Monika Kompaníková: Vlčia tma

„Ťažko sa mi dýcha. Prikry ma prosím, ale len do pása. A keď budeš odchádzať, zhasni už aj v kúpeľni, zlato,“ povedala a zatvárila sa unavene, aby vedel, že už má vypadnúť. Aj tak už vyčerpali všetky témy, zjavne sa nemajú o čom zhovárať a jej sa chce konečne spať. Dnes tu bol zase pridlho. Asi sa mu tam naozaj páči, aj keď sa snaží presvedčiť ju o tom, že sem chodí len kvôli nej, chudinke. Aby mala aspoň niečo z toho jej posraného života, aby sa nemusela každý večer modliť a prosiť o odpustenie hriechov a zbavenie všetkého zlého. Aj tak sa modlí. Každý večer Otčenáš a každé ráno Zdravas. A nad každým tanierom z vďaky do vzduchu vyreže kríž.

Páči sa mu jej byt, aj napriek tomu, že je to taká malá kutica plná stariny a haraburdia. Starecký zápach sa jej nepodarilo vyvetrať ani po troch mesiacoch čo tu býva a vie, že tu bude dovtedy, kým sa nezbaví perín čo zostali po dedovi. No ale kto by len tak ľahko vyhodil periny v ktorých skonal jeden dobrý človek. Ešte by ju potom chodil mátať. A napokon iné periny aj tak nemá a ani nepotrebuje. Potrebuje hrnce, aspoň dve ramienka na kabáty a potrebuje balkón. Bez balkóna sa veru ťažko žije, ťažko dýcha. Keby mala balkón s veľkými dverami, to by sa potom inak vetralo. Bolo by viac svetla a ona ho tak veľmi potrebuje. Potrebuje ho čo najviac a čo najdlhšie. A ráno by si poukladali na tácku hrianky, maslo med a mlieko, utreli zarosené stoličky a s táckou položenou na kolenách si opekali rozospaté tváre. Ledva rozlepenými neumytými očami privretými do štrbiniek by ho pozorovala, tešila by sa z toho, že ho vôbec vidí a v duchu by ho oslovovala tými najsprostejšími menami. Veľmi ho potrebuje. Najedli by sa potichu, veď si aj tak nemajú čo dôležité povedať. Veď oni vedia svoje, myslia si sebavedome. Len keby vedeli.

Balkóna niet, ale čo už . Ani rolety a záclony nemá, tie vyhodila ako prvé. To je aj tak len malá pomoc, aby bolo viac svetla, chcelo by to úplne vybúrať steny. Aj kuchyňa má len také malé románske strielničky namiesto okien. Čo s takými škáročkami?

V kuchyni je klzisko. Dedo nezanechal ani stôl ani koberce ale zato parkety stihol vydrátkovať a vyleštiť úplne dokonale. Musela si na podrážky papúč poprilepovať kúsky kobercovej protišmykovej pásky, aby sa nedokaličila. Okrem klziska jej byt obsahuje obrovskú posteľ, ktorá je stredom celého jej sveta a ktorá bola istotne stredobodom sveta aj jej deda a jeho manželky, kým obaja žili. Velikánska posteľ s adekvátne veľkými perinami. Pekné dedičstvo.

Keby nemala také oči aké má, nikdy by ten kus dreva tak dobre nepoznala. Čo by dala za to, aby ho nemusela tak poznať! Vie o každom odlomenom kúsočku, o všetkých preliačinách, má spočítané koľko centimetrov kubických dreva zožrali červotoče a koľko centimetrov štvorcových jej zostalo za nechtami. Zadné čelo postele je fľakaté, na okrajoch mastné, ochytané od spotených rúk, čo sa do nich každú noc zapierajú, tmavohnedý lak je zoškriabaný. Vrypy a škriabance vyzerajú ako chlpy čo rastú tam, kde sa nepatrí. Pozná jeho vôňu, štruktúru, červotočmi vyhryzené bludiská chodieb. Predné čelo je celkom zachovalé, ale večne ovešané oblečením a vlhkými uterákmi, čo mu na kráse nepridáva. Matrac vŕzga, no len na štyroch miestach. Štyrikrát dvadsať centimetrov štvorcových škripotu.

*

„Ty sliepka jedna všivavá! Vylez z tej postele a aspoň si zatvor okno, aby ostatní nemuseli počúvať ako sa tu kurvíš! Všivavá, všivavá sviňa! Keby tvoja mater vedela...“ Hlas umlčalo buchnutie okenice a ďalšie vrznutie postele. Nedali si pozor, to preto. Suseda vždy takto vreští, keď sa milujú a nedajú pozor na matrac. Kto by už len dával pozor... na matrac.

„Raketa stará. Aj ty máš okná dokorán, keď s tým tvojím po sebe revete. A všetci vás musia počuť! Keby tvoja mater...“

Vrátila sa do postele a perinu stiahla cez uši, aby nepočula nič, čo sa dialo za oknom. Je jej to aj tak jedno. Aj tak vie, že sa nič podstatné nezmení ani v jej posteli a ani v jej hlave. Každý večer ho privíta s otvorenou náručou a oknom, aby aspoň na tých pár hodín zabudla na tmu. Aby v noci neškriabala lak postele od bolesti a strachu, ale od rozkoše, ak sa tie výbuchy dajú nazvať rozkošou. A aby vôbec dokázala zaspať. Nemôže povedať, že by ho mala rada, ale vie ju unaviť dosť na to, aby po tom všetkom zaspala a to je dosť dobrý dôvod, aby zase ona jemu na oplátku poskytla to, čo on potrebuje. Poskytne mu svoj malý byt a stehná. A môže ju o svojej láske presviedčať koľko chce. Kašlať na lásku. Je unavená. To je hlavné, to je zmyslom celej hry. A kašlať na všetky rozkoše sveta, ak po nich nepríde spánok tuhý ako smrť. Dnes sa dobre prespí, prespí sa cez bolesti a zajtra zase príde návšteva. Nech susede aj hlavu roztrhne.

*

Návšteva prišla, susede hlavu neroztrhlo, takže boli zase všetci spokojní, čo ich len utvrdilo v tom, že takýmto spolužitím neporušujú ani jedno božie prikázanie a môžu si bez výčitiek robiť dobre aj naďalej. Nesmú sa príliš opiť, aby nerobili hluk a musia dávať pozor na tie štyri zradné miesta na bokoch postele, kvôli ktorým ženská odvedľa nemôže spávať. Nesmú trieskať dverami a riadom v kuchyni. Nesmú dlho svietiť, čo ju bolí najviac. Ale v podstate je to jedno, tú hrôzu, čo príde so šerom lampa neodoženie.

Niekedy jej na noc požičia zo skladu halogénky. Pod nimi vydrží aj bez inak nutného telocviku, ale potom, celý nasledujúci deň má peklo v priamom prenose, lebo z halogénok bolia oči a duní v hlave. A to potom nevidí nič skoro celý deň. Dnes priniesol štyri halogénky. Už druhýkrát v tomto týždni. Plus šesť hrubých sviečok, ukradnutých evidentne niekde na cintoríne a jednu baterku s rádiom a sirénou. Niečo sa chystá, treba mi zásoby.

„Tak na dva týždne? Do Krakova. A to musíš?“ hneď jej v mysli naskočia obrázky z jeho posledného odchodu, keď jej po štyroch dňoch nestačila už ani tristostranová Ichtyológia na to, aby zaspala.

„ Musím, nemusím, to je jedno. Idem. Štátnice, seminár, trhy cestou späť. Donesiem ti ešte z knižnice Dejiny ženy.“ Trochu odmerane, trochu ospravedlňujúco. Vie, čo všetko mu poskytuje a z hľadiska telesno-zdravotného mu poskytuje najvyššiu kvalitu. Musí uznať. Aj Fero mu to závidí, aj by možno menil. Musí nemusí, menil nemenil. Nemusí, ale nemenil. Treba mu pauzu. Dva týždne vydrží, len aby halogénky nevypálila. To by bolo potom iné svetlo. Večné svetlo.

„No nič, zlato. Pozri, zástrčka a tuto vypínač. Len nech ti nenapadne obchytkávať ich, predsa len potrebuješ svetlo, nie popáleniny. Tabletky nepapaj, ani keby ti to neviem ako liezlo na mozog. Aj tak som ti ich pre istotu spláchol už pred týždňom. Doktor povedal. Vydrž a potom sa teš. Romantika. Aj voňavé sviečky ti donesiem. Vanilkové.“ zablabotal s prstom na ústach a rýchlo sa odpratal z jej dohľadu. Nech si zvyká, dievča.

*

Časové znamenie ohlásilo dvadsaťjeden hodín tridsať minút. Dedo by mi povedal:

„To bude vlčia tma, tak, vlčia tma. To, že si do huby lyžicu netrafíš po ósmej. Toj, prečítaj mi. Vidíš, ništ neprečítaš. Vlčia tma.“

*

Dvadsaťjeden hodín tridsať minút v júni znamená, že treba ísť alebo spať, a tak zahnať vidiny, alebo pozasvecovať všade, kde sa dá a robiť niečo zmysluplné. Ak nezasvieti, musí zaspať. Ak nezaspí, musí pozasvecovať a predĺžiť deň, inak oslepne a ošedivie od strachu. A ak neošedivie od strachu, tak si minimálne rozbije hlavu o zárubňu a strávi noc v bezvedomí na zemi ako mech piesku. Tri mesiace je príliš krátko na to, aby si presne pamätala, kde začína kredenc a kde dvere. S Pánom Bohom aj s orientačným zmyslom. Keď oslepne, bojí sa ako malé decko. Nevie si zvyknúť. V lete je slepá zhruba osem hodín denne, v zime je to skoro raz toľko, v závislosti od toho, či sneží. Žiadna sranda.

Dnes – aby prechod do života osamelého človeka nebol až taký ťažký – si dopraje dve halogénky. Ráno bude zase strašne múdra, lebo za jednu noc prečíta možno aj celú knihu a cez deň môže zájsť na námestie a rozdávať rozumy slniacim sa babkám. Zajtra možno postačí len jedna a pozajtra jednoznačne musí zaspať, veď po dvoch prebdených nociach si telo samo bude pýtať.

„A čo budeme trocháriť, dáme si hneď všetky štyri naraz. Zástrčka, vypínač, raz dva tri štyri, svetlo ako napoludnie. Čert nech vezme celý Krakov.“

*

„Boží trest prišól, ludia, šak to je boží trest za to kurvisko z dvojky! Volajte hasičov, kdo máte telefón! Pozrite, kolko peria tu lieta, kolko peria, ludia!“ huláka starý veterán, behá v pyžame po dvore a hádže kamene do okien ostatných bytov, aby sa všetci ratovali pred tým božím hnevom. Perie sa vznáša proti všetkým zákonom prírody k nebu a pod lampou vyzerá ako sneh. Vyhodila periny von oknom, aby padla do mäkkého. Ľudia sa množia a každý vrieska, každý bohuje a každý je takmer holý. Blikajú na červeno a modro, na červeno od plameňov a na modro od sirény.

„Ruky preč od nej, nechajte ju tam, šak ona sa rada v perinách vyvaľuje, „ kričí ženská v župane do pol kolien, a skáče okolo policajta. Župan sa jej lepí na telo, perie na župan, celá sa potí od zlosti a vzrušenia a policajt pomaly stráca hlavu.

„ Štyrikrát tisíc voltov to proste neutiahlo. Vedenie sa prehrialo, kapitán. Zlé vedenie. Koľko je hodín? Už je svetlo?“ zmätená sa pýta a civí na chlapa snažiaceho sa vymotať z periny. Perie mu lezie do nosa, do úst, kýcha a máva rukami a víri jemný sneh ešte viac. Božie dopustenie.

„ Nie, dievča, je niečo po pol noci a je tma. Halogénky. No to je nápad!“

*

Je po polnoci a je tma. Nevie sa do tej tmy vynadívať, nabažiť sa jej. Halogénky, to je nápad.