Svetlana Žuchová: Yesim
(úryvok z novely)


Lenže dnes je dnes. Tu je hlavná cesta a tu v tme neónmi osvetlená pumpa. Ako v starom americkom filme. Ako motorest na kraji diaľnice. Neznámy pumpár, ktorý ma ešte nepozná. Vypýtam si cigarety a zápalky. Cestou do bytu roztrhnem priesvitnú fóliu. Cestou domov. Lebo ten byt sa oddnes volá domovom. Byt, od ktorého mi cudzí ľudia dali kľúče. Tento je od vchodových dverí a tento od poštovej schránky. Od záhradnej brány, lebo byt je na prízemí rodinného domu. Ako v kreslenom filme o trpaslíkoch. Podajú mi zväzok troch kľúčov. Tak dovidenia. Všetko dobré. Nech sa vám tu dobre býva. Je to tichá periféria, nič ma tu nebude rušiť. Oni by tu boli ostali, ale musia sa presťahovať. Lebo kvôli deťom potrebujú niečo väčšie. Povedia a podajú mi ruku. Ako zahraničná delegácia vo večerných správach. Takže všetko dobré. Nech sa mi tu dobre býva. Nemá sa mi tu prečo bývať zle. Síce ďaleko od centra, ale všetko je poruke. A tuto na rohu stojí autobus, čo chodí každých desať minút. Tým som za chvíľu v meste. Neďaleko veľký supermarket. A tá pumpa hneď tu na hlavnej ceste. Prinajhoršom. Keď si v nedeľu popoludní spomeniem, že potrebujem mlieko. Alebo keď zabudnem, že v utorok je sviatok. Keď je všetko zavreté. Hovoria ako hlásateľka v rozhlase. Ako vo vysielaní o živote mladých rodín. Ešte aj vtedy dostanem základné veci tuto na pumpe. Poľahky tam zájdem peši. Alebo po cigarety. Takže zatiaľ všetko dobré. Uvidím, že sa mi tu bude dobre bývať. Zamávajú mi. Pred domom štartuje auto.

Stojím v predsieni a v ruke mám zväzok kľúčov. Od poštovej schránky a od vchodových dverí. Mohla by som začať vybaľovať. Pustiť sa do toho. V niektorej zo škatúľ nájsť domáce nohavice a nejaké tričko. Prezliecť sa do domáceho a dať sa do roboty. Ako postava v animovanom filme. Vyhrnúť si rukávy a pustiť sa do práce. Keď už nič iné, aspoň nájsť posteľnú bielizeň. Povliecť periny, aby som nemusela spať v nepovlečených. Ale teraz si neviem spomenúť, do ktorej som ich dala. Všetko by som musela povyberať. Porozkladať na linoleum v predsieni. Igelitové tašky. Nazerať do nich. Tu sú riady. Opatrne, aby sa nerozbili. Tu cédečka. Ešte aj to by som mohla spraviť. Pustiť si hudbu. Pustiť si hudbu a len tak si sadnúť do prázdnej izby. Skôr ako budem vybaľovať ďalej. Len tak si sadnúť do tureckého sedu a počúvať hudbu. Aj to by bolo niečo, na čo by som neskôr mohla spomínať. Ako som v prvý večer v mojom novom byte sedela na linoleu v tureckom sede. A počúvala hudbu. Len tak v prázdnej izbe. Skôr ako som sa pustila do roboty, som si ešte chvíľu chcela oddýchnuť. Lenže neviem, kde sú cédečka. V ktorej škatuli. Všetko by som musela povyberať. Všetky tie igelitové tašky s riadmi zabalenými v toaletnom papieri. Aby sa cestou neporozbíjali. Cédečka sú možno až celkom na spodku. Alebo v inej škatuli. Teraz neviem. A dnes večer to už nechám tak. Všetko. Ako neodhrnutý sneh pred záhradnou bránou. Špinavé poháre na konferenčnom stolíku, keď odíde návšteva. Škatule nechám nerozbalené na linoleu v predsieni. Aj tie chlpy prachu. Postarám sa o to zajtra. Môžem si ísť kúpiť cigarety. Tí ľudia hovorili, že je tu pumpa. Neďaleko. Stačí vyjsť na hlavnú cestu. Po prvýkrát zamykám dvere tohto bytu. Kľúčom, ktorý nie je od schránky. Tým druhým. Len aby som ich nestratila. Nikto nemá náhradné. Dostala som dva kľúče. Dve sady kľúčov. Cenné ako šperky. Obe sú moje. Vraj keby som jeden chcela niekomu dať. Kto by mal kľúče od môjho bytu. Niekto, kto by mohol prísť bez ohlásenia. Tak to povedali tí ľudia, čo mi ich dali. Že sú dva, keby som jeden chcela niekomu dať. Alebo pre istotu. Keby som sa vymkla. Keby som náhodou v rýchlosti zabuchla dvere. A až potom si všimla, že kľúč ostal dnu. Aby som vtedy nemusela volať kľúčovú službu. Lebo to je dosť drahé a človek musí dlho čakať. Mrznúť pred domom. Preto je vždy lepšie, keď má ešte niekto kľúče. Aspoň sused. Alebo niekto dôveryhodný. Určite chcem dať niekomu kľúč. Preto dva. Povedali. Takže mám dva. Jeden nechám dnu a druhým po prvýkrát zamykám dvere.

Možno by som ten druhý mohla dať Maxovi. Čo by na to povedal. Keby som chcela, aby mal kľúč od môjho bytu. Môžem mu povedať, že len pre istotu. Keby som sa vymkla. To sa môže stať. Popletená ako z kabaretu. Roztržitá umelkyňa. Každému sa to občas stane. Na tom nie je nič čudné. Keď chcete, aby mal niekto od vášho bytu rezervný kľúč. To by nemuselo nič znamenať. Lebo naše slová majú vždy aj iný význam. Ako pri lúštení krížovky. Vždy treba počúvať dvojmo. Ale toto by neznamenalo nič iné. Len to, čo hovorím. Že by bolo dobre, aby mal niekto náhradný kľúč. Či by som mu mohla jeden dať. Alebo aby mi prišiel poliať kvety. Keby som niekedy na pár dní odišla. Len na pár dní. Kamsi spievať. Lebo na dlhšie nikdy neodídem. To predsa vie. Ale keby som na pár dní niekde musela odísť, mohol by mi prísť poliať kvety. Aj to ľudia robievajú. Že dajú niekomu kľúče od bytu, aby im cez dovolenku chodil polievať kvety. A vyberať poštu. Aby si zlodeji nevšimli, že je plná schránka. Že majitelia bytu sú asi na dovolenke. Tak to ľudia bežne robievajú. Že dajú niekomu kľúče, aby im vyberal poštu. Keď nie sú pár dní doma. Na tom by nebolo nič zvláštne. Nič čudné. Keby som sa Maxa spýtala, či mu môžem dať kľúče od bytu.

Ale teraz ich nechám doma. Vezmem si len jeden. Ten, ktorým po prvýkrát zamknem dvere tohto bytu. Trochu slávnostne, ako keď sa štrngá šampanským. Ako príhovor na narodeninovej oslave. Po prvýkrát. Teraz. Lebo dnes už nebudem nič vybaľovať.