ráno som vstala o druhej poobede. to znamená, že som spala asi 13 hodín. kadečo sa mi snívalo, ale už si to nepamätám.
Po izbe sa povaľujú všetky diely dejín umenia a kadejaké poznámky. okopírované, vytlačené, v obaloch, mnou písané, mnou inak písané, staré zošity a tak. Som to konečne všetko dospala za tie týždne a mesiace. Nerozumiem, že sa tak dlho dalo vydržať to všetko vypätie.
Včera po štátniciach sme išli do Kúta. Dali sme si erdingera a sedeli a pozerali. Ticho, vyčerpane ako keď niekto pustí napnutú pružinu, ona poskáče a potom ostane ešte trochu natiahnutá. Bolo to pekné s nimi mlčať a vedieť, že už je dobre.
Už je dobre. Ráno o 4 poobede, po raňajkách som naštósovala v číselnom poradí dejiny umenia a odniesla ich do police. Poznámky som zatiaľ hodila k sebe na policu a uvidím, že čo s tým. asi pre ne nájdem nejakú krabicu, lebo niekto ich určite bude potrebovať o rok, o dva.
Rochním si v pocite, že môžem len tak ležať na posteli, alebo si čítať, alebo sa ísť kúpať, hocičo. Celý deň.
Dnes sme boli s maminkou trochu kupovať. Som bola márnivá a kúpila som si šaty, ružové nohavice a modré tričko a vonku je teraz asi tornádo. Ten vietor úplne duní. Zaujímalo by ma, že ako vzduch môže vydávať zvuk. Keď odpočítam šumiace stromy a škrípajúce okná tak stále duní. Sám vzduch.
Ach prekrásne. Už nie je "musím", ale len "mala by som". To je super. To sa hneď všetko "mohla by som"

zajtra si ešte upracem. aj na stole aj na desktope, vyprázdnim si trochu disk, pozálohujem a uvidím. musím si niečo vymyslieť na to modré tričko. k tomu krásne pôjde čierna a biela.