Odvaha, kreativita a vysoké nároky na seba sú mi sympatické. Málo vyskúšané formy komunikácie ocením o to viac. Ak je naviac inovatívnosť nesebecká, tak ma táto kombinácia dostane a začínam sa celkom vážne zaujímať. V tejto súvislosti ma prekvapil a potešil nový blog Na jednej lodi ( http://www.najednejlodi.blog.sme.sk ).

Urobiť sériu rozhovorov s ľuďmi, ktorí majú niečo spoločné s neziskovými organizáciami, sa zdá na prvý pohľad jednoduché. Zoženiete si niekoľko úplne neznámych jedincov, dáte dohromady zopár dojímavých príbehov a expresívnych výpovedí, k nim pribalíte pútavé názvy, doladíte nejakú strašne jemnú hudbu a pravidelná dávka emócií je na svete. Ak tí neznámi jednici niečo strašne úžasné dokázali, o to lepšie. Som cynický? Vôbec nie. Len mi to príde z hľadiska komunikácie tá najľahšia cesta. Tím Na jednej lodi sa podľa všetkého rozhodol pre náročnejšiu, menej prvoplánovú. Ľudí, s ktorými sa tam rozprávajú, niekedy poznám (Mišo Kaščák, Mišo Hvorecký, Ady Hajdu), inokedy sa s nimi zoznamujem až počas plavby (Katka Vošková, Ľuba Lachká, Tomáš Kováč). Osviežujúce je, že rozprávajú na mňa prirodzene a uveriteľne. Život každého z nich (každého z nás?) je nejakým spôsobom viac či menej prepletený s dajakou neziskovou aktivitou. Nijako sa nedoprosujú a ani nevydierajú. Akoby mi len vraveli o sebe, o svojom vnímaní niektorých vecí okolo nás. Pri ich výpovediach sa necítim previnilo. Neplačem. A predsa mám taký celkom dobrý pocit tichej radosti. Asi je to tým, že mi povedali, že im to tu proste nie je všetko jedno. Niektoré blogy ma aj naučili nové veci z toho nášho tretieho sektora – už viem, čo je nízkoprahový klub, čo asi tak robí komunitná nadácia a čo asi tak robí spolok v Banskej Štiavnici. Áno, niekedy tam nemajú kvalitný zvuk, niektoré strihy by som si tiež vedel predstaviť ináč. Ale dokážem im to prepáčiť, nemajú to aspoň také chladné a vykalkulované.

Čo na záver? Videl som všelijaké, skvelo pripravené televízne spoty neziskoviek, celkom pozoruhodné city lighty a aj báječne vymyslené printové reklamy, ale videoblog zatiaľ fakt nie. A už vôbec nie taký, ktorý nepropaguje jednu konkrétnu organizáciu alebo tému. Na jednej lodi mi, pre mňa stráviteľným spôsobom pripomína, čo všetko, pekné aj smutné, sa okolo mňa deje. A viete čo je na tom najlepšie? Baví ma to pozerať.