ÚVOD DO PROBLEMATIKY : http://kyberia.sk/id/3532097


Interpretácia skutočnosti – Umenie 2007
Vo výstavných priestoroch Domu umenia v Bratislave sa od 8. decembra 2007 do 20. januára 2008 uskutoční najväčšia prehliadka slovenského výtvarného umenia od roku 1983 - maľba, socha a grafika, pod názvom Interpretácia skutočnosti - Umenie 2007. Po prvý raz za vyše dve desaťročia sa kurátorky výstavy Dagmar Srnenská a Xénia Lettrichová pokúsili zmapovať terén našej výtvarnej scény. Zastúpené sú všetky generácie od najstarších umelcov po čerstvých absolventov umeleckých škôl. Vystavuje 238 umelcov s vyše 600 dielami, prevažne z rokov 2004 až 2007. Ojedinelá prehliadka je o to zaujímavejšia, že vystavujú umelci zo všetkých kútov Slovenska. Hlavným organizátorom výstavy je Združenie historikov moderného umenia. Tento veľký projekt sa mohol uskutočniť vďaka finančnej podpore Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

___________________________________________________________________________________________

Pôvodne som myslela, že sa na to vykašlem.
Nebudem predsa písať o balaste, stačí si všímať kvalitu a selekcia príde sama. Minimálne v historickom merítku.

Teraz vidím, že práve to je alibizmus najhrubšieho zrna. Nehorázne ignorantstvo.

Na tú výstavu som sa tešila. Dopredu som vedela, že je zlá. Bolo to ako ísť sa pozrieť do ZOO na najodpornejšieho pavúka sveta, či do panoptika na trojhlavého človeka. Len zo zvedavosti. Možno pomastiť svoje ego tým, že práve ja kvalitu poznám. Že JA som iná.

Moje ego je však zruinované. Je to presne naopak. Aj JA som totiž súčasťou tej hrôzy ktorá sa tu deje. Stojím teraz s protestným transparentom pred miestom činu? Priväzujem sa snáď demonštratívne k dverám, nech ten des už nikto ďalší nezhliadne?
Nie. A mala by som.

Začnem asi po poriadku. Od priestoru, v ktorom sa to monštrum s názvom "Umenie 2007 - Interpretácia skutočnosti" nachádza. Volá sa "Dom umenia", bývalé "Národné osvetové centrum" priamo v centre Bratislavy, hlavnom meste Slovenska. Nebudem komentovať celý ten nemý cirkus okolo slovenskej Kunsthalle a nebudem ani komentovať iné výstavy, ktoré som v tých priestoroch videla. Tie aspoň boli bezzubo nevyhranené, potíšku sa odvernisážovali, vínko sa dopilo, pagáče zoschli a všetko bolo ako predtým.

Táto výstava je však kolosálnym mementom choroby súčasnej slovenskej kultúry a bez škrupúľ nesie podtitul "reprezentatívna prehliadka súčasnej maľby, sochy a grafiky v slovenskom výtvarnom umení". Už dávno všetci vieme, že ako to už na Slovensku býva vo všetkých oblastiach, aj v kultúre sme polarizovaní na dve skupiny. Jednu by som nazvala "contemporary-international-actual-alternative-we-know-what´s-cool-oh-yeah!" a tá druhá "strednoprúdovo-jubilejno-vernisážová-pagáčová-výtvarno-úniovo-gaučová". OK. Tak to je všade a je to tak v poriadku. (Možno nielen) slovenským špecifikom však ostáva nevyrovnanosť týchto dvoch, ba čo viac, prevaha tej druhej nad tou prvou v celospoločenskom pohľade. Televízne reporty z "pagáčových" vernisáží sú vcelku bežnou záležitosťou, kým (s prepáčením) skutočne hodnotné akcie ostávajú bez mediálnej a verejnej pozornosti. Prezident našej republiky nevie kto je Koller, zato mu nad gaučom visí Zimka. (Prípadným hnidopichom sa vopred ospravedlňujem, v prípade tejto ilustrácie som využila básnickú licenciu).

Ale späť na zem. Tú po celom "dome umenia" zdobia profesionalitu a nápaditosť evokujúce smerové šípky, vedúce až do oných povestných siení slávy. Aby sme sa nestratili a prišli až k miestu...činu.

Beriem do ruky sprievodný materiál - dizajnovo trošku out-of-date flyer - s monumentálnou cca dvestovkou mien, medzi ktorými objavujem zopár skvostov. Bartusz, Jankovič, Popovič, Hoffstädter či dokonca Vasilko..."Nezabudnite sa podpísať, keď budete odchádzať, určite sa mi na to vykašlete!" vytrhne ma teta v svetríku z Burdy zo zamyslenia nad významom hrdosti a sebaúcty jednotlivca pre jeho profesiu. Je naozaj také dôležité byť videný?

"Museli sme si zaplatiť 500 korún, aby sme mohli vystavovať. Neviem, kto zo spevákov alebo hudobníkov by to urobil, aby mohol účinkovať," prezradil pre TASR súčasné podmienky v slovenskom výtvarnom umení sochár Jozef Jankovič." ...citujem z oficiálnej tlačovej správy TASR a ponechávam bez komentára.

Výstava. Tá komentár potrebuje? Bohužiaľ áno. Začalo to smiechom. Pokračovalo smiechom cez slzy. Skončilo otrasom a neodbytným pocitom hanby. Múza si nielen podrezala žily. Ona sa váľala po zemi v smrteľných kŕčoch, trhala si vlasy a prosila o odpustenie za všetko, čoho sa ľudia v jej mene na umení dopustili.

Tak len zopár asociácií, ktoré sa ani nebudem obťažovať komponovať do viet.
Anachronické, zaostalé práce bez štipky aktuálnosti. Predvianočná výstava krúžku výtvarnej výchovy Základnej umeleckej školy v Hornej Maríkovej. Podotýkam, že roku pána 1986. Nulové výtvarné kvality drvivej väčšiny vystavených diel. Nainštalované absolútne bez základného estetického cítenia. Hrušky s jablkami a segedínom na čokoládových palacinkách...

Tak nejak na mňa zapôsobila monumentálna výstava "súčasnej" maľby, sochy a grafiky, ktorá je vraj "interpretáciou skutočosti". Aká interpretácia? Kde prosím? Čoho? Kým? (Ale dobre to vyzeralo na žiadosti o ministerský grant, predpokladám.)

Ďalej sa pýtam - aká je úloha kurátora, znalca umenia, keď sa medzi menami "odbornej výberovej komisie" tohto hororu objavujú aj mená, ktoré u mňa až doteraz mali úctu?

Všetci vieme, aké aktivity vykazuje takzvaná Slovenská výtvarná únia a sme s tým zmierení. Veď v zásade nikomu neškodí...Až doteraz. Táto výstava by sa mala stať zdvihnutým prstom našej nečinnosti a mlčaniu. Avšak už viac než týždeň po otvorení výstavy je ticho. Jediná kritika, či skôr recenzia v najčítanejšom denníku od zrejme najčítanejšej teoretičky umenia, výstavu len jemne pazúrikom poškrabkala a alibisticky odvrátila pozornosť iným smerom. (edit: ešte je tu kritika Lucia Gavulovej v HN http://hn.hnonline.sk/2-22587700-k10000_detail-85)

Niečo je zhnité v tomto štáte a prestáva sa mi to páčiť. Všetci plávame v tej istej žumpe a zrejme si všetci príliš zvykáme na smrad, ktorý sa okolo nás šíri. A nie som si celkom istá, či v tomto prípade ryba smrdí od hlavy.

Takto pred mesiacom som prvý raz navštívila žilinskú Stanicu. Poznanie tohoto miesta "pánu bohu za chrbtom", kde to dýcha contemporary kultúrou, skutočnou prácou a zápalom organizátorov na každom kúsku, kde sa 90% vecí nerobí ako grantová šaškáreň ma úprimne zahanbilo. A ešte trápnejšie sa cítim po zhliadnutí výstavy v centre Bratislavy, pod ktorou sa podpísalo toľko odborníkov naslovovzatých, na ktorej sa aj s poplatkom (wtf?!) zúčastnilo cca 200 slovenských umelcov a ktorú zrejme uvidí nepomerne viac ľudí z tej takzvanej "širokej kultúrnej i laickej verejnosti" ktorú tak radi uvádzame v grantových žiadostiach ako cieľovú skupinu našich skvelých slovenskú kultúru (?) obohacujúcich miliónových projektov ...