úplne unavená idem podvčer ledva po chodníku a rozmýšľam nad reštauráciou pri stanici v trnave,
ktorú zavreli.
zvonku nebola na pohľad najpríjemnejšia ale už zo začiatku školského roka som si povedala, že tam raz pôjdem. aj som tam išla, sama. mala som pocit, že tam budú robiť úžasné kung pao ale nerobili. bolo hrozné a cítila som sa tam veľmi nepríjemne. potom som tam už nikdy neišla ale vždy keď som prechádzala okolo chcela som tam ísť znova a všímala som si všetky zmeny/čo sa tam deje. napríklad mladého japonca vysýpajúceho smeti.
teraz sú tam špinavé okná, vnútri je prázdno. cítila som sa smutno keď som išla dnes okolo a uvedomila si to, pripomenulo mi to mňa.
ako som tak kráčala okolo a snažila sa nakúkať cez špinavé okná zastavil predo mnou psík s loptičkou v ústach. zastavila som tiež, pozrela som sa na neho a chcelo sa mi usmievať. tak som sa usmievala, zrak som posunula vyššie a oproti mne stál asi 60 ročný ujo. začal sa usmievať tiež, mám rada takéto úprimné spontánne úsmevy z ulíc.