 |
|
| node: | Biela |
| template: | 4 |
| parent: | _..::..Príbehy..::.._ |
| owner: | Elence |
| viewed by: | |
| created: | 01.06.2008 - 19:01:06 |
|
cwbe coordinatez: 101 63539 63556 3558773 4027035 ABSOLUT KYBERIA |
| permissions | |
| you: | r, |
| system: | public |
| net: | yes |
total descendants::
total children::0
1 ❤️
23.12.1980
Sedela v izbe na stoličke. Za stolom. Pozerala von oknom a česala si svoje dlhé vlasy. Rozmýšľala, ako je to všetko vôbec možné....Noc, hviezdy.....a aj mesiac....Zdalo sa jej, že sa kýva vo vetre. Odpila si zo šálky trochu kávy a končekmi prstov si utrela mokré pery. Čakala. Nevedela načo. Len tak. Čakala. Nakoniec však vstala. Prešla k balkónu, otvorila dvere a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Snežilo. Ešte raz nádych. Vdýchla pritom zopár snehových vločiek. Úsmev. A znova tá istá tvár.
„Prečítaš mi rozprávku?" -náhle rozkmital ticho detský hlas. Neodpovedala.
„ Babiii, prečítaj mi rozprávkuu - naliehal. Pomaly sa teda otočila, zobrala ho za ruku a povedala: „Jasné, že ti ju prečítam, tak poď, ty môj malý pampúšik."
Sadla si do kresla a položila vnúčika na svoje prestarnuté kolená. Dotyk. Pocítila teplo. Spomenula si pritom na svoju starú mamu, na to, ako sama často prosíkala o to, aby jej niečo prečítala z knihy, ktorú si tak veľmi strážila a mala ju vždy starostlivo odloženú v komore, zabalenú v takej zvláštnej látke. Bola nezvyčajne hebká a mäkká. Vravievala, že z takej látky raz ušila šaty pre princeznú. Sama v tejto chvíli nevedela, či tomu ešte verí. Z premýšľania ju opäť prebudil vnúčik.
„Babii? Čo spíš? Otvor konečne tú knihu, lebo o chvíľu od tej nudy naozaj zaspím!" Pozrime sa, taký malý chlapec a takto sa vie znervózniť pre takú obyčajnú vec, pomyslela si. Otvorila teda knihu a nalistovala v nej stranu, kde sa vynímal obrázok škaredého káčatka.
„Túto nie, tú si mi čítala už minule" - dôležito podotkol vnúčik.
„Aha"- uznala starká -„Vieš čo, vyber si akú chceš a ja ti ju potom prečítam".
Podala mu knižku. On ju však neotvoril, len si povzdychol, položil ju na seba, oprel si o ňu lakte a uprene sa zapozeral na starkú. Nevadilo jej to. Bola rada, že je v izbe ticho. Po chvíli sa spýtal:
„Babiii, a kde vlastne začínajú rozprávky?"
„Hmm, ťažká otázka, budem musieť nad tým chvíľu porozmýšľať, dobre?"
„Dobre." - súhlasil a tesnejšie sa pritúlil do jej lona. Vedela, že o chvíľu zaspí a ona bude môcť rozmýšľať. Táto nevinná otázka jej však vôbec neschádzala z mysle. Naozaj, kde sa začínajú rozprávky? Začiatky sú celkovo zvláštne.. niekedy dokonca ťažšie ako konce. Koniec príde vždy ľahko a rovnako... A žili šťastne. Až kým nepomreli... Len niekedy to nie je ako v rozprávke. Niekedy sa človek na konci aj bojí. Na konci rozprávky je vždy porazené zlo. Tu tiež niečo nehrá, ale kto je teda ten zlý? Hm, toto asi nie je rozprávka. Mám strach...Až dosneží,hádam sa prestanem báť. Dúfam, že to nakoniec všetko dobre dopadne a...
Polovica myšlienky sa jej rozplynula v hlave. Zaspala Sníval sa jej krásny sen. O starkej, o otcovi...O potôčiku, ktorý pretekal popred ich dom. A ona ako malé dieťa pásla kozičky na lúke a zdobila si hlavu venčekom z materinej dúšky. Precitla a uvedomila si. Rozprávky začínajú a končia v nás a je len na nás ako skončia. Začínajú v srdci človeka, prechádzajú do celého tela a cez končeky prstov na rukách a nohách sa ako život potichu vytratia. Niečo však zanechajú. Tu.
A bola biela ako snehová vločka. A bolo po strachu.
24.12.1980
Lekárska správa ukázala náhlu zástavu srdca.
Pochovali ju na mestskom cintoríne vedľa starej mamy. V ten deň svietilo slnko a zo stromov pršala námraza. A vnúčik dodnes rozmýšľa...
Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"
Sedela v izbe na stoličke. Za stolom. Pozerala von oknom a česala si svoje dlhé vlasy. Rozmýšľala, ako je to všetko vôbec možné....Noc, hviezdy.....a aj mesiac....Zdalo sa jej, že sa kýva vo vetre. Odpila si zo šálky trochu kávy a končekmi prstov si utrela mokré pery. Čakala. Nevedela načo. Len tak. Čakala. Nakoniec však vstala. Prešla k balkónu, otvorila dvere a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Snežilo. Ešte raz nádych. Vdýchla pritom zopár snehových vločiek. Úsmev. A znova tá istá tvár.
„Prečítaš mi rozprávku?" -náhle rozkmital ticho detský hlas. Neodpovedala.
„ Babiii, prečítaj mi rozprávkuu - naliehal. Pomaly sa teda otočila, zobrala ho za ruku a povedala: „Jasné, že ti ju prečítam, tak poď, ty môj malý pampúšik."
Sadla si do kresla a položila vnúčika na svoje prestarnuté kolená. Dotyk. Pocítila teplo. Spomenula si pritom na svoju starú mamu, na to, ako sama často prosíkala o to, aby jej niečo prečítala z knihy, ktorú si tak veľmi strážila a mala ju vždy starostlivo odloženú v komore, zabalenú v takej zvláštnej látke. Bola nezvyčajne hebká a mäkká. Vravievala, že z takej látky raz ušila šaty pre princeznú. Sama v tejto chvíli nevedela, či tomu ešte verí. Z premýšľania ju opäť prebudil vnúčik.
„Babii? Čo spíš? Otvor konečne tú knihu, lebo o chvíľu od tej nudy naozaj zaspím!" Pozrime sa, taký malý chlapec a takto sa vie znervózniť pre takú obyčajnú vec, pomyslela si. Otvorila teda knihu a nalistovala v nej stranu, kde sa vynímal obrázok škaredého káčatka.
„Túto nie, tú si mi čítala už minule" - dôležito podotkol vnúčik.
„Aha"- uznala starká -„Vieš čo, vyber si akú chceš a ja ti ju potom prečítam".
Podala mu knižku. On ju však neotvoril, len si povzdychol, položil ju na seba, oprel si o ňu lakte a uprene sa zapozeral na starkú. Nevadilo jej to. Bola rada, že je v izbe ticho. Po chvíli sa spýtal:
„Babiii, a kde vlastne začínajú rozprávky?"
„Hmm, ťažká otázka, budem musieť nad tým chvíľu porozmýšľať, dobre?"
„Dobre." - súhlasil a tesnejšie sa pritúlil do jej lona. Vedela, že o chvíľu zaspí a ona bude môcť rozmýšľať. Táto nevinná otázka jej však vôbec neschádzala z mysle. Naozaj, kde sa začínajú rozprávky? Začiatky sú celkovo zvláštne.. niekedy dokonca ťažšie ako konce. Koniec príde vždy ľahko a rovnako... A žili šťastne. Až kým nepomreli... Len niekedy to nie je ako v rozprávke. Niekedy sa človek na konci aj bojí. Na konci rozprávky je vždy porazené zlo. Tu tiež niečo nehrá, ale kto je teda ten zlý? Hm, toto asi nie je rozprávka. Mám strach...Až dosneží,hádam sa prestanem báť. Dúfam, že to nakoniec všetko dobre dopadne a...
Polovica myšlienky sa jej rozplynula v hlave. Zaspala Sníval sa jej krásny sen. O starkej, o otcovi...O potôčiku, ktorý pretekal popred ich dom. A ona ako malé dieťa pásla kozičky na lúke a zdobila si hlavu venčekom z materinej dúšky. Precitla a uvedomila si. Rozprávky začínajú a končia v nás a je len na nás ako skončia. Začínajú v srdci človeka, prechádzajú do celého tela a cez končeky prstov na rukách a nohách sa ako život potichu vytratia. Niečo však zanechajú. Tu.
A bola biela ako snehová vločka. A bolo po strachu.
24.12.1980
Lekárska správa ukázala náhlu zástavu srdca.
Pochovali ju na mestskom cintoríne vedľa starej mamy. V ten deň svietilo slnko a zo stromov pršala námraza. A vnúčik dodnes rozmýšľa...
Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"