login::
pass::
name::
id::
node:
Kuzmics
template:
2
parent:
vlastna tvorba
owner:
Kuzmics
viewed by:
created:
01.12.2008 - 12:25:01
cwbe coordinatez
:
101
63532
1054481
4330654
ABSOLUT
K
YBERIA
permissions
you:
r,
system:
public
net:
yes
⠪
neurons
stats
|
by_visit
|
by_K
source
tiamat
K
|
my_K
|
given_K
last
commanders
polls
total descendants::
total children::3
show[
2
|
3
]
flat
moja tvorba
title/content
title
content
user
0000010100063532010544810433065407605073
Kuzmics
31.05.2014 - 22:42:04
level: 1
UP
New
Zoťali
Hej veru zoťali agátovo-čerešňovú alej kým som bol preč.
Zoťali do jedného, obyvateľ tej ulice kde stáli
a zástupca primátora tej dediny kde stáli,
lebo to bola vec ľahko riešiteľná ak sa proti nej nikto nepostaví
a veruže dnes sa za agátovo-čerešňovú alej nemá kto postaviť,
najmä ak z toho kvapne kubík dreva.
Zoťali mne a všetkým ostatným agátovo-čerešňovú alej,
cez ktorú sa od marca do novembra chodilo s bázňou
a zvyšok roka s radostným očakávaním nástupu novej sezóny.
S alejou neľútostne zoťali ma, zoťali nás, zoťali vás.
Niet sa už na čo pozerať, nie je už na čo myslieť.
0000010100063532010544810433065404333639
Kuzmics
02.12.2008 - 13:45:01
level: 1
UP
[
2K
]
New
Desperation
Desperation
My troubles began when I found out that I am the one who makes decisions, and at the same time the one who will bare the consequences. Of course I have had some recommendations on every topic of discourse, but they all seemed kinda out of date, not current enough. Or they were just plain wrong. Like the one with the cherries and water – don't mix I was told. But climbing from branch to branch looking for the best site made me thirsty and the decision between thirst and something unknown was an easy one. Nothing happened and in autumn I helped the cherry tree shed its leaves.
That tree was the first love of my life, its branches were holding me above the ground I was supposed to stand on firmly, and its cherries tasted as sweet as every decision I made on my own, not depending on well meant words of my family, not trusting my not so trusty friends, not believing media, teachers, gods.
I really wasn't interested in living life like someone else, not really appealed by “normal” living, except for lying on thick branches of my cherry tree. It wasn't really mine as I found out one early spring when it was cut down to make space for young, promising trees. Their promise wasn't kept, my cherry tree was gone, and there was no hope for lying on a perfect cherry tree for at least 40 years, and by that time I wouldn't be able to climb one.
Things went on faster from that day. I spent most of my time sitting on the front stairs of our house with our dog – a huge white shepherd. He was a very hard minded being, he didn't listen to anyone except his hunger and cat killer instinct. But he was willing to spend time with me, so we sat together, and I told him everything about my plans. He was a good listener, a few times he looked like he was going to object on something, but he just started breathing with his mouth open. It was always very disappointing and I cried into this thick curly fur. One day he was too old and I dug a hole for him in the back yard, and he lay by the hole and watched my work.
I wondered if it will be the same with me. One day I'll be too old and someone will arrange my death. But it all seemed too far away and the subject hadn't kept my attention.
Anyway, school started.
You might have noticed it in some kids – at the time you send them to school, they're thinking about much more important topics then learning the alphabet or anything comparably simple.
School certainly held me from becoming a naturalist philosopher.
Instead it turned me into a person who knows something from everything and nothing altogether.
Opinions weren't welcomed back then, and now there is no one to listen. They all have problems of their own. So much to do.
Then high school started. Now that was a useful waste of time. First I learned how to smoke, then how to avoid responsibility, slack off, then drink, smoke pot, curse and drive a tractor. I have become a semi pro at all of them except the tractor.
The university welcomed me warmly, I was a promising failure. I met a hundred great people that I haven't met since I left. Not that much between us anyway – just piles of hemp and gallons of booze. We drank every week the first year, every day the first half of the second, every third day for the rest of the time. Then I got kicked out to great disappointment of my caring family. I couldn't have been disappointed – not only had I seen it coming, I also welcomed it – it proved that I'm not thinking material and must search for a more simple career elsewhere.
I found some regret in a deep dark corner of my hearth for those lost years. How much could've been achieved, or lives saved? Or I just could've studied more. Maybe next life.
I was as alone as ever and started walking north.
The road was wide and the trees have died of pollution. The neverending fields were covered with autumn grayness and silent ravens. They gave me long knowing stares, and got into a more comfortable waiting position. They knew I wasn't going to die in the next moments. The batteries in my ipod went out and I listed to the wind rehearse for its winter symphonies. After a good phase or tone I cheered and the wind pushed me in the back thankfully. Why don't we have wings? I would've started running and I'd spread those wings and fly away, leaving only a few tail feathers that would be found by a young girl and burned with a lighter by her brother.
I came to a row of very tall trees covered in plastic bags that the artistic wind has brought from a nearby dump yard. It was a very sad look. The proud giants planted by our forefathers weren't even able to shed their leaves and fall into their gentle winter sleep. I hanged myself on my belt on the lowest branch of the lowest tree, purposefully. My life was not lost, no. I made space for someone more fit for these careless times. My soul sat up on a branch of the soul of my cherry tree, there was a huge white shepherd lying in its shade, panting.
more children: (1)
0000010100063532010544810433065404330656
Kuzmics
01.12.2008 - 12:25:53
level: 1
UP
[
3K
]
New
AD M28
AD M28
Pol 8mej. Zvuky. Trieskanie dvierkami skríň, Výkriky. V dielni zapínajú cirkulárku. FTV-škári o poschodie vyššie začali skákať cez švihadlá. Odvedľa sa šíria úvodné tóny 3-hodinového sóla sympatickej flautistky. Počuť niekoho rozprávať. Počuť niekoho bláboliť. Až príjemné, rovnomerné hučanie chladničkky ma opäť uspí.
Vstal. Zobudilo ma to, lebo má rannú potrebu riadne dupnúť na zem - niečo ako ranný rituál. Nevie že som sa zobudil, tak čo najhlučnejšie umýva riad. Sadá ku stolu - toto asi najviac nenávidí. Búcha po stole. Vstávam.
6x3m, z toho 2m štvorcové moje. Chodbička v ktorej sa musím uhnúť chladničke aj jemu. Vadíme si aj mimo chodbičky. Keď mu vadím, funí. Keď mi vadí, idem na cígu. Päť minút samoty. Až na tých 15 ľudí čo prešlo okolo. Krátky sen o malej zvukotesnej miestnosti v ktorej môžem grgať, prdieť, kašlať, nadávať, čítať, rozmýšľať, plakať, zúriť a byť sám so sebou.
Návrat a pohár bielej vody - zdroj vzácnej zhody o úrovni toho všetkého. Pretrhnuté wolfrámové vlákno a hlboká rezná rana žiletkou.
Znechutenie urýchľuje trávenie. Prechádzam vedľa maľby antického akvaduktu psychadelicky stekajúceho po stene, s kresťanským symbolom božského oka. Vedľa je 7decka zaváraných špakov a sadrove prsty. Chaotický obraz vysvetľuje horepodpísaný Andy Warhol.
Na záchode sral Fantomas, ako sám napísal. Nespláchol. Flanelový matfyzák vo vedľajšej kabínke fotí svoje exkrementy. Proti gustu žiaden dišputát. Radšej.
"Kamíl!! Kamíl!"
"Nó?"
"Hybaj na jeden!"
"Nejdem."
"Poď!"
"Nejdem."
Vychodňari dnes nemajú školu. Mamičky nepúšťajte von dcéry... Chytil ma za ruku a ťahá ma do izby.
"Ako by som mohol odmietnuť..?"
"No ta vidziš!Davaj!"
"Diky, tak ja už pôjdem."
"Ešče do druhej nohy!"
"Volal si na jeden."
"Budzeš krivac!"
"To sa len tak hovorí.."
"No ľen sebe daj, co budzeš pokušac?"
Po dvoch fľašiach môžem odísť. Mám tri hodiny na to aby som sa spamätal, napísal kúsok seminárky a dospal 20hodinový dlh.
more children: (1)
0000010100063532010544810433065402806688
Kuzmics
13.12.2006 - 15:49:55
(modif: 13.12.2006 - 15:52:07)
level: 1
UP
[
5K
]
New
Content changed
Zbytočné reči
Moja diagnóza je ISTJ-idealista.Ťažký údel vo svete, ktorý sa nikdy nepriblížil niektorej plánovanej utópií. Nič nie je také aké by mohlo byť.
S chuťou fajčím nenávidené cigarety. Pijem, aby som sa na chvíľu cítil lepšie a dlho cítil horšie. Húlim, aby som prehliadol to, čo mi vadí. Pretvarujem sa, aby som zapadol. Spontánnosť si nechávam pre seba, aby som sa vyhol pokrčením čelám a nadvyhnutím obočiam. Nepýtam sa, lebo nechcem vedieť; nehovorím, aby nevedeli.
Nechal som si narásť bradu, aby som sa im viac pozdával - poradili aby som sa neopúšťal. Opustil som, ich. Výraz tváre mám odvtedy, čo ma prvýkrát zahriakli. Teraz to už robím sám, rysy tváre sú stále tvrdšie, pri hre na kamenné tváre vyhrávam s prehľadom.
Moje ideály ničia všetci a stále. Láska je len slovo, priateľ je len odtial-potial, škola je nanič-dôležitá je prax, mier je len preto, že všetci majú jadrové zbrane.
Ak niečo chcem, je to nemožné-ľudia nemajú čas, stroje nemajú pochopenie a zvieratá to majú aj tak dosť ťažké.
Ak niečo spravím, zapadne to bez povšimnutia do súkolia. Na detily nikto nemá čas a už dávno na nich nie je založená dokonalosť. Ak niekto niečo spraví, nedozviem sa to - pohltí to komunikačný šum. Ak niečo spraví renomovaná spoločnosť, tak sa to (podľa plánu) rozpadne skôr, ako si na to zvyknem. Robotník v Číne dostal 1 cent, ja som zaplatil 100$, polčas rozpadu je 730 rokov, ekologické následky nedozierne.
Slušnosť je už len v knihách, na nástupe je asertivita(či agresivita?), cnosť je nasmiech, smiech na posmech, nič nie je nemožné, odpor je zbytočný.
Chvalabohu už viem "who is who na slovensku", no ten koho potrebujem nie je nikdy dosť blízko.
Slnko sa schováva za mraky a boh..., ten by najradšej vrátil čas a hodil Noemu na palubu párik termitov.
Základom dobrého zábavného programu je slovo hovno, ale už ani hovno nie je čo bývalo - mojsejovská reč mi je bližšia, keďže veci ma už neserú - teraz ma jebú.
Každý má v sebe lepší svet, ako ten v ktorom žije. Skutočná krása zakrytá reklamným banerom, možnosti oklieštené požiadavkami, úsmev široký, no falošný, pohľad priamy, no prázdny.
more children: (2)