uf. nuz na tuto temu sa mi ani nechce zacat rozmyslat.

dlho dlho dlho dlho nad tym spekulujem, nieze by som ja mala problem byt monogamnou, ale pocitujem/pocitovala som to na vlastnej kozi a preto som sa zacala pytat seba taketo nezmyselne otazky.

vysledok?
a.) prisla som na to, ze presvedcenie, ze vztah by mal byt monogamny je v podstate taka nejaka epistema zapadnej kultury. zijeme v nej viac ako dvetisic rokov, boli sme tak od mala vychovavane, ze raz pride princ a ten jediny pravy a tomu budeme verne az do smrti. je to silne silne silne vstepene v nasej kulture, socializaciou a prostredim len podporovane a utuzovane a preto si myslim, ze aspon ja osobne z toho nevybrdnem, mozem mat sice obdobia kedy len tak lietam, ale myslim, ze ak ku sebe mam byt uprimna, takisto len v kutiku cakam na toho s velkym t, princa, s ktorym zostarnem. verim vsak tomu, ze ak by som sa narodila v inych podmienkach, v inej kulture, kde by som zdielala nejake ine prapresvedcenie, asi by som s tym nemala taky problem ako teraz. nemam pocit, ze sa da povedat, takto je spravne a takto nie. viem iba povedat, narodila som sa do tohoto a tohoto a v takej a hentakej miere sa odklanam. a niekedy ma to vie poriadne stvat, ze sa toho hlupeho presvedcenia jednoducho NEVIEM zbavit.
b.) kedze sa uz raz narodila do tohto mind-setu z ktoreho mne nie je sudene sa dostat, nie kvoli tomu, ze by som popierala polygamiu ale kvoli tomu, ze mam strach ze v konecnom dosledku by som aj tak zostala osamela a bojim sa ze s mojou konkretnou psychikou by som vazbou na viacerych skor popretrhala akekolvek nite.. neviem, k comu by som to tak prirovnala, ale asi je to podobne, ako ked si v miestnosti plnej ludi a napriek tomu sa citis sama.. hmm, skratka neviem svoju energiu smerovat takto viacerymi smermi, pretoze by mi to asi sposobovalo velmi ambivalentne pocity a voci tomu nie som az taka imunna. a tiez by mi nebolo prijemne (ale to je vsetko, ako hovorim, len ten kulturny mind-set), keby som vedela, ze nie som len jedna zo zastupu, pretoze tato kultura nam diktuje, aby sme sa citili vynimocnymi a mimoriadnymi, hlavne v pripade, keby to nebolo equal, t.j. ja by som vsetku svoju energiu davala niekomu, kto by svoju energiu delil. I KED by to nemuselo nevyhnutne znamenat, ze ma ma menej rad ako nejaku inu slecnu/damu.
nuz: asi sa zamotavam. skratka komibnaciou toho, do coho som sa narodila, v com som vyrastala, a akej som ja sama charakteristiky, som ten "budovatelsky" typ, ktory sa zamiera na jednu osobu, s ktorou potom cosi stavia, rozvija, snazi sa posunut dalej a blablabla. nevedela by som dlhodobo a vazne fungovat tak, aby som toto robila s viacerymi ludmi, pretoze by mi to dodavalo taky schizofrenoidny pocit, ktoreho mam ako rozvedene decko po krk, vsetky tie "svety", v ktorych som akoby paralelne zila, pretoze nemozes fungovat ako ten isty clovek pri inych ludoch a atmosferach a ovzdusiach, vzdy sme podla mna trosilililinku ini pri inom kolektive. domov je pre mna symbolom takej mojej osobnej svatyne a mat este aj v nej nejaky chaos, to by mi asi nerobilo dobre takto 40 rokov zit :)

dobra je ale otazka, co je to monogamia. pretoze clovek je jednoznacne pritahovany viacerymi osobami a na tom nie je nic zle ani nemravne a pod. ale podla mna je to o presvedceni "venovat" sa len jednemu z tych ludi a ostatnymi sa len tak "esteticky" kochat.
samozrejme, su pripady kedy, clovek miluje, skutocne miluje jednu osobu ale je schopny sa fyzicky stykat aj s inymi alebo pripadne moze jedna osoba milovat viacerych ludi, ale :) toto ma uz skutocne velmi matie a zneistuje, jednak preto, ze som to nikdy nezazila, ale aj preto (a asi hlavne), ze som predsa len ruzova princeznicka blahom krochkajuceho zapadu, ktora sedi pri okienku vo vysokej vezi a caka na toho praveho.

aj ked pravdepodobne nic take ako ten pravy jednoducho neexistuje.