Nemocničné (a iné) pachy :: Something smarter than us is going to emerge

Linda si slabo vzdychla a s chmúrnymi myšlienkami vošla do jednej z nemocničných izieb. Neznášala nemocnice, ale musela prísť.

Na posteli zbadala pokojne ležať muža. Opieral sa o niekoľko vankúšov, ktoré mal naskladané za chrbtom. Usmial sa na ňu.
„Ahoj," povedal.
„Ahoj, Edwin."
Pristúpila k jeho posteli a chvíľu ho pozorovala. Tváril sa, akoby sa ho nič netýkalo, akoby nemal problémy. A to bolo dosť nezvyčajné. Hlavne v situácii, v akej sa nachádzal. V akej sa nachádzali oni obaja.
„Edwin...," začala.
„Áno?"
„Doktor mi už všetko povedal..."
„Ach, áno," pokýval hlavou a po chvíli sa usmial, „nie je to skvelé?"
„Čože?"
„No, že či to nie je skvelé. Podľa mňa to je perfektné."
„O čom to hovoríš?"
„No predsa o tej mojej chorobe..."
„Ty sa z toho tešíš?"
„Presne tak..."
„Ale Edwin... ty umieraš."
„Pri správnej liečbe môžem žiť aj rok."
„Ale to predsa nie je vôbec isté!"
„Tá choroba nie je taká zlá. Konečne nemusím chodiť do práce, celé dni len ležím v posteli a každý ma len obsakuje. No nie je to super život?"
„Edwin... ty žartuješ! Povedz mi, že žartuješ!"
Edwin sa na ňu zadíval svojími kobaltovo sivými očami.
„Nežartujem," povedal. Tie slová sa Linde zarezali do mozgu, ako chladná čepeľ. Musela si sadnúť. Chvíľu nehovorila nič, len zízala do zeme.
„Linda?"
Zdvihla hlavu.
„Je mi ľúto, že ma nechápeš."
„Umrieš," povedala. Bolo to len suché konštatovanie.
„Ja viem. Ale kto z nás neumrie?"
„Pane Bože!" zakričala odrazu. Zlosť ju naplnila až po okraj. Vstala a začala sa rozrušene prechádzať po izbe.
„Toto snáď nie je možné," opakovala. Edwin zatiaľ pokojne ležal na posteli. Nezdalo sa, že by ho Lindina reakcia nejako rozrušila.
„No, ale veď sa nad tým zamysli...," povedal nadšene, „mám nevyliečiteľnú chorobu. Dobre. Ale po zbytok života mám všetko, čo potrebujem. Pohodlie, stravu, nemusím sa o nič starať. No nie je to nádhera?"
„Nie, Edwin, nie je!" zakričala, „A čo si myslíš, že asi bude potom?"
„Kedy potom?"
„Veľmi dobre vieš o čom hovorím!"
„Aha... tak ty myslíš potom."
Linda nepovedala nič, len prikývla.
„Ktovie," dumal Edwin, „možno ma potom čaká lepší svet. Alebo tu zostanem, ako duch. To by bolo ešte lepšie. Mohol by som beztresne obchytkávať baby! No len si to predstav! Predstav si to!"
„Nechcem si nič predstavovať!" odsekla, „Prišla som sem, aby som ťa trochu podporila, ale ty celý žiariš šťastím, akoby sa nič nedialo!"
Líca sa jej po každom slove nadúvali hnevom, ako dva héliové balóny. Edwin zopäl ruky, ako pri modlení.
„Linda... upokoj sa, prosím."
Linda podišla k oknu a zadívala sa von. Po ceste sa preháňali autá, po chodníkoch sa náhlili ľudia. Nejaká stará žena sa potkla a spadla ksichtom na kamenný chodník. Ale svet sa točil ďalej.
„Musím ti oznámiť, že náš vzťah takto nemôže fungovať!" povedala pomaly.
„Ten nefungoval už dávno."
„Čo prosím?"
„Nič. Vôbec nič," povedal Edwin a cítil, ako aj v ňom postupne narastá hnev, „Do riti, tak niežeby si bola rada, že sa konečne cítim lepšie, že som sa dostal z tej depresie, ale ty mi ešte takto svinsky musíš kaziť posledné chvíle môjho života!"
Obrátila sa k nemu čelom.
„Tak ja ti ich kazím? A čo ja? Čo mám povedať ja? Čo mám podľa teba robiť v tejto situácii?"
„Čo ja viem? Tešiť sa so mnou?"
„Mám sa tešiť, že do roka otrčíš kopytá?"
„No, keď to takto povieš... tak to znie dosť bizarne..."
„Samozrejme. A vieš prečo to tak znie? Vieš?"
„Nie."
„Pretože to je bizarné! Tak preto."
Linda sa obrátila na odchod. Už mala tohto všetkého po krk. Načahovala sa práve po kľučke, keď začula Edwinov skľúčený hlas:
„Takže je koniec?"
„Áno," odvetila chladne a ani sa neobrátila.
„Ale Linda... nemusíme sa rozchádzať. Ja tu predsa budem stále s tebou..."
Linda ho však už nepočúvala. Rýchlo zamierila k výťahu a zviezla sa na prízemie, odkiaľ okamžite zamierila na ulicu. Zhlboka sa nadýchla. V rýchlosti sa rozhodla, že pár dní strávi u svojej matky na vidieku. Ten zárodok nápadu ju zaujal tak, že hneď začala brúsiť jeho detaily. Ten nápad je dokonca priam vynikajúci! Dobre jej to padne. Aspoň si konečne oddýchne a príde na iné myšlienky.
Ešte toho dňa odcestovala.

***
O dva týždne neskôr
***

Tie dva týždne sa na Linde podpísali. A treba povedať, že v dobrom. Psychicky sa trochu zozbierala a v pokoji si dala dohromady všetky myšlienky. A zistila, že zrejme jednala voči Edwinovi dosť nespravodlivo. Rozhodla sa, že ho hneď zajtra navštívi a pokúsi sa ich napäté vzťahy nejako urovnať.
Otvorila dvere svojho domu a keď vošla do obývačky, čakalo ju prekvapenie. V kresle sedel Edwin; bol pohodlne rozvalený a oblečený vo vkusnom bielom obleku. Ale zdal sa jej nejako neprirodzene bledý.
„No ahoj!" pozdravil ju veselo.
„Edwin? Čo tu robíš?"
„Čakám na teba."
„Kedy ťa pustili z nemocnice?"
„Nepustili ma."
„Pane Bože! Ty si ušiel?"
„Nie, Linda, neušiel."
Edwin vstal a pristúpil k nej.
„Linda, mám pre teba skvelú novinu!"
Linda náhle všetko pochopila. Vyliečili ho! Stal sa zázrak a Edwin sa zotavil. Koniec-koncov nebol by prvý, ani posledný. Odrazu ju naplnila šialená radosť, ktorá vybehla z jej mozgu až ku končekom prstov. Srdce jej bilo, ako splašené. Čo iné by to mohlo byť? Nedokázala nič povedať a tak len čakala. Čakala na tú radostnú správu. Edwin sa k nej naklonil tak blízko, ako to bolo možné a nechutne sladkým hlasom jej oznámil:
„Drahá, mala si pravdu. Nebolo to isté."

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"