A predsa je to ľahké :: Something smarter than us is going to emerge

Bol víkend. Ráno sa vždy túlal lesom, bol tak blízko jeho domu a v ňom ho napadali tie najlepšie nápady. Ráno. Rosa sa stále akoby túlala pomedzi stromy a nechávala ho v príliš rozcitlivenej, priam poetickej nálade. V lužných lesoch kvitli snežienky a vzduch voňal jarou ako to už býva. Zišiel z betónovej cesty, beztak nechápal prečo ju to urobili, prekročil akúsi vonkajšiu zábranu lesa, žihľavu a pomaly sa ním nechal oblapiť.

Zrakom skúmal zem, bola mokrá a páchla tou zvláštnou zmesou rozkladajúcich sa listov a znovurastúcych kvetov. Ráno. Kľakol si, pozoroval vtáky a premýšľal nad vlastnými filozofickými otázkami. Chrbátom sa oprel o strom a zavrel oči.

Slnko mu žiarilo do tváre cez mreže stromových haluzí, rovnako ako sa cítil zamrežovaný on sám. Otvoril jedno oko a zavrel by ho keby mu tá žiara nevpadla priamo do myslenia. Váhavo sa postavil a prešiel zopár krokov až k predmetu ktorý bol zdrojom blyštania. Zohol sa a očistil ho. Bol to dlhý, poľovnícky tesák.

Fúha, vždy túžil mať také niečo. Sadol si za krík aby ho náhodou nezbadal majiteľ pri hľadaní cennosti. Predstavoval si svoje tajné sny ako v realite, on sám na bojovom poli, jazdiac na vernom koni (ktorého stále v lístí nenašiel) stína hlavy nepriateľov, tam rezne, tam švihne.

Pripomenulo mu to jeho stratenosť v našom storočí.

Necítil sa tu doma, patril viac inam, niekam, kde sa žije slobodne, kde sa dá dýchať vzduch bez výsmechu a kde nemusí svoje sny hľadať v napadanom lístí.

Od rozmýšľania zaspal.

Ráno pominulo a blížil sa obed, len on stále spal. Nezobudila ho ani zver čo prechádzala, možno neobvykle okolo človeka a nezobudil ho ani mladý chalan ktorý si sadol priamo pred krík za ktorým sa ukrýval.

Zobudil sa.

Odrazu nevedel kde je, za jeho kríkom sa týčil chrbát. Cudzí chrbát. Ovplyvnený snami o bojových poliach a jeho hrdinstve zovrel pevnejšie tesák v ruke. Namieril a

Nedokázal to. Tam pred ním sedel človek. Nie vojak ale chalan ktorý, podobne ako on

má asi vlastný život. Aké by to bolo ľahké bodnúť, priamo do chrbta, do pľúc.

Aké ľahké by asi bolo zabiť niekoho, koho nepozná. Nie! Vzpieral sa pokušeniu, ktoré ho držalo. Nie. Chalan si ďalej kreslil, akoby nepočul vnútorný boj ktorý sa za ním odohrával.

Akoby nepočul vŕzganie dorezanej duše. Možno aj počul ale len kdesi vnútri.

Nie!

Čo si chorý? Hádal sa sám so sebou. Vražda nie je žiedne riešenie tvojho stavu. Bež domov a nauč sa. Nie! Ale tesák mámi farbami, chladná oceľ je zlostná, zhorí ak ju nepočúvne.

A on ostane bez zbrane. Mám ťa rád, povie si.

Na hlave mu pristane list. Vo vlhkých vlasoch je cítiť rastlinami, ten smrad pre ktorý nieje slovo. Pevnejšie zovrie tesák.

Bojí sa aby sa nešmykol. Nie! Ten človek má matku, pomyslí si. Čo by si jeho matka pomyslela keby ho pobodal nejaký magor v lese povie si.

Asi nič znie odpoveď jeho vnútra.

Sčervenie a bodne.

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"