Žuchová, Svetlana :: Remember, remember, the velvet November


node:	Žuchová, Svetlana
template:	4
parent:	.\\_\\_\\_ LITERÁRNA FLOTILA
owner:	Cpt. Vincenzo
viewed by:
created:	09.04.2008 - 15:19:33
updated:	16.04.2008 - 11:36:02

cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3872728

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

Cpt. Vincenzo

Svetlana Žuchová

Narodila sa 24.12.1976. Vyštudovala psychológiu a medicínu v Bratislave a vo Viedni. Poviedky publikovala v rôznych literárnych časopisoch (Rak, Romboid, Vlna, Dotyky) a v roku 2002 debutovala zbierkou poviedok Dulce de Lechce (Drewo a srd.), ktorá získala prémiu Literárneho fondu. V rokoch 2001 a 2005 bola finalistka literárnej súťaže Poviedka. V decembri 2006 jej vo vydavateľstve LCA vyšla novela s názvom Yesim a v roku 2007 by jej v tom istom vydavateľstve mal vyjsť román Zlodeji a svedkovia. Je kultúrnou redaktorkou týždenníka Slovo. Venuje sa aj prekladu z angličtiny a nemčiny. Okrem odborných publikácii zo psychológie (Základy hlbinnej psychológie IV a V) preložila divadelné hry Sarah Kane, Marka Ravenhilla, Davida Harrowera, Martina Crimpa a román Michela Fabera Pod kožou. V súčasnosti pracuje a okrem literárnej činnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu psychológie.”

0000010100063532021709090387272803887145

Skutočnosť mi je kulisou

Rozhovor Svetlany Žuchovej pre SME

Vyštudovala psychológiu i psychoanalýzu a duševnej pomoci ľuďom sa venuje aj profesionálne. Už nejaký čas žije vo Viedni, a preto dôverne pozná pocit, keď sa musí zrazu človek hľadať. Jej novela sa pôvodne mala volať Preč, pretože je o odchádzaní a vracaní sa, no nakoniec sa volá Yesim. SVETLANA ŽUCHOVÁ.

Dá sa v literatúre navzájom porovnávať?

Ja som súťaživá a keby som bola atlétka, asi by som mala rada aj atletické súťaže. Je to možnosť zmerať si sily a zistiť, či je človek naozaj dobrý. Myslím, že vo svete jestvuje dohoda o istých kritériách kvality. Všeobecne sa hovorí, že toto je kvalitnejšie a toto menej kvalitné. Ale, samozrejme, tieto kritériá sú subjektívne. Nie každému sa musia páčiť tie tzv. kvalitné veci.

Ako vnímate finálovú nomináciu do Anasoft litery?

Veľmi ma to potešilo. Ťažko sa to prirovnáva k nejakému inému umeniu, ale keď je niekto herec, tak má na javisku okamžitú spätnú väzbu: potlesk divákov. Písanie je veľmi introvertná činnosť, človek sedí doma v teplákoch a píše. Až potom vyjde kniha, no aj tak nemáte priamy stret s publikom. Jedine na čítačkách, no priznajme si, chodí na ne málo ľudí. Prostredníctvom súťaže mám spätnú väzbu, že tú knihu naozaj niekto prečítal a páčila sa mu.

Nie je obdobou divadelného potlesku predaj?

Určite áno, ale predaj je čosi strašne všeobecné. Tam je publikum ’ľud’, no v súťaži sú to ’odborníci’.

Povedali ste, že písanie je introvertná činnosť. Ste introvert?

Myslím, že áno.

Ale študovali ste psychológiu a neskôr psychoanalýzu, kde sa pomáha ľuďom, čo asi nie je veľmi introvertná činnosť.

Podmienkou všetkých týchto ’pomáhacích’ profesií je istá sebareflexia. Psychoterapeutické postupy by mali vykonávať ľudia, ktorí sú schopní sami seba reflektovať. Myslím, že istá introvertnosť je podmienkou týchto povolaní.

Hovorí sa tiež, že psychológiu idú študovať ľudia, ktorí majú sami nejaké komplexy. Čo je na tom pravdy?

Určite si to povolanie nevyberáme náhodne. Je veľká frakcia ľudí, ktorí idú študovať psychológiu práve preto, že majú nejaký problém, i keď to slovo nemám rada. Je totiž relatívne, čo je a čo nie je problém. Ale veľa ľudí tam ide z nejakej vlastnej hnacej sily a sami sa s niečím potrebujú porátať. Čo však vôbec neprekáža, základom psychoterapeutického vzdelávania je vlastná psychoterapia.

Je aj písanie istou formou terapie?

Určite áno, človek si veľa vecí utriedi, zastaví, spomalí a premysli si to, čo sa doteraz dialo. To mám veľmi rada, pretože žijem rýchlo a potom prichádzajú obdobia, keď si uvedomujem, že to už nestíham spracovávať. Vtedy je najlepšie si taký ’výsek’ spísať.

Novela Yesim bol váš prvý dlhší prozaický text?

V skutočnosti druhý. Do súbehu Román 2006 som poslala román a ten som napísala predtým. S vydavateľom som však bola dohodnutá, že v lete mu odovzdám rukopis knihy a po intenzívnom písaní toho románu mi ostalo relatívne málo času a teda Yesim som napísala rýchlo. V skutočnosti bol román prvý, ale technicky vyšla skôr Yesim.

Téma emi/imigrácie a spoločenského hľadania sa nie je jednoduchá. Ako sa tá kniha písala?

Písala sa ľahko, pretože sú to témy, ktorými žijem. Dlho som bola vo Viedni a aj teraz tam žijem: ako cudzinka. Je to vec, ktorá ma zaujíma, podobne ako ma zaujímajú životy iných cudzincov. Niektorí to majú ešte ťažšie ako my, napríklad Turci.

Premietalo sa niečo z vašich osobných zážitkov do knihy?

Sú tam veci, ktoré sú vymyslené. Vyhýbala som sa úplným tureckým reáliám, pretože ani medzi Turkami nemám bližších priateľov. Netrúfala by som si písať o Turkoch konkrétne. No sú tam aj také, ktoré sú veľmi osobné. Teda asi jedna k jednej. Je to mix, ale určite je Yesim osobná knižka.

To znamená čo?

Že mnohé situácie, ktoré sú v texte, sa mi naozaj stali, i keď som ich trochu posunula. Petra Hůlová mi raz povedala, že má pocit, akoby opisovala niečo, čo je úplne skutočné, akurát, že sa to nikdy nestalo. Tak niečo takéto. Mám pocit, že situácie sú skutočné, no v knižnej forme sa neodohrali. Preto sa nedá povedať, že ja som Yesim. Ale odrážam sa v nej. Reálie sú kulisy a rekvizity.

Isté pasáže knihy sa dajú interpretovať z feministického hľadiska, tomu ste sa však bránili. Prečo?

Je mi cudzie delenie na ženské a mužské písanie a už sa akoby automaticky bránim označeniu ženské písanie. Naša kultúra je plná klišé o tom, čo je ženské a čo mužské. Mňa by celkom lákalo napísať knihu z pohľadu muža, ale predsa len, nemôžem sa vžívať do niečoho, čo nie som.

Tá kniha je aj knihou o stereotypoch. Nie je takéto písanie trochu písaním na efekt? Je strašne ťažké napísať knihu o banálnej rodine bez predsudkov.

Môže sa to tak brať. Ono môže vyznievať, že tá kniha je knihou o stereotypoch, ale pre mňa je to kniha o odchádzaní, samote, cudzosti a odcudzení. A už tá cudzina trochu nabáda, aby tam boli stereotypy. Okamžite, keď začnete písať o cudzincoch v inej krajine, skĺza to do tejto polohy.

Už je vám Viedeň domovom? A ako človek spozná domov?

To je veľmi ťažká otázka. Myslím, že už som tu viac doma ako kedysi. Keď čítam na čítačkách Yesim, tak si uvedomujem, že som sa posunula. Pracujem tu a práca pomáha udomácniť sa. Ale domov sa podľa mňa spozná podľa maličkostí: vieš potme zapnúť svetlo alebo si napustiť hrnček vody.

Tomáš Prokopčák
SME, 1. 8. 2007

0000010100063532021709090387272803887134

Rozhovor Svetlany Žuchovej pre denník Pravda

Vyštudovala medicínu a psychológiu, pracuje vo Viedni. Svetlana Žuchová debutovala zbierkou poviedok Dulce de Leche. Prekladá do slovenčiny (odbornú literatúru aj hry Ravenhilla, Kaneovej, Harrowera, Crimpa). Po novele Yesim, ktorá vyšla pred Vianocami, chystá román.

Novela Yesim je nepretržitý vnútorný monológ. Vír myšlienok s návratnými motívmi a vetami. Pri takejto práci s textom hrozí, že bude rpreplácanýa. Vám sa však podarilo s refrénovitosťou pracovať veľmi zručne. Je to výsledok hudobného cítenia alebo škrtania?

Pôvodne mala byť novela záznamom rozhovoru pacientky a terapeuta. Toho som sa nakoniec zriekla. Čo ostalo, je, že Yesim je monológ smutného, utrápeného človeka. Keď je človek smutný a chce sa „vyrozprávať“, často sa opakuje, sústavným rozprávaním sa mu uľaví. Nevládze rozprávať precízne ani triediť vlastné myšlienky. Som rada, že text vnímate ako podarený. Počula som už aj to, že refrénovitosť unavuje, aj vydavateľ pôvodne chcel, aby som ju zredukovala. Ja som však zámerne škrtala málo. Myslím, že časté opakovanie je autentickejšie. Okrem toho sa mi páči rytmus, aký tým text nadobudol.

Yesim je turecké dievča. Ako ovplyvňuje pôvod človeka jeho myslenie?

V knihe je pomerne málo konkrétnych „tureckých“ reálií. Yesim je z rodiny, kde sa tradície, aké sa Európanom vybavia pri slovách „turecká rodina“, nedodržiavajú. Na jednom mieste sa to aj explicitne hovorí: „Oni nie sú takí tí Turci.“ Toto je dôležité, lebo mám primálo skúseností, aby som ten svet zobrazila autenticky. Chcela som sa vyhnúť tomu, aby som urobila klišé tureckej rodiny, ako si ju predstavujeme na základe televíznych vysielaní. Turecko je v knihe použité ako metafora cudziny, v podstate by to mohla byť ľubovoľná cudzinka. Fakt, že človek je cudzinec, ma fascinuje. A s ňou mám dosť veľa skúseností, aby som ju autenticky opísala. Ak sa napríklad teta - Serkanova žena - o Yesim bojí, je to univerzálny strach rodiča, ktorý sa nevyzná vo svete, v ktorom žije jeho dieťa a chce ho pred nepoznanými nebezpečenstvami ochrániť. Alebo keď sa Yesim potuluje z bytu do bytu a nikde si nevie nájsť svoje miesto, je to univerzálny pocit niekoho, kto je „cudzí“. Yesim je kniha o pocite cudzosti, na konkrétnej národnosti nezáleží.

Preložili ste hry Marka Ravenhilla i Sarah Kaneovej. Vypĺňa drsná coollness dramatika medzery v našom literárnom kontexte alebo provokuje?

Vydavateľstvo Drewo a srd vydávalo v tom čase autorov britskej coollness drámy a pre mňa to bola prvá prekladateľská príležitosť. Neboli to ľahké texty a som rada, že som ju dostala. Bola to však viac-menej náhoda. Samozrejme, sú to svojské texty vychádzajúce z inej tradície, ako je slovenská. Nevnímam ich ako čosi zvlášť „chladné“, ako sa to často hovorí. Mala som možnosť osobne sa stretnúť s Markom Ravenhillom a v rozhovore s ním som sa v tom ešte utvrdila. V skutočnosti sú to hlboko emočné texty, len emócie sú v nich zobrazené ináč, svojsky.

Rozhovor pripravil (jen)
Pravda, 24. 2. 2007

0000010100063532021709090387272803887121

ZLODEJI A SVEDKOVIA
Svetlana Žuchová

I. ZLODEJI

1.

Naozaj. Naozaj som nechcel kradnúť. Chcel som sa len ako správny chlap postarať o svoju ženu. Tak, ako sa to učia deti v škole. Bolo by samozrejme krajšie, keby som prišiel domov s výplatou a priniesol jej čokoládu. Merci alebo Lindt. Nejaký milý šperk. Hoci aj bižutériu. Náramok z muránskeho skla, aké predávajú turistom v stánkoch na námestí. Bolo by krajšie, keby som ju vždy piateho v mesiaci pozval na večeru. Keby sme mohli sedieť na terase jednej z tých pizzerií na brehu kanála a deliť sa o pizzu. Hoci aj vegetariánsku, akú má Marisia rada. Alebo si kúpiť fľašu bieleho vína a cestou z pizzerie sa zastaviť vo videopožičovni. Každý by si radšej vybral takýto život. Celkom obyčajný. Taký obyčajný, že v skutočnosti možno ani neexistuje.
Už si však ani nepamätám, kedy som naposledy dostal výplatu. Kedy som mal naposledy v rukách zväzok bankoviek, ktoré vyzerali ako vyžehlené. O účte v banke ani nehovorím. Bankové konto patrí k tomu obyčajnému životu, z ktorého som sa nebadane vyšmykol. Postupne, ako keď dieťa vyrastie z čižiem. Nie zo dňa na deň. Nie naschvál. Plynulo, ako keď sa začne stmievať. A tak to bolo aj s tým kradnutím.
Vtedy, keď Marisia hovorila, že nevie variť. Hneď, ako sme sa zoznámili. Keď sme po prvýkrát spolu raňajkovali a volské oká sa jej roztekali ako kaluže po výdatnom daždi. Ako teplé blato na dne termálneho prameňa. Sedel som u nej v obývačke a rozhliadal sa po cudzej izbe. To ešte mali s Gregorom spoločný byt a všetci sme chodili do práce. Boli sme na dobrej ceste. V to prvé ráno, keď mi Marisia nosila taniere s rozliatym žĺtkom a zdrapmi bielka. Polonahá. Vajíčka polámané na kúsky ako námraza. Ako tenký ľad, ktorý na slnku vyzerá ako striebro. Zoškrabúvala ich varechou z hrdzavej panvice a nosila na kôpkach do obývačky, kde som sedel na gauči a pýtal sa, či jej nemám pomôcť. Ale Marisia nechcela pomoc. Vravela, že sa naučí variť. Vraj ona je vegetariánka. Obeduje v škôlke a na večeru si kúpi kus pizze. Tu v stánku na rohu, kde Turci predávajú bravčovinu v žemli a na železných panviciach urestované klobásy. A zeleninovú pizzu, ktorú si kúpi každý večer cestou z práce. Lebo ona je vraj vegetariánka a v mäse sa nevyzná. Ale teraz sa naučí variť, smiala sa. V to ráno, keď sme spolu po prvýkrát raňajkovali. Vraj sa naučí variť a bude mi plniť všetky želania. Ako správna žena svojmu mužovi.
Skutočne potom veľa varievala. Kuchyňa voňala praženým olejom. Často sme vetrali, lebo Gregorovi hustý vzduch vadil. Vtedy ešte býval s nami, hoci väčšinu času trávil zavretý vo svojej izbe. Potom Marisia chcela, aby som priniesol mäso. Vraj ona sa v mäse nevyzná. Ona je vegetariánka, ale pre mňa chce pripraviť rezne. Rozprávala mi, ako ju kedysi stará mama posielala do mäsiarne. V krajine, ktorej sa dnes hovorí domov. Priniesť karé alebo bôčik. Zadné alebo predné. Smiala sa na mäsiarskej hantírke, ktorá jej nič nehovorila. Preto povedala, aby som skočil do potravín. Aby som vybral niečo dobré. Bol som rád, že jej môžem pomôcť. A vzal som si peniaze. Lebo vtedy sme ešte mali, hoci účet v banke som nemal už dávno. Vlastne odkedy som prišiel. Boli s tým komplikácie. V banke chceli papiere a potvrdenia. Borko, môj vtedajší šéf, ma aj tak vyplácal rovno na ruku. Bankové konto sme ani nepotrebovali. Ale peniaze sme vtedy ešte mali. Veď som chodil pracovať na stavbu a každý piatok po šichte ma Borko vyplatil. Porátal hodiny za celý týždeň a zo železného kufríka vybral zväzok bankoviek previazaný papierovým prúžkom. Bankovky vyzerali ako vyžehlené. Ako vystrihnuté z výkresu, keď sa deti hrajú na obchod. Prsty sa šmýkali po nepoddajnom papieri. Veď Borko ich mal všetky v banke. Odtiaľ ich pre nás vybral a priniesol v železnom kufríku, ktorý sa zatváral na číselný kód. Každý piatok po šichte, keď sme sa prezliekli a nedočkavo fajčili pred maringotkou. Keď sme sa nevedeli dočkať, kedy Borko v červenej helme skontroluje celú stavbu a zjaví sa medzi miešačkami a nádobami s vápnom so železným sejfom v ruke. Peniaze som si potom strčil do zadného vrecka, preložené na polovicu. Ako kedysi, keď som si odkladal staniol z čokolády a leštil ho nechtom, až sa plech prehýbal ako zlato. Vždy som pritom myslel na Marisiu. A doma som bankovky porozkladal po stole ako hracie karty. Bolo ich toľko, že sa tam všetky ani nezmestili. Prekrývali sa ako šupiny exotického plaza. Ako farebné škridle na streche domu. Tak ich Marisia našla, keď vošla do izby. Marisia, ktorá bola s peniazmi veľmi opatrná. Vždy sa ma spýtala, či ma Borko neokráda. Či mi hodiny zratúva spravodlivo. Či si ich aj ja zapisujem, aby som ho mohol kontrolovať. A ja som ju ubezpečil, že mi Borko zaplatil každú odpracovanú minútu. Ukázal som jej kalendárik, do ktorého som si každý deň skutočne zapísal počet odpracovaných hodín. Nie, že by som Borkovi neveril. Ale keď som už nemal účet v banke, chcel som mať aspoň kalendárik, ktorý by v mojom živote udržiaval poriadok. Lebo takéto veci sú dôležité. Vzadu zoznam známych aj s adresami a telefónnymi číslami. Pri každom mesiaci poznámka, kto bude mať narodeniny. Pri každom dátume počet odpracovaných hodín. Pri každom piatku výplata, ktorú som po šichte dostal od Borka. Hoci som už nemal bankové konto, ešte som mal aspoň kalendárik. Poriadok v živote. Marisiu, ktorá sa učila variť.
Tak to bolo každý piatok. Večerný rituál. Bankovky od Borka som porozkladal po stole ako hracie karty a ubezpečil Marisiu, že ani jediná nechýba. Veľmi sme sa z peňazí tešili. Maznali sme sa s nimi. Prepočítavali ich a triedili na kôpky. Spolu s tými, ktoré nám ostali z predchádzajúceho týždňa. Lebo Marisia nástojila na tom, aby sme šetrili. Aby sme bankovky a mince odkladali do plechovej nádoby na čaj. Tie, ktoré sa od jedného piatku po druhý neminuli. Nádobka zo zeleného kovu bola našou bankou. Taká, v akej sa na trhu predávajú sypané čaje. Akú dostanete na narodeniny, keď niekto nevie, čo vám má kúpiť. Kov, z ktorého sa miestami šúpal zelený smalt.
Vždy v piatok vošla Marisia do miestnosti ako do izby s rozsvieteným vianočným stromčekom. Ako dieťa, keď na Štedrý deň príde Ježiško. Bankovky boli na stole porozkladané ako hracie karty. Sklonila sa a niekoľko ich vybrala. S rozvahou, akoby hľadala tie, v ktorých je vpísaný jej osud. Opatrne, akoby z vrchnej strany karty mohla odčítať jej zmysel. Akoby sa musela sústrediť na to, čo jej peniaze hovoria. Bankovky potom odniesla do banky. Tak sme tomu hovorili. Do plechovky na čaj, v ktorej sa z týždňa na týždeň hromadilo naše bohatstvo. Vybrala z nej peniaze a pridávala k nim ďalšie. Každý piatok ich znovu a znovu prepočítala. Hoci vždy presne vedela, koľko toho v plechovke máme. Triedila bankovky podľa hodnoty a ukladala ich k sebe. Rolovala ich do tenkých trubičiek, aby sa v nich lepšie vyznala. Aby sa do plechovky všetky zmestili. Lebo vtedy ich bolo ešte dosť. Len niekedy sa stalo, že nám peniaze na týždeň nevystačili. Že sme už v stredu museli siahnuť do banky. Hoci plechovka s peniazmi stála na vrchnej polici v skrini, nikdy som ju neotváral bez Marisie. Keď sa minuli peniaze určené na týždeň, čakal som, kým bude doma, aby mi z nádobky na čaj vybrala jednu z bankoviek. Marisia ich pri tej príležitosti opäť prerátala. Potom povedala, že budúci týždeň si musíme dávať lepší pozor. Nekúpiť celozrnný chlieb, ale obyčajné pečivo. Namiesto sladkej smotany len mlieko. Namiesto banánov tunajšie jablká.
Marisia nebola lakomá. V hre s bankovkami nešlo ani tak veľmi o peniaze. To sme obaja vedeli. Že keď už nemáme účet v banke a bývame načierno v cudzom byte, musia existovať takéto rituály. Rituály, ktoré nám zabezpečia normálny život. Alebo aspoň jeho zdanie. Potom, ako sa Gregor odsťahoval a my sme v jeho byte ostali sami. Ani väzňom v base, ktorí sa pravidelne holia a dvakrát denne si umývajú zuby, nejde o hygienu. Hra na šetrenie bola kostrou obyčajného sveta, ktorého sme sa nechceli vzdať. Stačilo na chvíľu nedávať pozor. Ako keď dieťa pootvorí dlaň, v ktorej drží šnúru s balónom. Len na okamih uvoľní stisk a balón odletí ako poštový holub. Preto sme si s Marisiou dávali taký pozor. Držali sa obyčajného života zubami-nechtami. Preto som sa každý piatok podvečer nevedel dočkať, kým prídem domov s vreckom nohavíc plným ešte teplých bankoviek. Ktoré budeme s Marisiou pestovať ako zárodky našich detí.
Lenže keď ma Marisia poslala do potravín kúpiť rezne, nemal som už vôbec nič. Na Marisiu som sa mohol úplne spoľahnúť. Ráno mi pripravila dva krajce chleba a medzi ne vložila nakrájané vajíčko. Desiata zabalená v servítke a v mikroténovom vrecúšku. Ako kedysi, keď bola v škole druhá prestávka desiatová. Trvala dvadsať minút a deti si na lavice rozprestreli vyžehlené obrúsky. Preto som peniaze ani nepotreboval. Cez deň desiata od Marisie odložená na vrchnej poličke železnej skrinky, v ktorej som na stavbe držal svoje veci. A večer Marisia niečo uvarila. Tak ako v ten deň, keď ma poslala do potravín po mäso. Musel to byť štvrtok večer. Na peniaze som si v tom čase dával pozor. Nestávalo sa, že by som ostal s prázdnymi vreckami. Chlapi si na stavbu nosili plechovky s pivom, ale ja som sa kvôli Marisii všetkého zriekol. Bol to náš svet. Naše úspory a naša cesta za lepším životom. Tak sme si to s Marisiou opakovali. Že keď si budeme dávať pozor a starostlivo odkladať peniaze do banky, všetko sa zlepší. Že raz budeme mať skutočné bankové konto a vkladnú knižku. Raz budeme ako tí ľudia, čo v samoobsluhe platia kreditnou kartou. Preto som v to popoludnie nemal už celkom nič. V ten deň, keď ma Marisia poslala do potravín kúpiť mäso. Ktoré chcela pripraviť len kvôli mne, veď sama bola vegetariánka. Bol štvrtok a ja by som bez peňazí do piatku vydržal. S desiatou od Marisie, ktorá by mi cez obednú prestávku v práci stačila. Kým by som od Borka po šichte dostal výplatu. Ale Marisia sama povedala, nech si zoberiem z banky. Vybrala zo skrine čajovú plechovku a z nej jednu zo skrútených bankoviek. Vraj občas si to môžeme dovoliť. Mäso namiesto zemiakovej kaše. Potraviny boli takmer vo vedľajšej budove a vonku snežilo. Vzal som si kabát a bankovku od Marisie a šiel som kúpiť mäso.
„Žiadne kura ani rybu,“ povedala Marisia. „Kura odletí a ryba odpláva. Odnesú nám šťastie. Okrem toho, chcem poriadne mäso. Žiadna hydina, žiadne rybie prsty.“
V potravinách som chvíľu stál pred mäsiarskym pultom. Na hákoch viseli kusy krvavej bravčoviny a biela slanina s hrubou kožou. Dolu v mraziarenských boxoch boli balíčky s rezňami na polystyrénových táckach, zabalené v celofáne. Predavačky v zásterách brali mäso z hákov a ukazovali ho zákazníkom. Potľapkávali ho a chválili. Potom ho oceľovým nožom sekali na kusy, hádzali na váhu a balili do mastného papiera. Keď balíčky podávali zákazníkom cez pult, stekala z nich mäsová voda. Ako krvou zafarbený moč. Chcel som Marisii urobiť radosť. Priniesť jej pekne zabalený rezeň. Na dôkaz toho, že patríme k tým, čo si ho môžu dovoliť. Vedel som, čo by si pomyslela, keby som na kuchynský stôl položil nevkusný balík papiera. Taký, po ktorom mäsová šťava steká ako po ľahko umývateľnom plastovom obruse. Že sa z toho sveta nikdy nedostaneme. Budeme mať ruky navždy zalepené masťou a obschnutou šťavou zo surového mäsa. Ostaneme navždy kanibalmi. Vegetariánka, ktorá mäso nemala rada. Pomyslela by si, že už navždy budeme patriť k tým, ktorým kuchyňa páchne po kuracích žalúdkoch. Chceli sme byť ľuďmi vyššej kategórie. Aspoň zdanlivo. Nemali sme účet v banke, ale jesť budeme vkusné rezne zabalené v celofáne. Ožiarené zvrchu červenkastým svetlom, ktoré im dodá čerstvosť.
Motal som sa chvíľu okolo mraziarenských boxov a vybral dva najlacnejšie plátky bravčového. Aj s kosťou. A vtedy ma to napadlo. Balíček s mäsom bol malý a čistý, zmestil sa takmer do dlane. Chcel som Marisii urobiť radosť. Mal som v peňaženke skrútenú bankovku. Vopchal som mäso do vrecka zimníka, chvíľu sa ešte motal okolo regálov so sladkosťami a vyšiel som von.
Naozaj som nechcel kradnúť. Chcel som Marisii urobiť radosť. A chcel som sa ako správny muž postarať o svoju ženu. Bolo to niečo ako detská hra. Ja pôjdem na lov a Marisia mi uvarí prinesenú korisť. A staneme sa potom obyčajnými ľuďmi. Úzkostlivým dodržiavaním našich pravidiel. Ako starý človek, čo chodí každé ráno na prechádzku. Len aby nevyšiel z cviku, hoci každodennú trasu už pozná z pamäti. Stačí si raz dlhšie pospať, aby nikdy viac nevstal z postele. Poddať sa nechuti a povedať si, že priveľmi fúka vietor. A na druhý deň nebude vládať vyniesť do kontajnera vrecko so smeťami. Preto sme s Marisiou nesmeli poľaviť. Aby sme sa stali obyčajnými ľuďmi. Takými, akých sme videli v sobotu poobede v parku. Mamy, ktoré si pri pieskovisku zapálili cigaretu, lebo doma nefajčia. Ľudia, ktorí majú jednoduché účty v banke. Rodina, kde mama varí a otec číta noviny. Keď Marisia v ten večer pripravila ukradnuté mäso, mali sme ten život už na dosah ruky.
„Takto by to malo byť každý večer,“ povedala Marisia. Bola len v nohavičkách a blúzke a pripomenula mi tak ráno, keď som u nej po prvýkrát raňajkoval. Vtedy, keď v byte býval namiesto mňa ešte Gregor. Chcel som Marisii vrátiť bankovku, ale rozmyslel som si to. V nasledujúci piatok som ju zamiešal medzi ostatné, ktoré mi v ten podvečer vyplatil Borko. Tak sa bez Marisiinho vedomia vrátila do obehu. Opäť som bankovky porozkladal po stole. Aj s tou, ktorú som včera ušetril. Do pravidelných radov, všetky tou istou stranou navrch. Marisia sa spýtala, či som si Borkom istý. Všetci sme poznali príbehy, ako šéfovia okrádajú. Mali nás úplne v rukách, ale Borkovi som veril. Chvíľu sme sa s peniazmi maznali. Triedili sme ich na kôpky. Hromádky s bankovkami rôznej hodnoty sme prekladali cez seba, uložené v pravých uhloch. Potom som peniaze vzal do ruky a pridržal pred Marisiou. Ako čašník na nóbl oslave tácku so šampanským. Na pravej dlani som mal položený celotýždňový zárobok, ľavú som si schoval za chrbát, akoby som v nej držal biely obrúsok.
„Madam,“ povedal som.
Marisia sa smiala a vyžrebovala spomedzi bankoviek tie, ktoré tento týždeň odložíme. Suma sa menila podľa toho, po akých bankovkách náhodne siahla. Preto sme mali v niektorý týždeň viac ako inokedy. Ale rituál sa nesmel narušiť. Marisia vložila peniaze tam, kam patrili. Boli sme obyčajní ľudia. Mali sme plány a úspory. Vtedy bolo ešte všetko, ako malo byť. Nemal som síce účet v banke, ale dostával som výplatu. Býval som s Marisiou. Kradnúť som naozaj nechcel. Nevšimol som si, ako sa ten obyčajný život pomaly stráca. Ako detstvo.

Prvá kaptola pripravovaného románu
Svetlana Žuchová: Zlodeji a svedkovia (KK Bagala, Levice 2008)

0000010100063532021709090387272803872733

Svetlana Žuchová: Yesim
(úryvok z novely)

Lenže dnes je dnes. Tu je hlavná cesta a tu v tme neónmi osvetlená pumpa. Ako v starom americkom filme. Ako motorest na kraji diaľnice. Neznámy pumpár, ktorý ma ešte nepozná. Vypýtam si cigarety a zápalky. Cestou do bytu roztrhnem priesvitnú fóliu. Cestou domov. Lebo ten byt sa oddnes volá domovom. Byt, od ktorého mi cudzí ľudia dali kľúče. Tento je od vchodových dverí a tento od poštovej schránky. Od záhradnej brány, lebo byt je na prízemí rodinného domu. Ako v kreslenom filme o trpaslíkoch. Podajú mi zväzok troch kľúčov. Tak dovidenia. Všetko dobré. Nech sa vám tu dobre býva. Je to tichá periféria, nič ma tu nebude rušiť. Oni by tu boli ostali, ale musia sa presťahovať. Lebo kvôli deťom potrebujú niečo väčšie. Povedia a podajú mi ruku. Ako zahraničná delegácia vo večerných správach. Takže všetko dobré. Nech sa mi tu dobre býva. Nemá sa mi tu prečo bývať zle. Síce ďaleko od centra, ale všetko je poruke. A tuto na rohu stojí autobus, čo chodí každých desať minút. Tým som za chvíľu v meste. Neďaleko veľký supermarket. A tá pumpa hneď tu na hlavnej ceste. Prinajhoršom. Keď si v nedeľu popoludní spomeniem, že potrebujem mlieko. Alebo keď zabudnem, že v utorok je sviatok. Keď je všetko zavreté. Hovoria ako hlásateľka v rozhlase. Ako vo vysielaní o živote mladých rodín. Ešte aj vtedy dostanem základné veci tuto na pumpe. Poľahky tam zájdem peši. Alebo po cigarety. Takže zatiaľ všetko dobré. Uvidím, že sa mi tu bude dobre bývať. Zamávajú mi. Pred domom štartuje auto.

Stojím v predsieni a v ruke mám zväzok kľúčov. Od poštovej schránky a od vchodových dverí. Mohla by som začať vybaľovať. Pustiť sa do toho. V niektorej zo škatúľ nájsť domáce nohavice a nejaké tričko. Prezliecť sa do domáceho a dať sa do roboty. Ako postava v animovanom filme. Vyhrnúť si rukávy a pustiť sa do práce. Keď už nič iné, aspoň nájsť posteľnú bielizeň. Povliecť periny, aby som nemusela spať v nepovlečených. Ale teraz si neviem spomenúť, do ktorej som ich dala. Všetko by som musela povyberať. Porozkladať na linoleum v predsieni. Igelitové tašky. Nazerať do nich. Tu sú riady. Opatrne, aby sa nerozbili. Tu cédečka. Ešte aj to by som mohla spraviť. Pustiť si hudbu. Pustiť si hudbu a len tak si sadnúť do prázdnej izby. Skôr ako budem vybaľovať ďalej. Len tak si sadnúť do tureckého sedu a počúvať hudbu. Aj to by bolo niečo, na čo by som neskôr mohla spomínať. Ako som v prvý večer v mojom novom byte sedela na linoleu v tureckom sede. A počúvala hudbu. Len tak v prázdnej izbe. Skôr ako som sa pustila do roboty, som si ešte chvíľu chcela oddýchnuť. Lenže neviem, kde sú cédečka. V ktorej škatuli. Všetko by som musela povyberať. Všetky tie igelitové tašky s riadmi zabalenými v toaletnom papieri. Aby sa cestou neporozbíjali. Cédečka sú možno až celkom na spodku. Alebo v inej škatuli. Teraz neviem. A dnes večer to už nechám tak. Všetko. Ako neodhrnutý sneh pred záhradnou bránou. Špinavé poháre na konferenčnom stolíku, keď odíde návšteva. Škatule nechám nerozbalené na linoleu v predsieni. Aj tie chlpy prachu. Postarám sa o to zajtra. Môžem si ísť kúpiť cigarety. Tí ľudia hovorili, že je tu pumpa. Neďaleko. Stačí vyjsť na hlavnú cestu. Po prvýkrát zamykám dvere tohto bytu. Kľúčom, ktorý nie je od schránky. Tým druhým. Len aby som ich nestratila. Nikto nemá náhradné. Dostala som dva kľúče. Dve sady kľúčov. Cenné ako šperky. Obe sú moje. Vraj keby som jeden chcela niekomu dať. Kto by mal kľúče od môjho bytu. Niekto, kto by mohol prísť bez ohlásenia. Tak to povedali tí ľudia, čo mi ich dali. Že sú dva, keby som jeden chcela niekomu dať. Alebo pre istotu. Keby som sa vymkla. Keby som náhodou v rýchlosti zabuchla dvere. A až potom si všimla, že kľúč ostal dnu. Aby som vtedy nemusela volať kľúčovú službu. Lebo to je dosť drahé a človek musí dlho čakať. Mrznúť pred domom. Preto je vždy lepšie, keď má ešte niekto kľúče. Aspoň sused. Alebo niekto dôveryhodný. Určite chcem dať niekomu kľúč. Preto dva. Povedali. Takže mám dva. Jeden nechám dnu a druhým po prvýkrát zamykám dvere.

Možno by som ten druhý mohla dať Maxovi. Čo by na to povedal. Keby som chcela, aby mal kľúč od môjho bytu. Môžem mu povedať, že len pre istotu. Keby som sa vymkla. To sa môže stať. Popletená ako z kabaretu. Roztržitá umelkyňa. Každému sa to občas stane. Na tom nie je nič čudné. Keď chcete, aby mal niekto od vášho bytu rezervný kľúč. To by nemuselo nič znamenať. Lebo naše slová majú vždy aj iný význam. Ako pri lúštení krížovky. Vždy treba počúvať dvojmo. Ale toto by neznamenalo nič iné. Len to, čo hovorím. Že by bolo dobre, aby mal niekto náhradný kľúč. Či by som mu mohla jeden dať. Alebo aby mi prišiel poliať kvety. Keby som niekedy na pár dní odišla. Len na pár dní. Kamsi spievať. Lebo na dlhšie nikdy neodídem. To predsa vie. Ale keby som na pár dní niekde musela odísť, mohol by mi prísť poliať kvety. Aj to ľudia robievajú. Že dajú niekomu kľúče od bytu, aby im cez dovolenku chodil polievať kvety. A vyberať poštu. Aby si zlodeji nevšimli, že je plná schránka. Že majitelia bytu sú asi na dovolenke. Tak to ľudia bežne robievajú. Že dajú niekomu kľúče, aby im vyberal poštu. Keď nie sú pár dní doma. Na tom by nebolo nič zvláštne. Nič čudné. Keby som sa Maxa spýtala, či mu môžem dať kľúče od bytu.

Ale teraz ich nechám doma. Vezmem si len jeden. Ten, ktorým po prvýkrát zamknem dvere tohto bytu. Trochu slávnostne, ako keď sa štrngá šampanským. Ako príhovor na narodeninovej oslave. Po prvýkrát. Teraz. Lebo dnes už nebudem nič vybaľovať.