Horváth, Karol D. :: Remember, remember, the velvet November


node:	Horváth, Karol D.
template:	4
parent:	.\\_\\_\\_ LITERÁRNA FLOTILA
owner:	Cpt. Vincenzo
viewed by:
created:	04.04.2008 - 11:28:45
updated:	16.04.2008 - 11:07:48

cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3856296

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

Cpt. Vincenzo

Karol D. Horváth

Narodil sa 15. februára 1961 v Bratislave, vyrástol v Malackách. Vysokú školu, FF UPJŠ, odbor slovenský jazyk a literatúra – dejepis, vyštudoval v Prešove. Okrem učiteľstva si vyskúšal aj prácu pastiera oviec, pomocného stavebného robotníka, tajomníka MNV, divadelného režiséra a dramaturga, šéfredaktora súkromnej rozhlasovej stanice, redaktora Odbornej redakcie zábavných žánrov v Slovenskom rozhlase, copywritera v reklamnej agentúre, scenáristu animovaných rozprávok, lektora divadelných workshopov a festivalov, barmana, novinára, režiséra televíznej reality show a scenáristu viacerých sitcomov.
V literárnej súťaži Poviedka 2004 získal najvyššie ocenenie.
Debutoval zbierkou Karol D. Horváth v auguste 2005, v decembri 2005 knihu Karol D2 Horváth a v roku 2006 Karol 3D Horváth, čím uzavrel cyklus 33 poviedok RGB.

0000010100063532021709090385629605662875

0000010100063532021709090385629603882311

Majáky
Karol D. Horváth

Piatok. Prvý júlový týždeň. Ulica mestečka smeruje do polí. Radová výstavba škaredých domov na štvorárových pozemkoch. Záhony zaprášených kvetín. Dusno na skapanie. Každú chvíľu prejde po betónovej ceste smerom k pekárni nákladné auto. Mraky prachu pomaly padajú na domy.

x x x

Cez škáru pod bráničkou sa prepchala sliepka. Pomaly sa sunie k živému plotu na opačnej strane cesty. Do ulice odbočuje Avia. Na boku má namaľovaný hnedý chlieb a červený nápis: „Chlebík od starej mamy!“ Písmo je na viacerých miestach oškreté a šúpe sa v dlhých pásoch. Sliepka sa zastaví, spozornie, nakloní hlavu a ľavým okom hľadí na Aviu. Vodič podvedome podvihne nohu na plyne. Zaváhanie netrvá ani sekundu. Namiesto brzdového pedálu sa špinavá noha číslo štyridsaťtri v zafúľanej bielej ponožke a modrej sandále vracia na plyn a jemne pritlačí. Sliepka sa pohýna k živému plotu. Vodič pritiahne k sebe páčku ovládača. Diaľkové svetlá na chvíľu zmenia svetelné pomery v slepačom svete. Sliepka opäť stojí, oko hľadí do svetiel.

x x x

V jednoposchodovom dome číslo tisídvestoštrnásť sú spustené všetky žalúzie a zatiahnuté závesy. Šesťdesiattri obyvateľov ulice stišuje hlas, keď príde reč na dom číslo tisícdvestoštrnásť. Zvyšní šiesti bývajú priamo v ňom. V spálni na prízemí je prítmie a horúco aj napriek tomu, že mierne pootvorené okno smerujúce do dvora a poodchýlené dvere do chodby vyrábajú mierny prievan. Na posteli pod oknom leží hlava rodiny, Juraj Gelinger starší. Prikrytý je mokrou plachtou. Na bledej tvári má červené fľaky od horúčky. Zomiera. Na voľnom mieste medzi dovysoka nastlaným vankúšom a okrajom postele je jasnomodrá plastová miska. Práve z nej vyšplechlo trocha vody s penou na holenie plnou šedivých chlpov. V miske sa trepe strojček Gilette s novým nástavcom. Strojček drží ruka s obhryzenými nechtami. Ruka patrí Jolane Gelingerovej, ešte stále manželke nádejného zosnulého. Snaží sa ho oholiť. Jolana sedí na stoličke. Za ňou stoja v polkruhu devätnásťročné dvojčatá Peter a Pavol Gelingerovci, sedemnásťročný Juraj Gelinger mladší a šestnásťročná Jolanka Gelingerová. Mladí muži majú oblečené tmavé nohavice a biele, po krk zapnuté košele. Na nohách majú pohodlné domáce papuče z chemlonu. Jolanka je bosá. Ona jediná má na bielej blúzke pri hrdle voľnú gombičku. Vidno mliečnobielu pleť, drobné materinské znamienko, iba nedávno vytlačený vriedok a zlatú retiazku so zlatým krížikom. Na opačnej strane postele, pri nohách Juraja Gelingera staršieho, stojí čierny pudlík Beny. Chlpatú hlavu má položenú na plachte a smutne hľadí na trasúce sa ľavé chodidlo svojho pána.

Jolane sa nedarí. Snaží sa Juraja, svojho manžela, pri holení neporezať, ale on jej to nijako neuľahčuje. Rozpráva. Hlas má tenký, nezreteľne artikuluje, intonácia je však pokojná. Dal si zvolať celú rodinu krátko nato, ako sa prebudil z posledného morfiového spánku. Všetci s tým rátali už niekoľko dní, tak ich jeho želanie nezastihlo nepripravených. Pes prišiel sám.

Juraj Gelinger starší hovorí: „Drahá a milovaná manželka, drahé a milované deti. Zomieram. Nie, nič mi nehovorte, viem už niekoľko dní, že ma Pán volá k sebe. Predstavoval som si, že na poslednú cestu nastúpim neskôr a inak. Ale nepriečim sa, je to vôľa Pánova. Nebudem hovoriť dlho. Chcem využiť možno posledné jasné chvíle, ktoré sú mi dožičené, skôr, než mi oči naveky zastrie neľútostný červený závoj bolesti...“

Muž zatvoril oči a viečka sa mu rozochveli. Zabzučala mucha. Pes mykol hlavou, chňapol po nej a zožral ju. Jolana Gelingerová zotrela bielou naškrobenou vreckovkou manželovi z čela pot a penu z ľavého ucha. Plakala. Potichu a dôstojne plakali aj Peter, Pavol, Juraj mladší a Jolanka.

„Milujem vás. Teba, drahá Jolana, od prvej chvíle, čo som ťa uvidel na školskom dvore gymnázia v prvý deň nášho spoločného stredoškolského štúdia a ďalšieho života. Milujem aj vás, deti moje, od okamihu čo som sa dozvedel, že vás z neskonalej milosti Božej začala vaša mamička nosiť pod srdcom. Milujem vás všetkých a chcem vám povedať, že aj keď zomieram a bolí to... Ach, ako strašne to bolí... Že zomieram šťastný. Viem, že to je nečakané a niekedy úplne nerozumiem krokom nášho všemohúceho a najspravodlivejšieho Pána, ale... Viem aj to, že som nestihol dokončiť veľa práce na inšpektoráte požiarnej ochrany, ani v Spolku kresťanskej lásky Najblahoslavenejšej Panny Márie. Chcem vám však povedať, aby ste za mnou nesmútili. Náš najmilostivejší a najspravodlivejší Pán mi v mojom krátkom živote dožičil toľko radosti a šťastia, že zomieram... to vám hovorím z čistého srdca a úprimne... takmer dokonale šťastný.“

Juraj Gelinger sa pri slove šťastný pokúsil o úsmev a Jolana Gelingerová ho takmer porezala.

„Okrem viery si bola ty, drahá Jolana, najväčšou istotou môjho života. Tvoja láska mi spolu s vierou v Pána po celý život svietila ako svetlo majáka, ktoré chráni moreplavcov pred nebezpečenstvami zradných útesov. A viem, že ich svetlo mi bezpečne bude svietiť aj na ceste poslednej, tam, odkiaľ niet návratu... Tam, kde budem na vás, na všetkých trpezlivo...“

Muž sa prudko nadýchol. Do úst mu vletela mucha. Rozkašľal sa. Prúd horúceho, kyslo páchnuceho vzduchu ju vyhodil do výšky. Mucha spadla horeznačky na doma tkaný koberec. Kým sa spamätala, zožral ju pes.

„Dlho som premýšľal, ale, ver mi, drahá Jolana, že som si nespomenul ani na sekundu... Skutočne ani na sekundu, ktorú by sme nestrávili spolu.“

Jolane sa roztriasla ruka so strojčekom. Juraj sa jej pokúsil upokojujúco dotknúť, ale nevládal nadvihnúť plachtu.

„Viem, že mi už nezostáva veľa času. Dal som si vás zavolať, aby ste vedeli, že som vo viere a s vami prežil najšťastnejší život, aký som si mohol predstaviť. Chcem vám povedať, že som šťastný a hrdý na to, že ste neochvejne spolu so mnou kráčali po ceste, ktorú mi ukázal Pán...“

x x x

Sliepka sa spamätala. V slepačom mozgu sa nesmelo zatrepala myšlienka, že čosi nie je v poriadku. Prudko sa pohla ku kríkom.

Jolana Gelingerová plače. Modrú misku má položenú v lone, kŕčovito ju drží obomi rukami a hlasno vzlyká. Deti rozostavené v polkruhu majú sklonené hlavy a takisto hlasno vzlykajú. Pes vtiahol kýpeť chvosta medzi nohy.

Iba Juraj Gelinger sa pokúša o úsmev.

„Vieš, Jolana, bolo to znamenie Pána, keď si včera podvečer stratila snubný prsteň. Od tej chvíle, ako som zbadal, že ho nemáš, som vedel, že sa moja cesta končí... Nie.. Nie, nič ti nevyčítam. Bolo to znamenie. Bola si mi dobrou ženou, najlepšou... aj vy, deti, ste mi boli najlepšími deťmi... som šťastný... zomieram šťastný...“ Ešte raz kyslo zapáchol Jurajov dych.

Pes si sadol na zadné laby, dvihol dohora hlavu a hlasno ťahavo zavyl.

x x x

Sliepka začula psa. Pootočila za zvukom na okamih hlavu. Keď ju vrátila nazad, stihla trocha povyletieť. Predná náprava Avie ju zasiahla pod zobákom a bleskove jej zlámala väzy. Sliepku odhodilo doprava dopredu. O zlomok sekundy na to prešlo po jej reflexne sa trasúcom tele predné koleso. Polámalo jej všetky kosti, ich ostré úlomky potrhali väčšinu svalstva, prederavili pokožku a trčali spod červeného peria.

x x x

Jolana sa tesne pred tým, ako vošla pred polhodinou do miestnosti, si prikázala jedinú myšlienku:

„Ach, jaj, Juraj môj, jaj...“

Po celý čas sa jej urputne držala. Ona bola jej svetlom, jej majákom, ktorý ju chránil pred zradnými útesmi nerozvážnosti.

Pes opäť zavyl.

Jolana sa prudko postavila. Držiac v jednej ruke misku, v druhej strojček, kráča bez slova k dverám. Tesne pred nimi sa zastavuje, otvára ich dokorán a čaká, kým deti vyjdú von.

Pes vyje tretíkrát.

Jolana kladie misku aj strojček na stôl, rozvážne kráča ku psovi. Urobí pravou nohou mohutný náprah a z celej sily kope psa do lesknúcich sa gúľ. Potom ide chvatne k bukasovej obývacej stene, odomyká zásuvku so spodnou bielizňou a vyberá spod nej obálku so štyrmi päťtisíckorunáčkami a poukazom na dvojtýždňovú dovolenku na ostrove Krk. Peniaze narýchlo vybrala a dovolenku zaplatila ešte včera, hneď potom, ako nakŕmila sliepky.

Jolana dvíha k očiam ľavú ruku a hľadí na biely pásik na svojom prsteníku.

x x x

Po zvyškoch sliepky prešlo aj zadné koleso. Tlak rozmliaždil a roztrhol žalúdok.

x x x

Jolana sa pozerá smerom k mŕtvemu manželovi.

„Dúfam, že si konečne poriadne zajebem. S dvomi odrazu, ty svätý inšpektor,“ chce povedať, ale na poslednú chvíľu sa zháči. Bez slova vkladá obálku do modlitebnej knižky, prekračuje kňučiaceho psa a vychádza z miestnosti.

x x x

Na okraji cesty ležia červené zvyšky sliepky. Uprostred nich žiari v zlatých odbleskoch snubný prsteň ako maják.

0000010100063532021709090385629603882308

Na lúke
Karol D. Horváth

Hlboko v lese je lúka. Les je stredne veľký a rozťahuje sa po miernych kopčekoch neďaleko od mesta. Z lúky aj z lesa stúpa para. V noci bola búrka, husto pršalo a teraz pomaly vylieza nad buky slnko.

Na lúke sa končí kamenitá cesta. Voľakedy na nej stála koniareň. Zostali z nej len obrysy základov a niekoľko zhnitých trámov. Po ceste prichádza typizované sídliskové auto nižšej strednej triedy. Rozstrekuje na všetky strany blatistú vodu z ledva badateľných koľají. Po pár metroch bezradne zastane. Ešte chvíľu beží motor. Potom sa zastaví aj on. Na okamih všetko prikryje ticho. Otvárajú sa dvere pri vodičovi. Počuť ostrý šuchot zo slúchadiel dvoch playerov. Z dverí sa opatrne vystrkuje tučná zarastená noha. Končí sa bielou ponožkou a hnedou sandálou. Noha sa ponára do čerstvej mláky. Tmavohnedá voda nežne oblápa ponožku.

„Áááá!“ - ozýva sa z auta mužský hlas. Noha sa dvihne z mláky a nerozhodne zastane vo vzduchu. Kvapká z nej riedke blato.

Opäť je chvíľu ticho zvýraznené walkmanmi. Potom škrekľavý ženský hlas hovorí: „Debil.“

„Krava,“ povie mužský hlas.

Šuchot. Dvere sa roztvoria. Prudko z nich vyskakuje zlatý kokeršpaniel. Dopadne prednými labami do mláky, radostne zabrechá a trieli najkratšou cestou k lesu. Po pár skokoch sa prudko zastaví, vracia sa k autu, dvíha zadnú labu a krátko močí na ľavé predné koleso. Potom urýchlene zmizne v lese.

„Dééébíííl!“ - vrieska hysterický ženský hlas.

Dvere sa s tresnutím zatvoria. Motor naskočí na druhý raz. Auto sa pohýna. Po pár metroch zastavuje mimo mláky. Ticho.

Z auta vychádza muž. Ľavú ponožku má hnedú. Pri každom druhom kroku začvachce v sandále blato. Medzi chlpmi zasýchajú striekance špiny. Muž má biele tričko zakasané pod mohutným bruchom do kvietkovaných bermúd. Pravou rukou sa škrabe na bruchu. Ľavou siaha do vrecka na hrudi a vyťahuje z neho cigarety a zapaľovač. Vyberá cigaretu zo škatuľky, vkladá si ju do úst. Nato ťahavo prdne, pričom trikrát zmení tón. „Debil,“ ozve sa z auta s pobavením. Asi po sekunde váhania počuť krátky ženský smiech.

Aj muž sa zasmeje. Pripaľuje si cigaretu a kráča k zadnej časti auta. Vykladá z neho starú kockovanú deku a dve na prasknutie plné igelitové tašky s nápisom LIDL. Z auta postupne vychádzajú: tučná žena oblečená v bielom obtiahnutom tričku, kvietkovaných bermudách, bielych ponožkách a červených sandáloch. Tučný desaťročný chlapec v bielom ufúľanom tričku, bermudách hlásiacich sa k hviezdam a pruhom, bielych zúfalo špinavých ponožkách a teniskách z trhu. Tučné trinásťročné dievča v žltom tričku, zelených legínach a teniskách z trhu. Chlapec aj dievča majú na ušiach slúchadlá. Chlapec počúva pravý petržalský hiphop, dievča rozhlasový hit okresného rozmeru. Kráčajú k deke. Dievča zľahka a zošikma kopne do práve zodvihnutej bratovej päty. Chlapec stráca rovnováhu. V nemotornej snahe vyrovnať balans prudko myká dozadu rukami. Vyletuje mu z nich player, vletí cez otvorené okno do auta. Počuť ako naráža do prístrojovej dosky. Spúšťa sa autorádio. Smerom k lesu zavrieska dvojmetrová pophviezda. Z hlasu počuť ako z nej opadáva omietka aj prsia. Chlapec to nezvláda a pristáva na bruchu. Kúsok sa šmýka, vyrýva do mokrej zeme a trávy širokú stopu. Už po prvých centimetroch jazdy plače. Dievča sa rozosmeje. Matke vyskakujú na hrdle tmavočervené fľaky. Zlosť jej zreteľne vytláča oči.

„Debil! Urob niečo!“ - zvrieskne.

Muž sa prekvapujúco rýchlo dvíha z deky, pokročí k dievčaťu a opatrne ju udiera ľavou rukou po ústach. Keď ju v dvojštvrťovom rytme udrie aj pravačkou, dievčaťu vyletia z nosa hlieny a natiahnu sa pomedzi chlpy na mužovej ruke. Muž si znechutene obzerá zasoplenú ruku, potom si ju utiera o zadnú časť bermúd.

„Krava,“ hovorí muž a pohýna sa nazad k deke.

Slnko sa ponáhľa po vrcholcoch bukov na západ.

Na deke ležia muž, žena, dievča a chlapec. Spia. Okolo nich je päť umastených papierov z doubleburgerov; sedemdecilitrová fľaša od uhoriek v sladkokyslom náleve; sedemdecilitrová fľaša so zvyškami čalamády; obrovský pohúžvaný kus alobalu skrývajúci v lesklých záhyboch množstvo prepraženého oleja a strúhankové omrviny; ohryzené kosti z týždennej produkcie stredne veľkej hydinovej farmy; tri končeky makového závinu bez maku; šupky z pomarančov; prázdne plastové fľaše zo sýtených a najmenej štyrmi druhmi éčiek ochutených nealkoholických nápojov; sklenené fľaše od nealkoholického piva; puknutý player.

Na červené mužove lýtko si tesne k ponožke sadá komár a hľadá miesto, kde ešte nie je pľuzgier. Muž sa prebúdza a ťahavo prdí, pričom dvakrát zmení tón.

„Debil,“ povie z polospánku žena.

„Krava,“ hovorí muž. Pomrví sa na deke. Šmátra krátkymi tučnými prstami vo vreckách bermúd. Vyťahuje hrdzavý klinec. Dvíha si ho pred oči. Opatrne pootvorí pravé viečko a obzerá si ho. Kladie si klinec na vytrčené brucho. Znova šmátra vo vreckách. Nič v nich nenachádza. Opatrne sa prevaľuje na ľavý bok. Siaha rukou do zadného vrecka na bermudách. Vyťahuje z neho ďalší klinec. Zase sa prevaľuje na chrbát, prezerá si klinec. Tento nie je hrdzavý. Muž si vzdychne, zatvára oko a chvíľu sa šparchá klincom v zuboch. Potom zaspí. Klinec mu trčí z úst.

Slnko mäkko presvitá pomedzi koruny bukov. Muž sa škrabe na bruchu, vypľúva klinec a kričí neurčito smerom k lesu: „Tarzan! Tarzááán!“

Deka sa preberá.

„Tarzááááán!“ - kričí žena, dievča a chlapec.

Muž sa otáča o stoosemdesiat stupňov. Žena, dievča a chlapec tiež.

„Tááárzááán!!!“ - zreve zo všetkých síl muž. Spolu s druhou slabikou mohutne prdí. Tón zostáva nemenný. Žena sa zasmeje.

„Debil,“ hovorí nežne.

Za ich chrbtami opatrne vychádza z lesa pes. Srsť má plnú drobných konárikov, kamienkov a lístia. Na krku, tesne za hlavou, mu sedí víla. Má asi desať centimetrov, šaty z lupeňov lúčnych kvetov a drží sa zlatavej psej srsti. Víla sa nahýňa, niečo hovorí psovi do ucha. Pes poslušne zastane a ľahne si na brucho. Víla sa zošmykne zľahka do trávy. Jemne sa dotýka psieho ňufáka a opäť mu niečo hovorí. Pes má pootvorenú papuľu, zdá sa, že sa smeje. Potom sa zodvihne a kráča k autu. Na polceste sa obzrie k lesu, ale už vidí iba presvitajúce slnečné lúče. Pes potichúčky pribehne k autu a líha si doprostred zadného sedadla.

Muž sa dvíha z deky. „Mamička, pobaľ to,“ hovorí.

„Odrazu som ti mamička? Debil...“ povie žena a začne baliť deky. Muž vykročí k autu. Stúpi na klinec. Ten preráža zošliapanú sandálu, zablatenú ponožku a nepozorovane vykukne pomedzi palec a prst. Muž si to ani nevšimne.

Z lúky odchádza auto. Mláky sú dávno vyschnuté. Muž drží jednou rukou volant, druhou sa škrabe na pupku. Vyšliapuje spojku, klinec ho pichne do holennej kosti. Muž sa poškriabe. „Zasrané komáre,“ hovorí. Žena si prezerá mastný fľak na mohutnom poprsí. Počuť playery.

Auto sa nadhadzuje na kamenistej ceste. Muž si krátko prdne.

„Debil,“ povie žena a krátko sa zasmeje.

Pes zo sna zavetrí. Usmieva sa. Občas mu mykne labami akoby bežal.

0000010100063532021709090385629603882236

Karol D. Horváth

I.

Denis Ivan sa posadil na posteli. Bolo skoré ráno. Od prudkého pohybu sa mu mierne točila hlava. Poslepiačky hmatal rukou na nočnom stolíku. Našiel záznamník a trojitým poklepaním ho inicioval. Ovládanie zvukom mal vypnuté odvtedy, ako sa raz pred spaním najedol fazuľového prívarku.

„Ľudia sa tak premnožia, že ak sa bude niekto chcieť na ulici porozprávať so susedom, bude musieť zaplatiť parkovné,“ povedal. „Dobrý nápad. Z toho vytrieskam aspoň tri strany,“ pomyslel si.

„Kávu. Stredne veľkú. Silnú,“ povedal v kuchyni.

„Dobré ráno, Denis. Ešte si mal sedemnásť minút spať. Si v poriadku?“ privítala ho zamatovým ženským hlasom kuchynská linka.

„Drž hubu a rob kávu,“ povedal Denis.

„Teším sa, že si hore. Želáš si aj mlieko?“ nedala sa linka.

„O mlieku som nepovedal ani slovo,“ povedal Denis.

„Mlieko dodá káve špecifickú chuť a zjemní jej účinky na tvoju žalúdočnú sliznicu,“ povedala linka. Hlas jej zaliečavo klesol do altu.

„Povedal som to jasne. Kávu. Stredne veľkú. Silnú,“ povedal Denis zvýšeným hlasom a odišiel na záchod.

„Čavinko, Denis. Tuším si si privstal. Šupneme tam Juhočínske more ako naposledy?“ ozvalo sa sladkým mužským hlasom z misy.

„Nie. Egejské. Severovýchodné pobrežie ostrova Lesbos,“ povedal Denis.

„Ty brutaaaľuuu!“ povedala misa. Hlas jej prešiel do zvuku medzi tlmeným výdychom a zastonaním.

„S tým teplým prízvukom to bolo vtipné len prvý deň. Budem to musieť prekonfigurovať,“ pomyslel si Denis a začal tlačiť. V mise jemne špľachotalo Egejské more. Pomedzi nohy mu prefukoval príjemný vetrík. Vznášala sa svieža vôňa tymianu a citrusov.

„Denis! Denis! Deeeniiisss!!!“ hulákala z kuchyne linka. „Tvoja stredne veľká a silná káva! Kááávááá!!!“

„Ty zlá a bakaná linôčka! Denisko kakinká!“ zaševelila misa.

Na záchodových dverách krúžili čajky. Z mora sa vynoril delfín, žmurkol na Denisa a napodobňujúc hlas z misy povedal: „Egejské moruško je dnes veľmi teplušké.“ V ľavom hornom rohu sa začal ranný final countdown. Pri nule more vystriedal ohňostroj. Vybuchujúce svetlice vytvorili rôznofarebný nápis:

„Dobré ráno, Denis!“

Radšej zatvoril oči. Čakal, kým zvuky ohňostroja spätne nevystrieda more a premýšľal, že sa musí poponáhľať, lebo o tri minúty sa začne prvý reklamný blok. Zase zaškriekali čajky. Denis opatrne pootvoril ľavé oko. Cez panorámu Egejského mora blikal červený nápis: „Dôležité!!! Na základe včera prijatého zákona sa prestávka medzi dvomi reklamnými brejkami skracuje o dvadsať percent.“

Ešte si nestihol uvedomiť obsah správy a hlavu mu zaplavil ohlušujúci rachot Niagarských vodopádov. Denis sa vznášal uprostred padajúcich más vody. Z diaľky sa k nemu približovala krásna žena. Jemne sa vlnila a dvíhala ruky akoby sa sprchovala. Mala oblečené šaty z tenkého zeleného mušelínu. Mokré jej priliehali k telu v dokonalých krivkách.

„Chceš byť naozaj voňavý a čistý? Tabletka Kako Chanel urobí z tvojej kôpky rozkvitnutú lúku! Prvý skutočný antikoprolant na trhu! Nepáchnem, teda som!“ povedala žena a prišla až k Denisovi. Denis natiahol do nosa vzduch. Nazrel do misy a opäť zavetril.

„Musím si tie tabletky kúpiť,“ pomyslel si. Pred očami sa mu okamžite zjavila jasnomodrá obálka. Otvorila sa za zvuku fanfár a vybehol z nej na okrajoch opálený list papiera. Dole visela na trikolóre červená vosková pečať. „Blahoželáme! Si náš tisíci zákazník! Dostaneš rodinné balenie Kako Chanel Family zdarma!“

Kávu pil postojačky a narýchlo. Na tmavom povrchu tekutiny sa premietali titulky hlavných denných správ. Denis ju sŕkal horúcu a premýšľal, koľko času mu zostáva do ďalšieho brejku. V hrnčeku boli už len dva dúšky. Spálil si jazyk a začal dúfať, že to zvládne. Nezvládol. Nad hlavou sa mu roztvoril strop a až po pás ho zasypali kávové zrná. Po povrchu sa roztancovali tri mulatky oblečené do pávích pier. „Toto má byť káva? Naša káva, to je káva! Kto nepije Rios, nežije!“ zaspievali v rytme samby. Pávie perá sa vlnili a Denis si všimol, že majú namiesto bradaviek malé kávové zrnká.

Rýchlodráha nemeškala. Aj tak ho zastihli tri brejky namiesto obvyklých dvoch. Dozvedel sa, že jeho jazdu sponzoruje Severozápadná linka, a. s., že peniaze nie sú všetko, ale životné poistenie áno. A že demokracia je ešte demokratickejšia, ako bola pred voľbami.

„Vymyslel som poviedku,“ povedal Denis po príchode do práce Natálii, keď si menili služby. Natália sa mu už dlhšiu dobu páčila. Vždy sa tešil, keď mu zložitý systém výmeny štvorhodinových služieb umožní byť s ňou aspoň na niekoľko minút.

„Dnes to bolo peklo. Som unavená, že ledva vidím,“ povedala Natália, žmurkla a na dvadsať sekúnd zafixovala pohľad do ľavého rohu miestnosti.

„Môžem si tipnúť?“ spýtal sa jej Denis, keď sa na neho zase pozrela. „Reklama na očné kvapky?“

„Nie. Dovolenka. Last minutes na Balatonskú púšť. Horúce peklo strednej Európy,“ povedala Natália.

„Ja som dnes vstal o sedemnásť minút skôr. Tak som sa vďaka tomu dozvedel, že sú tabletky na voňavú... tú... no... na stolicu...“ zakoktával sa Denis. Akosi mu k Natálii nesedelo slovo stolica.

„Ľuďom už úplne hrabe“ povedala tajomne Natália. No nebol to začiatok rozhovoru, skôr pozdrav, pretože nepočkala na odpoveď a odišla. Zostala po nej zvláštna príjemná vôňa. Denis sa začal chvatne chystať na smenu. Už meškal. Opatrne dýchal, aby mu tá vôňa zostala v nose čo najdlhšie.

Denis, Natália a ešte ďalší šiesti kolegovia pracovali na Mestskom magistráte ako čističi. Znamenalo to, že počas služby prehľadávali vnútornú sieť a likvidovali v nej maily, ktoré prešli cez firewally, filtre a spamboty.

Zvyšok služby nestál za reč. Denis sníval, že sa mu podarí objaviť nejakého obzvlášť nebezpečného trójskeho koňa, ktorého prepašovali na magistrát primátorovi politickí protivníci. Že bude rafinovane zamaskovaný ako nevinný mail Ministerstva pre korektný pluralizmus a on, Denis, ho odhalí a pošle o ňom správu rovno primátorovi. A tá správa bude označená veľkým červeným výkričníkom a bude na nej Denisov elektronický podpis. Možno sa potom stane starším čističom a bude si môcť vyberať smeny tak, aby bol čo najčastejšie s Natáliou. Potom možno odhalí, prečo Natália tak príjemne vonia. No žiaden elektronický kôň nebežal po virtuálnych lúkach. Len reklama, reklama a zase len reklama.

„Nechápem, načo ešte posielajú toľko reklamy, keď sa môžu dostať rovno do mojej hlavy?“ chcel sa Denis spýtať kolegu Richarda, keď si s ním menil službu. No než stihol čokoľvek povedať, ústa mu zatvorila kaskáda obrazov a zvukov. Rosnička z najsledovanejšej televízie vydala multifunkčné memoáre „Čo ešte neviete o mojich orgazmoch“ a distribučný program agentúry, s ktorou mal Denis zmluvu, sa z tajomných príčin rozhodol, že by to mohlo Denisa zaujímať.

Cestou z práce sa zastavil na drink v pube. Dnes si to mohol dovoliť. Pub bol v dvoch tretinách cesty domov a na druhý deň nemal rannú smenu. Vo dverách takmer odpadol od prekvapenia. Za barovým pultom sedela Natália a pila multivitamínový džús. V tom okamihu to však ešte nevedel. Dozvedel sa to až po chvíli rozhovoru a štyroch reklamných brejkoch, ktoré na nich spolu prišli. Denis po celý čas zbieral odvahu, aby sa jej spýtal na to, čo ho už od výmeny smeny trápilo.

„Aký parfum používaš?“ spýtal sa jej a nonšalantne sa tváril. Natália sa viditeľne preľakla.

„Prepáč. Bolo to až tak cítiť? Ponáhľala som sa a zabudla som si ho doma. Potom mi zamrzol systém a musela som bežať na piate poschodie za adminom. Asi som sa spotila. Prepáč,“ povedala Natália a zahľadela sa do zeme.

„Tak to si mi zavoňala ty? Iba ty?“ Denis hľadel doširoka roztvorenými očami na Natáliu. „V živote som necítil lepšiu vôňu,“ povedal a začalo v ňom nekontrolovateľne rásť vzrušenie.

Posledné metre k Denisovmu vežiaku takmer bežali. Vyzliekať sa začali už vo výťahu. V byte Denis z posledných síl kopol nohou do dverí, aby sa zatvorili, a zvalil sa aj s Natáliou na dlážku v chodbičke. Posledné kúsky odevu na sebe v podstate roztrhali. Natália ležala na chrbte, hlavu mala tesne vedľa poličky na topánky. „Ľúbim ťa. Už dávno ťa ľúbim. Som z teba celý preč. Tak ťa pomilujem, až sa z toho budeš sedem rokov zajakávať,“ chcel Denis slávnostne povedať a vstúpiť do Natálie. No nestihol to. Do hlavy mu ako kladivom udrela sladká melódia. „Chceš, aby za tebou chodila ako psík? Vyskúšaj sprej Minotaurus!“ povedal hlboký chrapľavý mužský hlas.

O dve minúty plné rozpakov bola Natália preč. Denis pristúpil k oknu v kuchyni. „Havaj. Tisícdeväťstoštyridsaťjeden. Siedmy december,“ povedal. V okne sa zjavilo more, piesočná pláž a palmy. Na obzore sa čoraz zreteľnejšie črtali ostré bodky lietadiel.

„Kávu. Veľkú. Veľmi silnú,“ povedal Denis nahlas. Deň sa v podstate končil.

_______________________________
Karol D. Horváth sa narodil 15. februára 1961 v Bratislave, vyrástol v Malackách. Filozofickú fakultu, odbor slovenský jazyk a literatúra - dejepis, vyštudoval v Prešove. S manželkou, dvomi deťmi a psom žije v Zlatníkoch, pracuje v Rádiu Devín v Bratislave. V literárnej súťaži Poviedka 2004 získal najvyššie ocenenie. Debutoval vlani v auguste (červenou) zbierkou jedenástich poviedok „Karol D. Horváth“ v decembri vydal druhú (zelenú) zbierku s názvom „Karol D2 Horváth“ a pred mesiacom na Festivale Poviedka pokrstil svoju najnovšiu (modrú) knihu kniha „Karol 3D Horváth“. Silvestrovskú poviedku Jeden deň Denisa Ivana napísal autor za jeden deň.

Publikované 31.12.2008 v SME a na amnezia.sk http://www.amnezia.sk/article.php?1156

0000010100063532021709090385629603882220

Karol D. Horváth
Mučeník

Milan Spusta má trinásť rokov a opuchnuté ústa. Na vine je pravačka Miroslava Pechu a Milanova túžba slúžiť Bohu. Je pondelok, pol šiestej večer, a ešte včera doobeda bolo všetko jednoduché a žiarivo jasné. Okrem krátkeho pomätenia zmyslov, ktoré pramenilo v detskej nerozvážnosti, chcel byť Milan vždy kňazom. Aj teraz chce. Chce to aj dôstojný pán farár Poliak, stará mama Anička, starý otec Jozef i mamička Mária. Z Milanovej túžby sa tešia dokonca aj dve staršie sestry. Iba otecko Milan sa ho raz za Čas opatrne spýta, Či si to nerozmyslel a nebude napríklad architektom. Vtedy sa Milan zamysli. Od prvej triedy má na vysvedčení len jednotky. Ale tie najväčšie má vždy z matematiky a z výtvarnej výchovy. Jeho izba a vôbec celý byt na treťom poschodí paneláku na Gorazdovej ulici je plný kresieb svätých mučení¬kov a Panny Márie. Všetky nakreslil Milan. Zamyslí sa však len preto, aby otecko nebol smutný, že si ho nectil. Bol by to hriech a Milan už od materskej školy nežije hriešnym živo¬tom. Keď si spomenie, ako zostali v spálni sami, lebo pani učiteľka niekde odbehla, musí sa červenať. Jano Oreský, ktorý ležal vedia neho, vyskočil a s krikom si pod kolená stiahol pyžamové nohavice. On aj Milan boli v rade pri ste¬ne, takže všetky deti mohli vidieť Janovho vtáčika. Kým stihol Milan zatvoriť oči, Jano si vytiahol nohavice až nad pupok a ľahol si nazad pod deku. „To sa nesmie. To je hriech," chcel mu Milan povedať, ale nestihol. V strednom rade, rovno oproti nemu, sa s krikom postavila Vierka Matuškova. Takisto si stiahla pyžamové nohavice. Milan hľadel vytreštenými očami na Vierkinu cikuľku. Trocha sa podobala na žemľu. Ale bola ružová a hladká. A čiarka v strede bola hlbšia. Vtedy prišla pani učiteľka a začala robiť krik. Keď to cestou zo škôlky povedal mamičke, dostal zaucho. „To je hriešne! Pán Boh všetko vidí a o všetkom vie! Pozrie sa ti do hlavy, a keď v nej nájde hriešne myšlienky, nikdy nebudeš môcť byť pánom farárkom!" povedala prísne mamička. Milan sa rozpla¬kal a v duchu sa rozhodol, že sa stane rušňovodičom. Dnes už vie, že bol malý a hlúpy. Ale keď ráno nakupuje v sa¬moobsluhe na rohu ulice, pred časťou s pečivom pre istotu zatvorí oči. Poobede nemusí. Žemle sú vtedy už dávno vy¬predané.

Mirova pravačka dopadla na Milanove ústa včera večer. Milan vedel, že si musí dávať pozor, no Miro bol skrytý za garážami. Na vine bol Mirov život v hriechu. Milan kľačal polhodinu pred začiatkom svätej omše štvrtú nedeľu po sebe neďaleko sochy svätého Tomáša, kúsok od vstupu do chodby pred sakristiou. Už ho nebavilo byť naveky tretím miništrantom. Bol presvedčený, že je vo všetkom lepší ako ostatní. No keď pán kostolník Ofčarovič určoval služby, Milana vždy niekto predbehol. Pán Boh síce všetko vidí a o všetkom vie, ale aj tak mali u kostolníka prednosť tí, čo namiesto modlenia hlasno vykrikovali. Včera si Milana konečne všimol. Druhý miništrant Laco Oslej ochorel a bolo treba narýchlo zohnať náhradu. Keď si Milan obliekal kamžu, pošepky sa modlil Sláva Bohu. Pri superpelícii a golieri prešiel na Zdravas. Mal pocit, akoby sa chystal na vysviacku. Počas svätej kázne sa opatrne pozrel do prvej lavice na ženskej strane. Mamička sa usmiala a on vedel, že je na neho pyšná. Zdalo sa, že aj pán farár je s ním spokojný. Omša sa chýlila ku koncu. Všetko nasvedčovalo tomu, že miesto druhého miništranta a neskôr aj ceremonára má isté. Veď ak bez chybičky zvládol hlavnú nedeľnú omšu, a bez prípravy, na záskok, tá zajtrajšia večerná bude úplnou hračkou. Pokľakol pred oltárom, aby mohol do sakristie odniesť kalich. Rýchlo prešiel cez bočnú chodbu plnú ľudí a prudko otvoril dvere. Nechcel, aby si pán farár myslel, že sa ulieva. Rovno oproti nemu stál Miro Pecha. Kamžu mal vyhrnutú a bolo vidno, že má pod ňou hip-hoperské nohavice. Práve si chcel vložiť do vrecka stokorunáčku. Na zemi bol položený košík s oferou, ktorú priniesol po vyberaní v kostole. Milan sa od prekvapenia nedokázal ani pohnúť. V živote by mu neprišlo na um, že by niekto mohol okradnúť Pána Boha. Nieto ešte ceremonár. Miro sa na chvíľu zarazil. Potom sa krivo usmial, vložil stovku do vrecka a rukou pošpinenou svätokrádežou chytil Milana za plece. „Nič si nevidel. Lebo ti rozbijem piču," povedal a pootočil Milana chrbtom k sebe. Potom ho nakopol kolenom do zadku. Milan už do konca omše premýšľal, či má o tom povedať pánovi farárovi. Tesne pred „Choďte v mene Božom!" sa rozhodol, že áno. Mira sa bál, ale hriechu sa bál ešte viacej. Hneď po omši všetko vyzradí!. Preto sa mu od včera večera kýve ľavý horný očný zub a má opuchnuté ústa. Keď zaspával, cítil sa troška ako svätý mučeník. No oveľa viac ako bolesť ho prestupovali slová pána farára: „Zajtra miništruješ na večernej? Príď o niečo skôr.

Budeš ceremonárom." V škole sa nevedel poriadne sústrediť. Premýšľal, ako si všetko nachystá a ako bude prísny a spravodlivý na ostatných miništrantov. No keď vošiel do sakristie, nikto si ho ani nevšimol. Na lavici, chrbtom k dverám, sedel najlepší kamarát Mira Pechu Ľuboš Ivan a niečo držal v rukách. Ďalší dvaja miništranti mu nazerali cez plecia. Milan podišiel k nim a pozrel sa, Čo to majú. Práve vtedy Ľuboš povedal: „Tie si ale lížu piče!" A naozaj. Cez obe stránky časopisu, ktorý držal Ľuboš na kolenách, sa v neuveriteľnom hriechu po sebe rozvaľovali dve cudzoložnice a oblizovali si presne také žemličky, ako bola Vierkina. Milan si na ňu celkom presne pamätal. Občas sa mu zjavila vo sne. Vtedy si ukladal týždňový bezmäsitý pôst a večer sa pred spaním modlil o hodinu dlhšie. Toto však boli poriadne žemle. Obe ženy sa pozerali z časopisu rovno na Milana. Mal pocit, že sa sám od seba zapáli a za pár sekúnd zhorí. Snažil sa zatvoriť oči alebo aspoň odvrátiť zrak, ale nedokázal to. Spamätal sa, až keď ho Ľuboš držal pod krkom a syčal mu do ucha: „Drž piču, lebo ti ju roztrhnem! Ja sa s tebou nebudem jebať ako Miro!"
Milan nemal z omše žiadnu radosť. Chybu síce neurobil, ale v hlave mu bez prestávky bežala najpodstatnejšia otázka jeho života: „Povedať, alebo nepovedať?" A za ňou sa rovnako neprestajne zjavovali nejasné kontúry časopisu. Milan spotreboval takmer všetky sily na to, aby sa ani raz nezaostrili. Čoraz častejšie hľadel na Pána Ježiša, ukrižovaného rovno nad oltárom. Dúfal, že dostane aspoň malý signál, čo má urobiť. Ale On mal hlavu sklonenú v bolesti a o Milana HU nezaujímal. Keď pri svätom prijímaní ucítil na jazyku chuť Jeho tela, rozhodol sa. „Pán Ježiš trpel za nás, za všetkých. Teraz budem chvíľu trpieť ja za neho," pomyslel si.
Po omši zostali s ním v sakristii aj miništranti. Ľuboš uprene hľadel na Milana. „Chceš? Môžem ti ten časopis dať," povedal. Milan prudko pokrútil hlavou. Ľuboš pristúpil k nemu a pevne ho chytil za plece. Bol od Milana o dva roky starší a o pätnásť centimetrov vyšší. Začal ho tlačiť k dve¬rám. Milan sa chytil lavice. .Ešte nejdem. Ešte sa musím pomodliť," povedal zúfalo. Ale Ľuboš bol silnejší. Vo dverách sa Milan zaprel o zárubne. Ľuboš ho chytil spredu za košeľu a ťahal ho. Košeľa sa roztrhla. Vtedy Ľubošovo ucho zovreli farárove prsty. „Čo sa tu robí?!" spýtal sa. Ľuboš sa zasmial. „Nič, dôstojný pán. To my len tak. My sme kamaráti. Že?" povedal a hľadel Milanovi zlostne do očí. Milan prikývol, ale v sakristii s pánom farárom zostal.
Než odišiel z kostola, kľakol si pred oltár. Chcel sa pomodliť, aby nabral sily na to, čo ho vonku naisto čakalo. Dvihol hlavu k Ukrižovanému a zbadal, že sa mu díva rovno do očí. Zažmurkal. Nahol sa mierne dopredu, ale obraz sa nezmenil. Pán Ježiš mal dvihnutú hlavu, jemne sa usmieval a pozeral sa rovno na Milana. „Si statočný." pomyslel si z ničoho nič Milan. „Statočný a spravodlivý. Niečo si zaželaj a splní sa to," opäť si pomyslel. Milanom prebehla triaška. Nadýchol sa cez pootvorené ústa. Vzduch bol odrazu studený ako v zime. Taký studený, až mu stŕpli zuby. Skôr než sa pokúsil upokojiť, aby si to mohol premyslieť, objavili sa mu v hlave ženy z časopisu. „Tie si ale lížu piče!" ozval sa Ľubošov hlas. Milan sa prudko otočil. V kostole bol celkom sám. Keď sa znova pozrel nad oltár, Pán Ježiš bol ukrižovaný takisto ako inokedy. V kostole bol opäť príjemný chládok. „To sa mi len zdalo," povedal Milan a zľakol sa vlastného hlasu. Pre istotu sa začal modliť.

Milan vyšiel z kostolného nádvoria na ulicu. Blížilo sa leto a bolo ešte svetlo. Pod stromami v parku zbadal Ľuboša. Telo mu zaplavil adrenalín. Milan sa otočil, aby sa vrátil do bezpečia kostola. Ale v ceste mu stáli ďalší dvaja miništranti. Museli byť niekde ukrytí. Milan sa zase otočil a prudko sa rozbehol k Ľubošovi. Dúfal, že sa mu podarí okolo neho prekľučkovať. Vrútil sa do kríkov. Na tráve ležali dve mladé ženy. Okolo nich boli porozhadzované kusy oblečenia. Ženy hlasno vzdychali a lízali si piče. Milan sa potkol a spadol tesne vedľa nich. Ani si ho nevšimli. Tmavovlasá ležala na chrbte. Nohy mala doširoka rozkročené. Medzi nimi mala položenú hlavu hnedovláska. Púpava zastoknutá za uchom sa kývala zo strany na stranu. Tá, čo ležala, ju lízala zdola. Tvár mala v nej doslova zaborenú. „Do piče!" ozvalo sa za Milanovým chrbtom. Bol to Ľuboš. Milan sa rozbehol, ako len vládal.

Vybehol z parku. Vo dverách banky stála rozkročená teta spolužiaka Andreja Knotka. V ústach držala vyhrnutú sukňu a čerila zuby. Pri nohách jej kľačala neznáma tučná žena. Ruky mala zopäté za chrbtom, lízala Andrejovej tete zo všet¬kých síl piču a do rytmu sa pri tom hýbala dopredu a dozadu. Milan sa prudko zastavil. Pretrel si oči. Za Andrejovou tetou sa objavila hlava riaditeľa banky inžiniera Vacha. Mal vytreštené oči a dokola opakoval: „Ale, ženičky… No tak, ženičky… " Milan sa znova rozbehol. Bežal okolo autobusovej zastávky, okolo kvetinárstva, okolo bufetu U Ruženky, popri Mestskom úrade, cez cestu, popri starčekovi, ktorý s krikom mlátil do mäkkého asfaltu palicou, minul zatvorenú predajňu bicyklov, reťazovú haváriu, butik Fashion Style, Jadranskú zmrzlinu, pána Dobrodenka zomierajúceho na infarkt myokardu a prednostu stanice Pašteku, ktorý mal obe ruky vrazené v nohaviciach a prudko nimi pohyboval. Všade ležali, stáli, kľačali snáď všetky ženy sveta a lízali si piče.

Konečne vbehol do vchodu v dome, kde býval. Stál pred výťahovými dverami a prudko dýchal. Mal pocit, že má tretinu krvi v hlave a zvyšok mu brní v nohaviciach. Po chvíli sa trocha upokojil. Priložil prst na tlačidlo, aby privolal výťah. Vtedy si všimol, že je v prízemí a že sa v ňom svieti. Otvoril dvere. O stenu bola opretá maturantka Jana Grencová. Nohy mala zapreté do steny oproti. Medzi nimi kľačala jeho sestra Miriam a lízala ju. Jednou rukou držala Janu za zadok, druhou sa šúchala vo svojom rozkroku. Ani si ho nevšimli. Mi¬lana zaliala žeravá vlna. Prvá polúcia mu podlomila kolená.

Zatočila sa mu hlava. Opatrne sa pozrel pred seba. Ešte stále si ho nevšimli. Prudko sa rozbehol do schodov. Od prvého poschodia začal spomaľovať. Na druhom poschodí zastal a premýšľal. Vonku sa pomaly stmievalo. Bol pondelok a otec mal večernú zmenu. Doma by mala byť len mamička a sestry. Teda sestra Mária, lebo Miriam je vo výťahu. Milan potichu zakvílil. Znova sa rozbehol. Okolo dverí na treťom po¬schodí prebehol najrýchlejšie, ako vládal. Bežal a bežal. Až na ôsme. Okno z chodby na ulicu bolo otvorené. Milan ani nespomalil. Chytil sa rukami parapetnej dosky, vyšvihol sa hore a prevalil sa do prázdna. Keď padal, prišli mu na um slová, ktorým vôbec nerozumel: „Sanctus Cunnilingus."

Z knihy
Karol 3D Horváth (KK Bagala, Levice 2006)

0000010100063532021709090385629603856312

Karol D. Horváth
Fúzy nadpráporčíka Piatera

Nadpráporčík Ján Piater mal dobrý deň. Jeden z najlepších na aké si vôbec vedel spomenúť. Reťaz príjemných udalostí sa začala hneď po príchode do práce. Ján Piater stál vo WC pred zrkadlom a obdivoval svoje fúzy. Boli jeho ťažko vyvzdorovanou pýchou. Manželka Dušana ich neznášala a Jána stálo veľa síl obhájiť ich. „Fúzy nosil starý otec, fúzy nosí otec a budem ich nosiť aj ja,“ povedal jej pri raňajkách. „Tomu ty nerozumieš. Je to chlapská záležitosť. A bude ich nosiť aj Janko,“ dodal a mužne tľapol syna, ktorý sa batolil pri kuchynskom stole. Janko neustál rovnováhu, spadol a udrel si noštek o doma tkaný koberec. Zúfalo sa rozplakal. „Nerev! Chlapi neplačú,“ povedal Jankovi Ján a tváril sa prísne. Na syna bol pyšný. Bude z neho policajt, takisto ako ním bol jeho prastarý otec, starý otec a je otec. Jano sa už nevedel dočkať chvíle, keď Janka prijmú do policajného zboru. V duchu videl titulky v miestnej, ba možno aj v celoštátnej tlači – štvrtá generácia Piaterovcov hrdo nosí meno Ján, mužné fúzy a rovnošatu policajta!

Jánove fúzy boli síce ťažko vyvzdorované, ale riedke. Ján premýšľal, či by nebolo vhodné zájsť s týmto problémom k lekárovi. Tajne dúfal, že jestvuje liek, presnejšie nejaká vodička, ktorá po pravidelnom a hojnom používaní zmnohonásobí počet ryšavkastých chlpov pod jeho nadpráporčíckym nosom. Dvere na wc sa prudko otvorili. Stál v nich Miroslav Greif, Jánov kolega a priateľ od práporčíckeho štúdia. „Volá ťa starý. Máš ísť okamžite k nemu,“ povedal Miroslav. Už týždeň sa k Jánovi správal odmerane. Presnejšie od okamihu, keď Ján dostal certifikát absolventa protidrogového kurzu a bol náčelníkom menovaný za okresného koordinátora boja proti tejto pliage mládeže a ľudstva. Miroslav sa nevedel preniesť cez Jánov veľký úspech. No Ján veril, že sila priateľstva im dokáže prekonať túto prekážku a raz, keď bude Ján okresným veliteľom a Miroslav jeho zástupcom, budú sa nad tým obaja srdečne smiať.

Veliteľ Andrej Spusta, starým by si ho Ján nedovolil nazvať ani v mysli, sedel za stolom v kancelárii a prísne sa tváril. „Očuj, Jano,“ povedal otcovsky, keď sa mu Ján predpisovo zahlásil. „Ty máš ten protidrogový kurz?“ „Áno,“ odpovedal Ján a v duchu si domyslel: „Už je to tu! Drž sa Jano, drž sa!“ „Tak si zober služobné auto a choď do strojárskeho učilišťa. Vieš, kde to je?“ povedal veliteľ. Jánom prebehla vlna sklamania. Nič však na sebe nedal poznať. „Už dávnejšie som to sľúbil riaditeľovi a nejako som na to pozabudol. Urob im tam nejakú šikovnú protidrogovú prednášku. Učili ťa to. Či nie? Prihlás sa u Juraja Baľáka. To je vychovávateľ, čo to má na starosť,“ povedal veliteľ a zatváril sa, že skončil.

Nadpráporčík Ján Piater čakal akciu s obkľúčením, vyjednávaním cez megafón, streľbu s mohutnou kadenciou a divokú automobilovú naháňačku ulicami okresného mesta. Nuž čo. Nejako je treba začať. Juraj Baľák ho čakal vo svojej maličkej pracovni. „Sadnite si. Fajčíte?“ spýtal sa Jána. Sám fajčil. V ruke držal horiacu cigaretu a popolník na stole bol už spolovice plný. Ján záporne pokrútil hlavou. Piaterovci robili u polície, nosili fúzy a nefajčili. „Tak vy nám budete prednášať o drogách?“ povedal Baľák a hľadel cez dym na Jána. „Áno. Mám na to certifikát,“ povedal Ján. „Uhm. A už ste niekedy videli drogu?“ pokračoval Baľák. Ján smutne pohol plecami. „Nooo... Na obrázku,“ musel priznať. Baľák sa nonšalantne nahol, vyfúkol dym a otvoril spodnú zásuvku na pracovnom stole. „Chcete nejakú vidieť?“ povedal. Ján nadšene prikývol hlavou. Baľák siahol do zásuvky a vybral z nej dve balené cigarety. Vypýtal si ich asi pred rokom od priateľa Karola Pilarčíka. Chcel ich vyskúšať na rybačke, ale akosi na ne pozabudol. Teraz mu prišli vhod. Juraj Baľák rád žartoval. „Tak tu máte džointy. Inak aj džonesy. Marihuana. THC, tráva, grass, mariška. Ako chcete,“ povedal a podal cigarety Jánovi. Tomu sa od nadšenia rozklepali ruky. „Môžem si ich nechať?“ povedal. „Jasné,“ povedal Baľák a zahľadel sa Jánovi do očí. „Som rád, že pôjdete pred mojich študentov pripravený,“ povedal a Jánovi sa na okamih zazdalo, že uvidel v jeho bledomodrých očiach smiech.

Po prednáške uháňal nadpráporčík Piater mestom so zapnutou húkačkou. Do veliteľovej pracovne vošiel s víťazoslávnym úsmevom. „To sú marihuanové džonesy,“ odpovedal na jeho nechápavý pohľad po tom, ako ich položil na veliteľský stôl. Teraz je Ján doma, v kúpeľni, a pyšne si uhládza riedke fúzy. Manželka Dušana zatiaľ hľadá v skrini neformálne oblečenie. Po najväčšom úspechu v okresných dejinách boja proti drogám bol Ján Piater poverený ďalšou úlohou. „V neformálnom oblečení navštíviš v klube Ilúzia koncert skupiny z hlavného mesta. Odhalíš drogových dílerov a privedieš ich na policajnú stanicu,“ povedal mu veliteľ a otcovsky ho potľapkal po pleci. „Som presvedčený, že ty to zvládneš,“ povedal a Jánovi sa od šťastia zatočila hlava. Chvíľu zápasil s pokušením zatelefonovať otcovi a poradiť sa s ním. No akcia bola tajná, to mu nikto nemusel ani povedať. „Narkomafia má prsty všade,“ pomyslel si a pustil z ruky telefónne slúchadlo. „Všetko bude dobré. Oveľa lepšie ako si vieš predstaviť. Viacej ti nemôžem prezradiť,“ odpovedal manželke na otázku, prečo nemôže ísť s ním do klubu na koncert. Potom sa v kúpeľni zamkol. Musel si umiestniť na nejaké nenápadné miesto služobnú zbraň. V žiadnom prípade nemienil ísť do potencionálneho brlohu narkomafie neozbrojený. Po dlhých a ťažkých úvahách si ju zastrčil zozadu do nohavíc, ako to videl vo všetkých akčných filmoch. Cez trčiacu pažbu prehodil staré batikované tričko. Ján Piater sa pozrel na seba do zrkadla a prísne prižmúril oči. „Všetko, čo poviete, môže byť použité proti vám,“ povedal. Bol pripravený.

*

Pred klubom stál hlúčik mladých ľudí. Ján pristúpil k nim. Do začiatku koncertu zostávalo ešte dosť času. Chcel ich popočúvať, možno sa dozvie niečo zaujímavé. „Jano, máš dobrý deň. Drž sa ho!“ pomyslel si. „Dáš si koláčik?“ spýtala sa Jána dievčina, ktorá stála tesne vedľa neho. V ruke držala mikroténové vrecko plné drobných koláčov. „Hej,“ povedal Ján. Ako si všimol, viacerí už žuli. Nechcel byť nápadný. Myseľ mu pracovala na plné obrátky. Čakal teraz už dôverne známe džonesy alebo injekčné striekačky, že by sa niekto mohol pri čakaní na koncert drogových dílerov napchávať obyčajnými koláčmi, tomu nerozumel. Nakoniec na to prišiel. „Maskujú sa. Nebudú predsa drogovať na ulici,“ pomyslel si. Koláč mu nechutil, ale statočne ho požul a prehltol.

*

V civile maskovaný nadpráporčík Ján Piater stojí pri barovom pulte a popíja rovno z plechovky Kamikaze. Odolal lákaniu čapovaného piva. „V službe nepijem,“ takmer povedal barmanovi. Teraz mu to bolo smiešne. Skoro sa prezradil ako malý chlapec. Niečoho sa však musel napiť, pretože koláč mu v žalúdku ležal ako kameň. Nakoniec si vybral stimulačný drink. Zaujalo ho, keď mu barman oznámil, že je v ňom mariška. „Ale neškodná a povolená ministerstvom,“ povedal barman. Ján bol už rozhodnutý, že si prázdnu plechovku vezme so sebou a dá ju pozorne preštudovať do laboratória v krajskom meste. V tom istom, kam putovali dva nedotknuté džonesy z dopoludnia. Nápoj mu chutil čoraz viacej. Kapela na malom javisku práve skončila zvukovú skúšku. „Máte horalky?“ spýtal sa Ján barmana. „Koľko?“ povedal barman. Ján si kúpil tri. Keď kapela začala onedlho hrať, dojedal poslednú. „Slaďoš?“ povedala mu dievčina spred klubu a usmiala sa na neho. Ján jej nerozumel, ale prikývol. Začalo mu byť zima. Vtom spustila hudba. Niečo také Ján ešte nikdy nepočul. Bicie a basová gitara mu cez uši vchádzali rovno do celého tela. Rytmus bol od prvej chvíle taký sugestívny, že Ján sa pri barovom pulte roztancoval. Všimol si to až po chvíli. Naposledy tancoval pred rokom na plese policajného zboru. Bol to valčík. Potil sa a snažil sa Dušane nestúpať po nohách. „To nie ja, to tá hudba,“ pomyslel si Ján, keď si uvedomil, že sa už hodnú chvíľu vlní. Priestor pod javiskom bol už plný. Ján sa vybral rovno do najväčšej tlačenice. Cestou mu prišlo opäť na um, ako sa takmer preriekol s pivom. Nahlas sa rozosmial. Bolo mu to čoraz smiešnejšie. Tancoval a smial sa. Hudbu sa do neho valila a rozvibrovala mu každú bunku v nadpráporčíckom tele. Keď sa konečne na chvíľu utíšil, všimol si, že v hudbe sa ozývajú nesmierne smiešne zvuky. Nevedel zistiť, kto a čo je ich pôvodcom, pretože o skrečovaní ich na práporčíckej škole neučili. Nanovo sa však rozosmial. Celým ja sa mu valili vlny horúcej radosti. Nadpráporčík Ján Piater začal skákať do výšky a kričať od nadšenia. Hustý dav okolo sa mu zdal byť bezo zvyšku naplnený priateľmi. Potom si všimol, že v jeho bezprostrednom okolí nikto iný neskáče. V prvej chvíli ho to vyplašilo. Pred rokmi bol na koncerte skupiny Kabát. Doteraz si pamätal na opojný pocit, keď hrozil spolu s ostatnými nad hlavou vztýčenou rukou. Boli ich však stovky. Teraz bol sám. Nevedel sa však zastaviť. „No a?“ pomyslel si.

*

Po koncerte, na ktorom Ján Piater nezistil výskyt žiadnych drôg, išiel domov. Ponáhľal sa nočnými ulicami a zdalo sa mu, že kráča najmenej rok. Nevadilo mu to, pretože takéto mesto Ján nepoznal. Vyrástol, vyštudoval a žil v ňom, ale dnešné mesto bolo úplne nové. Z lámp, výkladov aj kríkov parku sa na Jána nezadržateľne valili farby, vône a zvuky. Odrazu sa mu v nose zjavila Dušanina vôňa. Bola najlepšia zo všetkých. Ján pridal do kroku.

*

„Už si doma, Janko?“ ozvalo sa zo spálne. „Uhm,“ odpovedal Ján a zápasil s topánkou. Keď sa konečne vyzul, vpálil do kúpeľne, aby si umyl ruky. Pozrel na seba do zrkadla. Na chvíľu ho zaujali zreničky očí. Nestihol sa im však venovať, pretože oveľa viacej ho upútali fúzy. Boli neuveriteľne smiešne. Ján sa nahlas rozosmial. „Čo je? Stalo sa niečo?“ ozvalo sa opatrne zo spálne. „Nič. O chvíľu som pri tebe,“ povedal Ján a bez rozmýšľania sa načiahol za mydlom.

*

„Ty si si oholil fúzy,“ neveriacky povedala Dušana, keď ju dlho a vlhko pobozkal. „Vyzerali, ako keď do hovna napicháš zápalky,“ povedal Ján. Dušana na okamih stuhla. No keď sa Ján rozosmial, začala sa smiať aj ona. Ešte nikdy ju nepočul smiať sa tak krásne. V hlave sa mu ako spodky k jej smiechu ozvali bicie a basa kapely z klubu. Jánovo telo sa zase chcelo vlniť. Namiesto tanca začal hladiť Dušanu. Pomaly jazdil dlaňami po jej horúcom tele. Všetko bola hudba. On bol hudobník a Dušana nástroj. Naladil ho a zľahka položil na struny slák. Bicie a basa v hlave ho bezpečne viedli vpred.

*

Keď Ján Piater o dve hodiny zaspával, v hlave mu ešte stále doznievali Dušanine tlmené výkriky. Znova a znova si v mysli prehrával jej dlhý obdivný pohľad a slová: „Teda Janko... Ani som netušila... Janko... Ach, Janko...“ „Výborný deň. Naozaj výborný. Škoda, že som nenašiel v klube žiadne drogy. No a čo. Nejde všetko odrazu. Dobre, že som si oholil tie fúzy. Vyzeral som s nimi ako taký k... Ako môj otec,“ pomyslel si nadpráporčík Ján Piater a spokojne zaspal.

Z knihy
Karol D2 Horváth (KK Bagala, Levice 2005)