Rankov, Pavol :: Remember, remember, the velvet November


node:	Rankov, Pavol
template:	4
parent:	.\\_\\_\\_ LITERÁRNA FLOTILA
owner:	Cpt. Vincenzo
viewed by:
created:	09.04.2008 - 15:14:03
updated:	16.04.2008 - 11:21:28

cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3872703

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

Cpt. Vincenzo	0
richard	0

Pavol Rankov

Narodil sa 16. 9. 1964 v Bratislave. Študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde aj pracuje na Katedre knihovedy a vedeckých informácií.

Debutoval zbierkou poviedok S odstupom času (1995), ktorá sa vyznačuje nadväznosťou na tradície svetového i domáceho fantastického realizmu (Borges, Cortázar, Grendel, Mitana), časovou a priestorovou neukotvenosťou, resp. využitím exotických prostredí, redukovaným sujetom, dramatickým dejom, narábaním s prvkami tajomna, mystifikácie, iracionality a dôrazom na prekvapujúcu pointu.

V roku 1995 sa stal laureátom Ceny Ivana Kraska a v roku 1997 mu talianske ministerstvo kultúry udelilo medzinárodnú literárnu cenu Premio Letterario Internazionale „Jean Monnet“. V literárnej súťaži Poviedka 2001 získal Cenu denníka SME.

V lete 2001 vydal svoju druhú zbierku poviedok s názvom My a oni / Oni a my.

Poviedky Pavla Rankova boli uverejnené v časopisoch (v abecednom poradí) Dotyky, Infoknihy, Kalligram (preklad do maďarčiny), Kankán, Knižná revue, Kultúrny život, Maternica, Nové slovo, Orol tatranský, Pulz, RAK – Revue aktuálnej kultúry, Romboid, Slovak Literary Review (preklad do angličtiny), Slovenské pohľady, SME, Studium (preklad do poľštiny) a Tvorba T.

Prózy uverejnil aj v zborníkoch Den slovakiska novellen (preklad do švédštiny), Dúšok jedu, Pontes ’96 (preklad do angličtiny), Poviedka 2001 a Úpätím času.

Na jar roku 2003 mu v Bulharsku vyšiel knižný výber z poviedok.

Venuje sa aj publikovaniu odborných textov a vydal v roku 2002 knihu s názvom Masová komunikácia, masmédiá a informačná spoločnosť. Analytický a pritom čitateľsky pútavý pohľad na súvislosti medzi informáciami a vývojom spoločnosti poskytuje kniha vydaná v roku 2006 Informačná spoločnosť - perspektívy, paradoxy, problémy.

0000010100063532021709090387270304255966

tieto jeho poviedky ma naucili citat pozorne .)
a spominana Informacna spolocnost je tiez velmi dobre napisana, uricte sa hodi pre vsetkych, co sa zaoberaju tematikou novych medii. ponuka taky zakladny bigger picture velmi zrozumitelnou formou.
a prave mu vysiel prvy plnohodnotny roman : http://www.martinus.sk/?uItem=53419

0000010100063532021709090387270304255897

Upne uzasny spisovatel,vzdy musim par minutike rozmyslat ako to vlastne myslel pretoze zavery su vzdy plne zvratov...:)---ale jako uzasna tvora ..:)odporucam kazdemu komu s anechce priliz citat petoze niekedy su ti poviedky velmi kratke takze aj pre nie ulne skuseneho citatela:)

0000010100063532021709090387270303882361

Susedka
Pavol Rankov

Bývam na treťom poschodí jedného z posledných panelákov, ktoré v Bratislave postavili. Nikdy nepoužívam výťah, pretože v malom priestore, ktorý sa pohybuje vertikálnym smerom, mávam nepríjemný zvieravý pocit okolo žalúdka. Možno je to jedna z tých fóbií, ktoré vraj na každom kroku prenasledujú moderného človeka. Neviem, či som moderný človek. Som kuchár v malej reštaurácii pri autobusovej stanici. To nie je práca pre moderného človeka. Ak by som bol kuchárom v tej vychýrenej vegetariánskej jedálni na Laurinskej, kam chodia na obedy aj herci, baletky a zahraniční pracovníci okolitých bánk, bolo by to iné. To by som možno bol moderný.

Bývam na sídlisku a to je samo osebe nemoderné. Nepoznám tu skoro nikoho. Prechádzam okolo ich dverí, poznám zvuky a pachy, ktoré sa od nich šíria, ale neviem, kto sú. Nenačúvam za cudzími dverami, hoci občas spomalím krok, keď zachytím zaujímavú výmenu názorov či pieseň, ktorú mám rád. Nesliedim, len chcem tých ľudí lepšie spoznať.

Žijem sám a veľmi rád by som sa zblížil aspoň so susedmi, ktorí bývajú oproti. Ani to nie je možné. Majiteľ bytu ho prenajíma ľuďom, ktorí sa v ňom zdržia len krátko. Najdlhšie tu bývali dvaja Číňania. Nevedeli vôbec po slovensky a za dva roky, čo tu strávili, sa nenaučili ani len pozdraviť. Na moje brydeň odpovedali tým ich zvláštnym širokým neúprimným úsmevom. Pravdaže sa nenaučili náš jazyk, veď ani náš čas nezvládli. Ich režim bol presne opačný. V noci boli hore a cez deň boli ticho, teda asi spali.

Pred Číňanmi v tom byte bývali štyri študentky, ktoré ma oslovili jediný raz, keď potrebovali opraviť splachovač. Po Číňanoch sa do bytu oproti nasťahoval mladý pár. Vraj robili v televízii. Boli veľmi milí a mal som ich naozaj rád. Ale môže byť kuchár zo zafajčenej krčmy rovnocenným partnerom pre ľudí z médií? Ja myslím, že nie, tak som sa im radšej vyhýbal. Keď sa odsťahovali, byt bol dva mesiace prázdny.

* * *

Do práce chodím už o siedmej, aby som stihol pripraviť desiatové polievky. Skoro ráno býva autobus číslo tridsaťtri ešte prázdny. Električky sú už o čosi plnšie, hlavne tie, ktoré chodia z Dúbravky. Ale v trolejbuse je zasa dosť miesta, pretože idem od Tesca k Mlynským nivám, teda opačným smerom ako masy, ktoré každé ráno kočujú za prácou z Prievozu a Dolných honov do centra.

Domov prichádzam až okolo šiestej. Keď sa noví susedia v priebehu dňa prisťahovali, ani som si to nevšimol. Neviem, ktorý deň prišli, ale na Jozefa tu už bývali. To viem určite, pretože majiteľ našej reštaurácie sa volá Jozef a na jeho meniny máme pravidelne na niektoré jedlá päťdesiatpercentnú zľavu. Tá priláka veľa hostí a ja mám mnoho roboty.

V ten deň to bolo presne tak. Dovliekol som sa domov úplne zničený a hneď som zaľahol do postele. Okolo polnoci ma zobudil hluk z bytu naproti. Najskôr som počul mužský krik. Znel hlboko, basovo. Usúdil som, že ten chlap musí byť veľký a mocný. Hádal sa s ním unavený hlas mladej ženy, ktorý občas prechádzal do plačlivých stonov. V paneláku cez nosnú stenu nedokážete rozlíšiť, o čom ľudia hovoria, ani keď na seba kričia, zato však môžete identifikovať najrôznejšie zvuky. Zarinčalo rozbité sklo, tresli dvere. A potom tupo zadunelo, ako keby sa niečo veľké zrútilo na podlahu. Napadlo mi, že ten chlap ženu udrel a ona spadla.

Hoci som si ho podľa hlasu predstavoval ako siláka, rozhodol som sa zakročiť. Vstal som a vyšiel na schodište. Tam som chvíľu počúval, ale bolo už ticho. Ak ženu zhodil na zem, hádka sa tým skončila. Napokon som zazvonil, skôr kvôli sebe ako kvôli nej.

Trvalo dosť dlho, kým sa dvere otvorili. Ten mladý muž bol síce naozaj urastený, ale nevyzeral vôbec nebezpečne. Zdal sa mi celkom sympatický. Netváril sa arogantne, zjavne mu okolnosti boli trápne. Nečakal, kým sa začnem sťažovať, a hneď sa ospravedlňoval. Povedal, ako ho mrzí, že sa zoznamujeme v takej situácii. Jeho manželka mala nejakú oslavu vo firme (spomenul som si na Jozefa). Vypila viac, ako znesie. Ale sused hneď dodal, že sa to určite nebude opakovať. Ona je takmer abstinent, a práve preto sa opila, že nie je zvyknutá. Už ma mrzelo, že som im zvonil. Mal som radšej čakať, čo sa bude diať, a zistil by som, že už je ticho. Tak som to povedal aj novému susedovi - vyzerá to, že už bude ticho. Muž pokýval súhlasne hlavou. Manželku vraj uložil do postele a teraz už spí. Upozornil som ho, že jej môže prísť v noci zle. On však namiesto odpovede ukázal na moje dvere. Takmer ich prievan pribuchol, ledva som priskočil a vopchal dnu nohu. Vykríkol som od bolesti, pretože mi dvere pricvikli palec. Sused sa ma spýtal, či je všetko v poriadku. Zaželal som mu dobrú noc a zavrel. V kúpeľni som sa pozrel do zrkadla. Strapatý šťúply chlapík vo flanelovej pyžame a károvaných papučiach pre dôchodcov. V porovnaní s urasteným mladým susedom som bol smiešny. Dobre, že ma takého nevidela jeho manželka.

* * *

Nasledujúce ráno som mal vo dverách zastrčenú obálku. Keď som otvoril, kĺzavým letom pristála na zemi. Bol som príjemne prekvapený. Hneď som vedel, že list pochádza od susedky. Nemusel som sa pozrieť ani na podpis (Jana Mokrošová ). Trochu mužským rukopisom, aký u ženy môže byť prejavom vysokej inteligencie, mi písala, že ju mrzí, čo predchádzajúceho večera vyvádzala (málokto je dostatočne sebakritický, aby o sebe napísal, že vyvádza). Sľubovala, že sa to už nebude opakovať.

Takéto slová od dospelého človeka, hoci len v liste, sú vždy nepríjemné. V tejto chvíli už slušní ľudia boli moji susedia a ja som bol otravný nevychovanec. Stoj čo stoj som sa tej žene musel ospravedlniť za to, že sa ona ospravedlnila mne. V autobuse som sa tak zamyslel nad spôsobom, ako jej vysvetliť svoje konfrontačné správanie, až som zabudol pri Kamel klube vystúpiť. Odviezol som sa opäť hore na Dlhé diely, a potom som po Molecovej musel utekať peši naspäť.

Večer som oveľa dlhšie ako inokedy odomykal dvere svojho bytu, ale susedka nevyšla. Konečne som si prečítal menovku na ich dverách. Alan Mokroš. Takže boli naozaj zosobášení. Nebol to jeden z tých mladých párov, ktoré sa nezoberú, ale hovoria o svojich partneroch, že sú to manželia.

* * *

Ako väčšina slušných ľudí mám aj ja odpor k ženám, ktoré pijú. So susedkou to bolo iné, ona predsa nebola alkoholička, stalo sa jej to len raz. To potvrdzoval nielen ten list, ale aj jej ďalšie správanie. Už nikdy som nezačul jej krik.

Veľmi som chcel Janu Mokrošovú spoznať. Bolo zvláštne, ako dobre som si pamätal jej hlas. Cez stenu znel síce unavene, ale bola v ňom zároveň múdrosť a životná skúsenosť. Bol to hlas človeka, s ktorým by som sa konečne mohol v tomto paneláku porozprávať.

Prešiel týždeň, potom mesiac a uvidieť susedku sa mi stále nedarilo. Pritom som sa naozaj snažil, aby prišlo k stretnutiu. Pomaly som ráno zamykal, ešte pomalšie večer odomykal. Smeti som vynášal každý deň. Už som to nerobil ako predtým, keď som chytil igelitovú tašku s odpadkami a cestou do roboty ju zahodil do kontajnera. Teraz som vychádzal večer z bytu len preto, aby som vyniesol smeti. Vlastne naopak: vynášal som smeti, aby som mal prečo vyjsť z bytu a byť na schodisku. Cieľavedome som opakoval situácie, keď som mohol susedku stretnúť. Nerobil som to zle, ale nemal som šťastie. Jej manžela som napríklad stretával pravidelne. Aj on často vynášal smeti. Správali sme sa k sebe veľmi priateľsky. Vždy som sa ho spýtal, ako sa má a ako sa mu v našom dome býva. Odpovedal, že sú (teda on aj manželka) spokojní.

Nemal som nikdy odvahu opýtať sa na Janu priamo. Bál som sa, aby to nevyznelo, že som zvedavý na jej vzťah k alkoholu. Spravidla však sused hovoril aj o nej. Raz vravel, že robí veľké upratovanie, inokedy povedal, že má už druhý týždeň angínu.

Pri jednom z našich stretnutí (pri kontajneroch) som spomenul, aké je to zvláštne, že som jeho manželku ešte nestretol. Suseda to neprekvapilo, pretože Jana často chodí na služobné cesty, takže buď odchádza skoro ráno a prichádza až večer, alebo vôbec nespí doma. Keď hádzal do kontajnera svoje vrecko s odpadkami, zafrflal, že zasa nechala skaziť dve kilá mäsa.

* * *

V tom čase som už trávil v predsieni celé hodiny. Načúval som zvukom zvonka, a keď som zachytil najmenší šramot, hneď som priskočil k dverám a pozeral sa cez priezor, či neuvidím susedku.

Raz som zazrel zo susedného bytu vychádzať mladú ženu. Rýchlo som zobral vrecko s odpadkami a otvoril dvere. Uvidel som suseda, ako čosi šepká do ucha mladej žene. Vyzerala dosť vulgárne. Výrazne namaľovaná, vysoké podpätky, lesklá kabelka. Rozhodne to nebola Jana Mokrošová z mojich predstáv. Keď ma uvidela, ani nepozdravila, len sa zvrtla ku schodom a rýchlo zbehla dolu.

Zostal som stáť vo dverách. Bol som prekvapený jej zjavom. Sused si musel všimnúť moje rozpaky. Náhlivo mi vysvetľoval, že to bola kamarátka jeho manželky. Vraj si bola s Janou poklebetiť. A potom nezmyselne dodal, že manželka sa už kúpe. Vtedy bolo jasné, že sused klame. Odchádzajúca žena bola jeho milenkou. Využili manželkinu služobnú cestu.

Dodatočne si uvedomujem, že susedova nevera vo mne vyvolala ešte väčší záujem o jeho manželku. Dokonca som občas sníval, že muža opustí a nasťahuje sa ku mne. Bolo to bláznovstvo. Nie preto, že som tú ženu ešte stále nevidel na vlastné oči, ale preto, že ona nevidela mňa. Musela byť predsa odo mňa aspoň o desať rokov mladšia, akiste sa pohybovala aj v lepších kruhoch ako ja. Možno by do reštaurácie, kde som pracoval, ani nevstúpila. Nebol som do nej zaľúbený (len idiot by sa zaľúbil do ženy, ktorú nevidel), ale stala sa súčasťou mojich plánov do budúcnosti.

Keď som sa o pár dní vracal z roboty, našiel som vo dverách lístok. Tentoraz nebol v obálke. Susedka mi písala, že večer od siedmej sa začne havarijná odstávka plynu. Pracovník plynární to popoludní osobne oznamoval vo všetkých bytoch. Podpísala sa Jana M.

Uviedla len iniciálku priezviska. Bolo v tom čosi dôverné, akoby sme si už hovorili krstnými menami. Dosť ma to rozrušilo. Každopádne som mal zámienku, aby som u nich zazvonil.

Otvoril mi sused. Drzo som sa ho opýtal, či je jeho manželka doma. Odvetil, že sa kúpe (jeho univerzálna odpoveď). Vysvetlil som, že som ju chcel upokojiť, aby sa neobávala, že odstávka plynu bude dlho trvať. Na našej ulici sú aj podnikové byty plynární. Každú chybu tu odstraňujú veľmi rýchlo. Sused sa mi poďakoval a zatvoril. Vyzeralo to, že mu môj záujem o Janu nie je príjemný.

* * *

Škoda, že naša reštaurácia býva otvorená aj cez víkendy. Mohol som susedku vidieť aspoň v tú sobotu, keď sa sťahovali preč. Keď som večer prišiel domov, zastihol som už len suseda. Práve nakladal poslednú dodávku. Jana vraj už odišla.

Občas si vybavím jej hlas. Znel tak unavene, akoby už mala života plné zuby. Viem, že so susedom nebola šťastná. Možno už od neho odišla. Možno ho opustila hneď po tom večeri, keď ju udrel a ona spadla. Možno sused len predo mnou predstieral, že manželka s ním ešte žije. Možno už nežila.

0000010100063532021709090387270303872708

Light my fire
Pavol Rankov

Predtým ako išiel do haly zvesiť ťažké závesy, dal pred spálňové dvere knihu v zelenom darčekovom balení. Keď položil ku knihe závesy, na chvíľu sa započúval do zvukov, ktoré vychádzali spoza dverí. Vzdychanie vzrušeného muža a ženy pokračovalo v nezmenenom tempe aj intenzite.

O chvíľu na kopu predo dvere pridal tri kvietkované matrace z gauča v obývačke. Opatrne otvoril dvere do pracovne a priniesol odtiaľ náruč časopisov a novín. Čoskoro bolo predo dvermi aj niekoľko desiatok kníh. Často mu hovorievala, že tie knihy by mali vyhodiť, pretože mu aj tak na nič nie sú.

„Na niečo predsa,“ zašepkal.

Vrátil sa do kuchyne a z chladničky vybral načatú fľašu tequily. Odpil si veľký dúšok. Otvoril jednu zo skriniek a vzal odtiaľ dve fľaše koňaku. Keď už stál na prahu, všimol si ružovú záclonu. Fľaše položil na stôl a záclonu strhol jediným prudkým pohybom. Na chvíľu pozabudol, že by nemal robiť hluk.

„Veď aj oni sú hluční,“ povedal si. Zo spálne sa stále ozývali ľúbostné vzdychy.

Záclonu obtočil okolo kľučky. Potom otvoril jednu z fliaš a nalial ju na záclonu. Uvedomil si, že pach alkoholu by mohol preniknúť do spálne. Zrýchlil. Jednotlivé stránky novín roloval a vkladal medzi matrace.

Najskôr chcel zapáliť záves. Vylial naň celú fľašu koňaku a potom v podrepe škrtol zápalkou. Pred ním prudko vzplanul vysoký modrý oheň. Prekvapene uskočil dozadu a zvalil sa na chrbát. Trel si popálené končeky prstov.

Bol najvyšší čas odísť. Už mal ruku na kľučke vchodových dverí, keď mu zrak padol na prútené kreslo, na ktorom bol položený veľký vankúš. Vzal ho a rýchlo zaniesol k ohňu. Nemohol však už kreslo položiť priamo do plameňov, pretože štipľavý dym mu nedovolil priblížiť sa.

Potom Teodor odpovedal aj na poslednú z Agatiných otázok, takže jej návšteva by sa vlastne už mohla skončiť.

„Takto si vás odfotím,“ vykríkla strojene Agata. Položila diktafón na stôl a prehnane zdôrazňujúc rýchlosť svojich pohybov vyberala z kabelky fotoaparát.

Teodor na ňu blahosklonne hľadel. Usmial sa. V jednej ruke držal cigaretu, v druhej zapaľovač, na ktorom stále plápolal plameň. Nepochyboval, že najneskôr o pol hodiny bude táto žena, ktorá za ním prišla do ateliéru urobiť interview, ležať nahá medzi stojanmi s jeho rozpracovanými plátnami. Ona medzi plátnami a on medzi stehnami.

Teodorove myšlienky však už boli o kus ďalej. Uvažoval, čo bude nasledovať. Rozhodne si neželal premenu blížiacej sa vášnivej súlože novinárky a maliara na trvalejší vzťah. Stará dievka s dosť zlými vyhliadkami do budúcnosti a starý mládenec s ešte horšou minulosťou – to by bol pár... Ešte šťastie, že sa už o dve hodiny začína vernisáž. Budú musieť z ateliéru čoskoro vypadnúť. Nebude príležitosť, aby si romanticky varili večeru, nebudú spolu pozorovať hviezdy, nebude jej roztierať farby po nahom tele, nebude sa smiať na tom, aký veľký jej je jeho župan. Pretiahne ju a pôjdu preč.

„Tvárte sa vážne, potlačte ten ironický úsmev,“ prebrali ho Agatine slová.

Obchádzala ho, aby našla uhol pohľadu, z ktorého by maliarovo husté obočie a prešedivená brada vyzerali čo najdémonickejšie.

Potiahol si z cigarety. Dym zadržal, a potom hľadiac do jej objektívu pomaly vyfukoval oválne obláčiky.

„Fascinuje ma oheň. Plamene tancujú, iskry vyletujú, dym sa zvíja,“ hovoril a opäť niekoľkokrát škrtol zapaľovačom.

Agata urobila ďalšiu snímku.

„Chcel by som mať takú moc ako Nero. Zapáliť mesto a premeniť deštrukciu ohňa na umelecké dielo. Inšpirujúci živel proti nudnému životu. Kašľať na ľudské utrpenie, sústrediť sa len na ničivú krásu.“

Vložil zapaľovač do vrecka nohavíc.

„Nie ste pyroman?“ spýtala sa odkladajúc fotoaparát.

„Určite áno.“

„Ale do časopisu o tom písať nebudeme, však?“ zasmiala sa.

Predtým si želal, aby sa vrátil do prázdneho bytu, ale teraz dúfal, že ich tam ešte zastihne.

Keď vošiel, hneď vedel, že sú stále v spálni. Vedel, že ešte neskončili, hoci od vchodových dverí nemohol nič počuť.

Atmosféra v byte bola stále plná smilného sexu. Akoby všetko na neho kričalo: „Pozor, nevera! Práve teraz! Tvoja manželka má v posteli milenca.“

Tí dvaja zostali v spálni a tým urobili za neho definitívne rozhodnutie.

„Ste rozohnení? Budete ešte viac!“ povedal. Dvaja ľudia za zatvorenými dverami ho nemohli počuť.

Na chvíľu si sadol do kresla v hale. Pohľad mu padol na stôl, kde bola v zelenom ozdobnom papieri zabalená knižka. Ešte pred hodinou jej kúpil darček. Hneval sa za to sám na seba. Vzdychol a pokrútil hlavou nad vlastnou naivitou a nechápavosťou. Mal by potrestať aj svoju hlúposť. Ale najskôr ich. Poobzeral sa, ako to urobiť. Tieto ťažké závesy budú určite dobre horieť.

Potom ležali prikrytí akousi kožušinou. Agate sa zdalo, že prikrývka je zatuchnutá od mnohoročného prachu a špiny. Len pach farieb z nej nebolo cítiť. Zapálila si cigaretu, aby dymom prekryla ten zápach. Smradom proti smradu, klin sa klinom vyráža. Predstavila si, ako jej nikotín prechá-dza cez pľúca do krvi a potom do mozgu. Bolo to upokojujúce.

Keď videla, že Teodor si tiež vytiahol zo škatuľky cigaretu, podávala mu svoju, aby si pripálil. Odtisol jej ruku a natiahol sa k zapaľovaču.

„Pre mňa je na fajčení najkrajšie zapaľovanie. Pozri na tie farby ohňa. Oranžová s červenou a žltou... A teraz modrá. Bola tam modrá, videla si ju?“

Agate sa plamienok nezdal ničím zaujímavý. Azda len tým, že ho obdivoval umelec, ktorý takmer na všetkých svojich obrazoch maľoval oheň. Napadlo jej, že by opäť mala zapnúť diktafón. Určite by mu to imponovalo. Lenže to by musela vyliezť spod prikrývky a ukázať mu odzadu svoje nahé telo. A to nechcela, pretože zadok mala určite väčší, ako by mal byť. Dnes nech ju tak ešte nevidí, možno neskôr. Ak by náhodou bolo nejaké neskôr.

„Bol si u lekára?“ spýtala sa ho.

Teodor neporozumel a nenávistne na ňu pozrel.

„Kvôli tej pyrománii. To je diagnóza pre psychiatra,“ dodala rýchlo na vysvetlenie.

Odľahlo mu. Už sa obával, že jeho sexuálny výkon ohodnotila ako zlyhanie. Dokonca sa radostne zasmial.

„Tak čo, pôjdeme už na tú vernisáž, alebo vo mne ešte po druhýkrát rozpáliš oheň?“ spýtal sa.

„Neviem,“ odvetila prosto.

Zadusil cigaretu v popolníku a potom pritiahol Agatu k sebe: „Come on baby, light my fire.“

Predtým kráčal pomaly, ale čím bol bližšie k bytu, tým väčšmi sa ponáhľal. Dostali šancu, dal im dosť času. Možno už skončili. Možno ten chlap už z bytu odišiel, alebo odišli obaja. Ak tam zostali, je to ich chyba.

Už takmer bežal, len aby stihol urobiť, čo sa rozhodol. Prešiel cez ulicu a nejasne si uvedomil, že nejaké auto muselo kvôli nemu prudko pribrzdiť. Nevenoval však tomu pozornosť. Pred očami mu krúžili obrazy z výstavy. Horiaca lavička, na ktorej sedí starý tulák. Muž podáva žene kyticu nie z kvetov, ale z plameňov. Z púpavy odlieta lienka – rozprestrela krídelka, ktoré začali horieť. Nahá žena s horiacimi vlasmi sedí v zelenom kresle. Práve na ten akvarel myslel stále. Podobnosť bola zarážajúca. Možno to bola naozaj jeho manželka. Jeho manželka v plameňoch.

Potom kráčali večerným mestom. Chcela, aby ju Teodor objal okolo pliec alebo drieku, či aspoň na chvíľu chytil za ruku. On však išiel pol metra pred ňou, akoby jej a všetkým naokolo dával najavo, že mu je táto žena na príťaž.

Robil veľké kroky, takže Agata musela občas pobehnúť, aby udržala jeho tempo. Bolo to ponižujúce. Ale navrávala si, že za tým nič netreba hľadať. Jednoducho sa ponáhľa, pretože do začiatku vernisáže zostáva už len štvrťhodina.

No čo, užili si. On viac, ona menej. A tým sa to skončí. Vlastne – už sa skončilo.

Predtým sa mohlo zdať, že sa do galérie dostal omylom. Ale teraz, keď odchádzal, už nepochyboval, že ho tam doviedol osud, ktorý riadi život. Jeho, jej aj toho druhého chlapa. Na tejto výstave sa mu všetko vyjasnilo. On toto rozhodnutie neurobil, len ho prijal.

Vo dverách sa ešte raz obrátil. Oheň, oheň, oheň. Všetky obrazy sa mu zliali do jediného požiaru.

Pomaly kráčal večerným mestom smerom k bytu. Nerozmýšľal, ale stovky myšlienok sa mu krútili v hlave. Spomenul si, ako kdesi čítal, že oheň očisťuje. Presne to by potreboval. Očistiť sa, zahodiť hnus, do ktorého dnes spadol.

Potom vošli do galérie. Pri vchode im do rúk strčili poháre s vínom. Všade bolo plno ľudí. Teodor na Agatu úplne zabudol. Boli tu priatelia, ktorých nevidel už niekoľko rokov. Niektorých vlastne ani nepovažoval za svojich priateľov. Ďalší možno voľakedy boli jeho priateľmi, ale po rokoch už nevedel priradiť k tváram mená a k menám tváre.

Teodora upozornili, že jeden z prítomných pricestoval kvôli vernisáži dokonca až z Francúzska. Zatváril sa, akoby neporozumel. Tak samoľúbi ľudia prejavujú vďaku.

„Vidím, že si stále posadnutý ohňom,“ povedal mu ktosi, keď si podávali ruky.

„Oheň je dobrý sluha a zlý pán,“ pridal sa ďalší.

Teodor si odpil vína. O ohni hovoril veľmi rád, ale v tejto chvíli nevedel, čo povedať.

Všimol si, že k ním prichádza Agata.

Ktosi tretí či azda už štvrtý so smiechom pokračoval: „Vo vzťahu medzi Teodorom – „ (hovorilo sa o vzťahu a Agata sa na chvíľu napla ako struna) „ – a ohňom ťažko povedať, kto je pánom a kto sluhom. Teodor je totiž otrokom ohňa, zároveň ho však nemilosrdne vykorisťuje. Len pozrite dookola. Oheň použitý na tisíc spôsobov.“

„Päťdesiatjeden spôsobov,“ opravil ho Teodor. „Na výstave je päťdesiatsedem obrazov, ale šesť z nich nevyužíva motív ohňa.“

„Šesť? Aha, to sú tie plátna vzadu v kúte – Rumovisko jeden, Rumovisko dva a štyri štúdie dymu. No, vskutku nemajú nič spoločné s ohňom,“ ironicky objasňoval ďalší hlas. Ozval sa výbuch sýteho mužského smiechu.

Agata sa pomaly vzďaľovala od skupinky. Drobnými krôčikmi prechádzala od plátna k plátnu. Bol tu obraz, na ktorom horeli noviny. Hneď vedľa umiestnili plátno, na ktorom Teodor namaľoval podpálený farebný časopis. Agata si pomyslela, že mohol urobiť ešte horiacu knihu, horiaci telefónny zoznam, horiaci reklamný prospekt a z tlačiarní by mu dodali ďalšie zo svojich produktov na podpálenie. Bola by to séria Tlačoviny v plameňoch.

Predtým sa nikdy nezaujímal o výtvarné umenie. Zdalo sa mu nepochopiteľné, vznášajúce sa vo vysokých sférach, kam on nikdy nevstúpil. Teraz bol úplne očarovaný. Toľko krásy. Napadlo mu dokonca, že by potom, keď si dá svoje záležitosti do poriadku, mohol aj on začať maľovať. Robil by to presne tak ako umelec, ktorý tu práve vystavoval. Veľké, farebné, podmaňujúce plátna. A tie námety – iskry, plamene, oheň, dym, popol.

Chvíľu počúval rečníka, ktorý rozprával o týchto obrazoch, ale zdalo sa mu, že on sám ich chápe lepšie ako ktokoľvek v tejto miestnosti. Azda len ich autor im mohol rozumieť lepšie. Raz by sa s ním chcel porozprávať. O ohni a maľovaní.

Zrazu mu pohľad padol na veľké plátno. Vo veľkom kresle hráškovozelenej farby sedela nahá žena. Nohy mala prekrížené a jej medené vlasy sa menili na plamene. Fascinovaný pristúpil bližšie. Tvár pod horiacimi vlasmi bola podobná jeho manželke. Len telo vyzeralo trochu inak. Žena na obraze mala plnšie prsia, aj jej nohy boli trochu iné. Sila tohto obrazu nebola v realistickom zachytení ženského tela, ale v motíve ryšavých vlasov, ktoré sa menia na oheň. Áno, presne tak, to neboli horiace vlasy, ale vlasy, ktoré sa menia na plamene.

Fascinovane pokrútil hlavou nad krásou tohto diela: vlasy jeho manželky sa menia na plamene.

Potom s dvadsaťminútovým meškaním konečne prišiel hlavný rečník z ministerstva kultúry a mohla sa začať oficiálna časť vernisáže. Agata vložila do diktafónu novú kazetu. Vedúci sekcie z ministerstva najskôr hovoril o vystavujúcom umelcovi ako o svojom dávnom priateľovi. Teodor uvážlivo prikyvoval. Potom rečník prešiel priamo k hodnoteniu maliarovho diela. Pomohol si niekoľkými oslavnými frázami, ktoré mal napísané na papieri, takže pravdepodobne nepochádzali priamo z jeho hlavy a možno pôvodne ani neboli vyslovené v súvislosti s vystavujúcim umelcom. Teodor predstieral, že pochybovačne gúľa očami, akoby si nebol istý, či mu všetka táto sláva naozaj patrí. Agata ho pritom odfotografovala. Rečník zakončil myšlienkou, že namaľovať noviny v plameňoch je veľmi ťažké, pretože papier horí rýchlo a maliarovi sa objekt stráca priamo pred očami.

Všetci tlieskali. Vedúci sekcie z ministerstva kultúry gestom varietného umelca ukázal na Teodora, aby bolo jasné, komu aplauz patrí.

Nasledovala reč Teodorovho celoživotného kritika, ako sa plešatý kunsthistorik uviedol. Kritik však nekritizoval, ale chválil. Agate napadlo, že tak ako existujú kritici, mohli by byť aj chváliči. Literárny chválič, hudobný chválič, divadelný chválič. Výtvarný chválič práve prezentoval plody svojej mnohoročnej práce.

Agata však jeho slovám nevenovala pozornosť. Jednak sa k nim mohla vrátiť neskôr, pretože mala stále zapnutý diktafón, jednak jej pozornosť upútal chlap, ktorý sem zjavne nepatril. Medzi tmavými rolákmi, koženými vestami a menčestrákmi umelcov vyzeral jeho obnosený tesilový oblek ešte úbohejší, než v skutočnosti bol. Najnápadnejší na tom chlapovi bol však neprítomný, no pritom maximálne napätý výraz jeho tváre. Akoby sa pred chvíľou stal svedkom tragickej dopravnej nehody alebo sa na onkológii dozvedel štatistické údaje o úspešnosti liečby svojho ochorenia. Pohľad mu lietal z jedného prítomného na druhého, z plátna na plátno. Podchvíľou si zahryzol do pier alebo rukou urobil odmietavé gesto. Agata konečne prestala byť znechutenou ženou, ktorej partner dnes popoludní dvakrát predčasne vyvrcholil, a stala sa znova novinárkou. Ak by tento chlapík – zjavne na pokraji nervového zrútenia – čosi vyviedol, jej článok by mal úplne inú šťavu. Čo keby zrazu vytiahol revolver a zastrelil sekčného šéfa z ministerstva? Alebo nudného kunsthistorika?! Alebo Teodora! Agata sa presunula o pár krokov naľavo, aby na toho čudného chlapíka mala lepší výhľad. Keď sa na chvíľu pootočil, dokonca si urobila jeho snímku. Ak by niečo predsa len vyviedol...

Chlap však zjavne nemal v úmysle spraviť tu čosi škandalózne. Chvíľu zmätene počúval kunsthistorikov prejav plný cudzích slov, potom prudko vykročil k surrealistickému obrazu, na ktorom sa impozantné medené vlasy nahej ženy menili na plamene (Agata si v tej chvíli uvedomila, že tú ženu odkiaľsi pozná). Prezrel si aj dva či tri vedľajšie obrazy, ale opäť sa vrátil k vlasom-plameňom.

Druhý prejav sa skončil. Všetci tlieskali a Agata ich zachytila na niekoľkých fotografiách. Keď sa obrátila, toho zmäteného človeka už nevidela.

Predtým neporozumel, čo mu ten človek vraví. Zastavil sa akosi mechanicky a nechápavo hľadel na muža, ktorý od neho čosi chcel.

„Oheň,“ zopakoval muž. Až vtedy pochopil, že má vytiahnuť z vrecka zapaľovač. Podal ho, ba dokonca zaskuhral aj akési ospravedlnenie. Možno sa aj usmial. Ale to asi nie.

Keď mu muž vrátil zapaľovač, chcel ísť ďalej, ale zrazu pred ním stála žena v dlhých čiernych šatách s bordovými ružami a pozývala ho dnu. Keď nereagoval, usmiala sa a jemne ho tlačila. Vošiel teda do dverí spolu s ďalšími ľuďmi, ktorí dovtedy fajčili na chodníku.

Zostal neisto stáť na prahu a rozhliadal sa okolo seba. Bola to galéria plná veľkých červených obrazov. Chcel sa otočiť a odísť, ale zozadu ho ktosi posotil, takže sa vzdialil od vchodu. Keď sa pretláčal pomedzi ľudí, začul, ako sa s buchotom zatvárajú dvere.

A tak tam zostal, vstúpil medzi obrazy.

Potom sa kurátorka výstavy v dlhých čiernych šatách s bor-dovými ružami stala hosteskou a obchádzala prítomných s podnosom, na ktorom boli poháre s koňakom a vínom. Keď zahliadla v kúte miestnosti Agatu, s úsmevom k nej vykročila.

„Už vás pomaly poznám len ako autorku článkov v novinách. Dlho som vás nevidela,“ povedala kurátorka srdečne.

„Tak som sa stala dobrou novinárkou. Sama nevidená pozorujem iných,“ zasmiala sa Agata a zobrala si pohár s bielym vínom.

„Zoberte si radšej červené, biele nestojí za nič. Na poslednú chvíľu sme ho kupovali v supermarkete,“ naklonila sa k nej kurátorka.

Agata v tej chvíli uvidela na opačnom konci miestnosti neurotického muža, ktorý ju pred chvíľou zaujal.

„Neviete, kto je tamten človek v otrasnom sivom obleku? Stojí pri veľkom oleji, na ktorom levovi horí hriva. Mimochodom, ani Dalí by to lepšie nenamaľoval.“

Kurátorka prižmúrila oči. Zaostrovala bez okuliarov.

„Dalí by to možno nenamaľoval lepšie, ale určite by to namaľoval skôr. A ten tajtrlík? Netuším, kto to je. Možno zamestnanec daktorého sponzora. Vždy keď dostanú pozvánku, cítia potrebu niekoho sem vyslať. Prečo vás zaujíma?“

„Je zvláštny,“ povedala Agata. Ale viac na neho nemyslela.

Predtým ani nevedel, kam kráča. Vlastne ani nevedel, že kráča. Myslel len na to, že jeho žena a nejaký muž sú v spálni. Počul, ako vzdychajú, ale dvere do tej miestnosti neotvoril. Možno sa bál vlastnej reakcie. Chvíľu tam stál, otočil sa a utiekol z bytu.

Hovoril si, že keď sa tam neskôr vráti, ten chlap už bude preč. Nezostane po ňom ani stopa. Bude môcť na všetko zabudnúť.

V tej chvíli vinil iba seba. Ale chcel sa zmeniť. Mohol by byť milší, pozornejší. Už dnes jej kúpil darček. A bude sa lepšie obliekať. Tieto nemoderné tesilové obleky vymení za čosi atraktívnejšie. Nudila sa s ním, niekoľkokrát mu to aj povedala. Ale bolo to v rámci hádok, takže jej slovám nevenoval pozornosť, akú si zaslúžili.

Neprítomne kráčal ulicou. Ani nevnímal, že sa blíži ku skupinke mužov, ktorí pofajčievajú pred otvorenými dverami, cez ktoré dopadá na chodník silné svetlo.

Potom sa zvyšok spoločnosti presunul do salónika. Oficiálni hostia sa už vytratili, takže zábava sa stala hlučnejšou a vulgárnejšou.

Agata stála pri dverách, pretože vzduch presýtený cigaretovým dymom sa pre ňu stával nedýchateľný. Pristavovali sa pri nej známi, ktorí vchádzali či vychádzali z miestnosti. Pýtala sa ich, čo si myslia o vystavovaných dielach. Ona sama debatu opakovane začínala tým, že Teodora označila za pravnuka francúzskych surrealistov, ktorý pokračuje tam, kde oni pred sto rokmi začali.

Jej postoj k popoludniu strávenému u Teodora sa zmenil. Teraz sa cítila ako profesionálna novinárka, ktorá sa na ceste k zaujímavému materiálu nezastaví pred ničím. Keď treba, zvedie aj úspešného maliara, len aby sa dostala k jedinečným informáciám. Teraz zasa provokovala jeho priateľov, aby povedali čosi znižujúce hodnotu jeho malieb. Nič zaujímavé z nich však nevytiahla. Zamotávali sa v úvahách o nemožnosti vývoja v umení, filozofovali o špirále -izmov, ktorú možno označiť aj za večnú negáciu negácie, hovorili o cyklickom striedaní škôl, štýlov a smerov. Takže nakoniec Teodor vychádzal z ich hodnotenia ako výtvarník svetového formátu, prorok blížiaceho sa návratu k umeniu zo začiatku minulého storočia.

Predtým, keď ešte len išiel zo stanice domov, bol jeho krok rázny a rýchly.

Bol so sebou spokojný. Prácu vo filiálke ukončil oveľa rýchlejšie, ako vo firme predpokladali, takže sa mohol vrátiť zo služobnej cesty o deň skôr.

Tešil sa, že uvidí manželku. Pod pazuchou držal balíček v zelenom darčekovom balení.

Potom bolo zrazu v salóniku už len zopár ľudí.

„Poď k nám, sadni si,“ Teodor bodro pozýval Agatu k sto-líku v strede miestnosti.

Bol už dosť opitý. Zapálil si cigaretu, oheň zapaľovača však nezhasol. Natiahol ruku k jednému zo špinavých tanierov. Zobral odtiaľ papierový obrúsok použitý pred hodinou kýmsi, kto už bol možno dávno doma.

„Zahráme sa takú hru,“ bľabotal Teodor. „Zapálim tento papier a vy budete hovoriť, akú farbu má plameň.“

„To bude mimoriadne zábavné,“ zazíval ktosi.

„A kto vyhrá, môže si zobrať domov popol, však?“ rozrehotal sa muž po Teodorovej pravici.

Teodor zapálil obrúsok a muži sediaci okolo stola začali vykrikovať farby. Skôr ako oheň zhasol, Teodor priložil ďalší obrúsok a potom ešte aj prázdnu škatuľku od cigariet.

Vtedy prišla k stolu staršia žena, ktorú si dovtedy ani len nevšimli, a ostro ich upozornila, aby nerobili hlúposti. Kreslá, obrus, koberec, záclony, to všetko vraj môže začať horieť.

„Presne to ma láka,“ pokyvoval hlavou Teodor. „Zapáliť niečo naozaj veľké a maľovať. Zachytiť na plátne nielen farby a tvary, ale aj sálajúcu horúčavu, praskanie ohňa prekrývajúce ľudský krik. Ale naozajstným umeleckým dielom by nebol obraz, ale tá situácia. Inštalácia ohňa.“

„Nero!“ vykríkol ktosi.

„Si šialenec,“ povedala blondínka, ktorá mu stála za chrbtom, a prstami mu rozstrapatila vlasy. Teodor zlostne trhol hlavou, aby jej striasol ruku.

„Nie som šialenec. Keby som ním bol, tak to naozaj urobím. A poďme preč,“ uzavrel. Zrazu vyzeral prekvapujúco triezvy. Vstal od stola a takmer bez zakolísania vykročil k dverám.

Predtým, ako vyšiel zo staničnej budovy, zastavil sa ešte v malom kníhkupectve. Dnes chcel manželku prekvapiť nielen svojím neočakávaným návratom, ale aj milou drobnosťou.

„Prosím vás, poraďte mi román pre dvadsaťdeväťročnú ženu, ktorá žije vyrovnaným životom, ale občas jej chýba trochu rozptýlenia. Vyberte niečo pokojné a príjemné. Môže to byť aj vtipné, ale nie bláznivé,“ vychrlil veselo svoju požiadavku na predavačku.

Mladá žena s úsmevom pokývala hlavou, akoby nebolo nič jednoduchšie, ako vyhovieť takémuto želaniu. Otočila sa a bez dlhého uvažovania vybrala z regálu dve knižky. Potom si to však rozmyslela a zasunula ich späť.

„Vidím, že jej chcete urobiť naozajstnú radosť. Poradím vám najlepšie, ako viem – vyberte jej niečo sám. Ak máte čas, pokojne niečo pohľadajte. Ja vám prípadne poviem, či sa to hodí,“ odvetila predavačka.

„Máte pravdu,“ zasmial sa a pristúpil k regálu.

Knihu, ktorú vybral, nadšene odobrila aj predavačka. Zabalila ju do veľmi pekného zeleného darčekového papiera a zaželala príjemný večer.

Potom konečne prišiel prázdny taxík. Teodor vtlačil Agatu na zadné sedadlo a zvalil sa vedľa nej.

„Ideme ku mne,“ povedal rozhodne.

„A to je kde?“ spýtal sa taxikár.

Agata sa zasmiala: „Vidíš, nie si svetoznámy. Ani v rodnom meste ťa nepoznajú.“

Teodor povedal šoférovi adresu. Potom chytil Agatu okolo pliec a pobozkal ju.

„Keď ma nechcú poznať ako maliara, raz ma spoznajú ako podpaľača,“ zašepkal jej do ucha. „A začnem tým, že zapálim oheň v tvojom lone. Neboj sa, keď som opitý, tak to trvá oveľa dlhšie.“

Agatu jeho prísľub takmer dojal. Ani ona už nebola triezva. Svet sa jej zdal mäkký a prítulný.

Videlo sa jej, že z Teodora spadla maska. Na zadnom sedadle taxíka sa na ňu lepil obyčajný opustený starnúci chlap, ktorý aspoň na chvíľu nechce zakrývať svoje nedostatky a unavuje ho každodenná pretvárka. Chcela ho pobozkať, ale Teodor sa naklonil k vodičovi.

„Môžem si zapáliť?“ spýtal sa.

Predtým, než kolesá vlaku s nepríjemným pískaním úplne zastavili, vyskočil na perón. Bol plný energie. Ponáhľal sa k podchodu, aby doň vošiel skôr, ako sa tam nahrnie masa ľudí pozostávajúca predovšetkým z krivkajúcich penzistov so širokými taškami v rukách a obetavých rodičov, ktorým na krku visia umrnčané deti.

Rozhodol sa, že zo stanice pôjde rovno domov. Materiály do firmy môže priniesť až zajtra ráno, veď aj tak urobil svoju prácu podstatne skôr, ako bolo naplánované. O tomto čase by už v kancelárii aj tak nenašiel vedúceho, takže nemalo význam chodiť tam. Ak by prichádzal s prácou, ktorá nie je urobená dokonale, určite by sa ponáhľal do úradu. Ale on spravil oveľa viac, ako bolo jeho povinnosťou.

Tešil sa domov. Chcel prežiť s manželkou príjemný večer.

Potom taxík musel zastaviť. Ulica na nich blikala modrým a červeným svetlom majákov.

Pred nimi stálo policajné auto. O kus ďalej bola zatarasená skoro celá ulica. Stáli tam dve hasičské cisterny, sanitka a ďalšie auto polície.

Muž v uniforme ukazoval taxikárovi, že môže ísť pomaly ďalej.

Teodor a Agata sa od seba odtrhli a prekvapene pozerali na divadlo, ktoré im pripravilo nočné mesto. Jedna z budov bola osvetlená reflektormi z požiarnického auta. Z otvoreného obloka na hornom poschodí sa trochu dymilo. Hasiči v lesklých žltých uniformách a bielych prilbách sa rýchlo pohybovali okolo svojich áut. Striekačkami liali obrovské prúdy vody do temných otvorov, kde predtým boli okná. Napriek tomu na ulici bolo prekvapujúce ticho. Dokonca aj zvedavcov bolo len zopár.

„My o Nerovi, a oheň o pár blokov ďalej,“ povedal Teodor.

Taxík práve pomaly prechádzal popri policajnom aute.

„Chceš si to obzrieť? Mohla by som ťa tu aj odfotiť. Zastavíme?“ spýtala sa Agata.

Išli okolo sanitky. Na chodníku boli položené nosidlá. Ležala na nich postava, ktorú od hlavy po päty prikryli tmavou celtovinou.

„Nie, poďme domov. Už je aj tak po ohni,“ povedal Teodor.

Agata sa obrátila. Cez zadné okno ešte videla, ako zdravotníci položili na chodník ďalšie nosidlá prikryté čiernou látkou.

Taxík zrýchlil.