zacalo sa to tym, ked som bola v nemocnici. boli za mnou rodicia a ocino spomenul, ze vonku sedia v strede cesty dva male holuby. nechceli ich zobrat domov, vraj s tym budu starosti, videli v tom len problemy ale bolo mi ich luto tak som ich nakoniec prehovorila. ked som sa vratila domov uz mali svoje cestne miesto, na balkone pod stolom v kosi na pradlo. prve dni som sa ich bala vobec chytit, boli male, jemne, krehke ale tie neposlusne zobaky pchali vsade. tak som sa na ne len pozerala. bol to samec a samicka. samecek bol dominantny, najprv ju nechcel pustit ani nakrmit sa ale neskor zacali byt aktivnejsie, to ich "jedlo" bolo uz rozsypane po celom kosi takze nebol problem. vlastne bol, vzdy chceli jest to iste z toho isteho miesta, ako male deti. neskor som sa ich uz odvazila aj pohladkat a stale to ich "píííp, píííp, píííp", ako na dedine pri sliepkach... ale zazili si toho u nas vela. od nahanania sa po balkone cez nepodarenu snahu o let po "mensiu" potopu v ich akoze hniezde. potom sa zacali lepsie znasat, drzali spolu - ako brat a sestra. vzdy ked sme im to tam cistili samcek schoval samicku pod svoje kridla a ochranoval ju. casto som rozmyslala pri pozerani sa na nich ci vobec vnimaju, ze nemaju mamu a ci ich im ju aspon trochu nahradzame.

bolo spravne zobrat si ich domov? neviem. vtedy som vobec nemyslela na to, ze tym vlastne narusime nieco uplne prirodzene. v prirode to funguje tak, ze preziju len ti najsilnejsi a ti sa medzi sebou paria, vznikaju novi jedinci ale su uz silnejsi ako slabsia vymreta generacia pred nimi.





s tymi nasimi holubmi to ale zacalo byt zo dna na den horsie... pri ich sledovani bolo jasne, ze samicka prestava vnimat co sa okolo nej deje, uz nebolo pocut to ich duo ozyvajuce sa z balkona. zomrela v nedelu.

bolo mi luto toho druheho, bol tam uplne sam, dost agresivny a stale sa snazil lietat/neuspesne. kazdy den sme mu to tam zacali dokladne cistit.


a dnes zomrel tiez.





neviem kde sa stala chyba, mozno boli chori, neviem. ale mrzi ma to.