Nepriepustný prales náhlej rúbane povyklaných stromov, medzi zlomenými bratmi, otvára mi náruč. Zchádzam zo značky, ktorá už nie je. Biely potok a jeho dolina má už svoje zadné vrátka. Postupujem sám, ale po vrstevnici až na úbočie. Na tvár sa pozrie Slnko a ja stojím ako vyslanec lesa na jeho okraji.

Príroda je.

Hnedá prachom rašeliny, zelená ihličím dočasného zmaru, zdobená stužkou porazenej brezy, v pozlátku podkôrneho lyka s iskierkou svetla zaslzenej miazgy, čo kvapká po kvapkách do vlastnej mláky a stráca lesk.

Stojím tu sám. Všetkých, čo boli, zanechal som na chodníku, ktorý ešte je a vedie tam, kam má.

Stromy sú tie pradávne prasličky rastlinnej priadze.
Silné v rozkvete, slabé na začiatku, rozvážne na konci, v poryve voľnosti i v rukách dočasu. Dnes okolo mňa.

Nikdy by som sa sem nebol dostal a od mala som smútil, že na každý môj krok striehnu strážcovia ochrany a úžitku. Majstri správy a dohľadu nad krajinou, prevádzkári turizmu a povolení konať v prospech sem naliatych más, ktoré idú, lebo vyznačená je cesta. Predieram sa húštinami, spleťou konárov a hliny, blata a zurčiacich zablúdených vôd. Nachádzam ležoviská zveri vysokej a aj tej, čo ryje držkou v zemi. Preskakujem zo stromu na strom, podliezam a prenikám. Miestami sa vraciam späť. Z diaľky dolieha pieseň železnej reťaze špicatých zubov. Chlapi režú, pília, počítajú pne a zmenšujú Tatrovky pod závalom dreva. Je tu akási tajná sloboda, niečo, čo sa môže, ale len na chvíľku či raz.

Šplhám na strom ponad potok. Som už dosť vysoko a okrem Neba nadomnou, kyslík riečky hladí brehy. Ten strom je tu sám, ostatné sú povedľa. Prekračuje vodu a kryje svoj breh vytrhnutým koreňom, zovierajúcim skaly, ktoré sa k nemu pridali po tie roky. Som v polovici. Návrat možný plazením, alebo napichnutím sa na konáre, čakajúce svoj zmysel.

Koreň národa nestojí na mieste.

Na konci posledného kroku ma čaká stena hliny, kolmá na peň povaleného stromu. Stojím nad vodou a držím sa stebla. Tá hlina sa sype, kamene nie sú moje, uchopiť sa nedá nič.

Koreň jeden nestačí.

Chce to skok na okraj tône, dlhý rýchly na dve nohy. Letím, padám, darí sa mi.
Dotyk zeme nohou skoku, okamih postátia vzpriamene, niet čoho sa chytiť, niet kam sa nahnúť, dá sa to ustáť...len zem už tam nie je.
Ó krása spojená s nádherou, hádžem fotky za foťákom a slávne padám do vody. Jej chlad a sviežosť mení odev, to bahno dolu topánky chce mať. Chce sa mi plávať, skákať špliechať vískať, ale chvenie velí postoj chvíľa. Stojím tam vo vode uprostred Tatier, spokojný ako opica v teplom japonskom prameni a rád.

Milujem to miesto, kde záleží len na nás.
A Zem nepohne sa tam, kde spravíš len krok nový.
Vzdušné zámky majú schody a toto je k nim prvý kľúčik.






[ ~koniec prvej časti~ ]