hlavou: „Nie, to nie je môj manžel, môj manžel žije.“

„Len ak by vstal z mŕtvych,“ zarehotal sa tučný bulo a ukázal fotografiu Jonášovi: „Synak, je to tvoj strýko?“ Jonáš si zobral nezreteľnú fotku do oboch dlaní, na zemi, na brehu rieky ležal muž, ktorý sa podobal na všetkých strýkov, a nad ním stál chlap, ktorý sa podobal na všetkých Agitátorov. „Chlapček, že je to tvoj strýc?“ povedal druhý Agitátor a láskavo ho pohladkal po hlave. „Priznaj sa a je to vybavené.“ Dušan sedel v tej svojej zamrežovanej detskej klietke a márne sa pokúšal vyletieť a prehovoriť, stále iba koktal a nikto tomu nerozumel, ale v tej chvíli, ako zbadal tú fotografiu, niečo sa stalo: natiahol ruku k Agitátorovi a povedal svoje prvé slovo: „Daj.“

Mama sa rozplakala, zrejme od šťastia.

Chytila ho do náručia, vytiahla ho z klietky, bozkávala ho na čelo, na temeno, na oči: „Žije. Počujete? Duško žije.“

„Ako viete?“

„Hovorí“.

„Aj opice hovoria: Daj.“

„Dušanko, synček, prečo si až doteraz mlčal?“ spýtala sa matka.

A Jonáš odvetil zreteľne, celou vetou: „ Nebolo o čom hovoriť.“

Prvý Agitátor sa usmial: „Milý chlapček.“ A druhý si odpľul: „Idiot.“ Dušan súhlasne prikývol: „Idiot: Daj, daj, idiot.“

„Kto je pre teba idiot, zasran? Mám ti jednu jebnúť?“

„Prestaň, vidíš že je to neškodný idiot,“ chlácholivo pohladkal prvého Agitátora druhý Agitátor.

„Idiot, neidiot, ale robí ze mna piču.“

Jonáš potešene zatlieskal dlaňami: „Piču, piču, daj piču.“

Zdalo sa, že Agitátori zabudli, prečo vlastne prišli. „Prečo sme sem vlastne prišli?“ spýtali sa navzájom, takmer naraz.

„Fotka.“

„Aha, do piči, skoro som zabudol.“ Chmatol Dušana za blond vlásky a strčil mu pred oči fotografiu: „Poznáš ho?“

„Daj,“

Agitátor bol byľku zmätený: „Čo chceš, do piči, čo chceš, čo ti mám dať?“

„Tata.“

Agitátori si uľahčene oddýchli, konečne to majú za sebou, zasran sa priznal.

„Tak to je tvoj tata?“

„Daj.“

Prvý povedal druhému: „Zapíš, priznal sa. Poznal tatu.“

Dušan pokrútil hlavou: „Neni tata. Daj.“

Pochopili: chce si strýka prezrieť zblízka, prosto, chce ho identifikovať. Už bolo neskoré popoludnie, aj hladní boli, aj vypiť bolo treba, nechceli sa zdržovať. Podali Jonášovi fotku, vlastne, iba mu ju požičali a spýtali sa: „Je to strýco?“

Dušan sa neunúval verbálnym priznaním: strčil si fotku do úst a s chuťou ju prežúval. Kým sa im ju podarilo zachrániť - strkali mu špinavé smradľavé prsty do úst a šklbali kúsky papiera, mama s tetou sa smiali, až plakali; Agitátori ich bili po ústach: „Kurvy, nerehocte sa, nemáme kópiu. Hajzel, vypľuj ten obrázok,“ prosili Jonáša, ktorý si búchal päsťou po hrudi ako mladý orangutan a hovoril: „TATA TU.“

„Kúrva, prehltol ho, ten zasran prehltol vlastného strýca ... a že idiot.“

„Idiot, idiot,“ Dušan sa spokojne usmieval...

______________
Úryvok z prvej kapitoly románu Zjavenie (KK Bagala, Levice 2005)