Vystupujeme na Podlysci. Nikdy predtým sme tadeto nešli. Je už tma. Autobus nás vyhodil na križovatke ciest. Po neúspešnom pokuse zistiť ktorou cestou sa vydať ideme k najbližšiemu domu,zaklopeme,pýtame sa na cestu. Rovno po hradskej. No veď hej,rovno. Tak ideme. Pod cestou niečo zúrivo brechá a kňučí. Asi besná líška. Chytám Tinu. Zájdeme za kopec a už je kľud. Mám rada pochody v tme. Keď je sneh,nemusí byť ani mesiac a je vidno. Krajina nadobudne iný tvar, inú atmosféru. Chôdza po rovnom tvrdom suchom teréne poskytuje čas aj priestor pre myšlienky. Aj na rozhovor. Som šťastná že som konečne vypadla z mesta. Nič nie je dôležité, len to že kráčam. Je jedno kam. Dýcham čerstvý vzduch. Som pohodlne oblečená aj obutá. Vedľa mňa kráča môj muž a slobodne behá pes. Som ľahká a kľudná. Dokázala by som chodiť celú noc.



Prichádzame k Lenke. Strávime s ňou, Radkom a Dávidkom štyri dni. Prší, tak sme vnútri. Ideme pozreť Roba. Robo má na dvore časti mŕtveho koňa. Jeho hlavu v hrôzostrašnej grimase má nastoknutú na plote. Jeho kosti sa povaľujú po celom okolí. Tina sa vála vo vnútornostiach capa. Tiež na dvore. Teraz neviem či je lepšie to hovno v ktorom sa vyválala predtým. Ideme teda ďalej. Dostaneme domáce maslo, tvaroh, syr.



Keď ani na štvrtý deň neprestáva pršať, rozhodujeme sa ísť na bocu. Obaja sa už tešíme na teplo,krb,kľud,na seba. Za pár hodín sme tam. V krbe hneď zakúrime a ani nie za hodinku je teplúčko. Na boci tiež prší. Ideme teda pre vŕbové prúty ku potoku a učím Miša pliesť košík. Teda dno košíka. A tak na boci pribudla krásna nová podložka pod hrnce. Zvyšok dňa hráme šach, varíme čaje, pijeme čaje, počúvame rozprávky a čítame si.Večer, už po tme sa ideme prejsť. Ideme jednou z bockých dolín. Po celodennom daždi potok riadne hučí. Huči mi v ušiach. Už len čakám kedy nám cestu skríži práve zobudený a zmätený medveď. Nepoddám sa divočine vo mne, lebo sa bojím. Ten iracionálny strach ma pripravil o vychutnanie si tohto momentu ale uvedomila som si to neskoro. Presvedčila som Miša aby sme to otočili. Namiesto toho vystupujeme na kopček nad dedinou. Opäť som šťastná že kráčam, je jedno kam. Ale sila kopca neni sila doliny.





Na ďalší deň ideme von aj keď prší. Ideme na Rovnú Hoľu. Ideme takmer kolmo do kopca, zabárame sa v snehu, oddychujeme, obdivujeme krásu tohto neobvykle starého a krásneho lesa. Kráčame. Nič iné nie je podstatné. Prídeme na lúčku ktorá ešte minulý rok bola krásnou lúčkou uprostred lesa, vysoko, ďaleko, no krása. Teraz ju pretínajú koľaje lesného kolesového traktora a harvestorov, ktoré tu po oboch stranách kopca urobili holoruby. Smutne na to pozeráme a uvažujeme o osude Nízkych Tatier. Spustila sa hmla. Rozhoneme sa ďalej nestúpať, keďže aj brodenie v snehu začína byť nemožné. Ideme do doliny a skúmame postupne dve alebo tri bočné dolinky Starobockej doliny. Všade nájdeme traktormi vyjazdené cesty. Aj cez potok. Nič im nie je sväté. Pri ústi doliny je ich zaparkovaných zo päť. Plus lanovka. Množí sa to tu ako muchy na hovnách.





Modrá značka z Boce na Bacúšske sedlo už existovala, ale potom cesta zanikla kôli nejakej výchrici. Dnes sme ju znova objavili. Tak hor sa na Bacúšske sedlo. Na tento hrebeň už obaja niekoľko rokov túžobne pozeráme. Kedy tam vylezieme, kedy ho pokoríme. A tak stúpame dolinou, pomaly, kľudne, šetríme sily. Pri ústí doliny sa púšťame kolmo hore. Dnes je krásny deň. Slnko nám svieti do tvár.Z juhu je krásne. Keď sa však otočíme, zo severu sa na nás valí hmla a oblaky. Zrýchlime stúpanie. Podmienky sú ideálne, stúpame totiž po kalamitisku a ak by nebol sneh, neprešli by sme. Teraz však po relatívne zamrznutom snehu plynule stúpame hore. Prídeme na hrebeň. Vydíme do kotliny na juh, je inverzia. Krása. Vyššia oblačnos%t zo severu nás však doháňa. Stúpame zo sedla ešte na najbližši vrchol, aby sme mali výhľad. K tomu nám bránia ešte stojace stromy na južnej strane kopca. Hmm, sem sa ěste nedostali...Hmla sa začína prelievať cez sedlo. Pozorujeme to. Pokojne, s radosťou. Nemáme sa kam ponáhľať, ešte neni ani obed.Hmla vystúpa nad sedlo a tam sa rozplýva. Máme dve možnosti. Ísť po červenej na čertovicu, alebo po hrebeni nazad priamo do boce. Plníme Mišov ďalši sen a ideme rovno po hrebeni. Podmienky sú ideálne, tvrdý sneh ktorý sa nezabára, až menej ideálne, kedy sa zabára. Predierame sa lesom a po chvíli sme na holom chrbáte. Máme výhľad na kopec dolín a dolín a holorubov a lykožrútom usmrtené skupinky smrekov. Všetko vidíme. Sme tu hore, vieme čo je pod nami ale tí čo sú dole nevedia čo je nad nimi. Klesáme hrebeňom stále nižšie a nižšie až do dediny. Upraceme chatu a ideme na stop. Stop nás vezme do zvolena, kde nám práve ide vlak speť do mesta. Rozprávka sa skončila.