 |
|
| node: | dievča |
| template: | 4 |
| parent: | _..::..Príbehy..::.._ |
| owner: | Elence |
| viewed by: | |
| created: | 17.03.2008 - 20:45:38 |
|
cwbe coordinatez: 101 63539 63556 3558773 3802947 ABSOLUT KYBERIA |
| permissions | |
| you: | r, |
| system: | public |
| net: | yes |
total descendants::
total children::0
Studený vietor jej šľahal do tváre popri tom ako sama stála pred stanicou. Sledovala tiene stromov, pohyb trávy. Slnko ju na chvíľu ožiarilo, vyšlo spoza mrakov. Otočila sa k nemu aby pocítila aspoň kúsok tepla na svojich skrehnutých rukách. Nič. Necítila vôbec nič, mráz štípal tak ako predtým. Stále tam stála a dúfala, že ešte na chvíľku sa jej naskytne pohľad na mrazivé slnko. V hlave si premietala udalosti posledných dní. Z jej nemých očí bolo cítiť bolesť, ktorú prežívala. Ako tam stála pripomínala ľadovú kráľovnú. A je to iba mladé dievča stojace oproti vetru.
Človek by si pomyslel, že tá zima ju oberá aj o poslednú energiu. A čo ak to tak chce? Cítila ako jej mrzne každá časť tela. Stále viac a viac. Myslela si, že raz to skončí. Väčšiu zimu už ani nemôže cítiť. Omyl alebo jej zlyhanie?
Po pätnástich minútach nekonečného čakania zastavilo auto. Podišla k nemu, veci, automaticky, hodila do kufra. Nasadla a odišla.
Ako som ju tajne z lavičky pozorovala, bola som stále viac užasnutá. Zostal tam kúsok z nej. Fascinovala ma do takej miery, že som bola zvedavá ako presne sa cítila. Vstala som a kráčala k miestu, kde pred chvíľkou stála ona. Otočila som sa tvárou k vetru, slnko ma nečakane osvietilo. Paradoxne som však necítila žiadne teplo. Vietor bol čoraz studenší, chvíľkami som mala chuť vzdať to. Vtedy som si ale pomyslela asi to musí stáť za to vydržať a bojovať proti nemu. Po tvári mi začali stekať slzy. Doteraz neviem prečo..
Bol to neuveriteľne zdrvujúci a zároveň oslobodzujúci pocit.
Nikdy v živote som sa necítila tak bezmocne a úboho. Je to ako keď vás zradí najlepší priateľ, stojíte spútaný a čakáte kedy príde aby vás zachránil. On však neprichádza. Alebo ako láska. Túžite po nej strašne moc, po tom pocite tepla. Túžite aby bolo už leto po tej dlhej zime. A keď konečne získate vytúženú lásku, prídete na to, že pomaly nič necítite. Tá cesta vás tak vyčerpala. Príde leto a vy v byte zapínate klimatizáciu. Cítite sa tak prázdno.
Ako tam stojím, prestávam registrovať svet naokolo. Všetky veci už stratili význam. Pomaly sa strácam aj ja. Akoby som splynula s vetrom, so slnkom, zapustila korene do zeme. Je mi všetko jedno.
Odrazu precitnem. Je už najvyšší čas ísť. Ruky mám premrznuté na kosť. Stále však rozmýšľam, aký príbeh nosí to dievča. Tak mladá a tak zatrpknutá voči vonkajšiemu svetu. Žije si ten svoj a nedbá na nič iné. Niekto by povedal že je sebec. Nie, ona sa len snaží byť iná, snaží sa dozvedieť kto je.
Nikdy som nemala tú česť spoznať ju, aj keď som ju neskôr vídavala nespočetne veľa krát, ale viem že nikdy nezabudnem na jej dlhé tmavé vlasy. Útlu, kostnatú tvár, ustarostený pohľad. Bola ako tieň. Aspoň v mysli jej pomôžem brať ťarchu jej života. Ostáva mi len tíško dúfať, že ju aspoň niekto má rád.
Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"
Človek by si pomyslel, že tá zima ju oberá aj o poslednú energiu. A čo ak to tak chce? Cítila ako jej mrzne každá časť tela. Stále viac a viac. Myslela si, že raz to skončí. Väčšiu zimu už ani nemôže cítiť. Omyl alebo jej zlyhanie?
Po pätnástich minútach nekonečného čakania zastavilo auto. Podišla k nemu, veci, automaticky, hodila do kufra. Nasadla a odišla.
Ako som ju tajne z lavičky pozorovala, bola som stále viac užasnutá. Zostal tam kúsok z nej. Fascinovala ma do takej miery, že som bola zvedavá ako presne sa cítila. Vstala som a kráčala k miestu, kde pred chvíľkou stála ona. Otočila som sa tvárou k vetru, slnko ma nečakane osvietilo. Paradoxne som však necítila žiadne teplo. Vietor bol čoraz studenší, chvíľkami som mala chuť vzdať to. Vtedy som si ale pomyslela asi to musí stáť za to vydržať a bojovať proti nemu. Po tvári mi začali stekať slzy. Doteraz neviem prečo..
Bol to neuveriteľne zdrvujúci a zároveň oslobodzujúci pocit.
Nikdy v živote som sa necítila tak bezmocne a úboho. Je to ako keď vás zradí najlepší priateľ, stojíte spútaný a čakáte kedy príde aby vás zachránil. On však neprichádza. Alebo ako láska. Túžite po nej strašne moc, po tom pocite tepla. Túžite aby bolo už leto po tej dlhej zime. A keď konečne získate vytúženú lásku, prídete na to, že pomaly nič necítite. Tá cesta vás tak vyčerpala. Príde leto a vy v byte zapínate klimatizáciu. Cítite sa tak prázdno.
Ako tam stojím, prestávam registrovať svet naokolo. Všetky veci už stratili význam. Pomaly sa strácam aj ja. Akoby som splynula s vetrom, so slnkom, zapustila korene do zeme. Je mi všetko jedno.
Odrazu precitnem. Je už najvyšší čas ísť. Ruky mám premrznuté na kosť. Stále však rozmýšľam, aký príbeh nosí to dievča. Tak mladá a tak zatrpknutá voči vonkajšiemu svetu. Žije si ten svoj a nedbá na nič iné. Niekto by povedal že je sebec. Nie, ona sa len snaží byť iná, snaží sa dozvedieť kto je.
Nikdy som nemala tú česť spoznať ju, aj keď som ju neskôr vídavala nespočetne veľa krát, ale viem že nikdy nezabudnem na jej dlhé tmavé vlasy. Útlu, kostnatú tvár, ustarostený pohľad. Bola ako tieň. Aspoň v mysli jej pomôžem brať ťarchu jej života. Ostáva mi len tíško dúfať, že ju aspoň niekto má rád.
Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"