Narodil som sa, keď som mal dvanásť rokov. Z rozprávania viem, že prvú klinickú smrť som prežil v šiestich a osteoporóza na mňa doľahla v ôsmich. Viem, priskoro.
Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že kamoš v jasliach má len tri roky! Keď som sa ho pýtal, čo tu robí taký malý, rozplakal sa. Asi som nemal dobrú ofinku bez pásikov.
Tam som sa tiež prvýkrát dozvedel, že deti sa rodia, keď majú nula rokov. Nula? Nulu som si nevedel vôbec predstaviť. Nula prstov ťažko napočítať. Opýtal som sa teda súdružky prebaľovačky a tá vraví, že nula nie je. Nie je? To bol môj prvý explicitný dotyk s agnosticizmom.
Vravím explicitný. A tak sa nevyhnem rozprávaniu o mojich rodičoch.
Ako to už býva, moji rodičia sa poznali. Mama vedela, že toto je otec a vice versa(lat.). Mama vedela, že otec je muž a vice versa(lat.). Až kým otec nezistil, že mama nie je muž. Mohol by som pokračovať, ale je mi milšie sa vrátiť k onomu dňu, keď môj otec a moja mama v jednej chvíli našli v sebe zaľúbenie.
Bolo to kdesi v mekke v mestskom parku. Otec, športujúci začiatočník, športoval začiatok. Jeho krédo bolo:“ raz treba začať“. A tak začínal. V jednom kuse. Nik ho nemohol zastaviť. Paradoxne, bol stoik. Do svojich tridsiatich zásadne jedol zo zeme so psami. A svoje semeno nechával na kameni v parku, aby ho nevyrušovali(vzrušovali?) žiadni muži, ale povedzme na rovinu, aj ženy. Pôsobilo to výborne. Zásadne nenosil oblečenie. A mohol sa ženám a mužom v pokoji pozrieť do výstrihu s meravou tvárou a nepohlo s ním nič. V nič neveril a všetko zavrhol taktiež. Niečo s ním niekedy pohlo.
Jedného dňa, ešte predtým ako stihol vykonať svoje denné návyky, šla vôkol mama. Vtedy ešte nebola moja mama, ale akoby to tušila, prišla sa bližšie pozrieť na muža, odetého do rúcha eunuchov, lížuceho éterické porasty v mestskom parku mekky. Pred mojim narodením mi mama stihla povedať, ako prebehol ich prvý kontakt. Pre upresnenie je dôležité tiež poznať sklony mojej matky. Bola agnostička. V ten deň uvidela otca a jej opakujúce sa naliehavé a neustále popieranie existencie sveta sa takmer zrútilo. Tápala a trhala kvety: „ je či nie je?“ Uvidela svetlo a to svetlo dopadalo na obnažené údy môjho otca. Otec sám nevedel, aj keď možno začal v tej chvíli tušiť, že by sa ním mohol stať. Vo chvíli, keď sa zbavoval pliagy, pristúpila k nemu mama a vraví:“ Neverím, čo vidím, veď ten penis naozaj je!“ Otec vo vytŕžení:“ Kiežby iba bol, ale ma aj ruší! Rušíš ma aj ty žena. Odstúp alebo pokľakni!“ Matka, už dávno zavrhnuvšia všetky pozitivistické teórie o tom, že veci nie sú jednotliviny, ale iba pojmy, odstúpila a pokľakla.(vyložila si spojku alebo disjunktívnym spôsobom, a predpokladala, že pravdivé sú oba jej módy, kdežto otec vetu zložil vo vylučovacom význame). Otec prezieravo pochopil jej hlboký omyl a rázne k nej pristúpil.
Matka vždy končí rozprávanie o ich prvom rande na tomto mieste. Tvrdí, že nie je nič zaujímavé na zvieracom pohlavnom styku a myslím, že aj prijala niečo z učenia môjho otca, stoika, ktorý momentálne skáče vo vreci z mosta.
Nedávno som šiel okolo svojej škôlky a prečítal si nápis: “Rodičov a pazuchy si nevyberieš.“ Hlboko som súhlasil. No ich konanie súvisiace s mojím pôrodom ich nijako neospravedlňuje. Narodiť sa v dvanástich je lacné a trápne. V prvom momente som to pokladal za najprirodzenejšiu vec na svete. Tak ako si každý druhý Japonec dáva na večeru harakiri, tak sa deti rodia maloleté, konkrétne vo veku nula. Ale ja nie. Možno sa bude zdať, že to chcem celé hodiť na rodičov, ale mám vôbec na výber? Už Helmholtz tvrdil, že vedomie človek nadobudne až po pôrode. Preto za svoje konanie pred pôrodom fyziologicky, psychologicky a právne nemôžem niesť žiadnu zodpovednosť. No dobre, raz som ukradol v siedmich žuvačku. Ale čo tam po nej, veď som ešte nebol narodený. Využíval som všetky príjemné výhody nascitura.
Ako som sa mohol vôbec narodiť v dvanástich? Jednoducho. Mama, agnostička, popierajúca svet, popierala aj moje počatie. Otec, stoik, nedbal na konanie mojej matky a flegmaticky neustále začínal.
Mama zažívala zrejme dosť zvláštne situácie. Zubár mi vravel, že uňho bola v sedemnástom mesiaci. Dávala si ževraj spraviť korunku. V prvom momente si zubár nebol istý či hľadá urológa alebo krčného.
V jedenástich som je začal prerastať cez krk. Neviem či doslovne, ale niečo na tom bude. Už to ďalej nezniesla. Nezniesla ďalej chovať ma vo svojom vene, ignorujúc fakt značnej nadváhy. Ukazovali si na ňu prstom.“Aha, veď tá je v 101 mesiaci, čo toľko stvára!“ Poddala sa volonté general, ale na svojom presvedčení nepoľavila. A tak som sa úspešne v dvanástich ocitol na pôrodnom stole. Nebolo jednoduché dostať sa von. Ale prvý nádych. Naň nikdy nezabudnem. Formaldehyd je dekoráciou v každom aute, kde sa ocitnem. Moje prvé slová ževraj zneli:“ Emo sa skloňuje podľa vzoru mesto v lokáli plurálu?“ A bolo to jasné. Stal som sa pornohviezdou. O svojom živote sa m ťažko rozpráva. Totiž už Batman povedal, že skutky ťa definujú. A tak sa radšej činím a čakám na pokánie. Skutočnú autobiografiu začnem písať až po svojej smrti.
Verím, že ju prežijem.