Kompaníková, Monika :: Remember, remember, the velvet November


node:	Kompaníková, Monika
template:	4
parent:	.\\_\\_\\_ LITERÁRNA FLOTILA
owner:	Cpt. Vincenzo
viewed by:
created:	09.04.2008 - 15:07:25
updated:	16.04.2008 - 11:06:56

cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3872680

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

Standard	0
Cpt. Vincenzo	0

MONIKA KOMPANÍKOVÁ

sa narodila 1. septembra 1979 v Považskej Bystrici, je absolvenkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (Katedra farebnej grafiky u V. Kolenčíka a Katedra maľby - ateliér Ivana Csudaia). Pracuje v Komunitnej nadácii v Bratislave. Je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka (2001 prémia, 2003 druhá cena). Debutovala knihou krátkych próz s názvom Miesto pre samotu, za ktorú získala Cenu Ivana Kraska. Koncom roka 2006 jej vyšla novela Biele miesta. Obe svoje knihy autorka aj ilustrovala.

0000010100063532021709090387268003887161

Aj malí môžu mať silné osudy

Rozhovor so spisovateľkou a výtvarníčkou MONIKOU KOMPANÍKOVOU, finalistkou ceny Anasoft litera za knihu Biele miesta.

Váš príbeh sa odohráva v dedine nazvanej Medovarky. Pekné meno, kde ste naň prišli?
Je to trochu skomolený názov jednej slovenskej obce. Leží v jednom z údolí Krupinskej planiny. Pán Kornel Földvári mi poradil, nech radšej neuvádzam presný názov, lebo sa mi to môže vypomstiť.

Myslíte, že preto, lebo v príbehu sa mihnú Cigáni?
A nie vo veľmi peknom svetle, ale to je slovenská realita. Nie, nie preto - pochybujem, že by sa niekomu z tej dediny dostala moja kniha do rúk a mohol by sa s niektorou postavou identifikovať alebo nebodaj nájsť známe miesta.

Ako sa váš príbeh zrodil?
No práve v tých Medovarkách. Dostala som sa tam, zhodou okolností, vďaka istému rómskemu výskumu, podobne ako do mnohých ďalších podobných osád. A jedna z tých dedín bola úplne neskutočná. Koniec sveta. Tam mi napadla poviedka Králiky, keď som dostala ponuku prispieť do knihy poviedok Sex po slovensky. Krútila sa okolo detskej lásky, okolo začiatkov detskej sexuality. Na ňu sa potom postupne začal nabaľovať väčší príbeh, osud dvoch detí žijúcich na konci sveta.

Téma sex po slovensky je šteklivá. Preto ste ju rozvinuli?
Keď som tú poviedku napísala, zistila som, že osud detí, ktoré v nej vystupovali, by mohol byť celkom zaujímavý, a že by bola škoda nevenovať sa im viac. Aj na prvý pohľad neviditeľní a nezaujímaví ľudkovia môžu mať silné osudy a aj o takých sa dá napísať kniha.

Mnohé zo situácií v knihe môžete rozvíjať ešte ďalej. Pripomína to Márqueza, o ktorom ste sa viackrát vyjadrili obdivne. Do akej miery ovplyvňuje čítanie inej literatúry vaše vnímanie, rozmýšľanie a písanie?
Samozrejme, hocikomu môže napadnúť, že niekoho kopírujem. Ale keď sa mi páči určitý spôsob nazerania na svet, spôsob zachytenia reality, tak takú literatúru aj vyhľadávam. A keď ju čítam, tak asi sa niečo z nej do mňa dostane. A možno sa niečo z nej ocitne aj vo veciach, ktoré napíšem, bez toho, že by som to tam vedome zanášala. Bol by nezmysel ísť proti tomu a vedome to v sebe potierať.

Príbehu vo vašej knižke otvárate len malé dvierka do moderného sveta veľkomesta. Chcete, aby ostal takto nepoškvrnený?
Myslím, že je poškvrnený dosť, často úplne zdevastovaný - chudobou, vylúčenosťou, absolútnou neperspektívnosťou, bezvýchodiskovosťou. Nie je žiadna možnosť dostať sa z neho, vyhrabať sa, posunúť sa inam, dať do poriadku vzťahy. Zdá sa mi, že ľuďom, ktorí takto žijú, svojím spôsobom rozumiem. Ale, preboha, nechcem, aby to vyznelo ako sociálna, nebodaj ľavičiarska kritika. Chcem len povedať, že vnímam dva svety, v ktorých žijeme vedľa seba, ale akoby sme boli predelení nejakým múrom, akoby sme boli každý z inej planéty.

Sú vám blízke sociálne témy?
Hľadám, do akej miery sú osobné vzťahy ovplyvnené sociálnou situáciou.

Čo vás baví na písaní?
Tá hra so slovami a vetami. Je to taká alchýmia a aj zábava, rozmýšľať o tom, ako napísať to, čo chcem povedať, hrať sa so slovami, medzerami, s rytmom.

Biele miesta sú vašou druhou knihou. Opäť ste riešili aj jej vizuálnu stránku. Ako inšpirujete samu seba v dvoch umeleckých druhoch?
Nemám pocit, že by sa nejako zvlášť ovplyvňovali. Navyše, keď som sa začala venovať písaniu, vysvitlo, že je to obrovský žrút času. Takže grafike či maľbe sa odvtedy venujem málo, iba príležitostne.

Robíte jedno na úkor druhého?
Nedá sa povedať, že pre písanie by som niečo strácala alebo že by pre mňa bola literárna tvorba hodnotnejšia ako výtvarná. Jednoducho, moje myslenie sa prelialo do inej formy. Keď mám schopnosť a možnosť reprodukovať ho ľuďom, tak je vlastne jedno, či maľujem, píšem, alebo nakrúcam film.

Aký vidíte rozdiel vo vyjadrení sa štetcom a perom?
V poslednom období sa na výtvarné umenie pozerám skôr ako konzument. Myslím si, že literatúra je vo vzťahu k prijímateľovi oveľa zrozumiteľnejšia ako súčasné výtvarné umenie, ktoré sa čím ďalej, tým viac stáva predmetom záujmu pre úzku skupinu ľudí. Je to taký svet vo svete.

Prečo myslíte?
Ak človek nie je vzdelaný a nemá aspoň rámcovú predstavu o jeho vývoji, nerozumie mu, nechápe, o čo vlastne ide. Literatúra má dnes šancu dostať sa oveľa bližšie k ľuďom ako obraz v galérii. Ale ak je človek vnímavý, otvorený a keď a priori neodmietne čierny štvorec na bielom pozadí, tak mu súčasné umenie môže dať veľmi veľa.

Ovplyvnilo vás výtvarné umenie v písaní?
Ľudia hovoria, že moje texty sú často veľmi vizuálne.

Ostáva vo vás túžba vrátiť sa k výtvarnej tvorbe?
Veľmi veľká. Postaviť sa pred plátno je niečo celkom iné, ako sadnúť si za počítač. Človek to fyzicky viac prežíva. Ale čítanie je super. Vždy mám radosť, keď niekto napíše nejakú dobrú vec a ja sa úplne čudujem, aká metafora sa mu podarila, akú vetu skonštruoval, alebo aká je na konci parádna zápletka.

Eva Andrejčáková,
5. 9. 2007, SME

0000010100063532021709090387268003882333

Biele miesta
Monika Kompaníková

Tereza sedí v autobuse vedľa brata a naťahuje krk, aby videla veci, na ktoré brat ukazuje prstom. Stromy, z ktorých v tej rýchlosti dokáže zachytiť len akési fľaky, trochu ďalej pás nepokosenej žltej trávy a kríkov, pás preoraného poľa a sem tam hromady o seba opretých kovových alebo drevených konštrukcií, ktoré po prvom snehu rozložia na poli, aby sa na ceste nerobili snehové jazyky. Dávid je nervózny, klopká prstom o sklo a naťahuje šnúrku fotoaparátu. Keď prechádzajú cez nejakú dedinu, nadvihne sa a hľadá cintorín. Ešte je svetlo, zapálené svetielka dušičiek ešte nie je vidieť, len čierne chrbty žien pichajúcich do zeme okolo krížov slamienky a vetvičky čečiny. V preplnenom autobuse voňajú chryzantémy a voskované kvety, ktoré na hroboch vydržia až do budúcich všechsväých.

Štrková cesta vedúca k domu je zaviata lístím. Úlomky kameňa sú vtlačené do blata a ak na jar neprivezú nový štrk, v lete sa nekosená tráva zahryzne do cesty ako hrdza a do roka jej obrysy celkom zmiznú. Dávid kráča ticho a pomaly, prezerá si cestu, stromy, pozostatky plotov opustených záhrad, elektrické vedenia a vyplazené jazyky nepokojných psov.

„Kedy si tu bol naposledy?“ pýta sa Tereza. Má pocit, že mu vidí do hlavy.

„A kedy si tu bola ty?“ odpovie otázkou. Pochopí to ako výčitku, ktorá jej patrí rovnako, ako jemu.

Tereza mlčí, kým sa dom neobjaví priamo pred nimi, maličký, skrčený medzi niekoľkými stromami. „Chceš sa pozrieť na hrádzu, alebo ideme najskôr pozrieť dom?“ spýta sa, a Dávid sa namiesto odpovede zrýchli a začne šúchať nohami po štrku tak, ako to robil keď bol malý. Na ceste po ňom zostávajú stopy dlhé ako tiene kameňov. Pred domom sa zastaví a zostane nerozhodne stáť.

„Čo je, čo nejdeš dnu?“ zakričí Tereza a pobehne. V behu si uvedomí, že tam, kde bol pred rokom plot, je len vysoká žihľava, desiatky polámaných tvrdých stvolov a dva naklonené stĺpiky s pántmi, na ktorých ešte visí bránka. Bránka je otvorená a pridržiava nakláňajúcu sa žihľavu, aby sa dalo vojsť do dvora. Na dvore, hneď za bránkou stojí malé decko a pozerá na nich. Je bosé, oblečené len vo veľkej bunde aj napriek tomu, že je november. Stojí na jednej nohe, druhú si pritláča k bruchu, no pod veľkou bundou ju nie je vidieť. „Terezka, kto to je?“ pýta sa Dávid a prekvapene pozerá na dieťa neurčitého veku a pohlavia, hľadá ho v pamäti, hľadá ho medzi tvárami, ktoré má v hlave zasunuté ako známky pod priesvitnou fóliou.

„Terezka! Čo sa tu stalo?“ ťahá ju za kabát a čaká, čo sestra spraví, je predsa staršia, mala by niečo urobiť, mala by niečo povedať.

Tereza sa oprie o bránku, pozrie na polámanú žihľavu pod nohami a na dieťa, ktoré ešte stále stojí bez pohnutia v blate. „Ako sa voláš?“ spýta sa, ale decko sa len zaškerí, pomrví a zostane stáť. Keď spraví krok vpred, s chichotom sa rozbehne a zmizne v dome. „Tereza, pozeraj!“ ťahá ju brat za ruku a ukazuje obrovské oranžové tekvice hnijúce na komposte, najväčšie, aké kedy na tomto pozemku vyrástli a zhnili. Za kompostoviskom sa týči dvojmetrová veža odvážne vystavaná z vecí, ktoré boli voľakedy na povale alebo v pivnici - z odpadu, dosák, plechov, starého oblečenia.

„Môj sveter! Veď to je môj sveter, Tereza, pamätáš sa naň, nosil som ho do školy, už mi je malý, ale je to on, ja si ho poznám.“ Dávidovi sa trasie brada a Tereza ho len silnejšie chytí za ruku, nič viac nemôže v tej chvíli urobiť.

Z pravej strany je k domu prilepená kôlňa stlčená z dosák a kusov plechu, skoro taká vysoká ako dom. Zo strechy kôlne stúpa dym a z jej okraja visia na motúzoch zavesené otvorené konzervy a pliešky, akými sa strašia vtáky. Pomedzi strašiaky sa preplieta klematis, fazuľa a čudné kvety, ktoré na ich pozemku nikdy nerástli. Všimne si, že dvere, ktoré by mali byť zavesené v pántoch, sú opreté o kôlňu a otvor, ktorý zostal nad dverami je prelepený igelitom. Kôlňu používali ako kúpeľňu a teraz v nej, zdá sa, niekto býva. Vchod do domu, kde bola kuchyňa a mamina spálňa, je zakrytý len dekou, pozdĺž celej steny sa ťahá puklina a na okennom ráme je priklincovaná vypchatá kuna aj s podstavcom. Za oknom sa škerí dieťa v bunde.

Po nejakej chvíli sa odhrnie deka a z domu opatrne vyjde statná, skoro nahá žena a rozpletenými vlasmi a vedrom v rukách, ktoré vyzerajú ako jaternice - veľké mohutné ramená a predlaktia zakončené drobunkými, akoby nevyvinutými prstíkmi. Žena položí na zem vedro a napraví deku zavesenú na dvoch klincoch pritlčených do zárubne.

„A ty si gdo“ spýta sa nedôverčivo a vidieť na nej, že aj ona hľadá v pamäti nejaké miesto, ktoré by mohlo patriť týmto dvom prišelcom, čo sa držia za ruky a pozerajú na ňu ako na pannu z Lúrd, so strachom a nepochopením.

„My sme tu doma,“ povie Tereza.

„Ha, no to istotne. Takých už bolo,“ povie žena a zakričí: „Štefan, vylez, máme návščevu.“

Dávid sa naťahuje k sestrinmu studenému uchu a trasie jej rukou.

„Terka, ona má maminu košeľu. Má na sebe maminu košeľu.“ vraví. „Ja viem, že je to jej košeľa. Kto je to, Terka?!“ pýta sa a na lícach sa mu naťahuje pokožka od toho, ako zatína zuby.

Kým žena zájde za dom, prekliesni si cestu pomedzi žihľavu a vyleje obsah vedra k stromu, spoza deky vyjde chudý šľachovitý muž a zároveň s ním nejaká ruka odsunie dvere opreté o kôlňu. Z kôlne sa s krikom vyvalí niekoľko detí, mladá zamračená žena a chlapec v červenom mikulášskom kabáte.

„No čo je?“ spýta sa muž a zaženie sa na deti, ktoré okolo neho behajú ako chrobáky.

„Prišli sme pozrieť náš dom. Prišli sme poriadiť, odniesť nejaké veci. Máme tu veľa vecí.“ povie Tereza opatrne a zdá sa jej, že počuje svoju matku kvíliť smútkom nad predmetmi, ktoré dlhé roky zbierala a odkladala a teraz sú poškodené alebo sa stratili.

„Dom? Tento tu?“ spýta sa, ale nie je v tom ani počudovanie ani záujem. „Tak sa kukajce.“ Povie a nadvihne deku, aby mohli vojsť aj oni, aj vracajúca sa žena.

„No čo! Kukajce. Pomály tu zarastáme. Jako za trest,“ povie žena a oberie si z košele lístky žihľavy.

Tereza s bratom vojdú do kuchyne, presiaknutej spomienkami a o niečo menej príjemným smradom čerstvo obarenej a ošklbanej sliepky. Cigánka si sadne za stôl, jej muž si ľahne do postele Terezinej mamy tak, aby videl na prišelcov. Hlavu si opiera o stenu, fajčí a popol mu padá na perinu. Cigánka má na sebe len nočnú košeľu, košeľu, v ktorej spávala matka. Je zošitá z viacerých kusov starých prepraných nočných úborov. V dome je teplo, len cez deku trochu prefukuje. Na oknách sú záclony, ktoré tam boli vždy, aj nábytok je na svojom mieste, chýbajú len koberce a vyšívaná utierka, čo visela nad sporákom. Cez prasknuté okno dnu pozerá vypchatá kuna, ktorú si Tereza pamätá z prírodovedného kabinetu základnej školy.

Muž na nich bez pohnutia civie s akousi čudnou zmesou nezáujmu a mrzutosti v očiach. Návšteva ich vyrušila, práve sa chystali štvrtiť sliepku, čo dostal muž za čistenie náhrobných kameňov. Sliepka leží na stole, hlava jej visí cez hranu stola dolu a deti sediace pod stolom do nej ďobkajú špinavými prstami. Žena sa zľakla, že sú z úradu a je nepokojná, stále chodí po izbe, prekladá hrnce z miesta na miesto a okrikuje deti, ktoré zrazu všade zavadzajú, je ich plná izba. Čaká, čo povie muž. On hovorí vždy prvý.

„Môžem?“ spýta sa Tereza a posunie sa o dva kroky k otvoreným dverám vedúcim do spálne. Muž kývne hlavou a sleduje Terezine nohy. Spálňa je v podstate taká istá, ako pred rokom, nič sa v nej nezmenilo. Len okno je zvonku zatlčené doskami a na skrini chýbajú dvere. Zo skrine ako vnútornosti z poškodeného tela vyliezajú kusy oblečenia, niektoré sú na zemi a je ich toľko, že sa izba zdá byť preplnená a bez vzduchu. Muž vidí, že sa dievča zaujíma o okno a povie: „Vzadu sú mladí. Aby sme im nevideli do cimry.“

Vzadu je kôlňa, v ktorej voľakedy býval lavór, zrkadlo, vedro s vodou, uteráky zavesené na klinci a prasknutý tanierik s mydlom. Bola to ich kúpeľňa, ktorú zriadila mama potom, ako sa do domu nasťahovali. Mala sľúbený byt, bola v poradovníku a tento dom brala ako dočasné bývanie. Zostala v ňom dvadsať jeden rokov bez toho, aby sa v dome niečo zmenilo.

Tereza vyjde von a teraz už bez opýtania odsunie dvere a vojde do tmavého priestoru kôlne, kde každé ráno a večer dávali do poriadku svoje telesné schránky. Dado prvý, Tereza a mama nakoniec. Zdá sa jej, že v šere počuje mamine kvílenie, plač za premárnenými snami, ktoré ťažili jej hlavu ako nákova, ale v skutočnosti to nie je jej plač, len hvízdanie vetra medzi doskami.

V kôlni teraz býva mladé dievča s chlapcom a troma deťmi. Chlapec v mikulášskom kabáte môže mať tak dvadsať, dievča o niečo viac, možno toľko čo Tereza.

„Sadnite si, pani. Uvarím vám kávu,“ povie dievča úslužne, urobí krok dozadu a zmizne v tieni. Chlapec sa postaví zo stoličky, zmetie zo stola omrvinky a okríkne deti, čo sa snažia z maminej ruky vytrhnúť pohár so zmesou kávy a cigorky. Dievča sa na nič nepýta, vie, čo má urobiť keď príde návšteva, a verí, že sa pri káve príchod týchto dvoch ľudí nejako uspokojivo vysvetlí. ‘Spolieham sa na teba Pane, vždy si sa o nás postaral lepšie, ako sme si zaslúžili,’ myslí si. Tereza kávu nechce, ale nezmôže sa na slovo, a tak len kývne hlavou a prisunie si pohár bližšie. Deti vylezú na posteľ zahádzanú dekami a z kúta sledujú prišelcov. Dado si všimne posteľ, ktorú mu na Vianoce v roku 1994 doviezli dvaja ujovia z Charitného domu a tichým stisnutím ruky na ňu upozorní sestru.

„Moja posteľ.“ Pošepká s detským vzdorom na tvári, ale Tereza len ticho stojí a prezerá si obydlie, v ktorom rúbali drevo a na zem vylievali mydlovú vodu. Na zemi je stále len udupaná zem a piliny. „Viem“, povie Tereza a z vecí, ktoré v prítmí rozozná, vyraďuje to málo, ktoré nepatrí jej a bratovi.

Mladý muž nevie, čo má robiť, chvíľu pobehuje po miestnosti, oprašuje raz stoličku, raz stôl, raz smaltovanú piecku a keď ho jeho žena napomenie, sadne si na stoličku a pustí rádio. Aj rádio Tereza spoznáva, mama ho počúvala so zatajeným dychom, reproduktor tesne pri uchu, aby jej neušlo ani jedno slovo, počúvala ho každý večer v posteli alebo za stolom, a zapisovala si slová, ktorým nerozumela. Tereza, a rovnako aj Dávid, spoznávajú všetky tie známe predmety s malým oneskorením, pozerajú na ne cez spätný chod spomienok a obaja naraz počujú namiesto vetra nepríjemný zvuk vylaďovaného rádia, ktorý Dada desí tak, že mu chladnú končeky prstov a Terezu obleje znepokojujúce a zároveň blažené vedomie toho, že všetky predmety sú predsa len na správnom mieste - aj keď sa to na prvý pohľad tak nejaví - len ich tiene sú nepochopiteľne deformované neovplyvniteľnou polohou slnka.

A kým sa zatuchnutým vzduchom prevaľuje pišťanie krátkych vĺn, kým chlapec v mikulášskom kabátiku pozorne sleduje paličku ukazovateľa, kým sa deti jašia na posteli a rukami rozháňajú dym prúdiaci z deravého plechového komína, mladá žena lyžičkou oškrabkáva z okraja hrnčeka prilepené zrniečka kávy a neistým pohľadom sleduje dvoch prišelcov, ktorí nič nehovoria, nehýbu sa, len pozerajú okolo seba. Chlapec naladil program pre národnostné menšiny v maďarčine a sadá si s rádiom v rukách k deťom do postele. Pri upokojujúcom známom hlase moderátora sa na chvíľu zastaví čas, deti stíchnu, dievča zostane stáť s rukou zaseknutou v nedokončenom pohybe, Tereza zavrie oči.

Potom rádio zrazu zachrapčí a príjemný hlas udusí šum rádiových vĺn. Žena sa otrasie a uvedomí si, že muž nechal všetko na ňu. „A vy ste prišli merať plyn? Lebo my žiadny nemáme,“ povie zrazu a pokrčí ramenami.

„Alebo ste prišli odmerať tú žihľavu, čo tu rasce? Ľudzia sa na tie byle chodzia kukac, lebo také veľké sú indze neni,“ chytí sa chlapec. Tereza pokrúti hlavou.

„Dajte si ešte, pani. Keď nie ste z úradu,“ povie jeho žena spisovne a spokojne posunie k nej kastról s kávou.

„Poď, Dado,“ zašepká Tereza, zdvihne sa a postrčí brata ku dverám. „Asi by sme mali ísť.“

„A ten plyn by sa nejako nedal vybavic, pani?“ zakričí za nimi ešte chlapec, ale obaja sú už vonku a počujú len cinkanie plieškov hojdajúcich sa vo vetre.

„Ešte komoda, ešte tam mám veci.“ povie Dávid vonku a vojde späť do domu. Muž ešte stále leží na posteli, sliepka sa varí v hrnci a žena sedí za stolom a orezáva sviečky.

„No?“ spýta sa, keď vojde chlapec.

„Chcel by som si zobrať nejaké veci.“ povie.

„No, čo by sme ci dali? Oblečenie nosia dzeciská. V hrncoch sa varí. Rádio majú mladí. Duchne vám netreba a ostatné vzala Franka z penzionátu. Čo by sme vám ešče dali?“ Povie a ďalej orezáva biele sviečky na hroby.

„V Pavlovcách na hroby nedávame sviečky k nohám, ale k hlave.“ Uzavrie rozhovor a usmeje sa pri pomyslení na to, ako ráno na štrkovej ceste zaflekuje švagrov žigulák s odrezanou strechou a ona sa na sedadle spolujazdca, obložená vencami odvezie do Pavloviec. Musí prichystať igelit, keby pršalo.

____________
Úryvok z novely

0000010100063532021709090387268003872683

Monika Kompaníková: Vlčia tma

„Ťažko sa mi dýcha. Prikry ma prosím, ale len do pása. A keď budeš odchádzať, zhasni už aj v kúpeľni, zlato,“ povedala a zatvárila sa unavene, aby vedel, že už má vypadnúť. Aj tak už vyčerpali všetky témy, zjavne sa nemajú o čom zhovárať a jej sa chce konečne spať. Dnes tu bol zase pridlho. Asi sa mu tam naozaj páči, aj keď sa snaží presvedčiť ju o tom, že sem chodí len kvôli nej, chudinke. Aby mala aspoň niečo z toho jej posraného života, aby sa nemusela každý večer modliť a prosiť o odpustenie hriechov a zbavenie všetkého zlého. Aj tak sa modlí. Každý večer Otčenáš a každé ráno Zdravas. A nad každým tanierom z vďaky do vzduchu vyreže kríž.

Páči sa mu jej byt, aj napriek tomu, že je to taká malá kutica plná stariny a haraburdia. Starecký zápach sa jej nepodarilo vyvetrať ani po troch mesiacoch čo tu býva a vie, že tu bude dovtedy, kým sa nezbaví perín čo zostali po dedovi. No ale kto by len tak ľahko vyhodil periny v ktorých skonal jeden dobrý človek. Ešte by ju potom chodil mátať. A napokon iné periny aj tak nemá a ani nepotrebuje. Potrebuje hrnce, aspoň dve ramienka na kabáty a potrebuje balkón. Bez balkóna sa veru ťažko žije, ťažko dýcha. Keby mala balkón s veľkými dverami, to by sa potom inak vetralo. Bolo by viac svetla a ona ho tak veľmi potrebuje. Potrebuje ho čo najviac a čo najdlhšie. A ráno by si poukladali na tácku hrianky, maslo med a mlieko, utreli zarosené stoličky a s táckou položenou na kolenách si opekali rozospaté tváre. Ledva rozlepenými neumytými očami privretými do štrbiniek by ho pozorovala, tešila by sa z toho, že ho vôbec vidí a v duchu by ho oslovovala tými najsprostejšími menami. Veľmi ho potrebuje. Najedli by sa potichu, veď si aj tak nemajú čo dôležité povedať. Veď oni vedia svoje, myslia si sebavedome. Len keby vedeli.

Balkóna niet, ale čo už . Ani rolety a záclony nemá, tie vyhodila ako prvé. To je aj tak len malá pomoc, aby bolo viac svetla, chcelo by to úplne vybúrať steny. Aj kuchyňa má len také malé románske strielničky namiesto okien. Čo s takými škáročkami?

V kuchyni je klzisko. Dedo nezanechal ani stôl ani koberce ale zato parkety stihol vydrátkovať a vyleštiť úplne dokonale. Musela si na podrážky papúč poprilepovať kúsky kobercovej protišmykovej pásky, aby sa nedokaličila. Okrem klziska jej byt obsahuje obrovskú posteľ, ktorá je stredom celého jej sveta a ktorá bola istotne stredobodom sveta aj jej deda a jeho manželky, kým obaja žili. Velikánska posteľ s adekvátne veľkými perinami. Pekné dedičstvo.

Keby nemala také oči aké má, nikdy by ten kus dreva tak dobre nepoznala. Čo by dala za to, aby ho nemusela tak poznať! Vie o každom odlomenom kúsočku, o všetkých preliačinách, má spočítané koľko centimetrov kubických dreva zožrali červotoče a koľko centimetrov štvorcových jej zostalo za nechtami. Zadné čelo postele je fľakaté, na okrajoch mastné, ochytané od spotených rúk, čo sa do nich každú noc zapierajú, tmavohnedý lak je zoškriabaný. Vrypy a škriabance vyzerajú ako chlpy čo rastú tam, kde sa nepatrí. Pozná jeho vôňu, štruktúru, červotočmi vyhryzené bludiská chodieb. Predné čelo je celkom zachovalé, ale večne ovešané oblečením a vlhkými uterákmi, čo mu na kráse nepridáva. Matrac vŕzga, no len na štyroch miestach. Štyrikrát dvadsať centimetrov štvorcových škripotu.

*

„Ty sliepka jedna všivavá! Vylez z tej postele a aspoň si zatvor okno, aby ostatní nemuseli počúvať ako sa tu kurvíš! Všivavá, všivavá sviňa! Keby tvoja mater vedela...“ Hlas umlčalo buchnutie okenice a ďalšie vrznutie postele. Nedali si pozor, to preto. Suseda vždy takto vreští, keď sa milujú a nedajú pozor na matrac. Kto by už len dával pozor... na matrac.

„Raketa stará. Aj ty máš okná dokorán, keď s tým tvojím po sebe revete. A všetci vás musia počuť! Keby tvoja mater...“

Vrátila sa do postele a perinu stiahla cez uši, aby nepočula nič, čo sa dialo za oknom. Je jej to aj tak jedno. Aj tak vie, že sa nič podstatné nezmení ani v jej posteli a ani v jej hlave. Každý večer ho privíta s otvorenou náručou a oknom, aby aspoň na tých pár hodín zabudla na tmu. Aby v noci neškriabala lak postele od bolesti a strachu, ale od rozkoše, ak sa tie výbuchy dajú nazvať rozkošou. A aby vôbec dokázala zaspať. Nemôže povedať, že by ho mala rada, ale vie ju unaviť dosť na to, aby po tom všetkom zaspala a to je dosť dobrý dôvod, aby zase ona jemu na oplátku poskytla to, čo on potrebuje. Poskytne mu svoj malý byt a stehná. A môže ju o svojej láske presviedčať koľko chce. Kašlať na lásku. Je unavená. To je hlavné, to je zmyslom celej hry. A kašlať na všetky rozkoše sveta, ak po nich nepríde spánok tuhý ako smrť. Dnes sa dobre prespí, prespí sa cez bolesti a zajtra zase príde návšteva. Nech susede aj hlavu roztrhne.

*

Návšteva prišla, susede hlavu neroztrhlo, takže boli zase všetci spokojní, čo ich len utvrdilo v tom, že takýmto spolužitím neporušujú ani jedno božie prikázanie a môžu si bez výčitiek robiť dobre aj naďalej. Nesmú sa príliš opiť, aby nerobili hluk a musia dávať pozor na tie štyri zradné miesta na bokoch postele, kvôli ktorým ženská odvedľa nemôže spávať. Nesmú trieskať dverami a riadom v kuchyni. Nesmú dlho svietiť, čo ju bolí najviac. Ale v podstate je to jedno, tú hrôzu, čo príde so šerom lampa neodoženie.

Niekedy jej na noc požičia zo skladu halogénky. Pod nimi vydrží aj bez inak nutného telocviku, ale potom, celý nasledujúci deň má peklo v priamom prenose, lebo z halogénok bolia oči a duní v hlave. A to potom nevidí nič skoro celý deň. Dnes priniesol štyri halogénky. Už druhýkrát v tomto týždni. Plus šesť hrubých sviečok, ukradnutých evidentne niekde na cintoríne a jednu baterku s rádiom a sirénou. Niečo sa chystá, treba mi zásoby.

„Tak na dva týždne? Do Krakova. A to musíš?“ hneď jej v mysli naskočia obrázky z jeho posledného odchodu, keď jej po štyroch dňoch nestačila už ani tristostranová Ichtyológia na to, aby zaspala.

„ Musím, nemusím, to je jedno. Idem. Štátnice, seminár, trhy cestou späť. Donesiem ti ešte z knižnice Dejiny ženy.“ Trochu odmerane, trochu ospravedlňujúco. Vie, čo všetko mu poskytuje a z hľadiska telesno-zdravotného mu poskytuje najvyššiu kvalitu. Musí uznať. Aj Fero mu to závidí, aj by možno menil. Musí nemusí, menil nemenil. Nemusí, ale nemenil. Treba mu pauzu. Dva týždne vydrží, len aby halogénky nevypálila. To by bolo potom iné svetlo. Večné svetlo.

„No nič, zlato. Pozri, zástrčka a tuto vypínač. Len nech ti nenapadne obchytkávať ich, predsa len potrebuješ svetlo, nie popáleniny. Tabletky nepapaj, ani keby ti to neviem ako liezlo na mozog. Aj tak som ti ich pre istotu spláchol už pred týždňom. Doktor povedal. Vydrž a potom sa teš. Romantika. Aj voňavé sviečky ti donesiem. Vanilkové.“ zablabotal s prstom na ústach a rýchlo sa odpratal z jej dohľadu. Nech si zvyká, dievča.

*

Časové znamenie ohlásilo dvadsaťjeden hodín tridsať minút. Dedo by mi povedal:

„To bude vlčia tma, tak, vlčia tma. To, že si do huby lyžicu netrafíš po ósmej. Toj, prečítaj mi. Vidíš, ništ neprečítaš. Vlčia tma.“

*

Dvadsaťjeden hodín tridsať minút v júni znamená, že treba ísť alebo spať, a tak zahnať vidiny, alebo pozasvecovať všade, kde sa dá a robiť niečo zmysluplné. Ak nezasvieti, musí zaspať. Ak nezaspí, musí pozasvecovať a predĺžiť deň, inak oslepne a ošedivie od strachu. A ak neošedivie od strachu, tak si minimálne rozbije hlavu o zárubňu a strávi noc v bezvedomí na zemi ako mech piesku. Tri mesiace je príliš krátko na to, aby si presne pamätala, kde začína kredenc a kde dvere. S Pánom Bohom aj s orientačným zmyslom. Keď oslepne, bojí sa ako malé decko. Nevie si zvyknúť. V lete je slepá zhruba osem hodín denne, v zime je to skoro raz toľko, v závislosti od toho, či sneží. Žiadna sranda.

Dnes – aby prechod do života osamelého človeka nebol až taký ťažký – si dopraje dve halogénky. Ráno bude zase strašne múdra, lebo za jednu noc prečíta možno aj celú knihu a cez deň môže zájsť na námestie a rozdávať rozumy slniacim sa babkám. Zajtra možno postačí len jedna a pozajtra jednoznačne musí zaspať, veď po dvoch prebdených nociach si telo samo bude pýtať.

„A čo budeme trocháriť, dáme si hneď všetky štyri naraz. Zástrčka, vypínač, raz dva tri štyri, svetlo ako napoludnie. Čert nech vezme celý Krakov.“

*

„Boží trest prišól, ludia, šak to je boží trest za to kurvisko z dvojky! Volajte hasičov, kdo máte telefón! Pozrite, kolko peria tu lieta, kolko peria, ludia!“ huláka starý veterán, behá v pyžame po dvore a hádže kamene do okien ostatných bytov, aby sa všetci ratovali pred tým božím hnevom. Perie sa vznáša proti všetkým zákonom prírody k nebu a pod lampou vyzerá ako sneh. Vyhodila periny von oknom, aby padla do mäkkého. Ľudia sa množia a každý vrieska, každý bohuje a každý je takmer holý. Blikajú na červeno a modro, na červeno od plameňov a na modro od sirény.

„Ruky preč od nej, nechajte ju tam, šak ona sa rada v perinách vyvaľuje, „ kričí ženská v župane do pol kolien, a skáče okolo policajta. Župan sa jej lepí na telo, perie na župan, celá sa potí od zlosti a vzrušenia a policajt pomaly stráca hlavu.

„ Štyrikrát tisíc voltov to proste neutiahlo. Vedenie sa prehrialo, kapitán. Zlé vedenie. Koľko je hodín? Už je svetlo?“ zmätená sa pýta a civí na chlapa snažiaceho sa vymotať z periny. Perie mu lezie do nosa, do úst, kýcha a máva rukami a víri jemný sneh ešte viac. Božie dopustenie.

„ Nie, dievča, je niečo po pol noci a je tma. Halogénky. No to je nápad!“

*

Je po polnoci a je tma. Nevie sa do tej tmy vynadívať, nabažiť sa jej. Halogénky, to je nápad.