Karol D. Horváth
Mučeník

Milan Spusta má trinásť rokov a opuchnuté ústa. Na vine je pravačka Miroslava Pechu a Milanova túžba slúžiť Bohu. Je pondelok, pol šiestej večer, a ešte včera doobeda bolo všetko jednoduché a žiarivo jasné. Okrem krátkeho pomätenia zmyslov, ktoré pramenilo v detskej nerozvážnosti, chcel byť Milan vždy kňazom. Aj teraz chce. Chce to aj dôstojný pán farár Poliak, stará mama Anička, starý otec Jozef i mamička Mária. Z Milanovej túžby sa tešia dokonca aj dve staršie sestry. Iba otecko Milan sa ho raz za Čas opatrne spýta, Či si to nerozmyslel a nebude napríklad architektom. Vtedy sa Milan zamysli. Od prvej triedy má na vysvedčení len jednotky. Ale tie najväčšie má vždy z matematiky a z výtvarnej výchovy. Jeho izba a vôbec celý byt na treťom poschodí paneláku na Gorazdovej ulici je plný kresieb svätých mučení¬kov a Panny Márie. Všetky nakreslil Milan. Zamyslí sa však len preto, aby otecko nebol smutný, že si ho nectil. Bol by to hriech a Milan už od materskej školy nežije hriešnym živo¬tom. Keď si spomenie, ako zostali v spálni sami, lebo pani učiteľka niekde odbehla, musí sa červenať. Jano Oreský, ktorý ležal vedia neho, vyskočil a s krikom si pod kolená stiahol pyžamové nohavice. On aj Milan boli v rade pri ste¬ne, takže všetky deti mohli vidieť Janovho vtáčika. Kým stihol Milan zatvoriť oči, Jano si vytiahol nohavice až nad pupok a ľahol si nazad pod deku. „To sa nesmie. To je hriech," chcel mu Milan povedať, ale nestihol. V strednom rade, rovno oproti nemu, sa s krikom postavila Vierka Matuškova. Takisto si stiahla pyžamové nohavice. Milan hľadel vytreštenými očami na Vierkinu cikuľku. Trocha sa podobala na žemľu. Ale bola ružová a hladká. A čiarka v strede bola hlbšia. Vtedy prišla pani učiteľka a začala robiť krik. Keď to cestou zo škôlky povedal mamičke, dostal zaucho. „To je hriešne! Pán Boh všetko vidí a o všetkom vie! Pozrie sa ti do hlavy, a keď v nej nájde hriešne myšlienky, nikdy nebudeš môcť byť pánom farárkom!" povedala prísne mamička. Milan sa rozpla¬kal a v duchu sa rozhodol, že sa stane rušňovodičom. Dnes už vie, že bol malý a hlúpy. Ale keď ráno nakupuje v sa¬moobsluhe na rohu ulice, pred časťou s pečivom pre istotu zatvorí oči. Poobede nemusí. Žemle sú vtedy už dávno vy¬predané.

Mirova pravačka dopadla na Milanove ústa včera večer. Milan vedel, že si musí dávať pozor, no Miro bol skrytý za garážami. Na vine bol Mirov život v hriechu. Milan kľačal polhodinu pred začiatkom svätej omše štvrtú nedeľu po sebe neďaleko sochy svätého Tomáša, kúsok od vstupu do chodby pred sakristiou. Už ho nebavilo byť naveky tretím miništrantom. Bol presvedčený, že je vo všetkom lepší ako ostatní. No keď pán kostolník Ofčarovič určoval služby, Milana vždy niekto predbehol. Pán Boh síce všetko vidí a o všetkom vie, ale aj tak mali u kostolníka prednosť tí, čo namiesto modlenia hlasno vykrikovali. Včera si Milana konečne všimol. Druhý miništrant Laco Oslej ochorel a bolo treba narýchlo zohnať náhradu. Keď si Milan obliekal kamžu, pošepky sa modlil Sláva Bohu. Pri superpelícii a golieri prešiel na Zdravas. Mal pocit, akoby sa chystal na vysviacku. Počas svätej kázne sa opatrne pozrel do prvej lavice na ženskej strane. Mamička sa usmiala a on vedel, že je na neho pyšná. Zdalo sa, že aj pán farár je s ním spokojný. Omša sa chýlila ku koncu. Všetko nasvedčovalo tomu, že miesto druhého miništranta a neskôr aj ceremonára má isté. Veď ak bez chybičky zvládol hlavnú nedeľnú omšu, a bez prípravy, na záskok, tá zajtrajšia večerná bude úplnou hračkou. Pokľakol pred oltárom, aby mohol do sakristie odniesť kalich. Rýchlo prešiel cez bočnú chodbu plnú ľudí a prudko otvoril dvere. Nechcel, aby si pán farár myslel, že sa ulieva. Rovno oproti nemu stál Miro Pecha. Kamžu mal vyhrnutú a bolo vidno, že má pod ňou hip-hoperské nohavice. Práve si chcel vložiť do vrecka stokorunáčku. Na zemi bol položený košík s oferou, ktorú priniesol po vyberaní v kostole. Milan sa od prekvapenia nedokázal ani pohnúť. V živote by mu neprišlo na um, že by niekto mohol okradnúť Pána Boha. Nieto ešte ceremonár. Miro sa na chvíľu zarazil. Potom sa krivo usmial, vložil stovku do vrecka a rukou pošpinenou svätokrádežou chytil Milana za plece. „Nič si nevidel. Lebo ti rozbijem piču," povedal a pootočil Milana chrbtom k sebe. Potom ho nakopol kolenom do zadku. Milan už do konca omše premýšľal, či má o tom povedať pánovi farárovi. Tesne pred „Choďte v mene Božom!" sa rozhodol, že áno. Mira sa bál, ale hriechu sa bál ešte viacej. Hneď po omši všetko vyzradí!. Preto sa mu od včera večera kýve ľavý horný očný zub a má opuchnuté ústa. Keď zaspával, cítil sa troška ako svätý mučeník. No oveľa viac ako bolesť ho prestupovali slová pána farára: „Zajtra miništruješ na večernej? Príď o niečo skôr.

Budeš ceremonárom." V škole sa nevedel poriadne sústrediť. Premýšľal, ako si všetko nachystá a ako bude prísny a spravodlivý na ostatných miništrantov. No keď vošiel do sakristie, nikto si ho ani nevšimol. Na lavici, chrbtom k dverám, sedel najlepší kamarát Mira Pechu Ľuboš Ivan a niečo držal v rukách. Ďalší dvaja miništranti mu nazerali cez plecia. Milan podišiel k nim a pozrel sa, Čo to majú. Práve vtedy Ľuboš povedal: „Tie si ale lížu piče!" A naozaj. Cez obe stránky časopisu, ktorý držal Ľuboš na kolenách, sa v neuveriteľnom hriechu po sebe rozvaľovali dve cudzoložnice a oblizovali si presne také žemličky, ako bola Vierkina. Milan si na ňu celkom presne pamätal. Občas sa mu zjavila vo sne. Vtedy si ukladal týždňový bezmäsitý pôst a večer sa pred spaním modlil o hodinu dlhšie. Toto však boli poriadne žemle. Obe ženy sa pozerali z časopisu rovno na Milana. Mal pocit, že sa sám od seba zapáli a za pár sekúnd zhorí. Snažil sa zatvoriť oči alebo aspoň odvrátiť zrak, ale nedokázal to. Spamätal sa, až keď ho Ľuboš držal pod krkom a syčal mu do ucha: „Drž piču, lebo ti ju roztrhnem! Ja sa s tebou nebudem jebať ako Miro!"
Milan nemal z omše žiadnu radosť. Chybu síce neurobil, ale v hlave mu bez prestávky bežala najpodstatnejšia otázka jeho života: „Povedať, alebo nepovedať?" A za ňou sa rovnako neprestajne zjavovali nejasné kontúry časopisu. Milan spotreboval takmer všetky sily na to, aby sa ani raz nezaostrili. Čoraz častejšie hľadel na Pána Ježiša, ukrižovaného rovno nad oltárom. Dúfal, že dostane aspoň malý signál, čo má urobiť. Ale On mal hlavu sklonenú v bolesti a o Milana HU nezaujímal. Keď pri svätom prijímaní ucítil na jazyku chuť Jeho tela, rozhodol sa. „Pán Ježiš trpel za nás, za všetkých. Teraz budem chvíľu trpieť ja za neho," pomyslel si.
Po omši zostali s ním v sakristii aj miništranti. Ľuboš uprene hľadel na Milana. „Chceš? Môžem ti ten časopis dať," povedal. Milan prudko pokrútil hlavou. Ľuboš pristúpil k nemu a pevne ho chytil za plece. Bol od Milana o dva roky starší a o pätnásť centimetrov vyšší. Začal ho tlačiť k dve¬rám. Milan sa chytil lavice. .Ešte nejdem. Ešte sa musím pomodliť," povedal zúfalo. Ale Ľuboš bol silnejší. Vo dverách sa Milan zaprel o zárubne. Ľuboš ho chytil spredu za košeľu a ťahal ho. Košeľa sa roztrhla. Vtedy Ľubošovo ucho zovreli farárove prsty. „Čo sa tu robí?!" spýtal sa. Ľuboš sa zasmial. „Nič, dôstojný pán. To my len tak. My sme kamaráti. Že?" povedal a hľadel Milanovi zlostne do očí. Milan prikývol, ale v sakristii s pánom farárom zostal.
Než odišiel z kostola, kľakol si pred oltár. Chcel sa pomodliť, aby nabral sily na to, čo ho vonku naisto čakalo. Dvihol hlavu k Ukrižovanému a zbadal, že sa mu díva rovno do očí. Zažmurkal. Nahol sa mierne dopredu, ale obraz sa nezmenil. Pán Ježiš mal dvihnutú hlavu, jemne sa usmieval a pozeral sa rovno na Milana. „Si statočný." pomyslel si z ničoho nič Milan. „Statočný a spravodlivý. Niečo si zaželaj a splní sa to," opäť si pomyslel. Milanom prebehla triaška. Nadýchol sa cez pootvorené ústa. Vzduch bol odrazu studený ako v zime. Taký studený, až mu stŕpli zuby. Skôr než sa pokúsil upokojiť, aby si to mohol premyslieť, objavili sa mu v hlave ženy z časopisu. „Tie si ale lížu piče!" ozval sa Ľubošov hlas. Milan sa prudko otočil. V kostole bol celkom sám. Keď sa znova pozrel nad oltár, Pán Ježiš bol ukrižovaný takisto ako inokedy. V kostole bol opäť príjemný chládok. „To sa mi len zdalo," povedal Milan a zľakol sa vlastného hlasu. Pre istotu sa začal modliť.

Milan vyšiel z kostolného nádvoria na ulicu. Blížilo sa leto a bolo ešte svetlo. Pod stromami v parku zbadal Ľuboša. Telo mu zaplavil adrenalín. Milan sa otočil, aby sa vrátil do bezpečia kostola. Ale v ceste mu stáli ďalší dvaja miništranti. Museli byť niekde ukrytí. Milan sa zase otočil a prudko sa rozbehol k Ľubošovi. Dúfal, že sa mu podarí okolo neho prekľučkovať. Vrútil sa do kríkov. Na tráve ležali dve mladé ženy. Okolo nich boli porozhadzované kusy oblečenia. Ženy hlasno vzdychali a lízali si piče. Milan sa potkol a spadol tesne vedľa nich. Ani si ho nevšimli. Tmavovlasá ležala na chrbte. Nohy mala doširoka rozkročené. Medzi nimi mala položenú hlavu hnedovláska. Púpava zastoknutá za uchom sa kývala zo strany na stranu. Tá, čo ležala, ju lízala zdola. Tvár mala v nej doslova zaborenú. „Do piče!" ozvalo sa za Milanovým chrbtom. Bol to Ľuboš. Milan sa rozbehol, ako len vládal.

Vybehol z parku. Vo dverách banky stála rozkročená teta spolužiaka Andreja Knotka. V ústach držala vyhrnutú sukňu a čerila zuby. Pri nohách jej kľačala neznáma tučná žena. Ruky mala zopäté za chrbtom, lízala Andrejovej tete zo všet¬kých síl piču a do rytmu sa pri tom hýbala dopredu a dozadu. Milan sa prudko zastavil. Pretrel si oči. Za Andrejovou tetou sa objavila hlava riaditeľa banky inžiniera Vacha. Mal vytreštené oči a dokola opakoval: „Ale, ženičky… No tak, ženičky… " Milan sa znova rozbehol. Bežal okolo autobusovej zastávky, okolo kvetinárstva, okolo bufetu U Ruženky, popri Mestskom úrade, cez cestu, popri starčekovi, ktorý s krikom mlátil do mäkkého asfaltu palicou, minul zatvorenú predajňu bicyklov, reťazovú haváriu, butik Fashion Style, Jadranskú zmrzlinu, pána Dobrodenka zomierajúceho na infarkt myokardu a prednostu stanice Pašteku, ktorý mal obe ruky vrazené v nohaviciach a prudko nimi pohyboval. Všade ležali, stáli, kľačali snáď všetky ženy sveta a lízali si piče.

Konečne vbehol do vchodu v dome, kde býval. Stál pred výťahovými dverami a prudko dýchal. Mal pocit, že má tretinu krvi v hlave a zvyšok mu brní v nohaviciach. Po chvíli sa trocha upokojil. Priložil prst na tlačidlo, aby privolal výťah. Vtedy si všimol, že je v prízemí a že sa v ňom svieti. Otvoril dvere. O stenu bola opretá maturantka Jana Grencová. Nohy mala zapreté do steny oproti. Medzi nimi kľačala jeho sestra Miriam a lízala ju. Jednou rukou držala Janu za zadok, druhou sa šúchala vo svojom rozkroku. Ani si ho nevšimli. Mi¬lana zaliala žeravá vlna. Prvá polúcia mu podlomila kolená.

Zatočila sa mu hlava. Opatrne sa pozrel pred seba. Ešte stále si ho nevšimli. Prudko sa rozbehol do schodov. Od prvého poschodia začal spomaľovať. Na druhom poschodí zastal a premýšľal. Vonku sa pomaly stmievalo. Bol pondelok a otec mal večernú zmenu. Doma by mala byť len mamička a sestry. Teda sestra Mária, lebo Miriam je vo výťahu. Milan potichu zakvílil. Znova sa rozbehol. Okolo dverí na treťom po¬schodí prebehol najrýchlejšie, ako vládal. Bežal a bežal. Až na ôsme. Okno z chodby na ulicu bolo otvorené. Milan ani nespomalil. Chytil sa rukami parapetnej dosky, vyšvihol sa hore a prevalil sa do prázdna. Keď padal, prišli mu na um slová, ktorým vôbec nerozumel: „Sanctus Cunnilingus."

Z knihy
Karol 3D Horváth (KK Bagala, Levice 2006)