 |
|
| node: | Starý strom. |
| template: | 4 |
| parent: | _..::..Príbehy..::.._ |
| owner: | Elence |
| viewed by: | |
| created: | 27.03.2008 - 21:23:44 |
|
cwbe coordinatez: 101 63539 63556 3558773 3834423 ABSOLUT KYBERIA |
| permissions | |
| you: | r, |
| system: | public |
| net: | yes |
total descendants::
total children::0
Dnes uplynul práve mesiac od toho inkriminovaného dňa. Milošovi sa zdalo akoby to bolo včera. Všetky dni potom, sa mu zliali do jedného celku. Čas pre neho prestal existovať. Nič už nemalo zmysel. Po matkinej smrti zostal úplne sám. Starý mládenec žijúci v trojizbovom byte. Tmavé steny na neho priam padali. Bál sa ich. Skrýval si hlavu pod perinu ako malé dieťa. Klopot matkinej francúzskej palice neutíchol ani po jej smrti. Stále ho počul vo svojej hlave. Vždy keď niečo zalomozilo, ihneď sa strhol s obavou o matku. Už už sa chcel za ňou rozbehnúť, keď si zrazu uvedomil že je to len prelud. Zostal iba zamyslene sedieť.
„Ktovie ako to s ňou v skutočnosti dopadlo?" uvažoval nahlas.
„Či sa dostala do svojho vytúženého neba."
O ktorom tak snívala, keď sa každý deň ponárala do svojich modlitieb. V týchto veciach mal dávno jasno. Čo by ale neurobil pre svoju chorú matku. Poslušne teda počúval jej kázne o bohu a náboženstve.
Teraz sa zrazu sám pristihol, že mu to vlastne chýba. Tie ich tiahle debaty pri ktorých sa v ňom často krát búrila žlč. Keď už chcel vybuchnúť a nakričať na starú ženu. Nech sa konečne preberie z toho sna, no nakoniec si radšej zakúsol do jazyka. Bol to jeho detský zlozvyk. Stále však fungoval. Používal ho v momentoch keď sa mu chcelo smiať a situácia bola nanajvíš vážna. Vtedy si ho dohrýzol priam do krvi. Svoj účel to však vždy splnilo.
Pri tejto úvahe sa mu vrátili spomienky na detstvo. Zrazu toho bolo akosi priveľa. Už nerozmýšľal, navliekol si topánky, schytil bundu a vybehol von.
Vykročil rovno ani na chvíľu nezaváhal kam má ísť. Šiel na miesto kde nebol hádam pätnásť rokov, ktorého sa toľko stránil. Inokedy ho oblúkom obišiel len aby sa mu náhodou nevrátila tá spomienka.
Nedokázal vysvetliť prečo, ale čosi mu vravelo že tam teraz musí. Kráčal po starej poľnej ceste ústiacej do lesíka. Blato pod nohami iba smutne mľaskalo. Plnými dúškami vdychoval čerstvý vzduch. Jarný vánok mu fúkal priamo do tváre.
Konečno ho zazrel, obrovský bútľavý dub. Starého kráľa medzi všetkými stromami. Už z diaľky sa vynímal, vytŕčal z davu ako dáky velikán. Jeho dlhé konáre pôsobili ako ruky siahajúce až k oblakom. Akoby spájali nebo so zemou.
Srdce mu začalo byť oveľa intenzívnejšie, pocítil že v ňom narastá strach. Na chvíľu zastal. Nemo sa zahľadel na letiaceho jastraba. Krúžil okolo starého duba tak nespútane voľný. Na chvíľu mu závidel. Až prasknutie halúzky ho vyrušilo z myšlienky. Musí ísť ďalej, musí sa postaviť minulosti tvárou v tvár. Posledných desať metrov šiel veľmi pomaly. Malými krokmi sa posúval bližšie a neustále hľadel na obrovský strom.
Teraz tu stál zo či voči svojej nočnej more. Prísnym pohľadom mu dal najavo svoje odhodlanie. Miesto kde stáli kedysi vyryté iniciály M a J bolo dávno zarastené.
„Prečo?" skríkol Milan.
„Počuješ ma, prečo si mi ho vzal?"
Strom stál pevne na svojom mieste, neodpovedal. Milanovi vyhŕkli slzy. Už nekričal len hľadel do výšky a spomienky v jeho hlave sa postupne vynárali. Zrazu mal dvanásť rokov, mrštne sa šplhal po strome.
„Tak čo strachopud, bojíš sa?" kričal na malého chlapca stojaceho pod stromom.
„Poď za mnou ak si chlap!"
Chlapec sa z vypätím všetkých síl vyštveral na strom. Víťazoslávne sa pozrel na Milana a usmial sa.
„To je všetko, taký kúsok ?" provokoval ďalej Milan.
Chlapec len pokrútil hlavou.
„Ja vyleziem až tam hore dotknem sa oblakov, sleduj!" odvetil a začal sa štverať ďalej. O chvíľu bol už veľmi vysoko.
„Dobre krpec už stačí!" kričal za ním Milan.
Chlapec však nepočúval. Stále sa vzďaľoval až kým sa zmenil na malú čiernu bodku.
„To nie je možné, nemôžeš sa dotknúť nebies, počuješ!" zakričal Milan a pokrútil hlavou.
Vtedy si všimol, že bodka sa začala prudko zväčšovať. Chvíľu nechápal, no zrazu mu to došlo. Nemohol sa na to pozerať. Nato ako bezvládne telíčko, malého bračeka padá prudko na zem.
Odvtedy nenávidel starý dub za to čo mu vzal. Zároveň nenávidel sám seba, nedokázal si to odpustiť. Od tej chvíle tam nikdy nevkročil. Až dnes.
Teraz tu stál po rokoch akoby sa nič nezmenilo. Smutný obraz mal znova pred sebou. Slzy mu stekali po tvári ešte intenzívnejšie. Na chvíľu akoby všetko utíchlo. Zdalo sa mu že stromy prestali šumieť dokonca aj vánok v tej chvíli ustal.
Spoza obrích konárov stromu na neho zrazu vykuklo zlatisté slnko. Zdalo sa byť akési rozmazané pripomínajúce človeka zastalo priamo nad ním. Jemným lúčom ho pošteklilo po ubolenej tvári.
Vtedy si spomenul na matkine reči o bohu. Všetko mu zrazu dávalo zmysel. Bol to jeho brat a dal mu jasné znamenie. Musí žiť ďalej.
Odišiel kľudný s pokojom v duši.
Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"
„Ktovie ako to s ňou v skutočnosti dopadlo?" uvažoval nahlas.
„Či sa dostala do svojho vytúženého neba."
O ktorom tak snívala, keď sa každý deň ponárala do svojich modlitieb. V týchto veciach mal dávno jasno. Čo by ale neurobil pre svoju chorú matku. Poslušne teda počúval jej kázne o bohu a náboženstve.
Teraz sa zrazu sám pristihol, že mu to vlastne chýba. Tie ich tiahle debaty pri ktorých sa v ňom často krát búrila žlč. Keď už chcel vybuchnúť a nakričať na starú ženu. Nech sa konečne preberie z toho sna, no nakoniec si radšej zakúsol do jazyka. Bol to jeho detský zlozvyk. Stále však fungoval. Používal ho v momentoch keď sa mu chcelo smiať a situácia bola nanajvíš vážna. Vtedy si ho dohrýzol priam do krvi. Svoj účel to však vždy splnilo.
Pri tejto úvahe sa mu vrátili spomienky na detstvo. Zrazu toho bolo akosi priveľa. Už nerozmýšľal, navliekol si topánky, schytil bundu a vybehol von.
Vykročil rovno ani na chvíľu nezaváhal kam má ísť. Šiel na miesto kde nebol hádam pätnásť rokov, ktorého sa toľko stránil. Inokedy ho oblúkom obišiel len aby sa mu náhodou nevrátila tá spomienka.
Nedokázal vysvetliť prečo, ale čosi mu vravelo že tam teraz musí. Kráčal po starej poľnej ceste ústiacej do lesíka. Blato pod nohami iba smutne mľaskalo. Plnými dúškami vdychoval čerstvý vzduch. Jarný vánok mu fúkal priamo do tváre.
Konečno ho zazrel, obrovský bútľavý dub. Starého kráľa medzi všetkými stromami. Už z diaľky sa vynímal, vytŕčal z davu ako dáky velikán. Jeho dlhé konáre pôsobili ako ruky siahajúce až k oblakom. Akoby spájali nebo so zemou.
Srdce mu začalo byť oveľa intenzívnejšie, pocítil že v ňom narastá strach. Na chvíľu zastal. Nemo sa zahľadel na letiaceho jastraba. Krúžil okolo starého duba tak nespútane voľný. Na chvíľu mu závidel. Až prasknutie halúzky ho vyrušilo z myšlienky. Musí ísť ďalej, musí sa postaviť minulosti tvárou v tvár. Posledných desať metrov šiel veľmi pomaly. Malými krokmi sa posúval bližšie a neustále hľadel na obrovský strom.
Teraz tu stál zo či voči svojej nočnej more. Prísnym pohľadom mu dal najavo svoje odhodlanie. Miesto kde stáli kedysi vyryté iniciály M a J bolo dávno zarastené.
„Prečo?" skríkol Milan.
„Počuješ ma, prečo si mi ho vzal?"
Strom stál pevne na svojom mieste, neodpovedal. Milanovi vyhŕkli slzy. Už nekričal len hľadel do výšky a spomienky v jeho hlave sa postupne vynárali. Zrazu mal dvanásť rokov, mrštne sa šplhal po strome.
„Tak čo strachopud, bojíš sa?" kričal na malého chlapca stojaceho pod stromom.
„Poď za mnou ak si chlap!"
Chlapec sa z vypätím všetkých síl vyštveral na strom. Víťazoslávne sa pozrel na Milana a usmial sa.
„To je všetko, taký kúsok ?" provokoval ďalej Milan.
Chlapec len pokrútil hlavou.
„Ja vyleziem až tam hore dotknem sa oblakov, sleduj!" odvetil a začal sa štverať ďalej. O chvíľu bol už veľmi vysoko.
„Dobre krpec už stačí!" kričal za ním Milan.
Chlapec však nepočúval. Stále sa vzďaľoval až kým sa zmenil na malú čiernu bodku.
„To nie je možné, nemôžeš sa dotknúť nebies, počuješ!" zakričal Milan a pokrútil hlavou.
Vtedy si všimol, že bodka sa začala prudko zväčšovať. Chvíľu nechápal, no zrazu mu to došlo. Nemohol sa na to pozerať. Nato ako bezvládne telíčko, malého bračeka padá prudko na zem.
Odvtedy nenávidel starý dub za to čo mu vzal. Zároveň nenávidel sám seba, nedokázal si to odpustiť. Od tej chvíle tam nikdy nevkročil. Až dnes.
Teraz tu stál po rokoch akoby sa nič nezmenilo. Smutný obraz mal znova pred sebou. Slzy mu stekali po tvári ešte intenzívnejšie. Na chvíľu akoby všetko utíchlo. Zdalo sa mu že stromy prestali šumieť dokonca aj vánok v tej chvíli ustal.
Spoza obrích konárov stromu na neho zrazu vykuklo zlatisté slnko. Zdalo sa byť akési rozmazané pripomínajúce človeka zastalo priamo nad ním. Jemným lúčom ho pošteklilo po ubolenej tvári.
Vtedy si spomenul na matkine reči o bohu. Všetko mu zrazu dávalo zmysel. Bol to jeho brat a dal mu jasné znamenie. Musí žiť ďalej.
Odišiel kľudný s pokojom v duši.
Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"