nieco na tom platonovi je

picovina. ja som kokot tu aj irl.

edit: vlastne irl som zilnaty kokot :)

platon bol chuj a aj ty si chuj a aj vsetci ste tu chuji...

len ja som pan Ryba ktory aj tak niesom :)

suhlasim s platonom, a aj s tebou a dufam ze sa najde niekto kto tento prispevok nepochopil:)

(len by som nepovazoval ludi hned za psychopatov, podlamna vsetci maju chtic konat niektore ne"normalne" ciny a estektomu ciny mnohych ludi vyhadzaju z dovodov ktore nemusime vidiet)

nedavno som zhliadol kdesi cosi o podobnej studii.. vyplynulo, ze virtualita nic v podstate nemeni, je to len medium a kazdy sa sprava podla svojich beznych modelov, ziadne 'rusko' to nezakryje a rozdiely udajne nie su...
tiez ma to trochu prekvapilo ,ale nie je to nelogike a da sa suhlasit.

Vskutku pekné zamyslenie. V základoch sa dotýka problému, či sa rodíme na tento svet dobrí alebo zlí (a či nás kazí/zlepšuje spoločnosť alebo ňe). Alebo s preddispozíciami k dobru a zlu (a akými silnými). Teda otázka slobodnej voľby.

A otázka socializácie je tiež prínosná pre túto debatu dľa mňa: vulgárne povedané – dieťa chce hračku a tá hračka je jeho, JEHO! Nikomu ju nedá! Chráni si teritórium! Čo mu na to povedia rodičia? Ako ho usmernia, so svojimi skúsenosťami, že v živote si závislý na druhých a preto sa s nimi podeľ, ak môžeš? Ako ho teda socializujú? Aký pocit ostane v detskom vnútri?

Ja sa snažím mať napamäti totok dole napísané.
Niekedy som Dickwad a niekedy ne. Snáď je vhodné sa zlepšovať v dôstojnej komunikácii, pretože to predpokladá zvyšovanie ľudskosti (a opačne téééž). Snáď to je v mojich silách. Rešpektovať seba a rešpektovať druhých.

Dovolil som si pastnúť sem niečo odborné o psychologii inetovej komunikácie.
Ak už niekto písal niečo podobné alebo je to OT tak to niekde pretransparentujenkinkenkám..

Thus spoke “Vybíral Z.“ in „Psychologie komunikace“

Termín disinhibícia v komunikácii vyjadruje odloženie zábran a škrupulí, stratu alebo prekonanie nesmelosti, plachosti a ostychu, v krajných podobách môže ísť o obchádzanie tabu a zákazov, teda o istú odviazanosť či neviazanosť na normy, ktorá môže byť až anomálna, Pozitívne konotácie zahrňujú slová ako otvorený, uvolnený, smelý, bez zábran. Disinhibícia, ktorú môžeme sledovať pri internetovej komunikácii ako v e-mailoch, tak na chate, je v posledných rokoch pravidelne uvádzaná ako jeden z najzjavnejších a najšpecifickejších znakov elektronickej komunikácie (Gackenbachová, 1998; Suler, 2003; Burianová, 2000; Šmahel, 2000,2002; Dušková, Vaculík 2002; Vybíral, 2001 Et cetera).

Podľa Johna Sulera (2003) sa na disinhibícií pri on-line komunikácii podieľa šesť hlavných faktorov:
- anonymita (druhý nevie, kto som, ja teda môžem skryť svoju identitu)
- neviditeľnosť (druhý nemôže vidieť, ako vyzerám, ako sa tvárim)
- asynchronicita komunikácie (reakciu si môžem premyslieť, pretože ju môžem odložiť; nie je nutné teda reagovať ihneď)
- solipsistické introjekcie (všetko je v podstate v mojej hlave, vytváram si fantázie o tom, ako druhý vyzerá, ako znie jeho hlas, takže si vytváram fantazijný, nereálny svet)
- neutralizácia statusu (stáva sa vedľajším a nepodstatným, aké postavenie v reálnom svete má online komunikujúci)
- a konečne ďalšie účinky samotnej interakcie

Vo voľných výpovediach zdôraznili vysokoškoláci viac vtipnosti, viac tzv. odviazanosti, viac presadzovania sa pri inetovej komunikácii. Niektorí na inete nebrzdia svoje rozčúlenie a uvedomujú si, že v reálnej situácii by sa ovládli.

Ľudia predisponovaní niektorými svojimi osobnostnými rysmi (cholerickosť, impulzivita, zvedavosť) alebo provokovaní k agresivite sa situačne dokážu vyjadrovať bez zábran, hanby a cenzúry či výčitiek svedomia pochopiteľne aj tvárou v tvár druhým. U adolescentov Šmahel (2002) preberá Sulerovu hypotézu o tom, k veku tu patrí aj tzv. venting – odreagovávanie frustrácii. Goffman (1959/1999) popísal pred pol storočím špeciálne disinhibované správanie u detí a dospelých, ktoré slúži k zhadzovaniu a zosmiešňovaniu druhých (neprítomných alebo keď sa akurát nepozerajú a pod.) – a ktoré slúži zároveň k uzatváraniu „tajných dohôd“ s tými, s ktorými sa takto odreagovávame.

Deti v škôlke zosmiešňujú za chrbtom učiteľku, vyplazujú na ňu, robia grimasy, sprosté gestá a posunky alebo si z nej inými spôsobmi robia srandu. Toto odbrzdené odreagovanie agresie „za chrbtom“ či v „zákulisí“ pozoroval tiež Goffman aj u dospelých.
Príkladíček:
„Keď členovia tímu odídu do zákulisia, kde nemôžu byť videní ani počutí svojím obecenstvom, veľmi pravidelne sa o ňom vyjadrujú s dešpektom, ktorý odporuje ich prístupu k obecenstvu v dobe jeho prítomnosti. Vo sfére služieb napríklad účinkujúci svojich zákazníkov, ku ktorým sa v dobe výkonu chovajú úctivo, v zákulisí zosmiešňujú, ohovárajú, karikujú, preklínajú a kritizujú a tiež kujú plány na to, ako ich napáliť či pacifikovať. Napríklad v kuchyni hotela Shetlandy boli hostia označovaní kódovanými zdrobnelinami, ich slovný prejav, tón reči a charakteristické spôsoby boli veľmi presne napodobňované, boli zdrojom zábavy a nástrojom kritiky, ich zvláštnosti, slabosti a spoločenské postavenia boli pretriasané s až vedeckou presnosťou, ich žiadosti o drobné služby sa stretávali s groteskným grimasovaním a nadávkami, akonáhle zmizli z očí a z počutia. Túto rovnicu urážok viac než dostatočne vyvažovali hostia vo svojich kruhoch, kde zamestnancov označovali za lenivé prasatá, tupých primitívov, nenažrané hovädá. Keď spolu ale hovorili, správali sa k sebe zamestnanci a hostia úctivo a do istej miery aj vľúdne.“

To, čo sa dialo bežne za chrbtom, sa mohlo teraz – v anonymných podmienkach – presunúť vo virtuálnej sociálnej skupine na scénu. Čo bolo skrývané, je teraz vystavované.
Čašníčky vracajúce sa do zákulisia (do kuchyne) hotelu Shetlandy dávali najavo, ku komu patria, potvrdzovali spolupatričnosť a konformitu svojej vlastnej skupiny – resp. skupiny spolu s kuchárom a personálom. Disinhibícia bola a je znakom, ktorým sa preukazuje, že niekam patrím, ktorým sa buduje spolupatričnosť, vytvára sa bratstvo, pestuje sa spájajúci humor. V hre je isto aj emočná katarzia, vyventilovanie tých pocitov, ktoré si na scéne (čašníčka pri obsluhovaní zákazníkov, dieťa tvárou tvár k učiteľke alebo účastník chatu v reálnej komunikácii) nemôžu dovoliť. Tam, kde sa môžu odbrzdiť, prejdú zo zdvorilej komunikácie k ich zhodeniu.

Anonymita a neviditeľnosť komunikujúcich v on-line prostredí pozmenila Goffmanov postulát o tom, že svoju fasádu uvolníme len medzi tými, ktorých dlho poznáme a že tvárou v tvár tým, ktorých stretávame prvýkrát, fasádu skôr upevníme. (Účelom fasády je dojem, ktorý chceme o sebe vyvolať u druhých). V prostredí on-line komunikácie to platí vtedy, keď sa pri prvom prezentovaní vydávame za niekoho iného. Sme teda spočiatku skôr inhibovaní, zdržanliví, dávame si na čas s tým, čo o sebe prezradíme.
Obscénne a obťažujúce disinhibované správanie býva niekedy označované ako flaming (rozohňovanie sa :).

na tieto typy spravania sa ako aj na spravanie sa v tomto prostredi existuju naozaj aktualnejsie analyzy ako platon.

Je teda mozne, ze internetovi provokateri su agresivni (psychopati) vo svojej podstate a svoje vasne krotia v skutocnom svete preto, ze by to (na rozdiel od internetu) so sebou nieslo nemale spolocenske postihy?
Nemyslim ze by slo o spolocenske postihy, skor ide o 'strach' pred tym ze 'ich' skutocnu podobu nebude spolocnost akceptovat, preto musia hrat tych dobrych a milych. Agresivne spravanie na internete potom moze byt bud prejavom 'skutocneho ja' alebo prejavom frustracie z rozdielu medzi potlacanym a prejavovanym (hlasujem za b). Pritom to potlacane nemusi byt nic zle, moze to byt potlacane bez zjavneho dovodu. Cize: vobec nemusi byt taky clovek psychopatom, iba z nejakeho dovodu nema/nemal niekedy v minulosti pocit akceptacie svojej osobnosti okolim a teraz to vyviera :)

ahm.

No vidim stenlis, ze Ti to neda spat.
Pluton je podla mna co sa internetu tyka ako mnoho inych outdated.

Heslo ktore vladne internetom je nazorova pluralita. Pokial nejaky nazor v diskusii nieje zastupeny, najde sa niekto kto aj napriek tomu, ze sa z danou vecou nestotoznuje ony nazor pripne k diskusii.

To ake su jeho pohnutky je v maximalnej miere individualne. Ja za seba mozem povedat, ze sa vyborne bavim na novodobych kazateloch ultimativnej pravdy.
Mnoho ludi sa na internete zase naopak od svojho realneho sveta sprava pokrytecky. Tuto stranu ja vobec nechapem.

Tvoje narazky na skrytu agresiu ktora sa uvolnuje na internete. Lebo na svetle bozom sa "nesmie" je hodna zamyslenia.

Sam sebe terapeutom nebudem. Ale srsly pochybujem, ze by nejake nazory mohli mat nemale spolocenske postihy. Je to dost pohnute myslenie. Za nazor niekoho odsudzovat. V kazdom pripade mame tu IRL fasistov rasistov sexistov nacistov politikov a inu haved ktora otvorene verejne hlasa svoje hesla. A ludia ocividne dokazu s takymto niecim zit. dokonca to tolerovat.

Tolerancia je mozno to co by si si Ty mohol zobrat z tychto "flejmov"