Z môjho pohľadu to bol tiež veľmi vzrušujúci zážitok. V lietadle som síce už letel, ale nikdy som nevystupoval za letu:) Bol som celkom kludný. Cestou som odušu prehĺtal, lebo mi stále zaliehalo v uchu. To ľavé je trochu citlivejšie na zmeny tlaku , takže z veselích vtipov inštruktora som počul každé druhé slovo a aj to v polštine. Bolo zopár malých turbolencií, takže som si spomenul , že mám aj žalúdok:) Vyhrnuli roletku a jeden za druhým začali všetci vyskakovať. Ani som sa nestihol zorientovať , hop a už som stál vo dverách. Hneď na to šup a už som padal:) Tiež ma dosť udivilo že pri páde som necítil žiaden strach. Očakával som že cely čas kým budem padať tak budem sám seba presviedčať o tom , že sa nezabijem. A až potom keď sa otvorí padák začnem si to vychutnávať. Nečakal som , že ten pocit z voľného pádu bude tak silný že pohltí aj strach. Bolo to fakt super a keď sa otvoril padák moja prvá myšlienka bola, tak skoro ? :) Plachtenie bolo prijemne a sám seba som v duchu pochválil za to , že som sa pred zoskokom uistil že ma popruhy nebudú tlačiť. Hlavne na tých miestach na ktorých by som chcel aby čo najmenej tlačili:) Kochal som sa pohľadom s približujúcej sa krajiny. Ešte ma napadlo že by bolo fajn si zapáliť pri takomto výhľade. Andřej mi povedal že sme asi vo výške 500m , že za chvíľu už bude vidieť aj ľudí. Potom som odovzdal padák. Ešte sa ma pýtal že či je všetko dobre. Ako som mu hovoril, že je dobre, tak som si uvedomil, že už nie je až tak dobre:)Keď prudko zatočil a stiahol padák smerom dole tak mi žalúdok ešte viac poskočil. Nastala chvíľková morálna dilema, či náhodou niekoho na zemi neovracám:)Usúdil som že snáď nie:) Asi bola chyba dať si pred zoskokom makovník a pivo, čo už :) Moja fotka bezprostredne po zoskoku je hore v topicku :) Našťastie potom sa už prestalo fotiť za čo by som chcel vysloviť veľkú vďaku:) Mirka ma na zemi privítala radostným smiechom:)Aj keď na tej fotke na to nevyzerám zoskok sa mi páčil a rozhodne by som si ho ešte zopakoval, ale radšej s prázdnym žalúdkom:)