že mi to holancko naozaj strašne chýba, hlavne tá škola a tí ľudia, čo dokázali vybičovať k úplne iným veciam, k akým sa ja seba samú nedokážem a to, že som mohla dôverovať ich systému, že bol správny a že len časom uvidím ako to celé mysleli. si pamätám, ako som sa bola cez víkend prejsť a zrazu som videla arthura v svojom veľkom firemnom okne ako telefonuje a sme si zakývali. a ako sa vždy smial, keď som doniesla nejakú volovinu. ako ma bavilo niečo prezentovať, lebo som vedela, že to je úplne iné, v podstate naivné, ako majú tam oni a že on čaká ako to skončí a potom si zakryje rukou oči a bude sa smiať. som si aj uplne vybavila, ako tam vyzerali zachody a ako v tom prvom nebolo strop, takze bolo vidno na trúbky a betónový tmavý stropisko. aj to ako mi vraveli, že škoda že odchádzam a nech sa vrátim a čo mi všetko pekné povedali. to tak velmi hreje ked si spomínam a asi by som sa aj vrátila pozrieť, ja naozaj chcem pokračovať. to je také divné, ruky si píšu čo chcú a chce sa mi aj plakat, ale tak v dobrom. a ako... och, asi ísc spať a ráno sa zobudiť s tým, že môžem všetko čo len chcem a že všetko sa môže zo dňa na deň zmeniť a opäť spoznám veci ktoré ani nečakám. lebo tie najdôležitejšie veci sa dejú, či chodia náhodou a tak pomimo akoby ani neboli najdôležitejšie.
ale som šťastná. a mám čo robiť a teším sa na deň a na kávu a na chalošov, že bude srandašák a pekný výhľad a tak. si tak plávam v dobrom. dobré je husté a voňavé akeď spravím tempo tak celkom zreteľne cítim ako sa hýbem.