Márius Kopcsay: Načo sú nám bimbongy?


Sedím na vŕzgajúcom gauči a snažím sa nepôsobiť naň a na biele podušky, ktorými je vystlaný, príliš veľkou tiažovou silou G. Vonku v korune topoľa spieva penica (Sylvia), ale neviem presne určiť, o aký druh ide. Penica jarabá sa v Petržalke pravdepodobne nevyskytuje, podobne ako penica čiernohlavá (i keď u tej je výskyt pravdepodobnejší vzhľadom na blízkosť lesa), a tak zrejme ide o penicu slávikovitú (ale tá má bohatší hlasový prejav) popolavú, alebo najpravdepodobnejšie o penicu obyčajnú. Obývačka, v ktorej sedím, je na prízemí a pod otvoreným oknom počuť každé klopkanie opätkov, každý rozhovor, napomínanie detí a najmä hrkotanie umelohmotných áut a traktorov, s ktorými sa napomínané deti hrajú. Je piatok popoludní.

“To ovocie sa dováža z Afriky,” hovorí jedno dieťa s umelohmotnou tatrovkou na špagáte. “Potom ho niekto dospelý rozbije.”

Mladíci v parku čítajú Zmenu. Čo robí Havlová s peniazmi, ktoré jej posielame na dobročinné účely? Prečo Dienstbier nakláňa tú hlavu? Pretože je dementný a pije! Havel je tiež alkoholik a tancuje holý na stole! John Hvasta je Žid a preto je lakomý! Fedor Gál ušiel do Londýna a odtiaľ riadi slobodomurárske sprisahanie proti Slovákom! Mečiar je dávno zlikvidovaný a na verejnosti vystupuje jeho dvojník. Čarnogurskí nie sú bratia, ale sestry!

V kuchyni umýva Moja žena riady. Ešte nie sme spolu oddaní, ale inak sme si oddaní. Hrnce v policiach sú uložené vo vzorných radoch. Stoja vyleštené, akoby ich nikto nikdy nepoužíval, pretože sa po každom použití umyjú, vypláchnu, vysušia, vyleštia a len jemne vyutierajú bielou utierkou, ktorá nepúšťa chlpy. Chlp na hrnci je rovnako veľkým nešťastím ako diera v obruse, odtlačok prsta na skle, vlas v umývadle, nakrivo zavesený kabát a podobne. Moja žena sa búri proti tejto hierarchii, ktorú presadzuje Jej matka, ale popri tejto vzbure precízne leští hrnce, stavia ich do radu, utiera prach a napráva kabáty. Všetko je tak, ako má byť. Keď sú hrnce zoradené, vyzerajú ako vojaci, len im rozdať zbrane. Nepochybne by ich bez meškania nabili a začali bitvu proti ľuďom, ak už ju nezačali a ak ju – aspoň na pôde tohto bytu – nevyhrali.

Jej matka leží v spálni na posteli a nemôže vstať. Odkedy si kúpila prístroj na meranie tlaku, tlak jej kolíše každých desať minút. Namerané hodnoty stoja v husto popísaných stĺpcoch na stránkach stolového kalendára (6 údajov za hodinu, t. j. 144 údajov za deň). Čím viac Jej matka odmieta lekárske ošetrenie, tým viac lekárov navštevuje. Stav sa jej zhoršuje najmä pred kontrolou, keď sa chýli ku koncu siahodlhé obdobie práceneschopnosti, a tiež v chvíľach osamelosti, keď treba Moju ženu privolať domov dostatočne závažnými okolnosťami.

Bojím sa do tej izby čo i len pozrieť, aby môj pohľad úbohú paniu nezniesol zo sveta. Rovnaký účinok by malo na jej zdravie a život ukončenie práceneschopnosti či odmietnutie Mojej ženy konať si povinnosť. Povinnosťou Mojej ženy je každé ráno vstať, nastaviť pohár na zaváraniny, do ktorého sa Jej matka vymočí, odmerať objem vymočeného moču a porovnať ho s objemom vypitej tekutiny. Pripraviť matke raňajky, odísť do roboty, i keď by bolo lepšie, keby ani ona nepracovala, tak ako teraz Jej matka. Po práci sa ponáhľať domov, nastaviť pohár na moč, podať obed, precízne poumývať hrnce, vysušiť, vyleštiť, zoradiť, rozdať zbrane, nabiť, spustiť paľbu, povysávať a potom celý večer sedieť s nastraženými ušami pre prípad, že by si Jej matka vzdychla na znak ďalšieho zakolísania tlaku.

Ešte dobre, že sa teraz s Mojou ženou sexuálne nestýkame, pretože by to za takýchto okolností aj tak nebolo možné. Vonku vonia pokosená tráva a aspoň trochu kompenzuje zmes liekov, saponátov, pohárov na moč a dezinfekčných prostriedkov. Petržalský byt nasiaknutý patogénnymi zónami pripomína lekársku ordináciu, operačnú sálu a nemocnicu dohromady. Moja žena tu vyrastala, kým ja som vyrastal v našom byte, pripomínajúcom chliev, v ktorom sa pod tiažou depresívnej atmosféry rozpadáva a rozkladá aj slama.

“Zavolaj mi,” kričí dievča na ulici inému, menšiemu dievčaťu.

“A o čom?” pýta sa menšie dievča.

“Čo robíš a tak.”

“A aké máš číslo?”

“899 941.”

“A o čom budeme hovoriť?”

“Uvidíš.”

Keďže nemám čo robiť, chcem písať politický komentár.

Kritika na adresu dnešnej politickej moci v Česko–Slovensku sa často opiera o krívajúci argument o tom, že... Zle, ešte raz.

Ak by sa myšlienka, že dnešná politická moc nerešpektuje mienku radového občana, a ten nemôže zasiahnuť do jej rozhodovania, zakladala aspoň trochu na pravde, potom by ju bolo možné aplikovať v rovine česko–slovenských vzťahov.

Slovenské príslovie “politika je len panské huncútstvo” vyjadruje postavenie človeka bez možnosti ovplyvniť...

Po niekoľkých pokusoch sa vzdávam.

“Má dnes tato článok?” škrieka Jej matka z postele a Moja žena volá “áno, áno” a už k nej beží s otvorenými novinami. S novinami, v ktorých pracuje Moja žena aj Jej otec, ktorý je inak s Jej matkou už dávno rozvedený.

Všetko sa začalo pred piatimi dňami, v pondelok. Moja žena ma vytiahla z domu, hoci som mal v úmysle oddychovať. Upodozrieval som ju, že mi chce ukázať otcov článok v novinách, tak som ich vyhodil do koša. Vybrala ich a poskladala naspäť do tašky. Potom som chcel, aby si formálne odbavila návštevu U nich, teda u Jej chorej matky – bývali sme ešte U nás, čiže v byte Mojej matky a Jej syna, teda mňa. Bývali sme tam už tri mesiace, odkedy sme sa s Mojou ženou rozhodli, že po dvojročnej známosti by sme mohli spolu nielen chodiť, ale aj normálne žiť. Chceli sme byť stále spolu, a napokon sme už boli aj dospelí, teda najmä Moja žena, ktorá už pracovala a zarábala 2200 korún. Prichýlila nás Moja matka, pretože Jej matka pre vec nemala pochopenie (mňa by v byte nezniesla, ale ani odchod dcéry jej nebol po chuti).

Moja matka aspoň neškrieka a nemeria si každých desať minút tlak, ale zato ma každých desať minút volá, aby som sa išiel pozrieť na televíziu, pretože je tam Klaus, Havel, Dlouhý, J. Čarnogurský, I. Čarnogurský, Mikloško, Markuš, Mečiar, Dienstbier, Móric, Prokeš, Brňák, Čech, Langoš, Pithart atď... Zatiaľ neexistuje miesto, ktoré by sa volalo U nás a znamenalo by to u Mojej ženy a u mňa.

“Vy máte u vás taký neporiadok,” hovorí U nás Moja žena, keď umýva a utiera riady podobne precízne ako U nich, hoci U nás ich stačí opláchnuť a jebnúť na policu. “Vy tu odkladáte tie kelímky a nedá sa tu pohnúť.”

Lenže tie kelímky tam odkladá Moja matka. Sú to kelímky od smotán a jogurtov, ktoré by sa ešte na niečo mohli hodiť (napríklad na smeti), a tak sa ich v kuchyni hromadia celé kopy a v každom sa aspoň na dne usmieva zopár rozkladajúcich sa odpadkov.

“Prečo nevynesieš smeti?”

“Kedy budeš mať skúšku?”

“Kedy sa budeš učiť?”

“Všetko pred sebou bágruješ.”

“Aspoň tú trávu keby si mi pozvážal na záhrade, ja už na všetko sama nestačím.”

Hovorí mi Moja matka vo chvíli, keď sa chystám učiť na skúšku a nahlas ľutujem, že nemôžem ísť radšej na záhradu zvážať trávu.

“Radšej by som celé dni zvážal trávu,” chcem povedať, ale skôr než to vyslovím, predbehne ma Moja matka so svojimi lamentáciami. Moja žena to už nemôže počúvať, a tak sa utiahne do našej izby. Moja matka pozerá správy, druhé počúva v rádiu, pritom číta noviny a okrem nich knižku o letcoch na západnom fronte. Usilujem sa aspoň formálne dokončiť rozhovor a zastrieť fakt, že Moja žena odišla. Tvárim sa, že ostala, že sme tam obaja a že obaja vysvetľujeme Mojej matke že nič nebágrujeme, ale že:

– nemáme peniaze,

– nemáme čas,

– Moja žena musí pracovať, aby si uživila muža,

– muž musí pracovať, aspoň by chcel, ale musí aj študovať. Mohol by písať komentáre, ale:

– nevie to,

– ak by to aj vedel, stále pri tom musí myslieť na svojho svokra, ktorý píše, akoby bičom plieskal,

– ak sa mu aj podarí napísať článok, neuverejnia ho,

– ak ho aj uverejnia, nevyplatia zaň honorár,

– muž presedel celú jar nad rozpísanými komentármi a teraz musí absolvovať celý semester v priebehu týždňa,

– zbytok času sa premrhá na pranie,

– na nákup jedla, ktoré sa potom pripraví, uvarí, zje, vyserie, a opäť sa nakupuje, uvarí a zje, a to všetko stojí peniaze a čas,

– a to nehovoriac o iných ambíciách (kultúra, umenie, politika),

– čo sa týka športu, nechodil som celý rok na telocvik (Xaverov – Aero Odolena Voda 0 : 0),

– nehovoriac ešte o záhrade.

Prírodu už poznám iba zdiaľky. Našťastie jej záblesky preniknú aj do mesta (lastovičky, vrabce, stromy). Vyjde najavo, že Moja žena sa nezúčastňuje diskusie, a tak sa jej idem opýtať:

“Čo ti je?”

“Ale nič,” povie žena a zaspí.

Ráno lamentuje, že nenapísala článok. Ani ja som nenapísal článok, a som tu. Vstávame a nevieme, čo nás čaká. Každopádne po návšteve školy, v ktorej nikoho kompetentného nezastihnem, knižnice, v ktorej nemajú potrebné knihy, hraní, ktoré ma neuspokojí, onanovaní, ktoré ma vyčerpá a po troch pokusoch napísať komentár začínam vyvolávať Mojej žene do práce, kedy už skončí, aby sme začali nový život. Kým som doma, najem sa (zadarmo) nejakého domáceho jedla (kúsok zamrznutej slaniny, gumový chlieb, vlažná voda, slabá káva).

Recept na obed v pracovný deň U nás.

Z mrazničky od ľadu zo všetkých síl odlepíme žltý papier, v ktorého útrobách sa skrýva malý zvyšok na kosť zamrznutej slaninky. Potom tupým nožom odrežeme kúsok gumového chleba, ktorý sme vybalili z ôsmich handier, pričom sme dbali, aby sme všetky omrvinky vytriasli na zem. Necháme odtiecť studenú vodu, potom vyberieme spomedzi mastných a ochytaných pohárov jeden, ktorý najviac vyhovuje. Odtečenú vodu opäť prepneme na teplú a pohár opláchneme od mastnoty. Teplú vodu zastavíme a až teraz naplníme pohár zle odtečenou vlažnou vodou. Prikročíme ku tvorbe kávy. Čerstvo zomletú kávu porozsýpame na obrus, zvyšok si pripravíme do šálky. Zapálime oheň na plynovom sporáku, ale ešte než sa rozhorí, zlomíme desať nehorľavých zápaliek, najradšej zo škatuľky KDH – 17 s heslom Kto je Slovák, volí KDH. Vyberieme nádobu s najväčším obsahom vodného kameňa a necháme v nej zovrieť vodu. Kávu v šálke zalievame po okraj, aby trochu ostalo aj v podšálke. Kávou kvapkajúcou zo dna šálky tak pokvapkáme svoje šaty aj koberec bez väčšej námahy. Dobrú chuť a jednať ako chlap!

Idem do redakcie za Mojou ženou. Sekretárka, ktorá nevie písať na stroji a bojí sa, že ju vyhodia a že sa to bude musieť naučiť, číta básničku o VPN (Mikloško – teploško a pod.). Strašne sa smeje, je opitá. Žena má ešte robotu a vyrušujú ju Vikina, Mimina, Janina, Mikina, Anina, Betina, Hanina, Cicina, Lacina. Idem pre ňu. Nedbám, že ma na vrátnici zastrelí vrátnik. Chcem prežiť niečo zaujímavé, ale pred Mojou ženou o tom nehovorím.

Mojimi najväčšími nepriateľmi sú: zmrznuté slaninky, gumové chleby, omrvinky, mlynčeky na kávu, kelímky od smotany, a tiež autobusy, čo nechodia, magnetofóny, čo sa kazia, články, čo sa nechcú dať napísať, vzorce, čo sa nechcú dať naučiť a peniaze, čo sa nechcú dať vyplatiť. Najväčšími nepriateľmi Jej matky sú hrnce, čo nechcú stáť v rade, televízory, čo majú obraz nakrivo, tlak, čo kolíše každých desať minút, omrvinky na koberci a všetci ľudia, ktorí tie omrvinky trúsia, ktorí produkujú špinu, hlinu a prach, všetci, ktorí slobodne štia, serú a nemajú ani poňatia, čo je to močiť do pohára a merať objem vymočeného moču. Medzi nami je teda zásadný rozdiel.

Napokon sa začalo rande s Mojou ženou – teraz už spolu musíme nielen chodiť, ale aj žiť, máme nabitý program. Žena mi rozpráva o práci. Vikina, Mimina, Janina, Hanina. Odporné, srandovné, povedali hento, tamto, sprostejšie, než sa zdá, ale nie až také sprosté, ako sa zdá. Tato píše, len tak bičom plieska. Dávam najavo svoju nevôľu, nie som schopný ani objednať kávu v kaviarni. Žena neľutuje svoje počínanie, čo ma ešte viac dráždi. Prší, nemáme kam ísť. Nemáme peniaze, nemáme čas. Ideme formálne navštíviť Jej chorú matku. Ospravedlňujem sa žene za svoje konanie, pretože som zjedol rohlík a pagáč s kúskom štrku a omrvinky mám zapletené v brade a na golieri. Iba vtedy chutí pečivo! Jej matka leží, ani sa nehne. Prihoršilo sa jej pred pár dňami, keď mala ísť na kontrolu. Večer predtým sa jej tlakomer vymkol z ruky a ona od strachu zavolala sanitku. Vyčítala potom Mojej žene, že tam nebola, keď bolo treba, ba ani o ničom nevedela, pretože žije U nás a nedá si ani námahu zatelefonovať jej po každom meraní tlaku. Bola by to stále len jedna stratená minúta oproti zvyšným deviatim, ktoré predsa môže voľne využiť. Cez víkend bol pri nej jej priateľ, doktor. Lekár.

“Hovorím ti,” škrieka Jej matka. “Zrazu mám tlak dvesto. A ten pocit, že človek je tu sám, že nevie, čo má robiť...”

“Má zobrať Digoxín a čakať. Behom dvoch hodín to klesne.”

“Ale nekleslo!”

“A vzala si Digoxín?”

“Nevzala.”

“Tak potom nemohlo klesnúť. Nabudúce ho vezmi.”

“Minule som ho vzala, a nekleslo.”

“Kedy?”

“No minule predsa,” škrieka ešte viac. “Nekleslo!”

“A mala si vysoký tlak, keď si vzala?”

“Nie.”

“Tak potom nemohlo klesnúť.”

“Ale vymočila som tri deci moču.”

“Moču?”

“Áno, veď ti hovorím, že moču.”

“Tak to si z toho mala. To aj ja by som mal po takom močení. Musíš dobre merať, čo vymočíš. Najlepšie je vypiť toľko, čo vymočíš a vymočiť toľko, koľko vypiješ.”

“Ako naschvál sa mi to stalo pred kontrolou. Čo teraz? Ja len mám strach, že ma ešte nechajú doma. A pritom mám toľko roboty.”

Pred osudným pondelkom sme podobné príhody Jej matky nebrali vážne – nemali sme čas. Ja som mal mať koncert a učil som sa tiež na skúšky. Večer, popri učení (resp. namiesto učenia), keď žena zaspala, tajne som sa prehrabával v cestovných poriadkoch a v mapách. Ešte stále som nikde nebol, hoci na Veľkú Javorinu sa dá urobiť pekný výlet, len si treba privstať a stihnúť vlak o 4, 18 do Kútov, tam prestúpiť na vlak do Veselí nad Moravou a odtiaľ ešte pár staníc do Vrboviec. Z Vrboviec je po modrej a červenej na hrebeň Bielych Karpát iba kúsok a z opačnej strany, z Moravského Lieskového, ide večer autobus do Nového Mesta nad Váhom a odtiaľ osobný vlak do Bratislavy, t. j. predpokladaný návrat o 24,00 hod. Lenže cestovné pre dve osoby stojí 176 korún a má ešte zdražieť. Pekná túra sa dá urobiť z Hlohovca do Piešťan po hrebeňovke smerujúcej na Považský Inovec. Ale aj tu je cestovné drahé, resp. naň nemáme peniaze. Chcel by som sa pozrieť aj na Biely Kameň, na Zabité, do Bielych hôr, na Plavecký hrad, na Dobrú Vodu, na Poľanu, do Vernára, do Telgártu, na Kráľovu hoľu, na Žakýlske pleso... Tých miest je viac než všetkých dní dovolenky, ktoré nás so ženou čakajú a cestovné predstavuje vyššiu sumu, než počas produktívneho veku zarobíme. Ráno zaspím na skúšku a prídem neskoro (po pol roku) do školy.

Chcel som minule zarábať písaním erotických poviedok, ale vyschlo mi pero. Ešteže mi zostal ten humor.

“A čo to ty hráš?” poskakuje pri mne Menežér, ktorého som práve stretol pred hotelom Fórum.

“Ťažko povedať,” rozmýšľal som, ako sa pochváliť. “Dačo na synťáku alebo tak.”

“Depeš?”

“Ten sa mi páči, ale oni robia všetko cez počítače, sekvencery, ja na to nemám techniku – nemôžem nič programovať. Je to trochu alternatíva, ale robil by som aj dobrú komerciu, keby som na to mal podmienky. Mám napísaných plno vecí.”

Menežér sa na mňa pozerá, ako keby som mu povedal, že doma skáčem o žrdi 10 metrov. Potom povie:

“Rozbieham 20 nových akcií. Dal som na reklamu 500 000.”

“To sa ti vráti,” hovorím znalecky, aj keď neviem, o aké akcie ide.

“Ľudia sú dnes hrozne nespoľahliví a nezodpovední. Nevedia, čo je profesionalita,” frfle Menežér.

“Vybavil si mi to štúdio, čo si spomínal?” pýtam sa ho strácajúc trpezlivosť.

“Poď do Fórumu na kávu, porozprávame sa,” zahovára.

“Nemám pri sebe prachy,” klamem – nemám ich vôbec.

“Ale! Ani nejakú stovku?” čuduje sa. “Načo ti je štúdio?”

“Chcel som pred koncertom nahrať aspoň dve nové veci a dostať ich do rádia ako reklamu. Aby mi prišli ľudia. Ak nenaplním sálu, vykopnú ma.”

“Moje akcie vypredávajú športové haly,” hovorí Menežér a ja zatajujem, že moja sála má tridsať miest.

“Ty na dačo hráš, nie? Robíš dačo do muziky, nie?” hovorí Menežér a ja sa chystám na odchod.

“Keby si niečo potreboval, ozvi sa,” volá za mnou priateľsky. “Najlepšie by bolo, keby si vystupoval ako právnická osoba, lebo ako s fyzickou osobou sa s tebou nebude nikto baviť. Dajte s kamošmi dokopy nejaké peniaze a zaregistrujte sa ako firma, najlepšie eseróčka, na tú vám stačí stotisíc.”

Koncert som mal v sále s tridsiatimi kreslami. Šéfka klubu usporadúvala súťaž detí Rozihraná Petržalka. Stála s mikrofónom v ruke pri veľkom okne a dívala sa spoza zaprášeného skla na neďaleké ihrisko, na ktorom ostýchavo postávali dve deti v doprovode unudených rodičov. Bodré komentovanie šéfky klubu sa cez reproduktory rozliehalo po celom sídlisku:

“Voláme vás, deti, poďte, zaskáčte si škôlku, zajazdite si slalom na trojkolke, a tí najlepší z vás získajú prvú cenu – cukrííííkýýýýý!” Zakryla si dlaňou mikrofón a vzdychla: “Ja už neviem, čo im mám povéédáááť...”

Pred pár dňami bola manifestovať za Mečiara, a tak mala zachrípnuté hrdlo a dlane mala krvavé od vylamovania dverí Slovenskej národnej rady. Také dlane by mal mať každý Slovák.

“Sála je pripravená aj s aparatúrou,” povedala. “S tou menšou, lebo ako vidíte, veľkú potrebujem. A kde máte ľudí? Prídu na tú vašu hudbu? Čo je to vlastne za hudba, tá vaša hudba?”

V sále bol zapojený rozhlas po drôte, z ktorého vychádzal hrubý drôt s rozstrapkanou koncovkou, ktorú som si mal zastrčiť do nástroja a spustiť rezkú muziku. Kým som si otočným gombíkom nastavoval aparát (Sklo spieva bez aparatúry, a aké je dobré, celý ten rámus je zbytočný), skúšala v rohu akustická kapela Smiech cez slzy či vlastne Slzy cez smiech (názov podľa ich členov predznamenáva umelecký cieľ skupiny poukazovať na vážne veci humorným spôsobom):

“Kým vánok dušou ševelí, zdám sa ti byť nesmelý,

ale ja som celkom iný, málo slov a veľké činy,”

alebo:

“Plejbek, to je paráda, rozkvitnutá záhrada,

bez neho sa neozvem, peniaze nedostanem,

lalalalááá.”

Na koncert prišli samí známi ľudia (moji známi ľudia), ktorí sa o ňom dozvedeli alebo som ich osobne pozval. Páčil sa im, aj keď som ho odohral čo najrýchlejšie, aby som ho mal z krku a ostal mi čas na učenie, zvážanie trávy a listovanie v cestovných poriadkoch. Keďže sála bola zaplnená, nevykopli ma, ja som však o ďalšiu spoluprácu s klubom nejavil záujem.

“Nemá to zmysel,” povedal som priateľom a rozprávam im to dodnes. “Nemá zmysel robiť niečo takto na kolene, amatérsky. Pustím sa do toho, až keď budem mať profesionálne podmienky.”

Je to jeden z mála sľubov, ktoré sa mi darí dodržiavať.

Vydarený koncert sme oslavovali u Nekonvenčného priateľa, ktorý sa opil, prepadol depresii a púšťal si do jednej v noci na plné gule svoje obľúbené sentimentálne pesničky od Hany Hegerovej. Pesničky striedal po dvadsiatich sekundách za hlasného škrkania gramofónovou ihlou, platne a obaly sa váľali po celej izbe – túžba ubližovať platniam a cédéčkam sprevádzala každú jeho opicu.

“Ísť do Južnej Ameriky, hľadať tam rastliny na drogy, fajčiť trávu, obzerať sa za každou riťou ako Ginsberg, byť špinavý a smrdieť ako on, keď usporiadali večierok na jeho počesť a on tam prišiel inkognito, ako smradľavý špinavý tulák, a keď ho chceli vyhodiť, prišli na to, že je to on, On, ON, OOON! “ rozplýval sa Nekonvenčný priateľ.

Rozhodol som sa s Mojou ženou ísť autom domov, aj keď som si vypil. Povedal som si, že policajtom prejdem cez rozum a budem sa tváriť, že cúvam. Docúval som bočnými uličkami až domov, na Štrkovec.

Matka mi ráno, skôr než odišla do záhrady, nechala na stole odkaz, že je jej smutno, že mladí ľudia okolo nej len hýria a ona musí zvážať trávu, vynášať smeti a že či sa za mňa nemá aj učiť, lebo sa to so mnou zle skončí.

“Ale veď ja sa učím!” vrieskam na ňu potom hystericky, skrývajúc sa za mapy a cestovné poriadky porozkladané na učebniciach. Trieskam o zem šálkami, lebo týmto spôsobom možno reagovať bez vlastnej zodpovednosti.

“Veď ja musím zarábať peniaze!” oháňam sa nedokončenými, nezačatými, neuverejnenými a nezaplatenými článkami.

“Veď ja mám ženu!” lomcujem spiacou Mojou ženou, zabalenou v novinách s tatovými článkami.

“Veď ja mám tú záhradu rád!” vrieskam s nenávistnou penou okolo úst.

Naposledy som dokonca hulákal:

“Jebem na takýto skurvený život! Ty za všetko môžeš!”

“Ale veď ja toho nechcem veľa,” rumádzgala zdesená Moja matka.

“Všetko je v piči! Nemám ani halier!”

“Veď ja som len tú trávu...”

“Ešte aj tá bosorka nás vydiera svojimi chorobami!”

“Ale len tú trávu odviezť...”

“Keby som mohol, tak na tej záhrade aj spím! Už ma to nebaví takýto pojebaný život!!!”

“ ...trávu odviezť...”

“Nemám ešte ani jednu skúšku!”

“Tak dobre, nemusíš mi voziť tú trávu, len už prosím ťa prestaň, a uč sa.”

Takto chlapsky som si vymohol, že nemusím odviezť trávu, mám dva dni pokoj od moralizujúcich odkazov a matka mi požičala 500 korún.

Všetko sa začalo v ten osudný pondelok, keď sme prvýkrát spali U nich. (Teda hlavne ja, veď Moja žena tam kedysi spávala denne, takpovediac.) Išiel som pre Moju ženu do redakcie, pohádali sme sa a pomerili, a to viackrát, a išli sme si na moje naliehanie formálne odbaviť návštevu u Jej matky, ktorá bola ako vždy vážne chorá. Ležala nehybne pod perinami a len digitálny tlakomer prezrádzal aké–také známky života. Ako naschvál večer pred kontrolou sa tlak vymkol z prístroja. Moču v pohári na močenie nepribúdalo, skôr naopak. Hodinky tikali do ticha, temne rozozvučievajúceho steny patogénneho bytu. Hrnce stoja v rade, zbrane nabité, Jej matka sa v perinách trasie bez liekov, s liekmi, bez tlaku, s tlakom, Moja žena nemôže ani pomýšľať na odchod – tentokrát z toho nevyviazneme tak ľahko. Prišlo mi jej ľúto, povedal som jej:

“Aj keby som tu mal sedieť do rána, neodídem.”

Sadli sme si teda do obývačky a za tikania hodín, pod muškami hrncovej armády, pod dohľadom pohára na močenie a trasúcej sa Jej matky sme s Mojou ženou zaspali. Zobudili sme sa o jednej v noci celí dolámaní.

“Hádam by si mohol ísť domov, vyspať sa,” povedala Moja žena. “Ja tu musím ostať, veď sa zajtra stretneme.”

Už som začal hľadať kľúče od voza (Trabant), keď sa spod perín z izby Jej matky ozvalo:

“Čo si neustelete vzadu?”

Tak sme si ustlali vzadu a ako sme si ustlali, tak ležíme dodnes. Sme si s Mojou ženou oddaní, i keď nie sme oddaní a sexuálne spolu nežijeme. Nemáme ani halier na dovolenku, nieto ešte na svatbu. Nemáme vstupný kapitál na privatizovanie ani na podnikanie a v článkoch (Moja žena v dokončených, ja v nedokončených) obhajujeme radikálnu ekonomickú reformu. Jej matka sa na druhý deň ráno – ako po každom záchvate – vychystá na kontrolu. Prejavujem ochotu odviezť ju vozom.

“Je to stále horšie,” škrieka, keď ju sťahujem bezpečnostným pásom, čo mi stačia sily. “Neviem, ako to sama v tom byte vydržím.”

Tým je naše domáce väzenie predĺžené na neurčito. Prečo rovno nepovie, ako dlho mieni byť PN a ako dlho bude svoju dcéru pripútavať doma? Do dôchodku alebo až do smrti (našej)? Možno 10 rokov, možno 30 – o 30 rokov sa s Mojou ženou môžeme zobrať a pomilovať, aspoň si dovtedy našetríme na svadobnú cestu na Veľkú Javorinu vlakom o 4,18.

Mlčky veziem Jej matku vozom a keď vystúpi, zazriem v spätnom zrkadle, že sa bezvládne opiera o bakelitovú kapotu. Na hypochondrov treba byť tvrdý, vravím si a dupnem na plyn. Jej matka letí k asfaltu a ja ľutujem, že som nezaradil spiatočku – tentokrát som mohol cúvaním prejsť cez rozum nielen policajtom, ale aj svokre. Jej matka sa doplazila k lekárovi a odmietla ísť ležať do nemocnice. Veď tam by sa o ňu nemohla starať Jej dcéra, teda Moja žena. Takto jej môže hocikedy zazlievať, že jej ráno nepripravila raňajky, veď predseda vlády by bol počkal aj so svojou tlačovkou.

Ja sa, žiaľ, ponáhľam do školy, lebo je piatok, posledný deň môjho zhusteného semestra. Prvé štyri dni tohto týždňa som nič nevybavil, preto mi ostal celý semester práve na tento piatok. Z mastných vlasov mi padajú lupiny na čierne sako, je mi teplo, takže mám mokrú košeľu, ale aj slipy od kvapkajúceho čuráka. Mám deravé topánky aj ponožky, slipy mi visia na kolenách (nie je v nich guma) a gate mám zarezané v riti. Takto naladený vchádzam medzi ľudí. V autobuse sa rozprávajú akési učnice:

“To mój foter, ked nemá teplú polévku, ten by nás s mamú aj zabil.”

“Šak mój foter též, matka mu už chystá, len aby jedél.”

“Aj mój foter, raz matku aj zabil, ked nemal na stole teplú polévku.”

“Mój foter, ked sa natáhne, zabije ma. Ale ja mu dám polévku.”

Laboratórium je pusté. Dotýkam sa káblov a stojanov, čítam si návod na cvičenia. Stojanček uchopíme a tyčinkou nanesieme vzorku na lesklú plôšku hranolčeka. Hranolček a závažíčko pridáme ku kyvetke, aby sa ich hmotnosti sčítali. Zapojíme žiarovčičku a na koniec súpravy postavíme tienítko. Sledujeme odchýlku od pôvodnej hodnoty – prečo sa nám zdá byť potme čierna? Nejde ani tak o to vzdelaníčko, ako o ten papierik zo školičky.

Za oknom na rímse sa prechádzajú penice, asi majú nablízku hniezdo. Vždy som chcel študovať ornitológiu, a teraz ju pod zámienkou štúdia fyziky naozaj študujem. Približujem sa k oknu a sledujem všetko, čo vtáci robia – nevidia ma, laboratórium som kvôli pokusom zatemnil. Každú chvíľu má prísť docentka Baštrngová, ktorá familiárne hovorieva:

“Žáci potrebujú ty praktické veci, ty žárovky, dráty, poistky a také veci ze života. Ako pokusy v tejto knižke – zábavné aj poučné, no ne? No načo sú všelijaké ty, o vzniku toho vesmíru, všelijaké ty bim–bongy?”

Vchádza docentka Baštrngová a ja zamávam rukami na otáčavej stoličke, uchopím rukami dva vodiče a cievku, zapojím obvod, kyvetku s hranolčekom postavím britom na vryp a odletím spolu s penicami do teplých krajín.

Je piatok popoludní, moč špliecha, Moja žena prihrieva akési diétne jedlo, Jej matka sa trasie – bez liekov, s liekmi, bez tlaku, s tlakom. Aj nám sa žije stále rovnako – U nich či U nás, s peniazmi či bez peňazí, s prácou či bez práce, s dlhmi či bez dlhov, všetko sú len bezvýznamné odchýlky od konštantnej reality pozorovateľnej aj bez tienítka, hranolčeka a kyvetky.

Rozpadlo sa Česko–Slovensko aj Sovietsky zväz, vyhostili nás z Európskej únie a nechcú nás ani v Spoločenstve nezávislých štátov. Čakáme, kedy sa nám Maďari ospravedlnia za 1000 rokov útlaku a zvyšné štáty a národy za všetko ostatné. Hynú lesy, tie, čo ostali slúžia ako tankové strelnice (dnes je streda, strieľať treba), mení sa celosvetová klíma aj ľudia sú zlí. Napĺňa sa teória docentky Fleischhackerovej, podľa ktorej sa blíži kataklizma spojená s príchodom Ježiša Krista.

“Už je to tu,” tvrdí mi docentka Fleischhackerová pri výťahovej šachte. “Na Západe vraj žije človek, ktorý o sebe tvrdí, že je Ježiš Kristus. Už je to tu!”

Idem sa práve pozrieť von, či neprší, keď už kvapká, ale nohy sa mi trasú viac než hlas, koža mi ovísa a padá z kostnatého tela, plešatá hlava s vráskavou tvárou sa kýve ako zvädnutý melón. Čože sa mi to stalo? Darmo je, čas, ten čas letí dopredu a pri mojej nehybnosti preletel, ako keď tato v článku bičom pleskne. Prečo nie, ak môže existovať sloh bez jadra, teda iba s úvodom a záverom, môže existovať aj život pozostávajúci z nemohúcneho detstva a ešte nemohúcnejšej staroby, bez produktívneho veku. Život ako hurka, na prasknutie naplnený nakupovaním, varením, jedením, praním, sraním a čakaním, kedy sa k slovu dostanú ušľachtilejšie záujmy (umelecká tvorba, vytváranie hodnôt pre spoločnosť a tak ďalej a tak podobne). Určite sa to podarí – inokedy, inde a niekomu inému. A to práve deň pred kontrolou!

Vychádzam na ulicu, deti ma prosia:

“Dedko, rozbi nám to ovocie, čo sa vozí z Afriky.”

Nemôžem, nie som ešte dospelý.