Kopcsay, Márius :: Remember, remember, the velvet November


node:	Kopcsay, Márius
template:	4
parent:	.\\_\\_\\_ LITERÁRNA FLOTILA
owner:	Cpt. Vincenzo
viewed by:
created:	09.04.2008 - 15:10:05
updated:	16.04.2008 - 11:12:26

cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3872689

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

Cpt. Vincenzo	0
sunrise	0

Márius Kopcsay

Narodil sa 21. apríla 1968 v Bratislave, kde mal svoje trvalé bydlisko doteraz. Pôvodne smeroval k štúdiu prírodných vied, konkrétne chémie a fyziky, nielen z vlastného záujmu, ale aj pre nepekný kádrový profil (nedostatočná lojalita jednotlivca či jeho rodiny voči komunistickému režimu – vysvetlenie pre mladú generáciu). Po novembri 1989 však podľahol vábeniu slobody prejavu a stal sa novinárom. V súčasnosti pôsobí ako redaktor denníka Pravda.
Je trojnásobným finalistom súťaže Poviedka. V prvom ročníku – Poviedka 96 – dostal Prémiu a spolu s ňou prvú ponuku publikovať knižne. Medzi finalistov sa dostal aj v ročníkoch Poviedka 97 a Poviedka 2000 (Cena poroty).
Prvá zbierka poviedok s názvom Kritický deň (KK Bagala Levice) uzrela svetlo sveta v roku 1998 a získala Cenu Ivana Kraska za najlepší literárny debut. V roku 2004 mu vyšla druhá zbierka Stratené roky (KK Bagala Levice) a v roku 2005 román Domov (KK Bagala Levice). Román sa umiestnil vo finálovej desiatke najlepších kníh v súťaži Anasoft Litera. Márius Kopcsay zaň tiež získal ocenenie vo Veľkej cene za východoeurópsku literatúru (Großer Preis für osteuropäische Literatur), ktorú udeľuje rakúsky KulturKontakt. Jeho poviedky preložili do nemčiny, na český preklad čaká zbierka Stratené roky.
V decembri 2006 vyšla jeho štvrtá kniha, zbierka poviedok s názvom Zbytočný život (KK Bagala Levice), ktorá bola tiež nominovaná medzi 10 najlepších kníh Anasoft Litera.

0000010100063532021709090387268903882304

Umelá družica
Márius Kopcsay

Čosi ho znepokojovalo, ako keby ten sen. Hoci, môže niečo znepokojovať štvor- alebo už takmer päťročného chlapca? Môže dieťa v jeho veku vôbec cítiť čosi také ako znepokojenie? Emócie jeho rovesníkov bývajú oveľa menej diferencované, stenčujú sa na obyčajnú radosť, smiech, smútok, zlosť. Deti jačia, výskajú, plačú, zúria. Ale Jaruško je iný. Cíti znepokojenie, a nielen to. Cíti aj frustráciu, sofistikovanú úzkosť, stres, zároveň však aj štipkou sebairónie okorenený nadhľad a mnohé iné záchvevy duše, ktoré väčšina iných ľudí neokúsi ani v dospelosti. Lebo väčšina obyčajných ľudí si po celý život vystačí s radosťou, smiechom, smútkom, zlosťou.

Rodičia to považujú za Jaruškovu intelektuálnu zrelosť a v tomto omyle ho aj vychovávajú. V skutočnosti však nejde o prejav výnimočných rozumových schopností, ale o city a pocity, emócie, ktoré sa v ňom nevedno odkiaľ berú. Na tie veru rozum netreba. Predčasne vyvinuté schopnosti v emocionálnej rovine možno definovať veľmi jednoducho - ide o schopnosti, ktoré ich majiteľovi nie sú na nič, ktoré nielenže netreba, ale dokonca sú takpovediac na príťaž. Práve týmito schopnosťami je obdarený Jaruško.

Príkladom Jaruškových nič neznamenajúcich na nič sa nehodiacich a nikomu nič neprinášajúcich schopností bol jeho strach z infarktu a zo zemetrasenia. Iní v jeho veku vykrikujú kiš-kiš hanba, ale on, beťárisko, so srdcom má starosti, globálne problémy rieši.

Zdrojom inšpirácie mu boli debaty rodičov. Neraz sa medzi sebou, alebo aj s tetou, ktorá k nim chodila na návštevu, rozprávali o tom, kto všetko dostal infarkt. Aj Bukovčan, počul si? Išiel po schodoch, na tretie, do zasadačky na poradu a zrazu spadol a je v nemocnici. A aj Novotný, vedela si o tom? Ten bol na mieste mŕtvy. Keď ho pitvali, vraveli, že sa mu srdce doslova rozpadlo. Katastrofa. Hocikto si len tak ide po chodbe a zomrie. Chystá hosťom kávu, zrazu mu tácka vypadne z rúk a je po ňom. Hostia si najprv myslia, že len žartuje, smejú sa, keď sa dosmejú, volajú sanitku. Ale on, Jaruško, predsa nechce zomrieť na infarkt. Rodičia, nevediac o jeho obavách, či azda skôr nedoceňujúc ich rozmer, nikdy mu nevysvetlili, že v jeho veku mu nič podobné nehrozí, že civilizačné choroby patria do sveta dospelých.

Nechce zomrieť, ale bude musieť - uvedomí si v plnej nahote na červenej, už trochu vydratej váľande v spálni a tento okamih poznania sa v ňom pretaví do tónov, ktoré vyludzuje na klavíri. Taký malý už vie zahrať smrť, aký je len šikovný! Starí rodičia povedali „potom nám už bude hlava padať dozadu“ a on si predstavuje smrť práve takto. Hlava padá dozadu, ale ak sa nájde dakto, kto nám ju podrží, potom sa nám život predĺži, a tým je celé tajomstvo odhalené. Stačí nájsť niekoho, kto nás nenechá umrieť, kto nám bude hlavu v každej chvíli držať a budeme žiť večne. Nie je to nič ťažké. Ale na druhej strane, ešte sa to nikomu nepodarilo. Zrejme na držanie hlavy niet dostatok ochotných osôb, ktoré by mali dosť času a dosť sily. Alebo sa každý raz unaví a hlava mu predsa len vypadne. Ale Jaruško to ešte domyslí, do smrti má ešte času...

„Človek môže žiť aj dvesto rokov,“ utešuje ho otec.

„Ako? Ako sa to dá?“ pýta sa ho vyvinutý syn nedočkavo.

„Dá sa to vtedy, keď sa človek nerozčuľuje, nefajčí, nepije kávu a každý deň si dá pohárik ríbezľového vína,“ hovorí múdro otec.

Nuž to je ťažké. Jaruško síce nefajčí a nepije, zato sa však rozčuľuje, ba čo, zlostí sa, ani nevie, kde sa to v ňom berie. Rovnako ako ušľachtilé emócie, pramení kdesi v jeho vnútri aj celkom primitívny bes. Dedkovi už raz povedal, že je chmuľo, a babke, že ju zavraždí. Videl to v nejakej televíznej inscenácii z kapitalistického prostredia. Musel za to kľačať v kúte a aj dostal výprask. Koľkokrát, keď čosi vyviedol, utekal pred babkou z kuchyne, ale už v predsieni nad sebou videl jej tieň. Dobehla ho a už vymýšľala trest. Skrátka, k infarktu má o krok bližšie. A nepije každý deň víno. Dedko mu už dá ochutnať, ale iba občas. Nuž čo, dvesto rokov žiť nebude. Stačilo by sto.

Bojí sa aj zemetrasenia. Cestou k babke a dedkovi do Modry vidí z auta domy vo Vinosadoch, pred nimi záhradky plné kvetín a ruží a myslí si, áno-áno, každú chvíľu môžu popadať, také pekné domy a bude im amen. Amen tma, hovorieva dedko. Ale v tomto prípade ho otec včas utešil, vraj zemetrasenia u nás nebývajú, aspoň nie silné, nehrozí skaza Vinosadom, Modre ani Pezinku, ani Bratislave.

„Ale raz bolo zemetrasenie v Komárne,“ dodáva mamička.

„Kedy?“ pýta sa Jaruško preľaknuto.

„Nedávno,“ hovorí mamička. „Pred dvesto alebo tristo rokmi.“

Ale znepokojenie cíti, hoci sa táto emócia k jeho veku vôbec nehodí. Znepokojenie zo sna, na ktorý musí myslieť. Bol to takýto sen:

V ich byte bol akýsi iný priestor a v tom priestore iný byt, podobný, ale iný. Na stole bol roztečený farebný vosk z veľkej hranatej a farebnej sviečky. Na stene trónil obrovský čierny vypínač. Steny mali pastelové farby, všetko bolo čisté a ideálne, dokonalé, ako vymaľované z detskej encyklopédie, či skôr z knihy Svet okolo nás, ktorú Jaruško číta. Ten priestor okolo nás existuje, ibaže sa doň musí vedieť vojsť, tak ako sa vchádza dvermi do izby. A hoci tie dvere Jaruško hľadal celé dopoludnie, nenašiel ich. A potom už prišiel dedko, nebolo času a aj sa pred ním trochu hanbil. Zavrel sa v záchode, sedel a hral sa s metlou, ktorá predstavovala raketu a letela k oblohe, či skôr k bielemu stropu so zabudovaným ventilátorom.

„Dnes som prišiel vlakom,“ povedal dedko. „Veď tu blízko postavili tú novú stanicu, odtiaľ som bol u vás pešo za desať minút.“

Dedko chodil svižne, aj keď už mal šesťdesiatšesť rokov. Bol to ešte mladík, len trochu nervák. Vždy sa ponáhľal.

„Aj k nám pôjdeme vlakom,“ povedal dedko.

„Do Modry predsa vlak nechodí,“ povedal múdro Jaruško.

„Nechodí, veď to ja viem. Pôjdeme do Pezinka a tam prestúpime na autobus. Je to rýchlejšie aj lacnejšie. Aj krajšie,“ povedal dedko. Ako bývalý železničiar nadržiaval vlakom.

„Uvidíš, ako nás budú po koľajach šibovať, ako sa budú tie stĺpy mihať okolo nás,“ povedal ešte.

Jaruško bol skôr stúpenec autobusov, ale iba nových. A tie premávali len na expresných linkách. Na linke do Harmónie alebo do Častej chodili staré tragače, okrúhle škodovky s jednými dvermi a so sprievodcom, čo predáva a cviká staromódne lístky. Do Piešťan však chodil nový červený autobus a ten raz išiel dokonca stodvadsiatkou! Šofér mal elegantnú bielu košeľu, tmavé slnečné okuliare a predával lístky na modernom strojčeku s kľučkou. Nastavil akési číslice, zakrútil kľučkou a lístok bol na svete. Jaruško často terorizoval starých rodičov a nútil ich čakať na expresný autobus. Do Bánoviec nad Bebravou. Alebo do Nového Mesta nad Váhom. Alebo do Bojníc. Alebo do Piešťan. Alebo na Myjavu. Všade tam už chodili nové autobusy. Aj do Chtelnice a niekedy i do Budmeríc. Jaruško to dobre poznal, všetko vyčítal z cestovných poriadkov - z malej knižky ČSAD, alebo z plagátika, ktorý dedko pohotovo vyvesil na vnútornú stranu dvierok od kredenca, takže kedykoľvek si išiel po šálku na kávu alebo po soľničku, padol mu zrak na cestovný poriadok.

„Harmónia, 7,53 x,“ prečítal si v duchu dedko, berúc do ruky kvietkovaný porcelánový hrnček. Alebo „Zochova chata 8,33.“

Už aj Jaruško sa z kredenca dozvedel, že autobus so značkou „x“ chodí cez pracovné dni a so značkou „a“ cez víkendy, písmeno „S“ znamená sobotu a značka „N“ alebo „+“ nedeľu. Takisto niektoré spoje premávali od pondelka do soboty („b“) a niektoré zasa cez pracovné dni a v nedeľu („g“) - v sobotu mali skrátka voľno.

Problém bol iba v tom, že expresné autobusy bývali často plné a potom nechceli brať cestujúcich, čo išli iba do Pezinka či do Modry.

„Za mnou ide ďalší,“ povedal hocikedy nevrlo šofér (ale nie ten piešťanský v bielej košeli) a práve tohto sa dedko vždy bál - že sa kvôli Jaruškovým vrtochom do autobusu nedostanú vôbec. Beztak bol z cestovania nervózny, a teraz ešte toto! Možno preto dnes zavelil, že pôjdu vlakom. Vlak je vlak, tam si rozmaznaný vnúčik nič nenavyberá.

„Kedy nám ide vlak?“ spýtal sa Jaruško a dedko začal listovať v cestovnom poriadku, ktorý vyzeral ako tenká knižka. Podobný, ibaže starý a neplatný poriadok videl už na záchode v záhrade. Slúžil na ten istý účel, na aký mali doma na stene primontovanú kovovú schránku, z ktorej sa dali vyberať celkom čisté a nepopísané listy hladkého papiera. Netreba hovoriť, že papiere z cestovného poriadku boli drsné, nuž, ale boli zadarmo, dedko zrejme usúdil, že do záhradného záchoda takéto vybavenie stačí. Jaruško sa hocikedy do cestovného poriadku začítal, napríklad mal rozčítanú linku 36 Bratislava - Břeclav - (Brno), pretože sa mu páčili názvy medzinárodných rýchlikov, ktoré tu premávali. Amicus, Panonia, Saxonia. Ale zo všetkého najviac Transdanubium. Ďalšie názvy vlakov si však už Jaruško nestihol zapamätať. Keď si chcel svoju obľúbenú linku 36 dočítať, už ju v cestovnom poriadku nenašiel - medzitým bol na záchode dedko.

Teda Transdanubium.

Takýmto rýchlikom cestovali za otcom na Moravu, keď tam pracoval. Išli ho navštíviť.

„Upečieš pekne kurča, vezmeš tašku, Jaruška a pôjdete za ním. A tam uvidíš, ako sa veci majú,“ hovorila vtedy babka mame.

„To je pod moju úroveň,“ povedala jej mama nevrlo.

„Veď to nie je nijaká kontrola. Aká kontrola? Pôjdeš a uvidíš, či tam bude aj tá ženská a zistíš, čo je zač,“ húdla do nej babka.

„Predstav si, aj Kockový od nás z oddelenia dostal infarkt,“ povedala mama, ale Jaruško aj tak veľmi nepočúval, pretože sa zamyslel nad názvom rýchlika, ktorým pocestujú.

Transdanubium.

Vo vlaku sa mu zdalo, že idú ohromne rýchlo, ešte rýchlejšie však prefrčal vlak, ktorý šiel oproti. Zvestoval to mame.

„To sa ti iba zdalo, pretože išiel opačným smerom ako my,“ vysvetlila mu mama. Zapamätal si to. Rovnako si zapamätal, že autíčko, s ktorým sa hral, mu spadlo zo sedadla, keď vlak zabrzdil. Skotúľalo sa za operadlo, na druhej strane ho však zdvihol akýsi vojak a s úsmevom podal Jaruškovi. Láskavý súdruh kapitán. Alebo možno už major.

Vlakom teda už cestoval, dnes pôjde druhýkrát. S dedkom. Do Pezinka.

„18,40!“ odpovedá dedko po prelistovaní cestovného poriadku. Jaruško sa pozrie na hodinky. Ako vždy, stoja. Ukazujú 17,10. Ale keď sa pozrie o päť minút, budú ukazovať 17,15. Teda sa museli v každom prípade pohnúť. Ako môžu stáť a hýbať sa naraz?

„Ale ony sa hýbu stále, len veľmi pomaly, tak pomaly, že to nevidieť,“ vysvetľoval mu raz otec. Jaruško mu najprv neveril, ale napokon ho presvedčili hodiny u lekára v čakárni - veľká minútová ručička na nich s hrmotom zakaždým poskočila o minútu dopredu, až sa pri tom trochu zachvela. Rafička, hovorievala babka. Veľká a malá rafička. Obe sa teda hýbu. Dokonca ani nezastanú, keď je celá hodina, ako si Jaruško predtým myslel. A pritom by to bolo také logické: Je šesť, hodinky trochu postoja, čas si oddýchne a potom začne odmeriavať ďalšiu hodinu. Lenže si neoddýchne, nepostojí, celá hodina, ani pol, ani štvrť preňho nič neznamená. Šesť, šesť desať, štvrť na sedem a tak stále dookola, vie už Jaruško. Len ešte neovláda správnu terminológiu, nosí už dokonca hodinky aj na ruke, ale keď sa ho akési väčšie dievča na ulici spýtalo, koľko je hodín, pozrel zmätene na ručičky-rafičky a odpovedal:

„Pred desiatimi minútami bolo o päť minút budú dve štvrte na štyri.“

Mama, ktorá stála opodiaľ, ho s úsmevom opravila:

„Pol štvrtej aj päť minút sa hovorí.“

Ale Jaruškovi sa aj tak neraz na jazyk drali celkom iné slová, než si v hlave vytvoril. Napríklad vystúpili pred domom z auta, z panelákovej brány vybehla jeho kamarátka a on si zrazu nevedel spomenúť, ako sa povie ahoj. Povedal:

„Ahou.“

0000010100063532021709090387268903882301

Domov
Márius Kopcsay

Zazvonil zvonec. Muchovi sa zazdalo, že sa začala vojna. Ale boli to len sťahováci. Manželka už bola hore, prepletala sa pomedzi škatule s pobalenými knihami, šatami, dokumentmi, kozmetikou a pohármi. Sťahováci sa na to všetko nedôverčivo dívali.

„Toto všetko máme sťahovať?“ hovorili si. Tak ako každý deň, i dnes sa cítili zaskočení svojou prácou.

„Dnes nejdete do práce?“ pýtal sa Muchu do telefónu jeho nadriadený Gulášik. „Všetci vás tu čakajú.“

„Ja sa dnes predsa sťahujem,“ habkal Mucha ospalo.

„Hej?“ povedal na to Gulášik. „Tak potom zajtra. Zajtra už budete presťahovaný? Zajtra už prídete?“

Mucha si varil kávu, ale uvedomil si, že kuchynský stôl nie je pripravený na sťahovanie, lebo je zaprataný haraburdím. Poodkladal teda rýchlo haraburdie a šetrne robotníkom oznámil, že v kuchyni je ešte nejaký nábytok, ktorý by bolo treba odviezť. Vyšiel na balkón, bolo veľmi príjemne, zapálil si cigaretku a díval sa na lesy, ktoré sa už kde-tu začínali zelenať. Priviazal na balkóne psa, aby sa sťahovákom nemotal pod ťažkými nohami.

„Keď sa sťahovala Gizela,“ povedala pred pár dňami svokra, „veľmi zle sa pobalila. Veľmi zle, aj tí sťahováci sa sťažovali, že mala samé malé taštičky a škatuľky.“

Bolo vidieť, že svokra je na sťahovanie svojej dcéry, zaťa a vnuka zvedavá, rada by tiež vedela, do akých škatuliek a taštičiek si vopchali svoj byt, ale nepozvali ju, a tak sa to nikdy nedozvie. O chvíľu bol byt prázdny, odhalili sa pestré farby tapiet, ktoré si sem Muchovci dali iba štvrť roka pred sťahovaním povylepovať. Bol teplý slnečný jarný deň, nik netušil, že posledný - ďalej už bude iba vietor a dážď. V prázdnom byte ostali dôležité veci (pár kníh, doklady a starý počítač, dvaosemšestka so štvormegovým harddiskom, vo vnútri ktorého spočívali Muchove články od decembra 1996), takisto i kuchynský riad a jedlo, ktoré sa nestihlo pobaliť. To všetko sa odvezie poobede, alebo zajtra, alebo cez víkend osobným autom.

Sťahováci už zasa zvonili, všetko je naložené, môže sa ísť. Do sťahovacieho autobusu nastúpili Mucha, jeho žena a dieťa. Autobus sa pohol.

„Prečo ideme tak pomaly?“ pýtal sa syn.

„Aby sme niečo nestratili alebo nerozbili,“ odvetil mu otecko.

Prišli do mesta na Binderovu ulicu, kde mali bývať. Binderovej ulice sa boja všetci sťahováci, pretože je úzka.

„Ako tam len vojdeme?“ hovorili si medzi sebou. „Zbúrame dačo?“

Napokon stačilo zvalcovať iba jeden zlatý dážď a obrovský červeno-žltý sťahovák zacúval do brány Binderovej 1.

„Treba to vyniesť hore?“ spýtal sa jeden sťahovák azda v nádeji, že sa dočká zápornej odpovede (kdeže, my už si tie skrine povynášame sami). Ale mal smolu, ako vždy. Zasa len treba nosiť. Celý život iba nosiť. Muchova manželka išla do obchodu kúpiť pivo, aby sa sťahovákom lepšie pracovalo, Mucha odviezol dieťa k babke, aby dospelým neprekážalo. (Neviezol ho, pravdaže, Mucha osobne, pretože nemali auto, odviezol ich kamarát Jaro, ktorý niesol do Petržalky akési pneumatiky, po ktoré museli ísť ešte predtým do Prievozu, do garáže, od ktorej mal kľúče svokor v Lamači.) Potom išiel Mucha do starého prázdneho bytu pobaliť všetko ostatné. Tzv. dôležité veci (počítač, pár kníh, doklady) už boli prichystané na holom linoleu, zato však v kuchyni bola situácia katastrofálna - v špajzi sa váľali kečupy, na zemi boli porozhadzované igelitové tašky, symbolizujúce stovky nákupov a tisícky vyhodených korún. Mucha triedil horčice, korenia, načaté i nenačaté sáčky s cukrom a múkou. Potraviny, ktoré ešte stáli zato, si nachystal do nového bytu - napríklad kávu alebo zemiakové cesto v prášku s trvanlivosťou až do augusta 1998. Igelitové tašky sa množili, ešteže to svokra nevidí. Pripadal si horší ako Gizela. Prišla za ním manželka, ktorá dosiaľ dozerala na vykladanie v novom byte. Dvom im išlo všetko od ruky - povyhadzovali zbytočné rárohy, postŕhali záclony, odmontovali lustre a vešiaky. Ich kroky na linoleu vo vyprázdnenom byte sa rozliehali ako v kostole.

„Dobrý deň, tak ako?“ ozvala sa do telefónu Škvarková z realitky. „Už ste sa odsťahovali? Sľúbili ste mi, že zavoláte.“

„Práve dnes sme uvoľnili byt,“ povedal s hrdosťou Mucha.

„Takže o päť minút môžeme prísť a odovzdáte byt novým majiteľom?“ švitorila Škvarková.

„Nuž, ale veď, máme tu ešte nejaké veci. Ale môžeme ich dať v kuchyni do kúta, aby nezavadzali, keď si tu budú chcieť vymaľovať.“

„Prosím vás, oni si chcú skutočne prevziať byt a ihneď vymeniť zámku. Ten byt musí byť prázdny ešte dnes,“ povedala dôrazne Škvarková.

„Ale, teda...“ hovoril Mucha.

„Takže kedy? O tretej? O štvrtej? O piatej? O šiestej? O siedmej? O ôsmej?“ nástojila Škvarková.

„O šiestej,“ vzdychol si zaskočený Mucha a vrátil sa ku kečupom a lekvárom - teraz kritériá triedenia zjednodušil a viac-menej všetko hádzal do koša, dokonca i sáčkové polievky a knedle v prášku.

„Dnes nič nenapíšete?“ volali Muchovi z prvých novín (odborno-politických).

„Už sú hotové litografie?“ volali z druhých (odborno-inžinierskych).

„Už je zajtra? Ešte je dnes? Ešte sa sťahujete?“ ozval sa opäť Gulášik z odborno-budovateľského magazínu.

Zástupcovia všetkých periodík sa postupne zmierili so skutočnosťou, že práve dnes sa Mucha sťahuje. Zavolali ešte zopárkrát, a potom dali pokoj. Zavolala aj svokra, že dieťa jej plače, zavýja a nevie, čo s ním má robiť. Našťastie sa práve kamarát Jaro vracal z Petržalky s novými pneumatikami a tak Muchovi pomohol naložiť a odviezť dôležité veci (počítač, pár kníh, doklady), a potom spolu mohli zájsť aj do Petržalky po uplakané dieťa.

„Neviem, čo mu je,“ lamentovala svokra. „Asi je chorý, má tenké pančuchy a ťahalo mu na nohy, aj na uši, lebo má nejaké tenké uši, aj srdce mu tak čudne skáče a chytá sa za cikulíka, aj hlavu nakláňa nabok. To ani nie je on.“

Syn v aute zaspal, Mucha ho vyniesol do prázdneho bytu. Položil na zaprášené linoleum v prázdnej obývačke svoju koženú bundu a na ňu uložil dieťatko. Spalo ako anjelik, zatiaľ čo okolo neho vrcholila deštrukcia. Priestor, v ktorom doteraz synček vyrastal, sa menil na nepoznanie. Ozval sa zvonček, Mucha sa chcel ešte vysrať, ale nestihol. Zvonček zúrivo zvonil, prišli noví majitelia so Škvarkovou z realitnej kancelárie, Muchovi sa všetko krútilo v bruchu, zvonček stále zvonil, hoci návšteva, vlastne noví majitelia, už boli vnútri.

„To sem já, no to sem já,“ hovoril dakto do domového telefónu, a ten dakto bol malý dodatočný sťahovák s malou dodávkou a malou tupou tvárou, ktorého si narýchlo objednali, aby previezol zvyšné veci.

„Prepáčte, ale chvíľku to musíte nosiť sám,“ hovoril mu Mucha. „Prišli noví nájomníci, musíme im odovzdať byt...“

Mucha si chcel naposledy zapáliť a vypiť kávu na svojej lodžii s výhľadom na okolité kopce.

„Ježiš, vy ste tu nechali zavareninové poháre,“ zmarila jeho úmysel Škvarková. „No, im asi nanič nebudú, rýchlo ich vyhoďme!“

Škvarková hádzala poháre do igelitových tašiek, potom ešte rukami poutierala špinu okolo smetného koša a rýchlo zhltla útržok starých novín, aby nešpatili dojem z bytu. Noví majitelia, hoci si už byt predtým poobzerali, prehliadali si ho i dnes mlčanlivými skúmavými pohľadmi. Občas sa na seba veľavravne pozreli, alebo i potichu prehovorili.

„To je tapeta, táto tapeta?“ pýtal sa nový majiteľ, a keď chcel Mucha odpovedať, nový majiteľ si zamrmlal: „No čo už, dáko to dáme dolu. A to je stena, táto stena? Takto ste to tu mali? Aha. A ten smetný kôš? To tu akože nechávate? Ale veď sa nám zíde. Nemusíte ho vynášať, my si ho už vynesieme, no čo už. A tie poháre? Tie predsa nepotrebujeme. Aha, tie si beriete. A tú dlážku, to ste si dali naschvál takto? Veď to sa dá vytrhať. A ten výhľad z okna? Nebáli ste sa, keď ste sa vyklonili? To sa dá zastrieť. Ale tie žalúzie... To ste si vy vyberali? Aha. A toto nie je tapeta? Táto žltá, to ste si dali vymaľovať? Naschvál? No chvalabohu, to pôjde ľahko dolu.“

Mucha chcel vyniesť smetný kôš, aby unikol neprehľadnej situácii. Zájde ku kontajnerom, rozbehne sa do blízkeho lesa a pobeží až na Kamzík a odtiaľ do Karpát, nikdy sa nevráti.

„Netreba ho vyniesť, pán Mucha, počujete ma?“ napomenula ho Škvarková. „Pán Mucha, počujete, tie poháre si zoberte a cestou ich vyhoďte. Pán Mucha, ten podpis, ten podpis, ešte ste sa nepodpísali.“

Celí popletení sa poberali na odchod, nový nájomník si už vyťahoval skrutkovač, išiel meniť zámku. Škvarková sa ponáhľala, o siedmej odovzdáva ďalší byt, Muchova žena plakala. Malý sťahovák pred domom zúrivo vytruboval, tašky už mal nanosené na korbe, len cestujúci chýbali.

„Nemohli sme sa s tým bytom ani rozlúčiť,“ fňukala na ulici Muchova žena. „Ani malý, chudáčik, celé to prespal.“

„Čo nariekaš, veď si to sama vymyslela,“ povedal jej Mucha. „Splnil sa ti sen.“

„Chcete ísť šeci se mnú?“ opýtal sa malý sťahovák gániac na ženu so spiacim deckom na rukách. „Sem sa preci nezmestíte!“

Na ôsmom poschodí sa už otvárali okná, noví majitelia ich hneď rozskrutkovali a zúrivo vyhadzovali žalúzie, kmásali tapety, vytrhávali linoleum, vetrali smrad po predošlých nájomníkoch, dezinfikovali dlážku, aby ich dcéra nechytila chorobu od toho decka, čo tu predtým spalo.

„Ja pôjdem na korbu,“ povedal Mucha. „Ale ešte musím ísť vybrať schránku. Niečo tam je.“

V schránke bol iba šek na plyn. Slovo „plyn“ malo na zloženke veľavravnú skratku „pln“. Takže ešte treba zaplatiť ten „pln“.

Mucha zobral do rúk vystrašeného psa, ktorý sa vzpieral a metal, akoby ho viedli na bitúnok, a vyškriabal sa s ním na korbu. Za nepriedušným a nepriestrelným okienkom dodávky Mucha uvidel svoju ženu a dieťatko, sedeli vpredu vedľa sťahováka, ktorý práve naštartoval. Mucha zaťukal na sklo, ale namiesto nich sa dozadu otočil sťahovák so spýtavo tupým pohľadom (čo klepeš?). Potom sa pohol.

O ôsmej večer už bolo všetko ponosené, nový byt bol studený, ochladilo sa, začalo sa stmievať. Dieťatko mrnčalo. Mucha bol muž činu, nuž teda postavil oproti sebe tri stoličky, vypratal okolitý priestor, zapol televízor, zažal lampu. Žena mu ustlala na zemi, sama s dieťaťom bude spať na váľande, ktorá stojí v rohu zapratanej izby. Mucha bol taký unavený, že na provizórnom lôžku zadriemal. Ťahalo tu zo všetkých strán.

„Ja chcem ísť domov,“ povedal synček.

„Buď už ticho, nemrnči stále,“ odpovedala mu matka.

„Máš, čo si chcela, bývaš v meste, tak sa ukľudni,“ zasyčal na ňu Mucha. V polospánku neustále počul, ako žena s niečím šuchoce, hľadá a nevie to nájsť, nadáva.

Spánok mal povrchný a plytký, budil sa na každý zvuk ako zviera, pociťoval živočíšnu povinnosť strážiť rodinu v neznámom prostredí. Strhol sa na hukot výťahu, aj na kroky na chodbe, aj na štekot akéhosi psa na chodbe. Potom sa mu zazdalo, že počul buchot a plač svojho syna.

„Janko spadol z postele,“ povedala žena.

Keď sa ráno zobudil, bola zima, bolelo ho hrdlo. Spýtal sa ženy, či v noci Janko spadol z postele.

„V noci? Janko? Z postele?“ odpovedala mu žena.

Ešte pred dvoma dňami by popíjal kávu a díval sa z lodžie na lesy. Z Malých Karpát by vanul svieži vietor a strhával by detvákom čapice z neposlušných štíc. Sídlisko by bolo neútulné, kostrbaté, ale pritom mladé, svieže a nekonvenčné. Večer by sedel v pohodlnom kresle a čítal by noviny, alebo by sa díval na televízor. Dnes stojí v byte plnom škatúľ so špinavými handrami na dlážke. Vdychuje výpary farieb, ktoré mu rozožierajú sliznicu, syn sa v zúfalstve váľa po zrolovaných zaprášených kobercoch.

_______________
Úryvok z románu Domov

0000010100063532021709090387268903882296

Márius Kopcsay
Slečna za pultom

Paľo Kriak-Tŕnistý sa s úľubou díval na svojho syna. Aký je len milý! Sedí na lavičke, hompáľa nohami a odhrýza si z rožka. Zrazu zoskočil dolu a začal behať okolo stĺpa.

„Pozor, Maťko, spadneš,“ napomenula ho babka. Zašuchotala veľkou pestrofarebnou igelitovou taškou, v ktorej sa skrývalo niekoľko menších tašiek a v nich ďalšie rožky, chlieb, karfiol, a zemiačky.

„Neviem, či si nemal ísť skôr,“ povedala babka Paľovi. Raz darmo, matky nás napomínajú, aj keď už máme štyridsať.

„Ten o desať štyridsať aj tak nešiel...“ poškriabal sa Paľo po hlave. Veľké hodiny na kostolnej veži odbili jedenásť, autobusu stále nebolo, na zastávke sa zbierali ľudia.

„Nezabudni zájsť do vodární, keď to už Ivana nevybavila,“ pripomenula mama.

„Ivana má dosť svojej roboty,“ zastal sa Paľo manželky.

„A cestou kúp nožnice, treba obstrihávať kríky pri plote,“ pokračovala vytrvalo mama. Našťastie sa už spoza zákruty vyrútil autobus, nový, červený, lesklý, rozhorúčený od začínajúceho letného dňa.

„Zober si aspoň jeden rožok,“ podávala mu chytro starostlivá mama akési teleso zabalené v niekoľkých vrstvách igelitu a mikroténu. Paľo nevrhlo poďakoval, zamával synčekovi a už aj stál na schodíkoch, nazeral dnu, či si bude mať kde sadnúť. Na okamih sa zarazil, keď mal, tak ako vždy, povedať šoférovi obligátny pokyn:

„Bratislava!“

Paľo totiž nepovedal Bratislava, pretože vedel, že dnes nepôjde do vodární, ani kúpiť záhradnícke nožnice. Vystúpil na zastávke hneď v ďalšej dedine, na malom zaprášenom námestí vedľa hlavnej cesty. Mal vymyslený aj dôvod, pre ktorý zmenil svoj dnešný plán – práve tu, vo výskumnom ústave, pracoval docent Palička, ktorý ho nedávno presviedčal, aby si ešte podal prihlášku a pokúsil sa dokončiť nedorobenú vysokú školu, že by mu aj poradil, čo a ako. Stretli sa iba tak, náhodou, v centre Bratislavy, pred pár mesiacmi... No, vlastne pred deviatimi rokmi. Budova výskumáku bola hneď vedľa zastávky, ibaže v nej už nijaký výskumák nebol. Na Paľa sa pred bránkou podozrievavo zahľadel objektív kamery, za plotom temne vrčal rotvajler. Podľa ceduľky na múriku tu mali sídlo firmy AB Manažment, CD Marketing, EF Invest Group, GH Business a mnohé ďalšie, v skutočnosti tu však azda nebolo živej duše.

Pravda, Paľo už tento detail neskúmal, jednoducho sa otočil a šiel preč, dokončenie vysokej školy musí ďalších deväť rokov počkať. Kráčal desať minút po prašnej ceste a ocitol sa pri jazere, ktorého hladina sa lenivo vlnila v letnom vánku a odrážala lúče poludňajšieho slnka. Paľo sa rozložil na drevenej lavici pod košatým topoľom a z ruksaku si vytiahol perfídne ukryté plavky. Vošiel do vody, telom mu na okamih prebehli zimomriavky, niekoľkými tempami však rozohnal pocit chladu. Pripomenulo sa mu množstvo podobných situácií, ktoré tu prežíval, ibaže pred takými dvadsiatimi alebo dvadsiatimi piatimi rokmi, keď sa sem chodieval kúpať ako stredoškolák, bez rodiny, bez kamarátov, s potenciálnou nádejou, že si tu nájde frajerku a ak nie, bude aspoň rozjímať alebo čítať knihu. Teraz sem chodieva zvyčajne so ženou a s chlapcom, iba dnes sa tu v rámci svojho úteku ocitol výnimočne celkom sám. Pohľad na hladinu jazera a na koruny zelených topoľov pri brehu je taký istý ako vtedy, ale oslobodzujúci pocit radosti a ľahkosti sa dnes už nie a nie dostaviť. Jediné, čo cíti rovnako intenzívne, je túžba po stretnutí so ženou, za čo, samozrejme, ako ženatý muž a otec rodiny, cíti aj istú dávku zahanbenia. Ibaže, nemôže si pomôcť. Ženy neustále vstupujú do jeho mysle a zapĺňajú prázdnotu, ktorá vypĺňa jeho dlhoročné manželstvo.

Chvíľu sa sušil na lavičke, potom si uvedomil, že si so sebou nezobral nič na pitie. Obul si sandále a pobral sa do neďalekého stánku s občerstvením. Mimovoľne sa pozrel na mobil, či už je naozaj PO POLUDNÍ, pretože PRED POLUDNÍM pivo nikdy nepil, ale teraz už môže, už je ten správny čas. Pivo pení v orosenom pohári, Paľo sa očami zahrýza do snehobielej čiapky, potom prechádza očami po opálenej ruke predavačky, sleduje líniu jej mladých pliec a napokon sa jej zadíva do tváre. V tej chvíli tuší, že je stratený. Predavačka má modré oči, tvár, akoby sa neustále usmievala, vlasy hnedé ako agátový med nosí zopnuté do chvosta, zrejme, aby jej neprekážali pri práci.

„Dnes je tu príjemne... Takmer nikoho tu niet,“ povie Paľo to najduchaplnejšie, na čo sa zmôže.

„Mali ste vidieť včera, takmer som sa nezastavila,“ vzdychne si predavačka s podmanivým úsmevom.

„Celý deň ste pri vode a nemôžete sa ani okúpať,“ hovorí súcitne Paľo.

„To veru nie,“ zasmeje sa predavačka. „Ale veď to vydržím.“

„Ste tu zrejme na brigáde,“ vyzvedá Paľo opatrne.

„Na dva týždne,“ odpovie predavačka a akoby presne tušila, čo chce zákazník počuť, pokračuje jemným čokoládovým hlasom: „Študujem na vysokej, som prváčka.“

„Prváčka?“ zareaguje duchaplne Paľo a aby zakryl rozpaky zadíva sa skúmavo na opálenú predavačku.

„Mám dvadsaťdva, ak sa chcete spýtať, koľko mám rokov,“ povie slečna, trochu sa pritom začervená a zapáli si cigaretu.

„Nechcel som sa pýtať, koľko máte rokov... Ale teraz, keď už to viem,“ žartuje Paľo. A teraz, keď to už viem, tak čo? Pýta sa sám seba v duchu, keď kráča späť k drevenej lavičke pod topoľom a sŕka zo studeného piva. Odrazu nevie, čo ďalej, musí si to premyslieť, zatiaľ mu celkom stačí istota, že krásna študentka, ktorú mal stretnúť pred štvrťstoročím a stretol ju až teraz, je ešte vždy v stánku a predáva pivo, kofolu a cigarety. Paľo vypije pivo, ide znovu do vody, potom zasa von, zapáli si cigaretu. Vlastne mu to takto celkom stačí, ibaže mu v mysli ešte vždy doznievajú slová predavačky, ktorá mu povedala:

„...A príďte ma ešte pozrieť.“

Dáme treba vyhovieť. Ak už nič iné, znamená to, že dnes ešte Paľo pôjde na pivo.

„Nejdeš na pivo?“ začuje za sebou hlas, ale nepatrí nežnej slečne s vlasmi ako agátový med. Paľo sa obzrie a v mihotavom svetle, ktoré sa prediera pomedzi tisícky topoľových listov, vidí muža so šedivou šticou a opálenou tvárou.

„Mišo,“ povie prekvapene. „Kde máš deti?“

„A ty? Kde máš rodinu?“ odpovie Mišo.

„No... Dnes som tu sám. Vlastne som chcel... Ale potom som nakoniec...“ hovorí Paľo.

„Takže si tiež utiekol, tak ako ja. Aspoň na chvíľu. Nemusíme dávať pozor na deti, na manželky, ideme na pivo,“ zavelí Mišo a Paľo sa už-už rozbieha za svojou predavačkou.

„Tam majú len desiatku, to nepijem,“ zastaví ho Mišo a vykročia na opačnú stranu, do záhradnej reštaurácie. Vojdú, sadnú si, dajú si pivo, potom vodku, potom ďalšiu, Paľo cíti, že dnes už radšej do vody nepôjde, beztak sa obloha zatiahla sivou clonou, dvíha sa vietor, ľudia na brehu už balia deky, uteráky a poberajú sa domov. V reštaurácii vysedávajú a pobehujú mládenci v trenírkovitých plavkách takmer po kolená, so štíhlymi opálenými telami vyzdobenými tetovaním a s modrými vyholenými hlavami, na krkoch sa lesknú masívne retiazky a reťaze, v prstoch im zvonia kľúčiky od áut, samozrejme vytunovaných, s čiernymi sklami a mohutnými reprákmi, z ktorých sa môžu hip-hopové pecky šíriť po celej dedine. Paľo nenachádza ani jedinú vec, ktorou by im mohol konkurovať. Všetci sú mladší, krajší, silnejší a bohatší než on.

Paľo sa pozerá na Miša, počúva jeho ponosy na manželku, aj on sa pridá so svojimi, obaja pracujú, starajú sa o deti, pomáhajú v domácnosti a cítia sa nedocenení, a tak ďalej, svoje životné pocity preberali už neraz, pravda, nezasvätený pozorovateľ by dvom chlapom, čo sa cez pracovný deň opíjajú na kúpalisku, len sotva uveril.

„Všetko musím vybavovať ja,“ frfle Paľo. „Ešte ani do tých vodární nezašla.“

„Je len jedno riešenie... Nájsť si milenku,“ hovorí Mišo po tretej vodke.

„Ale ešte si si žiadnu nenašiel,“ podpichne ho Paľo.

Dopijú, zaplatia, je zamračené, ochladilo sa, idú sa obliecť.

„Musím ísť na autobus... Mám byť o ôsmej doma, večer strážim deti,“ hovorí Mišo a beží na zastávku.

Paľo počká, kým Michal zmizne za prvou zákrutou na prašnej ceste do dediny, potom zamieri ležérnou chôdzou k stánku, v ktorom sa o pult opiera milá, usmiata a vždy akoby trochu prekvapená predavačka.

„Už mám zavreté,“ pokrčí plecami. „Bol tu šéf a hovoril, aby som zavrela, lebo bude aj tak pršať.“

„Neprišiel som na pivo, prišiel som za vami,“ hovorí Paľo.

„To je od vás pekné,“ povie predavačka. „Počkajte... Musím ísť zamknúť.“

Paľo zatiaľ poodíde, zapáli si, obzerá si plagátiky nalepené na stánku avizujúce piatkovú diskotéku v retroštýle sedemdesiatych rokov. Zamykanie trvá pridlho, guráž, ktorú doňho vlialo pár vodiek a pív, sa mu akosi vytráca zo žíl, cíti, že mu treba ísť na záchod a že je vlastne veľmi nervózny, akoby mal ísť práve na skúšku z organickej chémie k docentovi Paličkovi. Vidí, že slečna v stánku debatuje so starším bradatým mužom.

„Vy ste mi odmietli predať pivo! Mne?!“ rozčuľuje sa chlapík, sliny mu prskajú okolo brady, podľa kalných očí sa zdá, že dnes už nejaký ten polliter vypil.

„Ja iba plním pokyny svojho šéfa. Keď chcete, sťažujte sa jemu,“ odpovedá rozrušená slečna.

„Predsa tu pracujete, takže ste za všetko zodpovedná,“ hromží ďalej chlapík.

„Prosím vás, nechajte ju. Povedali jej, že má zatvoriť, tak zatvorila,“ povie Paľo otravnému hosťovi.

„No... Ale nerozumiete? Ona mi nechce predať jedno poondiate pivo!“ hovorí chlapík Paľo vidí, ako predavačka s červenými očami odbieha kamsi dozadu, do útrob bufetu, namiesto nej sa k pultu vracia vystrihaný mládenec s modrým tetovaním, ktoré pripomína klbko zmijí. Paľo chvíľu premýšľa, či mládenec opilcovi jednu druzgne, alebo, či sa nebodaj omylom neujde aj jemu. Napokon, ani by to nebolo omylom, veď takisto pil, obťažoval predavačku a ešte je aj ženatý. Chlapec však len mlčky balí veci na pulte, tvári sa, akoby sa ho vec netýkala. Paľo chvíľu premýšľa, že si to s opilcom vybaví sám, ale potom usúdi, že by zbytočným škandálom predavačke ešte viac ublížil. Slečna s vlasmi ako agátový med sa vracia do stánku, oči má ešte vždy červené.

„Preboha, ona plače,“ dvíha chlapík s údivom husté šedivé obočie. „Nuž, ale, to som nechcel, vážne... Ja som sa jej asi nejako dotkol. Asi sa na mňa hnevá.“

„Asi sa na vás hnevá,“ odsekne Paľo.

„Pôjdem sa jej ospravedlniť,“ navrhuje chlapík.

„Prosím vás, nechajte to už tak,“ povie mu Paľo.

„Akože? Veď ja som to nechcel! Slečna! Slečna!“ chlapík sa opäť priliepa všetkými údmi ku konštrukcii stánku. „Slečna, môžem to nejako napraviť?“

„Už som vám povedal,“ hovorí Paľo takmer pošepky, ale veľmi nástojčivo.

„Počujete? Je to vysvetlené, vyriešené, je to už v poriadku.“

„Slečna, poďte, pozvem vás na pivo,“ pokračuje opilec.

„Je to moja priateľka, nechajte ju už, prosím vás, na pokoji,“ vyhŕkne Paľo, odkiaľsi z hĺbky podvedomia sa mu vynorila lož, ktorá by podľa jeho troma vodkami a pivami zocelenej logiky mala zapôsobiť, navyše by jej sám aspoň na okamih rád uveril. Z útrob stánku vychádza opäť mládenec s klbkom zmijí a berie svoju kolegyňu kamsi dozadu, Paľovi neunikne neha, s akou ju chytí okolo pliec.

„Tak... Pekný večer,“ povie Paľo smerom k slečne za pultom, ale už sa jej ani do očí nepozrie, uniká po prašnej ceste späť na zastávku, vietor mu fúka piesok do očí, na hlavu mu pomedzi stromy padajú prvé kvapky začínajúceho letného dažďa. Dobieha na zastávku, ale neskoro, autobus je preč, ďalší ide o hodinu, cíti zúfalstvo ešte aj z ubiehajúceho času. Kráča k neďalekej železničnej trati, najradšej by skočil pod vlak, ibaže žiadny nejde, skryje sa aspoň za bazové kríky a uľaví si, aby vydržal cestu. Cestu späť, za manželkou, s ktorou si nerozumie, za matkou, ktorá ho komanduje, do domácnosti, na ktorej zreteľne vidieť, že ju neopatruje starostlivá ruka gazdu, ale mľandravý hnát frustrovaného chudáka. Ako sa len nenávidí, Paľo Kriak-Tŕnistý! Spoza zákruty sa vynára autobus. Paľo si sadá dozadu, chvíľku čosi loví v ruksaku, potom vytiahne rožok čo mu mamička nabalila a lačne sa doň zahryzne.

0000010100063532021709090387268903882260

Márius Kopcsay
Láska

Muž je zaľúbený do ženy a príznaky lásky rozpozná celkom ľahko, i keď oneskorene a takmer vôbec. Stáva sa mu, že mu istá žena zaimponuje a predstavuje si, že s ňou prežíva intímne chvíle, ibaže tento raz zisťuje, že sa mu na nej páči čokoľvek, že by bol zaľúbený do každého jej pohybu, do jej drobných prstov (s priehľadným lakom na nechty - pozn. red.), do jej nôh, do jej chôdze, ktorou kráča cez prázdne parkovisko a potom ulicou pomedzi tehlové domy, nad ich strechami sa zasa zbiehajú čierne mračná, pretože pomedzie zimy a jari každú chvíľu vyburcuje oblaky plné snehu a vody, aby zatienili okamih, ktorý by mohol prepuknúť do bezbrehej oslavy života.

Popíšme konkrétny čin Muža, ktorému sa o láske iba snívalo v siahodlhých snoch, ktoré ho vyčerpávali viac ako reálny život. Muž po odchode Kamaráta odišiel zo svojho Ja. Išiel von so svojím psom a uvedomil si, že rozhranie medzi jarou a zimou sa nikam neposunulo, že stojí nad krajinou, nad mestom, že nad strechami sedia tmavé mraky, z ktorých občas vypadne dažďová kvapka. Cesty lemovali zvyšky snehu, ale trávniky boli mokré a zablatené, dokonca sa v parku za jeho domom rysovali stopy po pneumatikách, na neďalekej stavbe sa opäť začalo pracovať. Tetka, ktorá roky sadila kvety do svojej hriadky, pochopí, že žila zbytočne a jej dielo pochová tatrovka behom pár sekúnd. Rovnako rýchlo bude neskôr pochovaná aj tetka.

„Kvôli tomu sa podľa vás nemá stavať, aby nejaká babka neprišla o kvetinovú hriadku?“ spýtal sa ho inžinier Jurík, keď mu Muž rozhorčene líčil, ako stavebný ruch ničí okolie jeho domu. Poznali sa z krčmy, stretli sa náhodou, na ulici. Muž pochopil, že so svojimi argumentmi nemôže pochodiť, inžinier Jurík je totiž stavebný inžinier.

„Netvrdím, že sa nemá stavať,“ odpovedal Muž. „Aj keď tá pani tie kvety polievala tak poctivo, sotva už chodila...“

„Prosím vás...“ mávol rukou Jurík.

Vo chvíli, keď Muž vyšiel do nočného parku so svojím psom, bol už zaľúbený ako školák. Chrbát kamaráta, ktorého bol odprevadiť, zmizol v tme. Mesto bolo akési sivé, akoby si práve rozmyslelo, že už nechce patriť zime, že sa zvyšky snehu roztopia, ale že aj jar je ešte ďaleko a na hranici medzi týmito brehmi je iba blato, kníšuce sa konáre a osamelé roztratené kvapky dažďa dopadajúce na predné sklá áut. Miluje ženu, o ktorej nič nevie, ale dokáže sa potajme dívať, ako rovno kráča a jemne sa kolíše v bokoch, ibaže nie tak, ako slečny v gýčovitých literárnych dielach opisujúcich lásku, ale celkom inak. Nepodobá sa na žiadnu ženu, ktorú už videl, nepodobá sa ani na obraz ženy, ktorý nosí vo svojom nevedomí, nepovedal o nej ešte ani sebe, pretože toto priznanie by bolo priveľmi skľučujúce. Nič ho k nej neviaže, nič o nej nevie, a to čo vie, mu nehrá do karát, ale práve naopak, z karát von.

Raz, na sklonku nekonečného pracovného týždňa, sa zastavil u kamaráta Fera v robote. Zarozprávali sa, ponúkol sa, že ho odvezie domov. Na parkovisku stála Ferova kolegyňa v kabáte a Muž povedal, že odvezie aj ju, pretože by bol chrapúň, keby sa neponúkol.

„Bývam veľmi ďaleko,“ namietla Ferova kolegyňa. (V zahraničí? - pozn. red.)

„Autom sme tam za chvíľu a vy by ste museli cestovať celý večer,“ povedal džentlmensky Muž. Vedel, aké spoje kam idú, koľko trvá cesta, kde treba prestupovať a koľko sa čaká na prípoj. Vedel toho dosť. Sadli si do auta, zamierili do centra, rozprúdila sa akási debata, nevenoval jej pozornosť, venoval sa riadeniu, odrazu však začul, že kolegyňa povedala, koľko má rokov. Bol prekvapený. Ženy nerady prezrádzajú svoj vek. (Ale ak sú mladé, nerobí im to problém - pozn. red.)

„Pozrite sa na túto reklamu,“ povedal svojim spolujazdcom. Pozerali sa von, ale nemohli vedieť, ktorú reklamu má na mysli.

„Mám na mysli Viagru. Tá firma, ktorá ju vyrába, tu má reklamu,“ povedal, ale zasvietila zelená a musel rýchlo prejsť križovatku. Oľutoval narážku, z ktorej čnel lacný vtip, vraj Viagra, hahaha, ja to ešte nepotrebujem, ja ešte vládzem, všakže. Fera vysadil, ostal s kolegyňou sám.

„Kde ste predtým pracovali?“ spýtala sa ho. Dobre vedela, že teraz Muž začne rozprávať, na každé zamestnanie sa mu bude viazať spomienka, ktorú nebude vedieť opomenúť, vynechať, všetky krivdy, ktoré mu kde spôsobili, všetko to nepochopenie a nedocenenie, ktorého sa mu ušlo, rozpráva o sebe a nenapadne ho rozhovor skrútiť tak, aby smeroval tesnejšie k žene, do jej vnútra, do jej života, k nej domov, kam by o chvíľu rád vošiel, stúpal do schodov v jej vchode, prekročil jej prah, cítil vôňu jej domova a jej tela, zatarasil cestu jej opustenosti, ak ale nejaká existuje, pretože doma na ňu môže čakať iný superúspešný muž, alebo aj superneúspešný muž, ktorému tak či onak patrí.

Je krásna. Muž o tom ešte nevie, resp. ešte iba tuší, že ho tento fakt začína omračovať, nechá ženu vystúpiť na sídlisku do oranžova vysvieteného pouličnými lampami a nepozorne počúva, ako mu vysvetľuje, kadiaľ sa vymotá z tohto labyrintu, ktorý poznajú iba niektorí zasvätení a ešte jeden spisovateľ, ktorý na podobné sídlisko situoval istú poviedku, mimochodom jej hrdina unikal pred žiadostivou ženou, ale dnes to vonkoncom nie je ani len naopak, žena nemusí unikať, hravo zariadi všetko tak, aby ju nik nenaháňal, pretože na míle vycíti každého, kto takýto úmysel má, vie to skôr ako Muž, že je jeho potenciálnou korisťou. Možno ani nedokáže pochopiť, čo je na nej také úžasné, že Muž a aj iní muži sú ochotní... Čo vlastne? Je to skrátka fakt, je trofej, obeť, má reflexy lane spozorovanej v lesnom prieseku. O chvíľu jej niet, stráca sa v spleti betónových nároží, ktoré akýsi inžinier postavil tak, aby sa tu nedalo zaparkovať a diskrétne odprevadiť ženu, ktorú o pár dní začneme milovať.

Muž, riadič, bez problémov trafí von zo sídliska, cez okienko auta cíti jarný vzduch, jeho vôňa by vošla cez otvorené okno do bytu, v ktorom by bol Muž so ženou, obaja takí zrelí a skúsení, že ak by išlo o lásku, stačilo by len naznačiť, ibaže ako... Stačilo by naznačiť, že trochu sexu pozdvihne ich život, netreba si robiť žiadne bariéry, žiadne škrupule, žiadne klamstvo a ilúzie o tom, že telesná láska je iná kapitola, že je to čosi, čo môže byť a nemusí. Ľudia v ich veku sa milujú, ale aj trtkajú. Nevidia na tom nič zlé. Ale on so smelo zaradenou dvojkou kľučkuje medzi betónovými stenami a nekoná sa idyla v byte s otvoreným oknom plným vône spenenej rieky.

„Kto na vás čaká na dvanástom poschodí, pani?“

„Viete, že iba štyri prázdne steny?“

„Prázdno v duši zaplní iba láska.“

„To je práve to, čo vám môžem dať.“

A tak ďalej. Dobre, že sa žiadny dialóg nezačal, jednoducho buchli dvere a bol slobodný. Presne podľa jej inštrukcií a svojej intuície došiel na hlavnú cestu, skadiaľ už trafí, ale nechce ísť domov najkratšou trasou, púšťa si rádio ako v zlej romantickej poviedke, keď z reproduktorov duní hudba a šofér ledabolo jednou rukou pridržiava volant a ide dolu ulicóóuuu pomedzi svetlá neónoóóóv, z obrazu zostal prázdny ráaaam, som taký sáaaam. Riedky dážď mu necháva na okne roztrúsené kvapky, neoplatí sa zapnúť stierače, odďaľuje chvíľu, kedy zaparkuje pred vlastným domom. Je to ešte ďaleko. Ale jeho auto túto vzdialenosť prekonáva, blíži sa k cieľu neomylne. I keď pomaly.

Čo mal vlastne urobiť hneď na začiatku? Mal odhodiť dofajčenú cigaretu do kaluže pri kraji cesty. Nad mestom stále viseli oblaky, nevedno či plné snehu alebo vody. Keď bol školák, školáčisko, prežíval lásky, aké dnes majitelia jeho vtedajšieho veku nepoznajú, pretože majú za sebou všetky nedostupné sexuálne praktiky a všetky dostupné drogy.

Išiel vtedy bývajúc na sídlisku ku kamarátovi bývajúcemu na tom istom sídlisku. Povedali si o svojich láskach. Potom sa Muž, vtedy ešte Budúci Muž, vracal domov, do bytu, ktorý nenávidel. V jeho útrobách totiž pochopil, že už nič nevymyslí, že ak všetko vyrozprával kamarátovi, všetko sa skončilo a nič nezačína. Ani onania neuľaví jeho duši preplnenej láskou, koniec-koncov od citov k erotike vtedy ešte viedla strašne dlhá a navyše ešte nedostavaná diaľnica. Keď išiel ku Kamarátovi, a to je práve zvláštne, pravda, hejže, isteže, padal sneh. Čerstvý biely sneh skrášlil ulice sídliska, pretvoril ich na miesto vhodné na dôvernosti, na debatu o láske, na romantiku.

V byte, po návrate z návštevy u kamaráta, zažal si smutnú čiernu nočnú lampu, ktorá vydávala lúče prenikavej čiernej tmy a taká istá tma svietila vonku. Sneh sa topil a zosmutnel. Bol plný ťažko skrývanej vody, jar bola ešte ďaleko, ale aj zima vzdala svoj zápas o čoskoro sa končiacu existenciu. Žiadne ročné obdobie, žiadne počasie. Nebo sa zalesklo od žiary pouličných lámp, jeho sivá farba získala nádych oranžovosti, chuchvalce sa dotýkali hranatých betónových striech. Ľúbil kohosi, povedal to kamarátovi a teraz nemohol zaspať v izbe, v situácii, ktorá nič ale vôbec nič neriešila.

Tak to bolo pred rokmi. A aká podobná je dnešná noc.

„Má ku mne prísť kamarát. Sme spolužiaci, tak ako s Ferom, s vašim kolegom, pravidelne sa stretávame, sú to také rituály, na ktoré sa človek teší aj po rokoch.“ hovorí Muž Láske, ktorá nevie, že je Láskou, ani, že je láskou, hoci jej je to absolútne jasné. Muž hovorí čokoľvek, inak by musel povedať niečo trápne. Dnes už vie, že dychtí po možnosti dívať sa na ňu. V jeho živote sa odrazu zjavujú tisícky dôvodov, pre ktoré musí ísť za Ferom. Jeho pohľad vždy blúdi cez otvorené dvere na chodbu, k oknu, k nástenke, k žene. Zozadu vidí jej boky, ako sa nenápadne vlnia, keďže sú zakaždým ukryté vo vlnených šatoch. Jeho sen sa napĺňa, môže s ňou opäť hovoriť, prichádza do kancelárie za Ferom s akousi otázkou, v ruke drží papier, Muž sleduje ich rozhovor. Vidí, že žena má drobné prsty (s tým priesvitným lakom na nechty), také, aké by zľahka držal na prechádzke v parku alebo v kine, mysliac si, že si vynahrádzajú lásku, ktorá neprišla v osemnástich rokoch, teraz majú dohromady trochu viac (alebo aj menej, vek mladej ženy sa odčíta od veku staršieho muža), prišiel na to, už keď sedela na zadnom sedadle jeho auta, tak, aby jeho ruka nemohla blúdiť medzi jej kolenami. Boli by takí mladí a zaľúbení, že by ich nik nemohol spoznať, ich láska by sa udržala v absolútnej tajnosti ako čosi, z čoho by ich nik nepodozrieval.

Možno miluje Senzus alebo Mojsejovcov, je neznesiteľne poriadna a pedantná, bridí sa jej auto zanesené od blata turistických topánok. Ale odvtedy, keď ju viezol domov, rozležala sa mu v hlave obrovská láska ako plán do neexistujúcej budúcnosti. Je to jeho Láska. Dnes Fera a ani ju nemôže odviezť domov, čaká Kamaráta, stretávajú sa už roky. Kamarátovi však nič o svojej novej láske nepovie. Budú sa rozprávať o inom, o autách, o služobných cestách. Láska ho usadí za svoj pracovný stôl, čosi mu vysvetľuje, dá si mimovoľným pohybom dolu okuliare (dotkne sa ho, keď jej povie čosi žartovné), Muž sa zaľúbi do tohto pohybu. Vie, prečo to robí? Vie, že odhaľuje svoje oči, biele zuby, spomedzi ktorých kĺžu uponáhľané vety a on ani nevníma ich zmysel, iba jej hlas a ústa (vždy akoby trochu usmiate)... Jej šaty sa možno zmenia na ešte dráždivejší odev, len, čo sa oteplí, len, čo sa jar a zima definitívne dohodnú, kto z nich odíde, len čo prestane padať sneh a vzápätí sa topiť. Len, čo prestane spor o budúcnosť, alebo o budúcnosti? Pod šatami sa rysuje jej telo, nenávidí Ferovho kolegu, s ktorým žena stojí na chodbe, pretože ozrutný tučný kolega ruší jeho dojem, vnem, pozíciu z diaľky sledovaného tela, ktorého sa nikdy nedotkne. Ani dnes nie. Ani zajtra nie.

Môže si myslieť, že dnes by mu opreteky nevysvetľovala cestu von zo sídliska, že by mu ukázala miesto na parkovanie, že by spolu išli výťahom, míňali by neútulné poschodia jedno za druhým, prekročili by dvere prázdneho bytu, ktorý by odrazu zaplnili, otvorili by okná a jarná rieka by vplávala do vnútra, ktoré...

Ponáhľa sa však domov, Kamarátovi nepovie nič, sneh sa topí, kamarát odchádza, jeho chrbát sa stráca v tme, ktorá nie je tmou, pretože ju osvetľujú čierne chmáry nasiaknuté oranžovým svetlom lámp. Hádže ohorok do kaluže. Február, marec. Poberaj sa starec. Vracia sa pod svetlo čiernej nočnej lampy, takej domácej, až to bolí. Cíti, že jediným zmyslom jeho života sa stalo vyhľadávanie jej prítomnosti, rozprávanie sa s ňou (písanie mailov, esemesiek?) a čakanie na akýsi signál, ktorý neprichádza a ani nemôže prísť. Jednoducho nikdy neprišiel, Muž nikdy nebol prenasledovaný, obletovaný, nebol subjektom záujmu, ale iba objektom šíriacim do okolia svoje únavné emócie, obťažovateľom, chronickým doprevádzačom, stykačom a vnikačom do súkromia, prosebníkom a žalárnikom osobnej slobody milovaných žien, vecným a večným bremenom ich života. Iný napokon nie je ani jeho vzťah k manželke po pätnástich rokoch spolužitia, k manželke, ktorá spolu s dieťaťom spí vo vedľajšej izbe a netuší, o čom otecko, hlava rodiny, premýšľa. Ona vždy spí, on vždy premýšľa. Teraz premýšľa nad tým, ako znovu a znovu nadviazať kontakt s milovanou Ženou, v duchu sa s ňou rozpráva, jej tvár sa mu objavuje aj v spánku, aj vo chvíli, kedy sa zobudí. Na druhej strane si predstavuje, že ak by toto všetko jednoducho nemusel robiť (a vlastne ani nemusí), bol by v tej chvíli slobodný, dokonca by sa oslobodil aj od toho, čo si myslí a čo cíti, od samého seba.

Fajčí v okne ďalšiu cigaretu. Počuje spievať drozdy v tmavej tichej a vlhkej noci, ktorá nemá nijakú oblohu, nijaké hviezdy. Nijaké nebo. Spev čiernych drozdov sa zosilňuje, nie je zima ani jar, ani noc, ani deň, aká smutná je táto romantika, ako sa nehodí do mesta, medzi asfalt, hrdzavé plechy, blato a pokrútené rúry. (Tak ako to vlastne dopadne? Vezmú sa, či nie? Alebo bude aspoň nejaký sex? Domyslieť do konca!)

0000010100063532021709090387268903872695

Márius Kopcsay: Načo sú nám bimbongy?

Sedím na vŕzgajúcom gauči a snažím sa nepôsobiť naň a na biele podušky, ktorými je vystlaný, príliš veľkou tiažovou silou G. Vonku v korune topoľa spieva penica (Sylvia), ale neviem presne určiť, o aký druh ide. Penica jarabá sa v Petržalke pravdepodobne nevyskytuje, podobne ako penica čiernohlavá (i keď u tej je výskyt pravdepodobnejší vzhľadom na blízkosť lesa), a tak zrejme ide o penicu slávikovitú (ale tá má bohatší hlasový prejav) popolavú, alebo najpravdepodobnejšie o penicu obyčajnú. Obývačka, v ktorej sedím, je na prízemí a pod otvoreným oknom počuť každé klopkanie opätkov, každý rozhovor, napomínanie detí a najmä hrkotanie umelohmotných áut a traktorov, s ktorými sa napomínané deti hrajú. Je piatok popoludní.

“To ovocie sa dováža z Afriky,” hovorí jedno dieťa s umelohmotnou tatrovkou na špagáte. “Potom ho niekto dospelý rozbije.”

Mladíci v parku čítajú Zmenu. Čo robí Havlová s peniazmi, ktoré jej posielame na dobročinné účely? Prečo Dienstbier nakláňa tú hlavu? Pretože je dementný a pije! Havel je tiež alkoholik a tancuje holý na stole! John Hvasta je Žid a preto je lakomý! Fedor Gál ušiel do Londýna a odtiaľ riadi slobodomurárske sprisahanie proti Slovákom! Mečiar je dávno zlikvidovaný a na verejnosti vystupuje jeho dvojník. Čarnogurskí nie sú bratia, ale sestry!

V kuchyni umýva Moja žena riady. Ešte nie sme spolu oddaní, ale inak sme si oddaní. Hrnce v policiach sú uložené vo vzorných radoch. Stoja vyleštené, akoby ich nikto nikdy nepoužíval, pretože sa po každom použití umyjú, vypláchnu, vysušia, vyleštia a len jemne vyutierajú bielou utierkou, ktorá nepúšťa chlpy. Chlp na hrnci je rovnako veľkým nešťastím ako diera v obruse, odtlačok prsta na skle, vlas v umývadle, nakrivo zavesený kabát a podobne. Moja žena sa búri proti tejto hierarchii, ktorú presadzuje Jej matka, ale popri tejto vzbure precízne leští hrnce, stavia ich do radu, utiera prach a napráva kabáty. Všetko je tak, ako má byť. Keď sú hrnce zoradené, vyzerajú ako vojaci, len im rozdať zbrane. Nepochybne by ich bez meškania nabili a začali bitvu proti ľuďom, ak už ju nezačali a ak ju – aspoň na pôde tohto bytu – nevyhrali.

Jej matka leží v spálni na posteli a nemôže vstať. Odkedy si kúpila prístroj na meranie tlaku, tlak jej kolíše každých desať minút. Namerané hodnoty stoja v husto popísaných stĺpcoch na stránkach stolového kalendára (6 údajov za hodinu, t. j. 144 údajov za deň). Čím viac Jej matka odmieta lekárske ošetrenie, tým viac lekárov navštevuje. Stav sa jej zhoršuje najmä pred kontrolou, keď sa chýli ku koncu siahodlhé obdobie práceneschopnosti, a tiež v chvíľach osamelosti, keď treba Moju ženu privolať domov dostatočne závažnými okolnosťami.

Bojím sa do tej izby čo i len pozrieť, aby môj pohľad úbohú paniu nezniesol zo sveta. Rovnaký účinok by malo na jej zdravie a život ukončenie práceneschopnosti či odmietnutie Mojej ženy konať si povinnosť. Povinnosťou Mojej ženy je každé ráno vstať, nastaviť pohár na zaváraniny, do ktorého sa Jej matka vymočí, odmerať objem vymočeného moču a porovnať ho s objemom vypitej tekutiny. Pripraviť matke raňajky, odísť do roboty, i keď by bolo lepšie, keby ani ona nepracovala, tak ako teraz Jej matka. Po práci sa ponáhľať domov, nastaviť pohár na moč, podať obed, precízne poumývať hrnce, vysušiť, vyleštiť, zoradiť, rozdať zbrane, nabiť, spustiť paľbu, povysávať a potom celý večer sedieť s nastraženými ušami pre prípad, že by si Jej matka vzdychla na znak ďalšieho zakolísania tlaku.

Ešte dobre, že sa teraz s Mojou ženou sexuálne nestýkame, pretože by to za takýchto okolností aj tak nebolo možné. Vonku vonia pokosená tráva a aspoň trochu kompenzuje zmes liekov, saponátov, pohárov na moč a dezinfekčných prostriedkov. Petržalský byt nasiaknutý patogénnymi zónami pripomína lekársku ordináciu, operačnú sálu a nemocnicu dohromady. Moja žena tu vyrastala, kým ja som vyrastal v našom byte, pripomínajúcom chliev, v ktorom sa pod tiažou depresívnej atmosféry rozpadáva a rozkladá aj slama.

“Zavolaj mi,” kričí dievča na ulici inému, menšiemu dievčaťu.

“A o čom?” pýta sa menšie dievča.

“Čo robíš a tak.”

“A aké máš číslo?”

“899 941.”

“A o čom budeme hovoriť?”

“Uvidíš.”

Keďže nemám čo robiť, chcem písať politický komentár.

Kritika na adresu dnešnej politickej moci v Česko–Slovensku sa často opiera o krívajúci argument o tom, že... Zle, ešte raz.

Ak by sa myšlienka, že dnešná politická moc nerešpektuje mienku radového občana, a ten nemôže zasiahnuť do jej rozhodovania, zakladala aspoň trochu na pravde, potom by ju bolo možné aplikovať v rovine česko–slovenských vzťahov.

Slovenské príslovie “politika je len panské huncútstvo” vyjadruje postavenie človeka bez možnosti ovplyvniť...

Po niekoľkých pokusoch sa vzdávam.

“Má dnes tato článok?” škrieka Jej matka z postele a Moja žena volá “áno, áno” a už k nej beží s otvorenými novinami. S novinami, v ktorých pracuje Moja žena aj Jej otec, ktorý je inak s Jej matkou už dávno rozvedený.

Všetko sa začalo pred piatimi dňami, v pondelok. Moja žena ma vytiahla z domu, hoci som mal v úmysle oddychovať. Upodozrieval som ju, že mi chce ukázať otcov článok v novinách, tak som ich vyhodil do koša. Vybrala ich a poskladala naspäť do tašky. Potom som chcel, aby si formálne odbavila návštevu U nich, teda u Jej chorej matky – bývali sme ešte U nás, čiže v byte Mojej matky a Jej syna, teda mňa. Bývali sme tam už tri mesiace, odkedy sme sa s Mojou ženou rozhodli, že po dvojročnej známosti by sme mohli spolu nielen chodiť, ale aj normálne žiť. Chceli sme byť stále spolu, a napokon sme už boli aj dospelí, teda najmä Moja žena, ktorá už pracovala a zarábala 2200 korún. Prichýlila nás Moja matka, pretože Jej matka pre vec nemala pochopenie (mňa by v byte nezniesla, ale ani odchod dcéry jej nebol po chuti).

Moja matka aspoň neškrieka a nemeria si každých desať minút tlak, ale zato ma každých desať minút volá, aby som sa išiel pozrieť na televíziu, pretože je tam Klaus, Havel, Dlouhý, J. Čarnogurský, I. Čarnogurský, Mikloško, Markuš, Mečiar, Dienstbier, Móric, Prokeš, Brňák, Čech, Langoš, Pithart atď... Zatiaľ neexistuje miesto, ktoré by sa volalo U nás a znamenalo by to u Mojej ženy a u mňa.

“Vy máte u vás taký neporiadok,” hovorí U nás Moja žena, keď umýva a utiera riady podobne precízne ako U nich, hoci U nás ich stačí opláchnuť a jebnúť na policu. “Vy tu odkladáte tie kelímky a nedá sa tu pohnúť.”

Lenže tie kelímky tam odkladá Moja matka. Sú to kelímky od smotán a jogurtov, ktoré by sa ešte na niečo mohli hodiť (napríklad na smeti), a tak sa ich v kuchyni hromadia celé kopy a v každom sa aspoň na dne usmieva zopár rozkladajúcich sa odpadkov.

“Prečo nevynesieš smeti?”

“Kedy budeš mať skúšku?”

“Kedy sa budeš učiť?”

“Všetko pred sebou bágruješ.”

“Aspoň tú trávu keby si mi pozvážal na záhrade, ja už na všetko sama nestačím.”

Hovorí mi Moja matka vo chvíli, keď sa chystám učiť na skúšku a nahlas ľutujem, že nemôžem ísť radšej na záhradu zvážať trávu.

“Radšej by som celé dni zvážal trávu,” chcem povedať, ale skôr než to vyslovím, predbehne ma Moja matka so svojimi lamentáciami. Moja žena to už nemôže počúvať, a tak sa utiahne do našej izby. Moja matka pozerá správy, druhé počúva v rádiu, pritom číta noviny a okrem nich knižku o letcoch na západnom fronte. Usilujem sa aspoň formálne dokončiť rozhovor a zastrieť fakt, že Moja žena odišla. Tvárim sa, že ostala, že sme tam obaja a že obaja vysvetľujeme Mojej matke že nič nebágrujeme, ale že:

– nemáme peniaze,

– nemáme čas,

– Moja žena musí pracovať, aby si uživila muža,

– muž musí pracovať, aspoň by chcel, ale musí aj študovať. Mohol by písať komentáre, ale:

– nevie to,

– ak by to aj vedel, stále pri tom musí myslieť na svojho svokra, ktorý píše, akoby bičom plieskal,

– ak sa mu aj podarí napísať článok, neuverejnia ho,

– ak ho aj uverejnia, nevyplatia zaň honorár,

– muž presedel celú jar nad rozpísanými komentármi a teraz musí absolvovať celý semester v priebehu týždňa,

– zbytok času sa premrhá na pranie,

– na nákup jedla, ktoré sa potom pripraví, uvarí, zje, vyserie, a opäť sa nakupuje, uvarí a zje, a to všetko stojí peniaze a čas,

– a to nehovoriac o iných ambíciách (kultúra, umenie, politika),

– čo sa týka športu, nechodil som celý rok na telocvik (Xaverov – Aero Odolena Voda 0 : 0),

– nehovoriac ešte o záhrade.

Prírodu už poznám iba zdiaľky. Našťastie jej záblesky preniknú aj do mesta (lastovičky, vrabce, stromy). Vyjde najavo, že Moja žena sa nezúčastňuje diskusie, a tak sa jej idem opýtať:

“Čo ti je?”

“Ale nič,” povie žena a zaspí.

Ráno lamentuje, že nenapísala článok. Ani ja som nenapísal článok, a som tu. Vstávame a nevieme, čo nás čaká. Každopádne po návšteve školy, v ktorej nikoho kompetentného nezastihnem, knižnice, v ktorej nemajú potrebné knihy, hraní, ktoré ma neuspokojí, onanovaní, ktoré ma vyčerpá a po troch pokusoch napísať komentár začínam vyvolávať Mojej žene do práce, kedy už skončí, aby sme začali nový život. Kým som doma, najem sa (zadarmo) nejakého domáceho jedla (kúsok zamrznutej slaniny, gumový chlieb, vlažná voda, slabá káva).

Recept na obed v pracovný deň U nás.

Z mrazničky od ľadu zo všetkých síl odlepíme žltý papier, v ktorého útrobách sa skrýva malý zvyšok na kosť zamrznutej slaninky. Potom tupým nožom odrežeme kúsok gumového chleba, ktorý sme vybalili z ôsmich handier, pričom sme dbali, aby sme všetky omrvinky vytriasli na zem. Necháme odtiecť studenú vodu, potom vyberieme spomedzi mastných a ochytaných pohárov jeden, ktorý najviac vyhovuje. Odtečenú vodu opäť prepneme na teplú a pohár opláchneme od mastnoty. Teplú vodu zastavíme a až teraz naplníme pohár zle odtečenou vlažnou vodou. Prikročíme ku tvorbe kávy. Čerstvo zomletú kávu porozsýpame na obrus, zvyšok si pripravíme do šálky. Zapálime oheň na plynovom sporáku, ale ešte než sa rozhorí, zlomíme desať nehorľavých zápaliek, najradšej zo škatuľky KDH – 17 s heslom Kto je Slovák, volí KDH. Vyberieme nádobu s najväčším obsahom vodného kameňa a necháme v nej zovrieť vodu. Kávu v šálke zalievame po okraj, aby trochu ostalo aj v podšálke. Kávou kvapkajúcou zo dna šálky tak pokvapkáme svoje šaty aj koberec bez väčšej námahy. Dobrú chuť a jednať ako chlap!

Idem do redakcie za Mojou ženou. Sekretárka, ktorá nevie písať na stroji a bojí sa, že ju vyhodia a že sa to bude musieť naučiť, číta básničku o VPN (Mikloško – teploško a pod.). Strašne sa smeje, je opitá. Žena má ešte robotu a vyrušujú ju Vikina, Mimina, Janina, Mikina, Anina, Betina, Hanina, Cicina, Lacina. Idem pre ňu. Nedbám, že ma na vrátnici zastrelí vrátnik. Chcem prežiť niečo zaujímavé, ale pred Mojou ženou o tom nehovorím.

Mojimi najväčšími nepriateľmi sú: zmrznuté slaninky, gumové chleby, omrvinky, mlynčeky na kávu, kelímky od smotany, a tiež autobusy, čo nechodia, magnetofóny, čo sa kazia, články, čo sa nechcú dať napísať, vzorce, čo sa nechcú dať naučiť a peniaze, čo sa nechcú dať vyplatiť. Najväčšími nepriateľmi Jej matky sú hrnce, čo nechcú stáť v rade, televízory, čo majú obraz nakrivo, tlak, čo kolíše každých desať minút, omrvinky na koberci a všetci ľudia, ktorí tie omrvinky trúsia, ktorí produkujú špinu, hlinu a prach, všetci, ktorí slobodne štia, serú a nemajú ani poňatia, čo je to močiť do pohára a merať objem vymočeného moču. Medzi nami je teda zásadný rozdiel.

Napokon sa začalo rande s Mojou ženou – teraz už spolu musíme nielen chodiť, ale aj žiť, máme nabitý program. Žena mi rozpráva o práci. Vikina, Mimina, Janina, Hanina. Odporné, srandovné, povedali hento, tamto, sprostejšie, než sa zdá, ale nie až také sprosté, ako sa zdá. Tato píše, len tak bičom plieska. Dávam najavo svoju nevôľu, nie som schopný ani objednať kávu v kaviarni. Žena neľutuje svoje počínanie, čo ma ešte viac dráždi. Prší, nemáme kam ísť. Nemáme peniaze, nemáme čas. Ideme formálne navštíviť Jej chorú matku. Ospravedlňujem sa žene za svoje konanie, pretože som zjedol rohlík a pagáč s kúskom štrku a omrvinky mám zapletené v brade a na golieri. Iba vtedy chutí pečivo! Jej matka leží, ani sa nehne. Prihoršilo sa jej pred pár dňami, keď mala ísť na kontrolu. Večer predtým sa jej tlakomer vymkol z ruky a ona od strachu zavolala sanitku. Vyčítala potom Mojej žene, že tam nebola, keď bolo treba, ba ani o ničom nevedela, pretože žije U nás a nedá si ani námahu zatelefonovať jej po každom meraní tlaku. Bola by to stále len jedna stratená minúta oproti zvyšným deviatim, ktoré predsa môže voľne využiť. Cez víkend bol pri nej jej priateľ, doktor. Lekár.

“Hovorím ti,” škrieka Jej matka. “Zrazu mám tlak dvesto. A ten pocit, že človek je tu sám, že nevie, čo má robiť...”

“Má zobrať Digoxín a čakať. Behom dvoch hodín to klesne.”

“Ale nekleslo!”

“A vzala si Digoxín?”

“Nevzala.”

“Tak potom nemohlo klesnúť. Nabudúce ho vezmi.”

“Minule som ho vzala, a nekleslo.”

“Kedy?”

“No minule predsa,” škrieka ešte viac. “Nekleslo!”

“A mala si vysoký tlak, keď si vzala?”

“Nie.”

“Tak potom nemohlo klesnúť.”

“Ale vymočila som tri deci moču.”

“Moču?”

“Áno, veď ti hovorím, že moču.”

“Tak to si z toho mala. To aj ja by som mal po takom močení. Musíš dobre merať, čo vymočíš. Najlepšie je vypiť toľko, čo vymočíš a vymočiť toľko, koľko vypiješ.”

“Ako naschvál sa mi to stalo pred kontrolou. Čo teraz? Ja len mám strach, že ma ešte nechajú doma. A pritom mám toľko roboty.”

Pred osudným pondelkom sme podobné príhody Jej matky nebrali vážne – nemali sme čas. Ja som mal mať koncert a učil som sa tiež na skúšky. Večer, popri učení (resp. namiesto učenia), keď žena zaspala, tajne som sa prehrabával v cestovných poriadkoch a v mapách. Ešte stále som nikde nebol, hoci na Veľkú Javorinu sa dá urobiť pekný výlet, len si treba privstať a stihnúť vlak o 4, 18 do Kútov, tam prestúpiť na vlak do Veselí nad Moravou a odtiaľ ešte pár staníc do Vrboviec. Z Vrboviec je po modrej a červenej na hrebeň Bielych Karpát iba kúsok a z opačnej strany, z Moravského Lieskového, ide večer autobus do Nového Mesta nad Váhom a odtiaľ osobný vlak do Bratislavy, t. j. predpokladaný návrat o 24,00 hod. Lenže cestovné pre dve osoby stojí 176 korún a má ešte zdražieť. Pekná túra sa dá urobiť z Hlohovca do Piešťan po hrebeňovke smerujúcej na Považský Inovec. Ale aj tu je cestovné drahé, resp. naň nemáme peniaze. Chcel by som sa pozrieť aj na Biely Kameň, na Zabité, do Bielych hôr, na Plavecký hrad, na Dobrú Vodu, na Poľanu, do Vernára, do Telgártu, na Kráľovu hoľu, na Žakýlske pleso... Tých miest je viac než všetkých dní dovolenky, ktoré nás so ženou čakajú a cestovné predstavuje vyššiu sumu, než počas produktívneho veku zarobíme. Ráno zaspím na skúšku a prídem neskoro (po pol roku) do školy.

Chcel som minule zarábať písaním erotických poviedok, ale vyschlo mi pero. Ešteže mi zostal ten humor.

“A čo to ty hráš?” poskakuje pri mne Menežér, ktorého som práve stretol pred hotelom Fórum.

“Ťažko povedať,” rozmýšľal som, ako sa pochváliť. “Dačo na synťáku alebo tak.”

“Depeš?”

“Ten sa mi páči, ale oni robia všetko cez počítače, sekvencery, ja na to nemám techniku – nemôžem nič programovať. Je to trochu alternatíva, ale robil by som aj dobrú komerciu, keby som na to mal podmienky. Mám napísaných plno vecí.”

Menežér sa na mňa pozerá, ako keby som mu povedal, že doma skáčem o žrdi 10 metrov. Potom povie:

“Rozbieham 20 nových akcií. Dal som na reklamu 500 000.”

“To sa ti vráti,” hovorím znalecky, aj keď neviem, o aké akcie ide.

“Ľudia sú dnes hrozne nespoľahliví a nezodpovední. Nevedia, čo je profesionalita,” frfle Menežér.

“Vybavil si mi to štúdio, čo si spomínal?” pýtam sa ho strácajúc trpezlivosť.

“Poď do Fórumu na kávu, porozprávame sa,” zahovára.

“Nemám pri sebe prachy,” klamem – nemám ich vôbec.

“Ale! Ani nejakú stovku?” čuduje sa. “Načo ti je štúdio?”

“Chcel som pred koncertom nahrať aspoň dve nové veci a dostať ich do rádia ako reklamu. Aby mi prišli ľudia. Ak nenaplním sálu, vykopnú ma.”

“Moje akcie vypredávajú športové haly,” hovorí Menežér a ja zatajujem, že moja sála má tridsať miest.

“Ty na dačo hráš, nie? Robíš dačo do muziky, nie?” hovorí Menežér a ja sa chystám na odchod.

“Keby si niečo potreboval, ozvi sa,” volá za mnou priateľsky. “Najlepšie by bolo, keby si vystupoval ako právnická osoba, lebo ako s fyzickou osobou sa s tebou nebude nikto baviť. Dajte s kamošmi dokopy nejaké peniaze a zaregistrujte sa ako firma, najlepšie eseróčka, na tú vám stačí stotisíc.”

Koncert som mal v sále s tridsiatimi kreslami. Šéfka klubu usporadúvala súťaž detí Rozihraná Petržalka. Stála s mikrofónom v ruke pri veľkom okne a dívala sa spoza zaprášeného skla na neďaleké ihrisko, na ktorom ostýchavo postávali dve deti v doprovode unudených rodičov. Bodré komentovanie šéfky klubu sa cez reproduktory rozliehalo po celom sídlisku:

“Voláme vás, deti, poďte, zaskáčte si škôlku, zajazdite si slalom na trojkolke, a tí najlepší z vás získajú prvú cenu – cukrííííkýýýýý!” Zakryla si dlaňou mikrofón a vzdychla: “Ja už neviem, čo im mám povéédáááť...”

Pred pár dňami bola manifestovať za Mečiara, a tak mala zachrípnuté hrdlo a dlane mala krvavé od vylamovania dverí Slovenskej národnej rady. Také dlane by mal mať každý Slovák.

“Sála je pripravená aj s aparatúrou,” povedala. “S tou menšou, lebo ako vidíte, veľkú potrebujem. A kde máte ľudí? Prídu na tú vašu hudbu? Čo je to vlastne za hudba, tá vaša hudba?”

V sále bol zapojený rozhlas po drôte, z ktorého vychádzal hrubý drôt s rozstrapkanou koncovkou, ktorú som si mal zastrčiť do nástroja a spustiť rezkú muziku. Kým som si otočným gombíkom nastavoval aparát (Sklo spieva bez aparatúry, a aké je dobré, celý ten rámus je zbytočný), skúšala v rohu akustická kapela Smiech cez slzy či vlastne Slzy cez smiech (názov podľa ich členov predznamenáva umelecký cieľ skupiny poukazovať na vážne veci humorným spôsobom):

“Kým vánok dušou ševelí, zdám sa ti byť nesmelý,

ale ja som celkom iný, málo slov a veľké činy,”

alebo:

“Plejbek, to je paráda, rozkvitnutá záhrada,

bez neho sa neozvem, peniaze nedostanem,

lalalalááá.”

Na koncert prišli samí známi ľudia (moji známi ľudia), ktorí sa o ňom dozvedeli alebo som ich osobne pozval. Páčil sa im, aj keď som ho odohral čo najrýchlejšie, aby som ho mal z krku a ostal mi čas na učenie, zvážanie trávy a listovanie v cestovných poriadkoch. Keďže sála bola zaplnená, nevykopli ma, ja som však o ďalšiu spoluprácu s klubom nejavil záujem.

“Nemá to zmysel,” povedal som priateľom a rozprávam im to dodnes. “Nemá zmysel robiť niečo takto na kolene, amatérsky. Pustím sa do toho, až keď budem mať profesionálne podmienky.”

Je to jeden z mála sľubov, ktoré sa mi darí dodržiavať.

Vydarený koncert sme oslavovali u Nekonvenčného priateľa, ktorý sa opil, prepadol depresii a púšťal si do jednej v noci na plné gule svoje obľúbené sentimentálne pesničky od Hany Hegerovej. Pesničky striedal po dvadsiatich sekundách za hlasného škrkania gramofónovou ihlou, platne a obaly sa váľali po celej izbe – túžba ubližovať platniam a cédéčkam sprevádzala každú jeho opicu.

“Ísť do Južnej Ameriky, hľadať tam rastliny na drogy, fajčiť trávu, obzerať sa za každou riťou ako Ginsberg, byť špinavý a smrdieť ako on, keď usporiadali večierok na jeho počesť a on tam prišiel inkognito, ako smradľavý špinavý tulák, a keď ho chceli vyhodiť, prišli na to, že je to on, On, ON, OOON! “ rozplýval sa Nekonvenčný priateľ.

Rozhodol som sa s Mojou ženou ísť autom domov, aj keď som si vypil. Povedal som si, že policajtom prejdem cez rozum a budem sa tváriť, že cúvam. Docúval som bočnými uličkami až domov, na Štrkovec.

Matka mi ráno, skôr než odišla do záhrady, nechala na stole odkaz, že je jej smutno, že mladí ľudia okolo nej len hýria a ona musí zvážať trávu, vynášať smeti a že či sa za mňa nemá aj učiť, lebo sa to so mnou zle skončí.

“Ale veď ja sa učím!” vrieskam na ňu potom hystericky, skrývajúc sa za mapy a cestovné poriadky porozkladané na učebniciach. Trieskam o zem šálkami, lebo týmto spôsobom možno reagovať bez vlastnej zodpovednosti.

“Veď ja musím zarábať peniaze!” oháňam sa nedokončenými, nezačatými, neuverejnenými a nezaplatenými článkami.

“Veď ja mám ženu!” lomcujem spiacou Mojou ženou, zabalenou v novinách s tatovými článkami.

“Veď ja mám tú záhradu rád!” vrieskam s nenávistnou penou okolo úst.

Naposledy som dokonca hulákal:

“Jebem na takýto skurvený život! Ty za všetko môžeš!”

“Ale veď ja toho nechcem veľa,” rumádzgala zdesená Moja matka.

“Všetko je v piči! Nemám ani halier!”

“Veď ja som len tú trávu...”

“Ešte aj tá bosorka nás vydiera svojimi chorobami!”

“Ale len tú trávu odviezť...”

“Keby som mohol, tak na tej záhrade aj spím! Už ma to nebaví takýto pojebaný život!!!”

“ ...trávu odviezť...”

“Nemám ešte ani jednu skúšku!”

“Tak dobre, nemusíš mi voziť tú trávu, len už prosím ťa prestaň, a uč sa.”

Takto chlapsky som si vymohol, že nemusím odviezť trávu, mám dva dni pokoj od moralizujúcich odkazov a matka mi požičala 500 korún.

Všetko sa začalo v ten osudný pondelok, keď sme prvýkrát spali U nich. (Teda hlavne ja, veď Moja žena tam kedysi spávala denne, takpovediac.) Išiel som pre Moju ženu do redakcie, pohádali sme sa a pomerili, a to viackrát, a išli sme si na moje naliehanie formálne odbaviť návštevu u Jej matky, ktorá bola ako vždy vážne chorá. Ležala nehybne pod perinami a len digitálny tlakomer prezrádzal aké–také známky života. Ako naschvál večer pred kontrolou sa tlak vymkol z prístroja. Moču v pohári na močenie nepribúdalo, skôr naopak. Hodinky tikali do ticha, temne rozozvučievajúceho steny patogénneho bytu. Hrnce stoja v rade, zbrane nabité, Jej matka sa v perinách trasie bez liekov, s liekmi, bez tlaku, s tlakom, Moja žena nemôže ani pomýšľať na odchod – tentokrát z toho nevyviazneme tak ľahko. Prišlo mi jej ľúto, povedal som jej:

“Aj keby som tu mal sedieť do rána, neodídem.”

Sadli sme si teda do obývačky a za tikania hodín, pod muškami hrncovej armády, pod dohľadom pohára na močenie a trasúcej sa Jej matky sme s Mojou ženou zaspali. Zobudili sme sa o jednej v noci celí dolámaní.

“Hádam by si mohol ísť domov, vyspať sa,” povedala Moja žena. “Ja tu musím ostať, veď sa zajtra stretneme.”

Už som začal hľadať kľúče od voza (Trabant), keď sa spod perín z izby Jej matky ozvalo:

“Čo si neustelete vzadu?”

Tak sme si ustlali vzadu a ako sme si ustlali, tak ležíme dodnes. Sme si s Mojou ženou oddaní, i keď nie sme oddaní a sexuálne spolu nežijeme. Nemáme ani halier na dovolenku, nieto ešte na svatbu. Nemáme vstupný kapitál na privatizovanie ani na podnikanie a v článkoch (Moja žena v dokončených, ja v nedokončených) obhajujeme radikálnu ekonomickú reformu. Jej matka sa na druhý deň ráno – ako po každom záchvate – vychystá na kontrolu. Prejavujem ochotu odviezť ju vozom.

“Je to stále horšie,” škrieka, keď ju sťahujem bezpečnostným pásom, čo mi stačia sily. “Neviem, ako to sama v tom byte vydržím.”

Tým je naše domáce väzenie predĺžené na neurčito. Prečo rovno nepovie, ako dlho mieni byť PN a ako dlho bude svoju dcéru pripútavať doma? Do dôchodku alebo až do smrti (našej)? Možno 10 rokov, možno 30 – o 30 rokov sa s Mojou ženou môžeme zobrať a pomilovať, aspoň si dovtedy našetríme na svadobnú cestu na Veľkú Javorinu vlakom o 4,18.

Mlčky veziem Jej matku vozom a keď vystúpi, zazriem v spätnom zrkadle, že sa bezvládne opiera o bakelitovú kapotu. Na hypochondrov treba byť tvrdý, vravím si a dupnem na plyn. Jej matka letí k asfaltu a ja ľutujem, že som nezaradil spiatočku – tentokrát som mohol cúvaním prejsť cez rozum nielen policajtom, ale aj svokre. Jej matka sa doplazila k lekárovi a odmietla ísť ležať do nemocnice. Veď tam by sa o ňu nemohla starať Jej dcéra, teda Moja žena. Takto jej môže hocikedy zazlievať, že jej ráno nepripravila raňajky, veď predseda vlády by bol počkal aj so svojou tlačovkou.

Ja sa, žiaľ, ponáhľam do školy, lebo je piatok, posledný deň môjho zhusteného semestra. Prvé štyri dni tohto týždňa som nič nevybavil, preto mi ostal celý semester práve na tento piatok. Z mastných vlasov mi padajú lupiny na čierne sako, je mi teplo, takže mám mokrú košeľu, ale aj slipy od kvapkajúceho čuráka. Mám deravé topánky aj ponožky, slipy mi visia na kolenách (nie je v nich guma) a gate mám zarezané v riti. Takto naladený vchádzam medzi ľudí. V autobuse sa rozprávajú akési učnice:

“To mój foter, ked nemá teplú polévku, ten by nás s mamú aj zabil.”

“Šak mój foter též, matka mu už chystá, len aby jedél.”

“Aj mój foter, raz matku aj zabil, ked nemal na stole teplú polévku.”

“Mój foter, ked sa natáhne, zabije ma. Ale ja mu dám polévku.”

Laboratórium je pusté. Dotýkam sa káblov a stojanov, čítam si návod na cvičenia. Stojanček uchopíme a tyčinkou nanesieme vzorku na lesklú plôšku hranolčeka. Hranolček a závažíčko pridáme ku kyvetke, aby sa ich hmotnosti sčítali. Zapojíme žiarovčičku a na koniec súpravy postavíme tienítko. Sledujeme odchýlku od pôvodnej hodnoty – prečo sa nám zdá byť potme čierna? Nejde ani tak o to vzdelaníčko, ako o ten papierik zo školičky.

Za oknom na rímse sa prechádzajú penice, asi majú nablízku hniezdo. Vždy som chcel študovať ornitológiu, a teraz ju pod zámienkou štúdia fyziky naozaj študujem. Približujem sa k oknu a sledujem všetko, čo vtáci robia – nevidia ma, laboratórium som kvôli pokusom zatemnil. Každú chvíľu má prísť docentka Baštrngová, ktorá familiárne hovorieva:

“Žáci potrebujú ty praktické veci, ty žárovky, dráty, poistky a také veci ze života. Ako pokusy v tejto knižke – zábavné aj poučné, no ne? No načo sú všelijaké ty, o vzniku toho vesmíru, všelijaké ty bim–bongy?”

Vchádza docentka Baštrngová a ja zamávam rukami na otáčavej stoličke, uchopím rukami dva vodiče a cievku, zapojím obvod, kyvetku s hranolčekom postavím britom na vryp a odletím spolu s penicami do teplých krajín.

Je piatok popoludní, moč špliecha, Moja žena prihrieva akési diétne jedlo, Jej matka sa trasie – bez liekov, s liekmi, bez tlaku, s tlakom. Aj nám sa žije stále rovnako – U nich či U nás, s peniazmi či bez peňazí, s prácou či bez práce, s dlhmi či bez dlhov, všetko sú len bezvýznamné odchýlky od konštantnej reality pozorovateľnej aj bez tienítka, hranolčeka a kyvetky.

Rozpadlo sa Česko–Slovensko aj Sovietsky zväz, vyhostili nás z Európskej únie a nechcú nás ani v Spoločenstve nezávislých štátov. Čakáme, kedy sa nám Maďari ospravedlnia za 1000 rokov útlaku a zvyšné štáty a národy za všetko ostatné. Hynú lesy, tie, čo ostali slúžia ako tankové strelnice (dnes je streda, strieľať treba), mení sa celosvetová klíma aj ľudia sú zlí. Napĺňa sa teória docentky Fleischhackerovej, podľa ktorej sa blíži kataklizma spojená s príchodom Ježiša Krista.

“Už je to tu,” tvrdí mi docentka Fleischhackerová pri výťahovej šachte. “Na Západe vraj žije človek, ktorý o sebe tvrdí, že je Ježiš Kristus. Už je to tu!”

Idem sa práve pozrieť von, či neprší, keď už kvapká, ale nohy sa mi trasú viac než hlas, koža mi ovísa a padá z kostnatého tela, plešatá hlava s vráskavou tvárou sa kýve ako zvädnutý melón. Čože sa mi to stalo? Darmo je, čas, ten čas letí dopredu a pri mojej nehybnosti preletel, ako keď tato v článku bičom pleskne. Prečo nie, ak môže existovať sloh bez jadra, teda iba s úvodom a záverom, môže existovať aj život pozostávajúci z nemohúcneho detstva a ešte nemohúcnejšej staroby, bez produktívneho veku. Život ako hurka, na prasknutie naplnený nakupovaním, varením, jedením, praním, sraním a čakaním, kedy sa k slovu dostanú ušľachtilejšie záujmy (umelecká tvorba, vytváranie hodnôt pre spoločnosť a tak ďalej a tak podobne). Určite sa to podarí – inokedy, inde a niekomu inému. A to práve deň pred kontrolou!

Vychádzam na ulicu, deti ma prosia:

“Dedko, rozbi nám to ovocie, čo sa vozí z Afriky.”

Nemôžem, nie som ešte dospelý.