1.
Stane sa, že budem stáť na streche kaviarne na Novom moste a chladný vietor budú prebíjať horúce kvapky dažďa. Dostanem sa tam po oceľových lanách - je to celkom ľahké, len treba našľapovať bezstarostne.
Budem hľadať, ktorý oblak je ku mne najbližšie a pomaly si prechádzať malíčkom po obočí. Budem rozmýšľať, aké to môže byť čudné, pozrieť sa do zrkadla a nevidieť v ňom svoje oči. Určite skúsim niečo zakričať, ale všetko tam bude bez ozveny a bez odozvy. Niečo si zaspievam, polohlasne, sám pre seba. Opatrne sa presuniem, ľahnem si na kraj taniera a budem sledovať ako podo mnou prebieha doprava. Po chrbte mi bude prebiehať mráz. Dole sa budú bodkoľudia predierať davom ktorý sami tvoria. Nikto z nich sa nebude pozerať hore v ten daždivý deň. Potom sa postavím a zakryjem si jedno oko, nech na chvíľu stratím trojrozmerné videnie. Na tú chvíľu bude všetko rovnako blízko a budem sa cítiť príjemne.


2.
Vznášam sa ďaleko vo vesmíre, ďaleko od hviezd a galaxií. Je tu absolútna tma. Absolútne ticho.
Nemôžem počuť ani vlastné slová, lebo tu nie je tu nič čo by mi ich donieslo do ucha. A ak si zakryjem jedno oko a stratím trojrozmerné videnie, bližšie bude iba čerň ktorú vdýchnem do hlbín duše.