„Najprv som býval v zrkadle. Zrkadlo na stene tíško povievalo, v bezvetrí praskali múry obydlia. Papier pevne zletel zo stola a nik sa ho nedotkol ani pohľadom. Bolo nehybne, ale reč nestála. Pamätám si tie rána, keď som sa pozeral zo zrkadla do rozostlanej izby na muža pri holení. Bývalo všelijako. Najprv som sa hanbil, uhýbal som očami pred jeho sliedivým zrakom. Zdalo sa mi, že mi chce navrhnúť čosi nevysloviteľné. Občas sa usmial, ale málokedy. Keď som zistil, že sa ma učí naspamäť, bolo už neskoro zabrániť čomukoľvek. Naučil sa ma. Napodobňoval ma tak dokonale, že som sa s ním musel stotožniť. Tak sa ma zmocnil. Vylákal ma z bezpečného obydlia a sám ho osídlil. Keď som sa holil, zlomyseľne sa usmieval. Pohrozil som mu žiletkou. Zrkadlo na stene tíško povievalo, v bezvetrí praskali múry obydlia. Papier plavne zletel zo stola a nik sa ho nedotkol ani pohľadom. Bolo nehybne, ale reč nestála.“