Len dobré ráno :: Something smarter than us is going to emerge

Prúdy ľudí sa miešajú ako voda zo sto riek. Pletú sa, milióny potenciálu, myšlienok a osudov. Každý deň sa stretávajú znova a znova a nemajú o sebe ani poňatia. Netušia, že každý z nich pre iného znamená aspoň niečo. Možno len rutinu, zrnko prachu na kabáte alebo vyliatu kávu. Ale od toho prvého momentu sú zviazaný neviditeľnou pavučinou pravdepodobnosti.

Bolo ráno. Tak ako každý iný deň si slnko povedalo, že nechať spať tých chudákov si nemôže dovoliť. Budík ohlušujúco zazvonil a môj mozog sa donútil naštartovať a začať po biliónty raz vnímať. Čo tak raz vstať s radosťou, to by bola novinka, podarilo sa skomoliť mojim myšlienkovým pochodom. Smola, odpovedali im tie ktoré práve snívali o ďalšej hodine pod paplónom a tým bola konverzácia ukončená. Opäť ráno, povedala som si.

Metro pre mňa vždy zostane fascinujúcim miestom. Zástup ľudí pateticky sa spúšťajúcich dolu po eskalátoroch, držiac si svoju rannú kávu. Nikto netuší, koľko z nich sa skutočne teší na svoj deň, na prácu, školu, na povinnosti, za ktorými sa chystajú. Koľko z nich má skutočne rado vyliezť z postele, spraviť zo seba človeka a vyraziť do sveta. Príchod metra znamená chvíľkovú zmenu atmosféry. Silný závan vzduchu odveje na pár minút ospalosť a opráši záujem. Cestujúci si začínajú hľadať miesto v tlačenici, tí, ktorý si ešte nezvykli, lovia po stanici odfúknuté raňajšie noviny. V mase pohybu kútikom oka zachytím nepatričný element, postavu pokojne stojacu v tom zmätku, nevšímajúcu si ranný zhon ani nadávky pchajúcich sa pasažierov. Len tak stojí, zrak upiera niekam hore do betónového stropu, na tony zeme a budovy stojace nad nami. Stojí, možno čaká na správny vlak, možno na správneho človeka a možno na zázrak. Blázon, pomyslela som na toho chlapíka ignorujúceho všetko čo sa deje okolo, stojaceho len tak, akoby sa nechumelilo. Dav ma vtlačí do vozňa no mne na sietnici stále zostal vypálený obrázok z iného vesmíru.

Ráno. Opäť odznova zaklapnem budík, bez slova vyleziem z postele a zamračím sa na svoj odraz v zrkadle. V hlave mám ako na Sahare, vo vyplienenej mysli mi blúdi zopár supov zodpovednosti, ktoré ma vždy starostlivo ďobnú pri chuti sa zvaliť späť. Po káve mi v hlave začne pršať kofeín a čiastočne prebúdza trochu života. Vzchop sa poviem si, a akosi sa mi toho nedarí držať.

V metre ma čaká prekvapenie, pri obvyklom zhone cestujúcich sa mi pred očami vynorí ten človek, čo sa nikam neponáhľa. Nevšíma si že sem absolútne nezapadá, len stojí uprostred a vrhá pohľady na okolitých ľudí. Vyzerá, akoby sa im čudoval, nechápe čo majú všetci s tým krkolomným tempom. Zrazu sa prebudí a uvedomí si, že naňho až neprimerane civím. Usmeje sa, celkom odzbrojujúco a nevinne a povie len jednoduché Dobré ráno. Masa poctivých pracujúcich ma vlečie preč skôr než stihnem nasadiť ohromený výraz. V šinúcom vlaku rozmýšľam či ten chlap nespadol z mesiaca.

Ráno si zakryjem uši vankúšom a nadávam na slnko, prečo mi raz nespraví láskavosť a neostane trčať tam kde je, kým my normálny spíme. Odkopnem paplón, dám si záležať aby to dupnutie, ktorým vstávam na nohy, bolo počuť u spodných susedov a hudbu púšťam na plné decibely. Na svetlo prúdiace z okna reagujem zatiahnutím žalúzií a s hrôzou si uvedomím že nestíham. Schmatnem tašku a pre istotu tresnem všetkými dverami ktoré mi prídu pod ruku.

Na prvý pohľad vidno, že metro zostáva obľúbeným dopravným prostriedkom. Na pohyblivých schodoch si zahryznem do jazyka aby som neodvrkla tým panákom nado mnou. Na poslednom schode zisťujem, že vlak nemal problém pravidelnú cestujúcu nechať bezradnú na stanici. Otáčam sa a zlosť nahromadená za posledné dni sa mi hromadí na končekoch prstov. Len niekoho schmatnúť a premeniť ho na kúsok čierneho popola. Niečo ma ale mimovoľne zaujme. Možno to bol bezstarostný úsmev, ošúchaný kabát alebo kučeravé vlasy toho mimozemšťana. Hnev mi stále vibruje pod nechtami, ale pozvanie na kávu je silnejšie. Tlačím sa cez stádo uniforiem a vážnych tvárí a neverím, že kašlem povinnosti a proste idem, niekam hore, proti prúdu zvyčajnej raňajšej premávky.

Hore na ulici je ohlušujúco ticho. Len občasné kroky nejakého náhliaceho človeka narušia pocit z inej galaxie. V ruke držím pariacu sa kávu, cítim jej úžasnú vôňu, cítim čerstvý vzduch, vlhkosť noci, teplo iného človeka. A hore nado mnou svieti slnko, ktorému som bola nakoniec vďačná, že sa odvážilo vykuknúť spoza horizontu.

Prúdy ľudí stekajú zo stotisícich miest do jedného. Miešajú sa bytosti, stále rovnaké, ale predsa iné. Miešajú sa ich životy a zanechávajú pavučinu veľkú ako sám svet. Možno by raz stačilo sa zastaviť a vrhnúť pohľad na toho vedľa nás. Usmiať sa, povedať ahoj, povedať obyčajné Dobré ráno.

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"