Light my fire
Pavol Rankov


Predtým ako išiel do haly zvesiť ťažké závesy, dal pred spálňové dvere knihu v zelenom darčekovom balení. Keď položil ku knihe závesy, na chvíľu sa započúval do zvukov, ktoré vychádzali spoza dverí. Vzdychanie vzrušeného muža a ženy pokračovalo v nezmenenom tempe aj intenzite.

O chvíľu na kopu predo dvere pridal tri kvietkované matrace z gauča v obývačke. Opatrne otvoril dvere do pracovne a priniesol odtiaľ náruč časopisov a novín. Čoskoro bolo predo dvermi aj niekoľko desiatok kníh. Často mu hovorievala, že tie knihy by mali vyhodiť, pretože mu aj tak na nič nie sú.

„Na niečo predsa,“ zašepkal.

Vrátil sa do kuchyne a z chladničky vybral načatú fľašu tequily. Odpil si veľký dúšok. Otvoril jednu zo skriniek a vzal odtiaľ dve fľaše koňaku. Keď už stál na prahu, všimol si ružovú záclonu. Fľaše položil na stôl a záclonu strhol jediným prudkým pohybom. Na chvíľu pozabudol, že by nemal robiť hluk.

„Veď aj oni sú hluční,“ povedal si. Zo spálne sa stále ozývali ľúbostné vzdychy.

Záclonu obtočil okolo kľučky. Potom otvoril jednu z fliaš a nalial ju na záclonu. Uvedomil si, že pach alkoholu by mohol preniknúť do spálne. Zrýchlil. Jednotlivé stránky novín roloval a vkladal medzi matrace.

Najskôr chcel zapáliť záves. Vylial naň celú fľašu koňaku a potom v podrepe škrtol zápalkou. Pred ním prudko vzplanul vysoký modrý oheň. Prekvapene uskočil dozadu a zvalil sa na chrbát. Trel si popálené končeky prstov.

Bol najvyšší čas odísť. Už mal ruku na kľučke vchodových dverí, keď mu zrak padol na prútené kreslo, na ktorom bol položený veľký vankúš. Vzal ho a rýchlo zaniesol k ohňu. Nemohol však už kreslo položiť priamo do plameňov, pretože štipľavý dym mu nedovolil priblížiť sa.



Potom Teodor odpovedal aj na poslednú z Agatiných otázok, takže jej návšteva by sa vlastne už mohla skončiť.

„Takto si vás odfotím,“ vykríkla strojene Agata. Položila diktafón na stôl a prehnane zdôrazňujúc rýchlosť svojich pohybov vyberala z kabelky fotoaparát.

Teodor na ňu blahosklonne hľadel. Usmial sa. V jednej ruke držal cigaretu, v druhej zapaľovač, na ktorom stále plápolal plameň. Nepochyboval, že najneskôr o pol hodiny bude táto žena, ktorá za ním prišla do ateliéru urobiť interview, ležať nahá medzi stojanmi s jeho rozpracovanými plátnami. Ona medzi plátnami a on medzi stehnami.

Teodorove myšlienky však už boli o kus ďalej. Uvažoval, čo bude nasledovať. Rozhodne si neželal premenu blížiacej sa vášnivej súlože novinárky a maliara na trvalejší vzťah. Stará dievka s dosť zlými vyhliadkami do budúcnosti a starý mládenec s ešte horšou minulosťou – to by bol pár... Ešte šťastie, že sa už o dve hodiny začína vernisáž. Budú musieť z ateliéru čoskoro vypadnúť. Nebude príležitosť, aby si romanticky varili večeru, nebudú spolu pozorovať hviezdy, nebude jej roztierať farby po nahom tele, nebude sa smiať na tom, aký veľký jej je jeho župan. Pretiahne ju a pôjdu preč.

„Tvárte sa vážne, potlačte ten ironický úsmev,“ prebrali ho Agatine slová.

Obchádzala ho, aby našla uhol pohľadu, z ktorého by maliarovo husté obočie a prešedivená brada vyzerali čo najdémonickejšie.

Potiahol si z cigarety. Dym zadržal, a potom hľadiac do jej objektívu pomaly vyfukoval oválne obláčiky.

„Fascinuje ma oheň. Plamene tancujú, iskry vyletujú, dym sa zvíja,“ hovoril a opäť niekoľkokrát škrtol zapaľovačom.

Agata urobila ďalšiu snímku.

„Chcel by som mať takú moc ako Nero. Zapáliť mesto a premeniť deštrukciu ohňa na umelecké dielo. Inšpirujúci živel proti nudnému životu. Kašľať na ľudské utrpenie, sústrediť sa len na ničivú krásu.“

Vložil zapaľovač do vrecka nohavíc.

„Nie ste pyroman?“ spýtala sa odkladajúc fotoaparát.

„Určite áno.“

„Ale do časopisu o tom písať nebudeme, však?“ zasmiala sa.



Predtým si želal, aby sa vrátil do prázdneho bytu, ale teraz dúfal, že ich tam ešte zastihne.

Keď vošiel, hneď vedel, že sú stále v spálni. Vedel, že ešte neskončili, hoci od vchodových dverí nemohol nič počuť.

Atmosféra v byte bola stále plná smilného sexu. Akoby všetko na neho kričalo: „Pozor, nevera! Práve teraz! Tvoja manželka má v posteli milenca.“

Tí dvaja zostali v spálni a tým urobili za neho definitívne rozhodnutie.

„Ste rozohnení? Budete ešte viac!“ povedal. Dvaja ľudia za zatvorenými dverami ho nemohli počuť.

Na chvíľu si sadol do kresla v hale. Pohľad mu padol na stôl, kde bola v zelenom ozdobnom papieri zabalená knižka. Ešte pred hodinou jej kúpil darček. Hneval sa za to sám na seba. Vzdychol a pokrútil hlavou nad vlastnou naivitou a nechápavosťou. Mal by potrestať aj svoju hlúposť. Ale najskôr ich. Poobzeral sa, ako to urobiť. Tieto ťažké závesy budú určite dobre horieť.



Potom ležali prikrytí akousi kožušinou. Agate sa zdalo, že prikrývka je zatuchnutá od mnohoročného prachu a špiny. Len pach farieb z nej nebolo cítiť. Zapálila si cigaretu, aby dymom prekryla ten zápach. Smradom proti smradu, klin sa klinom vyráža. Predstavila si, ako jej nikotín prechá-dza cez pľúca do krvi a potom do mozgu. Bolo to upokojujúce.

Keď videla, že Teodor si tiež vytiahol zo škatuľky cigaretu, podávala mu svoju, aby si pripálil. Odtisol jej ruku a natiahol sa k zapaľovaču.

„Pre mňa je na fajčení najkrajšie zapaľovanie. Pozri na tie farby ohňa. Oranžová s červenou a žltou... A teraz modrá. Bola tam modrá, videla si ju?“

Agate sa plamienok nezdal ničím zaujímavý. Azda len tým, že ho obdivoval umelec, ktorý takmer na všetkých svojich obrazoch maľoval oheň. Napadlo jej, že by opäť mala zapnúť diktafón. Určite by mu to imponovalo. Lenže to by musela vyliezť spod prikrývky a ukázať mu odzadu svoje nahé telo. A to nechcela, pretože zadok mala určite väčší, ako by mal byť. Dnes nech ju tak ešte nevidí, možno neskôr. Ak by náhodou bolo nejaké neskôr.

„Bol si u lekára?“ spýtala sa ho.

Teodor neporozumel a nenávistne na ňu pozrel.

„Kvôli tej pyrománii. To je diagnóza pre psychiatra,“ dodala rýchlo na vysvetlenie.

Odľahlo mu. Už sa obával, že jeho sexuálny výkon ohodnotila ako zlyhanie. Dokonca sa radostne zasmial.

„Tak čo, pôjdeme už na tú vernisáž, alebo vo mne ešte po druhýkrát rozpáliš oheň?“ spýtal sa.

„Neviem,“ odvetila prosto.

Zadusil cigaretu v popolníku a potom pritiahol Agatu k sebe: „Come on baby, light my fire.“



Predtým kráčal pomaly, ale čím bol bližšie k bytu, tým väčšmi sa ponáhľal. Dostali šancu, dal im dosť času. Možno už skončili. Možno ten chlap už z bytu odišiel, alebo odišli obaja. Ak tam zostali, je to ich chyba.

Už takmer bežal, len aby stihol urobiť, čo sa rozhodol. Prešiel cez ulicu a nejasne si uvedomil, že nejaké auto muselo kvôli nemu prudko pribrzdiť. Nevenoval však tomu pozornosť. Pred očami mu krúžili obrazy z výstavy. Horiaca lavička, na ktorej sedí starý tulák. Muž podáva žene kyticu nie z kvetov, ale z plameňov. Z púpavy odlieta lienka – rozprestrela krídelka, ktoré začali horieť. Nahá žena s horiacimi vlasmi sedí v zelenom kresle. Práve na ten akvarel myslel stále. Podobnosť bola zarážajúca. Možno to bola naozaj jeho manželka. Jeho manželka v plameňoch.



Potom kráčali večerným mestom. Chcela, aby ju Teodor objal okolo pliec alebo drieku, či aspoň na chvíľu chytil za ruku. On však išiel pol metra pred ňou, akoby jej a všetkým naokolo dával najavo, že mu je táto žena na príťaž.

Robil veľké kroky, takže Agata musela občas pobehnúť, aby udržala jeho tempo. Bolo to ponižujúce. Ale navrávala si, že za tým nič netreba hľadať. Jednoducho sa ponáhľa, pretože do začiatku vernisáže zostáva už len štvrťhodina.

No čo, užili si. On viac, ona menej. A tým sa to skončí. Vlastne – už sa skončilo.



Predtým sa mohlo zdať, že sa do galérie dostal omylom. Ale teraz, keď odchádzal, už nepochyboval, že ho tam doviedol osud, ktorý riadi život. Jeho, jej aj toho druhého chlapa. Na tejto výstave sa mu všetko vyjasnilo. On toto rozhodnutie neurobil, len ho prijal.

Vo dverách sa ešte raz obrátil. Oheň, oheň, oheň. Všetky obrazy sa mu zliali do jediného požiaru.

Pomaly kráčal večerným mestom smerom k bytu. Nerozmýšľal, ale stovky myšlienok sa mu krútili v hlave. Spomenul si, ako kdesi čítal, že oheň očisťuje. Presne to by potreboval. Očistiť sa, zahodiť hnus, do ktorého dnes spadol.



Potom vošli do galérie. Pri vchode im do rúk strčili poháre s vínom. Všade bolo plno ľudí. Teodor na Agatu úplne zabudol. Boli tu priatelia, ktorých nevidel už niekoľko rokov. Niektorých vlastne ani nepovažoval za svojich priateľov. Ďalší možno voľakedy boli jeho priateľmi, ale po rokoch už nevedel priradiť k tváram mená a k menám tváre.

Teodora upozornili, že jeden z prítomných pricestoval kvôli vernisáži dokonca až z Francúzska. Zatváril sa, akoby neporozumel. Tak samoľúbi ľudia prejavujú vďaku.

„Vidím, že si stále posadnutý ohňom,“ povedal mu ktosi, keď si podávali ruky.

„Oheň je dobrý sluha a zlý pán,“ pridal sa ďalší.

Teodor si odpil vína. O ohni hovoril veľmi rád, ale v tejto chvíli nevedel, čo povedať.

Všimol si, že k ním prichádza Agata.

Ktosi tretí či azda už štvrtý so smiechom pokračoval: „Vo vzťahu medzi Teodorom – „ (hovorilo sa o vzťahu a Agata sa na chvíľu napla ako struna) „ – a ohňom ťažko povedať, kto je pánom a kto sluhom. Teodor je totiž otrokom ohňa, zároveň ho však nemilosrdne vykorisťuje. Len pozrite dookola. Oheň použitý na tisíc spôsobov.“

„Päťdesiatjeden spôsobov,“ opravil ho Teodor. „Na výstave je päťdesiatsedem obrazov, ale šesť z nich nevyužíva motív ohňa.“

„Šesť? Aha, to sú tie plátna vzadu v kúte – Rumovisko jeden, Rumovisko dva a štyri štúdie dymu. No, vskutku nemajú nič spoločné s ohňom,“ ironicky objasňoval ďalší hlas. Ozval sa výbuch sýteho mužského smiechu.

Agata sa pomaly vzďaľovala od skupinky. Drobnými krôčikmi prechádzala od plátna k plátnu. Bol tu obraz, na ktorom horeli noviny. Hneď vedľa umiestnili plátno, na ktorom Teodor namaľoval podpálený farebný časopis. Agata si pomyslela, že mohol urobiť ešte horiacu knihu, horiaci telefónny zoznam, horiaci reklamný prospekt a z tlačiarní by mu dodali ďalšie zo svojich produktov na podpálenie. Bola by to séria Tlačoviny v plameňoch.



Predtým sa nikdy nezaujímal o výtvarné umenie. Zdalo sa mu nepochopiteľné, vznášajúce sa vo vysokých sférach, kam on nikdy nevstúpil. Teraz bol úplne očarovaný. Toľko krásy. Napadlo mu dokonca, že by potom, keď si dá svoje záležitosti do poriadku, mohol aj on začať maľovať. Robil by to presne tak ako umelec, ktorý tu práve vystavoval. Veľké, farebné, podmaňujúce plátna. A tie námety – iskry, plamene, oheň, dym, popol.

Chvíľu počúval rečníka, ktorý rozprával o týchto obrazoch, ale zdalo sa mu, že on sám ich chápe lepšie ako ktokoľvek v tejto miestnosti. Azda len ich autor im mohol rozumieť lepšie. Raz by sa s ním chcel porozprávať. O ohni a maľovaní.

Zrazu mu pohľad padol na veľké plátno. Vo veľkom kresle hráškovozelenej farby sedela nahá žena. Nohy mala prekrížené a jej medené vlasy sa menili na plamene. Fascinovaný pristúpil bližšie. Tvár pod horiacimi vlasmi bola podobná jeho manželke. Len telo vyzeralo trochu inak. Žena na obraze mala plnšie prsia, aj jej nohy boli trochu iné. Sila tohto obrazu nebola v realistickom zachytení ženského tela, ale v motíve ryšavých vlasov, ktoré sa menia na oheň. Áno, presne tak, to neboli horiace vlasy, ale vlasy, ktoré sa menia na plamene.

Fascinovane pokrútil hlavou nad krásou tohto diela: vlasy jeho manželky sa menia na plamene.



Potom s dvadsaťminútovým meškaním konečne prišiel hlavný rečník z ministerstva kultúry a mohla sa začať oficiálna časť vernisáže. Agata vložila do diktafónu novú kazetu. Vedúci sekcie z ministerstva najskôr hovoril o vystavujúcom umelcovi ako o svojom dávnom priateľovi. Teodor uvážlivo prikyvoval. Potom rečník prešiel priamo k hodnoteniu maliarovho diela. Pomohol si niekoľkými oslavnými frázami, ktoré mal napísané na papieri, takže pravdepodobne nepochádzali priamo z jeho hlavy a možno pôvodne ani neboli vyslovené v súvislosti s vystavujúcim umelcom. Teodor predstieral, že pochybovačne gúľa očami, akoby si nebol istý, či mu všetka táto sláva naozaj patrí. Agata ho pritom odfotografovala. Rečník zakončil myšlienkou, že namaľovať noviny v plameňoch je veľmi ťažké, pretože papier horí rýchlo a maliarovi sa objekt stráca priamo pred očami.

Všetci tlieskali. Vedúci sekcie z ministerstva kultúry gestom varietného umelca ukázal na Teodora, aby bolo jasné, komu aplauz patrí.

Nasledovala reč Teodorovho celoživotného kritika, ako sa plešatý kunsthistorik uviedol. Kritik však nekritizoval, ale chválil. Agate napadlo, že tak ako existujú kritici, mohli by byť aj chváliči. Literárny chválič, hudobný chválič, divadelný chválič. Výtvarný chválič práve prezentoval plody svojej mnohoročnej práce.

Agata však jeho slovám nevenovala pozornosť. Jednak sa k nim mohla vrátiť neskôr, pretože mala stále zapnutý diktafón, jednak jej pozornosť upútal chlap, ktorý sem zjavne nepatril. Medzi tmavými rolákmi, koženými vestami a menčestrákmi umelcov vyzeral jeho obnosený tesilový oblek ešte úbohejší, než v skutočnosti bol. Najnápadnejší na tom chlapovi bol však neprítomný, no pritom maximálne napätý výraz jeho tváre. Akoby sa pred chvíľou stal svedkom tragickej dopravnej nehody alebo sa na onkológii dozvedel štatistické údaje o úspešnosti liečby svojho ochorenia. Pohľad mu lietal z jedného prítomného na druhého, z plátna na plátno. Podchvíľou si zahryzol do pier alebo rukou urobil odmietavé gesto. Agata konečne prestala byť znechutenou ženou, ktorej partner dnes popoludní dvakrát predčasne vyvrcholil, a stala sa znova novinárkou. Ak by tento chlapík – zjavne na pokraji nervového zrútenia – čosi vyviedol, jej článok by mal úplne inú šťavu. Čo keby zrazu vytiahol revolver a zastrelil sekčného šéfa z ministerstva? Alebo nudného kunsthistorika?! Alebo Teodora! Agata sa presunula o pár krokov naľavo, aby na toho čudného chlapíka mala lepší výhľad. Keď sa na chvíľu pootočil, dokonca si urobila jeho snímku. Ak by niečo predsa len vyviedol...

Chlap však zjavne nemal v úmysle spraviť tu čosi škandalózne. Chvíľu zmätene počúval kunsthistorikov prejav plný cudzích slov, potom prudko vykročil k surrealistickému obrazu, na ktorom sa impozantné medené vlasy nahej ženy menili na plamene (Agata si v tej chvíli uvedomila, že tú ženu odkiaľsi pozná). Prezrel si aj dva či tri vedľajšie obrazy, ale opäť sa vrátil k vlasom-plameňom.

Druhý prejav sa skončil. Všetci tlieskali a Agata ich zachytila na niekoľkých fotografiách. Keď sa obrátila, toho zmäteného človeka už nevidela.



Predtým neporozumel, čo mu ten človek vraví. Zastavil sa akosi mechanicky a nechápavo hľadel na muža, ktorý od neho čosi chcel.

„Oheň,“ zopakoval muž. Až vtedy pochopil, že má vytiahnuť z vrecka zapaľovač. Podal ho, ba dokonca zaskuhral aj akési ospravedlnenie. Možno sa aj usmial. Ale to asi nie.

Keď mu muž vrátil zapaľovač, chcel ísť ďalej, ale zrazu pred ním stála žena v dlhých čiernych šatách s bordovými ružami a pozývala ho dnu. Keď nereagoval, usmiala sa a jemne ho tlačila. Vošiel teda do dverí spolu s ďalšími ľuďmi, ktorí dovtedy fajčili na chodníku.

Zostal neisto stáť na prahu a rozhliadal sa okolo seba. Bola to galéria plná veľkých červených obrazov. Chcel sa otočiť a odísť, ale zozadu ho ktosi posotil, takže sa vzdialil od vchodu. Keď sa pretláčal pomedzi ľudí, začul, ako sa s buchotom zatvárajú dvere.

A tak tam zostal, vstúpil medzi obrazy.



Potom sa kurátorka výstavy v dlhých čiernych šatách s bor-dovými ružami stala hosteskou a obchádzala prítomných s podnosom, na ktorom boli poháre s koňakom a vínom. Keď zahliadla v kúte miestnosti Agatu, s úsmevom k nej vykročila.

„Už vás pomaly poznám len ako autorku článkov v novinách. Dlho som vás nevidela,“ povedala kurátorka srdečne.

„Tak som sa stala dobrou novinárkou. Sama nevidená pozorujem iných,“ zasmiala sa Agata a zobrala si pohár s bielym vínom.

„Zoberte si radšej červené, biele nestojí za nič. Na poslednú chvíľu sme ho kupovali v supermarkete,“ naklonila sa k nej kurátorka.

Agata v tej chvíli uvidela na opačnom konci miestnosti neurotického muža, ktorý ju pred chvíľou zaujal.

„Neviete, kto je tamten človek v otrasnom sivom obleku? Stojí pri veľkom oleji, na ktorom levovi horí hriva. Mimochodom, ani Dalí by to lepšie nenamaľoval.“

Kurátorka prižmúrila oči. Zaostrovala bez okuliarov.

„Dalí by to možno nenamaľoval lepšie, ale určite by to namaľoval skôr. A ten tajtrlík? Netuším, kto to je. Možno zamestnanec daktorého sponzora. Vždy keď dostanú pozvánku, cítia potrebu niekoho sem vyslať. Prečo vás zaujíma?“

„Je zvláštny,“ povedala Agata. Ale viac na neho nemyslela.



Predtým ani nevedel, kam kráča. Vlastne ani nevedel, že kráča. Myslel len na to, že jeho žena a nejaký muž sú v spálni. Počul, ako vzdychajú, ale dvere do tej miestnosti neotvoril. Možno sa bál vlastnej reakcie. Chvíľu tam stál, otočil sa a utiekol z bytu.

Hovoril si, že keď sa tam neskôr vráti, ten chlap už bude preč. Nezostane po ňom ani stopa. Bude môcť na všetko zabudnúť.

V tej chvíli vinil iba seba. Ale chcel sa zmeniť. Mohol by byť milší, pozornejší. Už dnes jej kúpil darček. A bude sa lepšie obliekať. Tieto nemoderné tesilové obleky vymení za čosi atraktívnejšie. Nudila sa s ním, niekoľkokrát mu to aj povedala. Ale bolo to v rámci hádok, takže jej slovám nevenoval pozornosť, akú si zaslúžili.

Neprítomne kráčal ulicou. Ani nevnímal, že sa blíži ku skupinke mužov, ktorí pofajčievajú pred otvorenými dverami, cez ktoré dopadá na chodník silné svetlo.



Potom sa zvyšok spoločnosti presunul do salónika. Oficiálni hostia sa už vytratili, takže zábava sa stala hlučnejšou a vulgárnejšou.

Agata stála pri dverách, pretože vzduch presýtený cigaretovým dymom sa pre ňu stával nedýchateľný. Pristavovali sa pri nej známi, ktorí vchádzali či vychádzali z miestnosti. Pýtala sa ich, čo si myslia o vystavovaných dielach. Ona sama debatu opakovane začínala tým, že Teodora označila za pravnuka francúzskych surrealistov, ktorý pokračuje tam, kde oni pred sto rokmi začali.

Jej postoj k popoludniu strávenému u Teodora sa zmenil. Teraz sa cítila ako profesionálna novinárka, ktorá sa na ceste k zaujímavému materiálu nezastaví pred ničím. Keď treba, zvedie aj úspešného maliara, len aby sa dostala k jedinečným informáciám. Teraz zasa provokovala jeho priateľov, aby povedali čosi znižujúce hodnotu jeho malieb. Nič zaujímavé z nich však nevytiahla. Zamotávali sa v úvahách o nemožnosti vývoja v umení, filozofovali o špirále -izmov, ktorú možno označiť aj za večnú negáciu negácie, hovorili o cyklickom striedaní škôl, štýlov a smerov. Takže nakoniec Teodor vychádzal z ich hodnotenia ako výtvarník svetového formátu, prorok blížiaceho sa návratu k umeniu zo začiatku minulého storočia.



Predtým, keď ešte len išiel zo stanice domov, bol jeho krok rázny a rýchly.

Bol so sebou spokojný. Prácu vo filiálke ukončil oveľa rýchlejšie, ako vo firme predpokladali, takže sa mohol vrátiť zo služobnej cesty o deň skôr.

Tešil sa, že uvidí manželku. Pod pazuchou držal balíček v zelenom darčekovom balení.



Potom bolo zrazu v salóniku už len zopár ľudí.

„Poď k nám, sadni si,“ Teodor bodro pozýval Agatu k sto-líku v strede miestnosti.

Bol už dosť opitý. Zapálil si cigaretu, oheň zapaľovača však nezhasol. Natiahol ruku k jednému zo špinavých tanierov. Zobral odtiaľ papierový obrúsok použitý pred hodinou kýmsi, kto už bol možno dávno doma.

„Zahráme sa takú hru,“ bľabotal Teodor. „Zapálim tento papier a vy budete hovoriť, akú farbu má plameň.“

„To bude mimoriadne zábavné,“ zazíval ktosi.

„A kto vyhrá, môže si zobrať domov popol, však?“ rozrehotal sa muž po Teodorovej pravici.

Teodor zapálil obrúsok a muži sediaci okolo stola začali vykrikovať farby. Skôr ako oheň zhasol, Teodor priložil ďalší obrúsok a potom ešte aj prázdnu škatuľku od cigariet.

Vtedy prišla k stolu staršia žena, ktorú si dovtedy ani len nevšimli, a ostro ich upozornila, aby nerobili hlúposti. Kreslá, obrus, koberec, záclony, to všetko vraj môže začať horieť.

„Presne to ma láka,“ pokyvoval hlavou Teodor. „Zapáliť niečo naozaj veľké a maľovať. Zachytiť na plátne nielen farby a tvary, ale aj sálajúcu horúčavu, praskanie ohňa prekrývajúce ľudský krik. Ale naozajstným umeleckým dielom by nebol obraz, ale tá situácia. Inštalácia ohňa.“

„Nero!“ vykríkol ktosi.

„Si šialenec,“ povedala blondínka, ktorá mu stála za chrbtom, a prstami mu rozstrapatila vlasy. Teodor zlostne trhol hlavou, aby jej striasol ruku.

„Nie som šialenec. Keby som ním bol, tak to naozaj urobím. A poďme preč,“ uzavrel. Zrazu vyzeral prekvapujúco triezvy. Vstal od stola a takmer bez zakolísania vykročil k dverám.



Predtým, ako vyšiel zo staničnej budovy, zastavil sa ešte v malom kníhkupectve. Dnes chcel manželku prekvapiť nielen svojím neočakávaným návratom, ale aj milou drobnosťou.

„Prosím vás, poraďte mi román pre dvadsaťdeväťročnú ženu, ktorá žije vyrovnaným životom, ale občas jej chýba trochu rozptýlenia. Vyberte niečo pokojné a príjemné. Môže to byť aj vtipné, ale nie bláznivé,“ vychrlil veselo svoju požiadavku na predavačku.

Mladá žena s úsmevom pokývala hlavou, akoby nebolo nič jednoduchšie, ako vyhovieť takémuto želaniu. Otočila sa a bez dlhého uvažovania vybrala z regálu dve knižky. Potom si to však rozmyslela a zasunula ich späť.

„Vidím, že jej chcete urobiť naozajstnú radosť. Poradím vám najlepšie, ako viem – vyberte jej niečo sám. Ak máte čas, pokojne niečo pohľadajte. Ja vám prípadne poviem, či sa to hodí,“ odvetila predavačka.

„Máte pravdu,“ zasmial sa a pristúpil k regálu.

Knihu, ktorú vybral, nadšene odobrila aj predavačka. Zabalila ju do veľmi pekného zeleného darčekového papiera a zaželala príjemný večer.



Potom konečne prišiel prázdny taxík. Teodor vtlačil Agatu na zadné sedadlo a zvalil sa vedľa nej.

„Ideme ku mne,“ povedal rozhodne.

„A to je kde?“ spýtal sa taxikár.

Agata sa zasmiala: „Vidíš, nie si svetoznámy. Ani v rodnom meste ťa nepoznajú.“

Teodor povedal šoférovi adresu. Potom chytil Agatu okolo pliec a pobozkal ju.

„Keď ma nechcú poznať ako maliara, raz ma spoznajú ako podpaľača,“ zašepkal jej do ucha. „A začnem tým, že zapálim oheň v tvojom lone. Neboj sa, keď som opitý, tak to trvá oveľa dlhšie.“

Agatu jeho prísľub takmer dojal. Ani ona už nebola triezva. Svet sa jej zdal mäkký a prítulný.

Videlo sa jej, že z Teodora spadla maska. Na zadnom sedadle taxíka sa na ňu lepil obyčajný opustený starnúci chlap, ktorý aspoň na chvíľu nechce zakrývať svoje nedostatky a unavuje ho každodenná pretvárka. Chcela ho pobozkať, ale Teodor sa naklonil k vodičovi.

„Môžem si zapáliť?“ spýtal sa.



Predtým, než kolesá vlaku s nepríjemným pískaním úplne zastavili, vyskočil na perón. Bol plný energie. Ponáhľal sa k podchodu, aby doň vošiel skôr, ako sa tam nahrnie masa ľudí pozostávajúca predovšetkým z krivkajúcich penzistov so širokými taškami v rukách a obetavých rodičov, ktorým na krku visia umrnčané deti.

Rozhodol sa, že zo stanice pôjde rovno domov. Materiály do firmy môže priniesť až zajtra ráno, veď aj tak urobil svoju prácu podstatne skôr, ako bolo naplánované. O tomto čase by už v kancelárii aj tak nenašiel vedúceho, takže nemalo význam chodiť tam. Ak by prichádzal s prácou, ktorá nie je urobená dokonale, určite by sa ponáhľal do úradu. Ale on spravil oveľa viac, ako bolo jeho povinnosťou.

Tešil sa domov. Chcel prežiť s manželkou príjemný večer.



Potom taxík musel zastaviť. Ulica na nich blikala modrým a červeným svetlom majákov.

Pred nimi stálo policajné auto. O kus ďalej bola zatarasená skoro celá ulica. Stáli tam dve hasičské cisterny, sanitka a ďalšie auto polície.

Muž v uniforme ukazoval taxikárovi, že môže ísť pomaly ďalej.

Teodor a Agata sa od seba odtrhli a prekvapene pozerali na divadlo, ktoré im pripravilo nočné mesto. Jedna z budov bola osvetlená reflektormi z požiarnického auta. Z otvoreného obloka na hornom poschodí sa trochu dymilo. Hasiči v lesklých žltých uniformách a bielych prilbách sa rýchlo pohybovali okolo svojich áut. Striekačkami liali obrovské prúdy vody do temných otvorov, kde predtým boli okná. Napriek tomu na ulici bolo prekvapujúce ticho. Dokonca aj zvedavcov bolo len zopár.

„My o Nerovi, a oheň o pár blokov ďalej,“ povedal Teodor.

Taxík práve pomaly prechádzal popri policajnom aute.

„Chceš si to obzrieť? Mohla by som ťa tu aj odfotiť. Zastavíme?“ spýtala sa Agata.

Išli okolo sanitky. Na chodníku boli položené nosidlá. Ležala na nich postava, ktorú od hlavy po päty prikryli tmavou celtovinou.

„Nie, poďme domov. Už je aj tak po ohni,“ povedal Teodor.

Agata sa obrátila. Cez zadné okno ešte videla, ako zdravotníci položili na chodník ďalšie nosidlá prikryté čiernou látkou.

Taxík zrýchlil.