Philip Johnson: Sedem barličiek modernej architektúry.
Neformálna prednáška na School of Architectural Design, Harvard University, 7. decembra 1954
Pôvodne vyšlo v: Prospecta 1955, č. 3, s. 40 – 44
Preklad podľa: Philip Johnson: V čase neustálé změny. Praha, Arbor Vitae 2003. 99 s., tu s. 36 – 43.

Umenie nemá s intelektuálnou činnosťou, o ktorej sa dá prednášať, nič spoločné – na univerzitu vlastne vôbec nepatrí. Umenie by sa malo robiť v škarpách – pardón, v manzardách. Nemôžete sa naučiť architektúre o nič viac, než zmyslu pre hudbu alebo maliarstvo. O umení sa nemá hovoriť, má sa robiť.
Pokiaľ sa zdá, že zabŕdam do slov, je to preto, lebo nie je iný spôsob, ako niečo oznámiť. Musíme zostúpiť do sveta vôkol nás, ak s ním máme bojovať. Musíme používať slová, aby sme slovo ľudia vrátili tam, kam patrí.
A tak chcem zaútočiť na sedem barličiek architektúry. Niektorí z nás sa o barly radi opierajú a predstierajú, že chodia normálne, zatiaľ čo úbohí ľudia so zdravými nohami sú mierne postihnutí. Občas však po barlách siahame všetci, najmä na školách, kde je treba používať jazyk. Keď človek vyučuje, musí používať jazyk, je to prirodzené, pretože ako inak by vás učitelia mohli hodnotiť? „Zlý vstup“ alebo „Kúpeľne nie sú obložené“ alebo „Schodisko príliš úzke“, „Kde je hlavná izba?“, „Komín nebude ťahať“, „Kuchyňa je príliš ďaleko od jedálne“. Pre profesorov je oveľa ľahšie stanoviť súbor pravidiel, podľa ktorých môžete byť hodnotení. Nemôžu povedať: „To je škaredé.“ Vy by ste totiž mohli namietnuť, že podľa vás to vyzerá pekne – a de gustibus non est disputandum („o vkuse sa nediskutuje“).
Školy sú preto na používanie týchto barličiek obzvlášť náchylné. Sám by som ich určite tiež používal, keby som učil, pretože mimoestetické opory by som nemohol kritizovať o nič lepšie než ktorýkoľvek iný učiteľ.
Najdôležitejšia barlička všetkých čias už dnes nie je presvedčivá – barlička histórie. Za starých čias sa človek vždy mohol odvolať na knihy. Mohol povedať: „Ako to, že sa Ti nepáči moja veža? Je vo Wrenovi.“ Alebo: Urobili to na Subtresury building, prečo by sme to nemohli urobiť tak isto? Dnes sa už o históriu moc nestaráme.
Ďalšia barlička je tu aj dnes, aj keď aj ona – barlička pekného výkresu – je dosť opotrebovaná. Sú medzi nami takí – patrím k nim aj ja – ktorí si z pekného plánu urobili svojho druhu kult. Barlička je to výborná, pretože sa s ňou môžeme oddávať ilúzii, že tvoríme architektúru, zatiaľ čo vlastne len robíme pekné výkresy. Architektúra je vo svojej podstate niečo, čo sa buduje a skladá, ľudia tam vchádzajú a páči sa im to. Je to ale veľmi ťažké. Pekné obrázky sú ľahšie.
Ďalšou, treťou barličkou je utilita, užitočnosť. K nej som bol vychovaný a sám som ju používal; bol to starý harvardský zvyk.
Hovorí sa, že budova je dobrou architektúrou, ak funguje. To je samozrejme hlúposť. Všetky budovy fungujú. Aj táto budova funguje perfektne – keď hovorím dosť nahlas. Parthenon pravdepodobne celkom dobre fungoval pre obrady, ktoré sa v ňom konali. Inými slovami, len to, že budova funguje, nestačí. Očakávame, že bude fungovať. V dnešnej dobe očakávame, že z kohútika na teplú vodu potečie v kuchyni teplá voda. Očakávame, že každý architekt, či už je absolventom Harvardu alebo nie, bude schopný dať kuchyňu na správne miesto. Keď sa to ale používa ako barlička, je to chyba. Učičíka nás to k pocitu, že ide o architektúru. Pravidlá, na ktorých sme boli všetci vychovaní – že šatník by mal byť blízko vstupných dverí do domu, alebo že priečne vetranie je nevyhnutnosť – nie sú pre architektúru príliš dôležité. Že by sme mali mať predné dvere, ktorými budeme vchádzať a zadné, ktorými budeme vynášať smeti, no prosím. Nedávno som si však vo svojom dome uvedomil, že vynášam smetie prednými dverami. Ak sa dá prednosť tomu, aby dom dobre fungoval pred umeleckou invenciou, výsledkom nebude žiadna architektúra, len sústredenie užitočných prvkov. Uvedomíte si to, keď budete nabudúce robiť nejakú budovu: budete takí spokojní, keď vám batérie výťahov skončia na správnom podlaží, a budete si myslieť, že váš mrakodrap je hotový. Poznám to. Práve na jednom pracujem.
To ale nie je ešte také zlé, ako ďalšia barlička – barlička pohodlia. Je to zvyk, ktorý si osvojujeme rovnako ako užitočnosť. V myslení sme všetci potomkami Johna Stuarta Milla. Koniec koncov, na čo je architektúra ak nie pre pohodlie ľudí, ktorí v nej žijú? Ak sa však z toho stane barlička na robenie architektúry, architektúru začne nahradzovať kontrola prostredia. Začnete robiť domy s kontrolovaným prostredím, čo nie je ťažké, až na to, že budete mať možno okno na západ a slnko sa kontrolovať nedá. Pretože slnko ja samozrejme úplne všade. Viete, čo sa rozumie pod kontrolovaným prostredím – je to štúdium „mikroklimatológie“, čo je veda, ktorá nám hovorí, ako osviežovať klímu, aby ste sa cítili pohodlne. Ale cítite sa tak? Napríklad kozub je v kontrolovanom prostredí domu celkom neprípustný. Prehrieva a mýli termostaty. Ja mám ale krásu kozuba rád a tak stiahnem termostat dobre pod 15, potom zapálim veľký hučiaci oheň, takže môžem prechádzať hore dole. To však nie je kontrolované prostredie. Prostredie kontrolujem ja, čo je oveľa zábavnejšie.
Niektorí ľudia tvrdia, že stoličky, ktoré sú pohodlné, vyzerajú dobre. Ale je to tak? Myslím, že pohodlnosť záleží na tom, či sa stolička človeku páči, alebo nie. Overte si to sami. (Ale, budete ku mne úprimní?) Už dvadsaťpäť rokov mám všade doma kreslá Miesa van der Roheho. Nie sú príliš pohodlné, ale keď sa ľuďom páči, ako vyzerajú, hovoria: „To sú ale krásne kreslá!“ Čo naozaj sú. Potom si do nich sadnú a povedia: „No nie, tie sú ale pohodlné!“ Bohužiaľ sú tu aj ľudia, ktorí si myslia, že ohýbané oceľové rúrky sú na podopieranie kresiel škaredé a prehlásia: „Ach áno, aké sú nepohodlné.“
Barlička lacnosti. Na tú ste zatiaľ ako študenti nenarazili, nikto vám nepovedal, aby ste škrtali rozpočet o 10 000 dolárov, pretože ste ešte nič nestavali. To bude ale vaša prvá lekcia. Lacní chlapci budú hovoriť: „Drahý dom dokáže postaviť každý. No ale, pozrite sa, môj dom stojí iba 25 000 dolárov.“ Každý, kto dokáže postaviť dom za 25 000 dolárov má skutočne dôvod byť na seba hrdý, hovorí však o architektúre, alebo o svojej schopnosti šetriť? Je to barlička, o čom hovorí, alebo je to architektúra? Napríklad v New Yorku ide ekonomická motivácia tak ďaleko, že realitami posadnutí ľudia považujú za neamerické postaviť nájomný dom bez obchodných priestorov na prízemí. Podľa nich je architektonickým prehreškom nenaplniť obálku.
Potom je tu ešte jedna veľmi zlá barlička, s ktorou sa vo svojej kariére stretnete až oveľa neskôr. Veľmi vás prosím, dajte si na ňu pozor – na barličku služby klientovi. Akejkoľvek kritike môžete uniknúť, ak poviete: „No, klient to tak chcel.“ Pán Hood, jeden z našich skutočne veľkých architektov, hovoril presne tak. Bol ochotný dať na mrakodrap gotické dvere a povedať: „A prečo nie? Klient chce, aby mrakodrap mal gotické dvere a ja som ich tam dal. Pretože aká je moja úloha? Nie som tu snáď na to, aby som klientovi vyhovel?“ Ako sa ma pri obede pred prednáškou spýtal jeden mladík: „Kde je podľa vás hranica? Kedy vás požiadavky klienta oprávňujú zastreliť ho a kedy elegantne ustúpite?“ V hĺbke svojej mysle musíte mať jasné, že služba klientovi je jedna vec a umenie architektúry vec druhá.
Azda najproblematickejšia ja barlička konštrukcie. Tu sa dostávame na veľmi vratkú pôdu. Viem to, samozrejme, lebo túto barličku sám stále používam. A mienim ju používať aj naďalej. O niečo sa človek oprieť musí. Ako Bucky Fuller, ktorý obchádza školu za školou – je ako hurikán, nemôžete vám uniknúť, že prišiel: viete, on prednáša tak päť šesť hodín a skončí tým, že všetka architektúra je nezmysel a že musíte stavať niečo ako diskontinuitné kopuly. Argumenty sú krásne. Nič proti diskontinuitným kopuliam, ale nehovorte tomu, preboha, architektúra. Videli ste niekedy, ako sa Bucky usiluje dať do niektorej z jeho kopulových stavieb dvere? Ešte nikdy sa mu to dobre nepodarilo, a keď tie kopuly robí, múdro ich ničím nepokrýva., takže sú nádhernými ukážkami čistého sochárstva. Sochárstvo samo ale nevedie k architektúre, pretože architektúra má problémy, ktoré Bucky Fuller nerieši – napríklad ako sa dostať dovnútra a von. Lipnúť na konštrukcii je veľmi nebezpečné. Môže vás to doviesť k presvedčeniu, že čistá konštrukcia, keď je čisto vyjadrená, dá sama o sebe vzniknúť architektúre. Poviete si: „Nemusím už ďalej projektovať. Stačí vytvoriť čistý systém nejakej konštrukcie.“ Sám som tomu striedavo veril. Viete, je to veľmi pekná barlička, keď sú všetky polia medzi stĺpmi rovnaké a všetky okná majú rovnakú veľkosť.
Prečo by sme si teda mali v tejto fáze dávať na tieto barličky pozor? Prečo by sme sa voči tomu nemohli postaviť tvárou v tvár v akte tvorenia? S aktom tvorenia rovnako ako so zrodením a smrťou sa však musíte vysporiadať sami. Nie sú tu žiadne pravidlá. Nie je tu nikto, kto by vám povedal, či bude vaša voľba okna zo šiestich miliárd proporcií správna. Do tej miestnosti, o ktorej sa definitívne rozhodnete, s vami nemôže nikto ísť. Nedá sa tomu nijako uniknúť; prečo sa teda vzpierať? Prečo si nepriznať, že architektúra je výsledkom nevyhnuteľných umeleckých rozhodnutí, ktoré musíte urobiť? Ak ste silní, tak ich urobíte.
Mám rád tú myšlienku, že sme na zemi na to, aby ju okrášlili pre jej väčšiu krásu, aby sa potom ďalšie generácie znova zastavovali pri tvaroch, ktoré tu zanechávame, a boli nimi rovnako uchvátené, ako som ja, keď sa vraciam k Parthenónu alebo ku katedrále v Chartres. Také je poslanie. Pochybujem, že by som s tým pochodil u svojej generácie a tá sa tejto úlohy chopila – ťažkostí je príliš veľa – ale vy môžete. Môžete, ak budete dosť silní, aby ste odhodili barličky a prijali skutočnosť, že niečo vytvoriť je bezprostredný zážitok.
Mám rád Le Corbusierovu definíciu architektúry: „L´architecture, c´est le jeu, savant, correct et magnifique, des formes sous la lumière.“ (Architektúra je rozumná, presná a veľkolepá hra foriem v svetle.) Hra foriem v svetle. A to je, moji priatelia, všetko. Môžete skrášľovať architektúru toaletami. Veľká architektúra ale existovala dávno predtým, než vynašli toaletu. Mám rád definíciu Nietzscheho, toho veľmi zle chápaného Európana. Povedal: V architektonických dielach nadobúda viditeľné formy hrdosť človeka, jeho triumf nad príťažlivosťou, jeho vôľa po moci. Architektúra, to je opravdivé oratórium moci, ktoré vytvorila forma.“
Moje stanovisko vo všetkých týchto veciach pochopiteľne nie je tak solipsistické ani tak bezprostredne intuitívne, ako by sa mohlo zdať. Aby sme sa vrátili späť na zem: Ak nie sme závislí na žiadnej z týchto barličiek, čo budeme ďalej robiť? Som tradicionalista. Verím v históriu. Tradíciou mám na mysli slobodné rozvíjanie určitého základného prístupu k architektúre, ktorý nachádzame potom, ako začneme svoju prácu. Neverím v permanentnú revolúciu v architektúre. Neusilujem sa o originalitu. Mies mi raz povedal: „Philip, je oveľa lepšie byť dobrý než byť originálny.“ Verím tomu. Na naše veľké šťastie môžeme stavať na dielach svojich duchovných otcov. Pochopiteľne ich nenávidíme, tak ako všetci duchovní synovia nenávidia všetkých duchovných otcov, nemôžeme ich ale ignorovať, rovnako ako nemôžeme popierať ich veľkosť. Samozrejme tí o ktorých hovorím, sú: Walter Gropius, Le Corbusier a Mies van der Rohe. Nemal by som vynechať Franka Lloyda Wrighta – najväčšieho architekta devätnásteho storočia. Nie je báječné, mať za sebou tradíciu, dielo, ktoré vykonali títo ľudia? Dokážete si predstaviť život v skvelejšej dobe? Nikdy v histórii nebola tradícia tak jasne vymedzená, nikdy neboli veľkí mužovia takí veľkí, nikdy sme sa od nich nemohli naučiť toľko a ísť svojou cestou bez pocitu obmedzenia nejakým štýlom, s vedomím, že to čo robíme, bude architektúrou budúcnosti, a bez strachu, že zablúdime, ako dnešní romantici, na postrannú cestičku, kde sa nemôže vôbec nič rozvinúť. V tomto zmysle som tradicionalista.