Pouzitím naších momentálnych technológií by sme mohli zahjájiť dobývanie vesmíru - no nečiníme tak. Keby sme sa ubrali touto cestou dnešného vesmírneho hnutia trvalo by nám mnoho desaťročí pokým by sme sa vo vesmíre pevne usadili. Už predtým však technologické prelomy otvoria cesty nové.

Dnes trvá tímom inžierov približne päť až desať rokov kým vyvinú nový vesmírny systém pričom cestou utratia desiatky či tisíce miliónov dolárov. Takéto či iné inžinierske zdržania a náklady spôsobujú že vpred postupujeme príšerne pomaly. V nadchádzajúcich rokoch však počítačmi asistovaný dizajn vyvynie smerom k automatizovaným inžinierskym systémom. A ako sa tak stane, zdržania a náklady sa zmenšia a nakoniec vymiznú úplne, počítačmi kontrolované výrobné systémy celkové náklady zmenšia ešte viac. Príjde deň keď budeme môcť povedať že automatizovaný návrh a výroba spôsobili desať násobné urýchlenie a desať násobné zlacnenie vo vývoji vesmírnych systémov. Náš pokrok začne byť vo vesmíre zjavným.

Ak sa v tom čase pozrú vesmírny obyvatelia do minulosti budú považovať náš dnešný vesmírny program za klúčovú zložku vo vesmírnom rozvoji ? Asi nie. Uvidia viac technického pokroku uskutočneného počas niekoľkých rokov ako počas predchádzajúcich niekoľkých desaťročí. Možno nakoniec dospejú k záveru že UI a robotika znamenali pre rozvoj vo vesmíre oveľa viac ako celá armáda inžinierov z NASA.

Tvariteľský prielom a automatizované inžinierstvo prinesú svojou vzájomnou kombináciou so sebou zmeny pri ktorých sa budú naše dnešné vesmírne snahy javiť takmer ako detská hra. V kapitole 4 opisujem ako množiaci sa tvaritelia postavia ľahký silný raketový motor bez nutnosti ľudskej práce. Použitím podobných metód postavíme celé vesmírne lode, úžasne výkonné a lacné. Hmotnosť sa prejaví v hmotnosti, ich diamantu podobné štrukturálne materiály budú približne 50 krát silnejšie ako hliník používaný v dnešných raketoplánoch; lode postavané z takýchto materiálov budú o 90 percent ľahšie ako tie dnešné. Keď sa raz ocitnú vo vesmíre, rozprestrú svoje slnečné kolektory a začnú zachycovať množstvo všadeprítomnej energie. Táto energia bude poháňať jednotlivé assemblery a disassemblery ktorými sa lode budú prebudovávať v závislosti od meniacich sa podmienok či želaní pasažierov. Dnes je vesmírne putovanie jednou veľkou výzvou. Pozajtra sa stane záležitosťou ľahkou a pohodlnou.

Keďže najväčšou špecialitou nanotechu bude výroba malých vecí, predstavme si najmenšie zariadenie pre pohyb osoby vo vesmíre: skafander. Inžinieri donútení k používaniu slabých, ťažkých a pasívnych materiálov samozrejme produkujú bacuľaté ťarbavé skafandre. Pohľad na pokročilú verziu skafandra nám naznačí niektoré zo schopností nanotechnológií.

Predstav si že sa nachádzaš na vesmírnej stanici ktorej rotácia vyvoláva dojem že sa nachádzaš na Zemi. Po zadaní pokynov je ti daný skafander na oskúšanie: visí tam opodiaľ na stene, šedá, na gumu sa podobajúca vec s prehliadnou helmou navrchu. Zvesíš ho, opáčiš jeho vlastnú hmotnosť, vyzlečieš sa a vstúpiš doň skrze otvor v prednej časti.

Pocity zo skafandra sú jemnejšie ako pocity z tej čoilen najjemnejšej gumy, zároveň však má jemne vlhký povrch. Po veľmi ľahkom vkĺznutí dovnútra sa predný otvor dotykom zatvorí. Poskytnuté je tak tesné krytie nad celou pokožkou, v oblasti ruky tenké sťa kožená rukavica, postupne hrubnúc až do stavu kedy je v oblasti trupu celý oblek hrubý ako ruka. Na chrbte je veľmi nenápadný malý batôžtek. Na hlave je skoro neviditeľná helma . Pod krkom tento oblek obopína tvoje telo ľahkým rovnomerným dotykom ktorý po chvíli prestaneš pociťovať.

Postavíš sa a začneš sa kade tade prechádzať, experimentujúc. Budeš skákať či chodiť po špičkách ale nepocítiš žiadnu nadbytočnú hmotnosť. Predkloníš sa, zakloníš sa, všemožne sa budeš naťahovať no nepocítiš žiadny odpor, žiadne krkvanie, žiadne tlakové body. Keď si začneš masírovať prsty navzájom, zistíš že ich citlivosť je rovnaká ako keď sú obnažené, no sú voľajakým spôsobom hrubšie. Vzduch ktorý dýchaš chutí čisto a čerstvo. Pravdupovediac máš pocit že možno úplne zabudnúť na to že máš na sebe skafander. A čo viac, rovnako pohodlne sa budeš cítiť i potom čo vkročíš do vesmírneho vákua.

Dotyčný oblek toto všetko a ešte viac dosahuje využitím činnosti komplexnej štruktúry ktorej textúra je takmej tak dômyselná ako ľudské tkanivo. Rukavica hrubá jeden milimeter má dostatok miesta pre obsiahnutie tisícky mikrón hrubých vrstiev činných nanozariadení. Na záplatu veľkú ako konček prsta sa zmestí miliarda mechanických nanopočítačov naďaľej ponechávajúc 99.9 percent objemu ďalším komponentám.

To v praxi znamená že máme dostatok miesta pre činnú štruktúru. Stredná vrstva materiálu z ktorého je oblek zložený pozostáva z trojrozmerného pletenca diamantu podobných vlákien ktoré sa chovajú podobne ako umelá svalovina - no so schopnosťou nielen tlačiť ale i ťahať ( viac je uvedené v Poznámkach ). Tieto vlákna zaberajú najväčšiu časť objemu a práve vďaka nim je oblek pevný ako oceľ. Pohon mikroskopických elektrických motorov, a riadenie realizované nanopočítačmi zabezpečuje popri potrebnej sile a pevnosti i schopnosť naťahovať sa, zmršťovať sa či ohýbať sa podľa potreby. Keď sme mali z obleku pocit jemnosti, bolo to preto že bol naprogramovaný aby sa ako jemný tváril. Oblek nemá žiadne problémy s udržaním svojho tvaru vo vákua, je dosť silný na to aby nevybuchol ako balón. Taktiež nemá žiadné problémy s vlastnou váhou či vykonávaním pohybov ktoré zodpovedajú tvojim pohybom, rýchlo, plynulo a bez odporu. To je jeden z dôvodov prečo sa zdá že ho takmer niet.

Prsty sa zdajú byť obnažené pretože pociťuješ povrch všetkého čoho sa dotkneš. Tohto efektu sa docielilo vďaka dotykovým senzorom uloženým na vonkajšom povrchu obleku a aktívnej štruktúre prítomnej na povrchu vnútornom : rukavice pociťuje tvar všetkého čoho sa dotkneš včítane presného tlakového vzoru a odosiela tento tlakový vzor skrze aktívnu štruktúru smerom k tvojej pokožke. Celý proces prebieha i opačným smerom a tak sa sily prítomné na tvojej pokožke do detaily presne prenášajú na povrch rukavice. A tak sa celá rukavica tvári že jej niet a pokožka ti navráva že je obnažená.

Oblek je pevný ako oceľ a ohybný ako tvoje telo. Keď však zmeníš jeho nastavenia, stále bude kopírovať presne tvoje pohyby, no dôjde k istej zmene. Namiesto jednoduchého vydávania síl ktoré sa rozhodneš vydať ich desaťnásobne zosilní. Nápodobne i v opačnom smere, keď do teba niečo narazí, odošle oblek do svojho vnútra iba desatinu sily. Konečne budeš môcť zápasiť s gorilami.

Čerstvý vzduchu ktorý dýchaš nieje veľkým prekvapením - batôžtek obsahuje zásobu vzduchu i iných potrebných požívatín. Ani po niekoľkých dňoch práce na svetle sa ti vzduch neminie: podobne ako rastlina i tvoj magický skafander absorbuje slnečné svetlo a kysličník uhličitý ktorý vydychuješ produkujúc tak kyslík. Rovnako ako rastlina či celý ekosystém aj tvoj oblek rozrušuje výkaly na jednoduché molekuly z ktorých potom opäť utvára molekulárne vzory čerstvej plnohodnotnej stravy. Tvoj oblek ti prosto v rámci celej vnútornej slnečnej sústavy zabezpečí dýchanie, dobrú stravu i dostatočný komfort.

Okrem toho je však takýto oblek i nesmierne trvanlivý. Znesie zlyhanie množstva nanozariadení pretože má v zásobe dostatok ďalších ktoré činnosť prevezmú. Voľný priestor medzi aktívnymi vláknami ponecháva dosť miesta pre tvariteľov i disassemblery ktoré poškodené zariadenia opravujú. Ako sa oblek s postupom času opotrebuváva, tak sa s postupom času i opravuje.

V hraniciach možného sa nachádza ešte i veľa iných vlastností ktoré by mohol dotyčný oblek vlastniť. Štipka hmoty menšia ako špendlíková hlavička by v sebe obsiahla text všetkých do dnešného dňa vydaných kníh. Tento text by následne zobrazila napríklad na rozkladajúcej obrazovke. Ďalšia štipka by mohla obsahovať "semä" , nesúce v sebe návrhy a zdrojové kódy viac zariadení ako sa ľudskej rase doposiaľ podarilo vybudovať, spoločne s tvariteľmi schopnými postavať ktorékoľvek z nich.

Už iba dodám že výkonné technické UI systémy podobné tým opísaným v predchádzajúcej kapitole dokážu dotyčný oblek navrhnúť s priebehom rána a okolo obeda ho už budú mať postavaný.

Všetko čo sme vo vesmíre dosiahli a dosiahneme pomocou zhlukových technológií bude svižne a dramaticky prekonané krátko potom čo sa molekulárne technológie a automatizované inžinierstvo dostanú na svetlo sveta. Podstatou celej tejto premeny bude vytvorenie replikujúcich sa tvariteľov schopných pracovať vo vesmíre. Takéto replikátory budú podobne ako rastliny využívať slnečné svetlo a práve pomocou z neho získanej energie premenia hŕby asteroidov na svoje vlastné kópie a využiteľné produkty. Práve vďaka nim začneme využívať zdroje slnečnej sústavy.

Čitateľ už si možno všimol že táto i niektoré z predchádzajúcich diskusií veľmi silne pripomínajú sci-fi. To že majú možné budúcnosti takéto kvality niekoho možno poteší, iného zas odradí. Niekto môže mať pocit že ak niečo "pripomína sci-fi" , je to dôvod na odmietnutie. Takýto pocit je bežný a vyžaduje si bližší rozbor.

Technika a vedecká fantastika sú už dlhšiu dobu v zvlášťnom vzájomnom vzťahu. Pri utváraní svojích predstáv o budúcich technológiách boli spisovatelia ovplyvnený ako novými vedeckými poznatkami, tak i ľudskými túžbami a samozrejme i dopytom trhu po bizarných príbehoch. Niektoré z ich predstáv sa neskôr stali skutočnosťou pretože ideje ktoré sa zdajú byť rozumnými a zaujímavými vo svete fiktívnom sa niekedy ukážu byť možnými a atraktívnymi i v svete aktuálnom. Treba pripomenúť i to že v prípade že vedci a inžinieri nazrú na dramatickú možnosť - môže ňou byť napríklad raketami poháňaný let do vesmíru - sci-fi spisovatelia túto ideu uchopia a spopularizujú.

Keď neskôr pokroky inžinierov prinesú tieto možnosti bližšie k realizácii, chytia sa myšlienky aj iní autori, preskúmajú fakty a opíšu dôsledky. Tieto opisy znejú ako vedecká fantastika - samozrejme v prípade že niesú príliš abstraktné. Možné budúcnosti budú častokrát podobné dnešnej fikcii tak ako sú roboti, vesmírne lode a počítače podobné fikcii včerajška. Ako by to i mohlo byť inak? Prelomové nové technológie pripomínajú sci-fi pretože autori sci-fi i napriek ich bujnej fantázii niesú slepí a majú profesionálny záujem v dotyčnej oblasti.

Autori scifi častokrát zfiktívňujú - to jest falšujú - vedecký obsah ich poviedok aby tak "vysvetlili" určité prelomové technológie. Následne niektorí pochybní myslitelia tieto popisy dramatických pokrokov zoberú, pridajú k nim akúsi pavedu a odignorujú zvyšok. To nieje zrovna šťastlivou cestou. Keď inžinieri rozvažujú nad našimi budúcimi schopnosťami testujú svoje myšlienky vďaka čomu sa ich ideje postupne vyvíjajú smerom k čo najlepšiemu pochopeniu zákonov prírody. Výsledné koncepty je treba odlíšiť od myšlienok ktoré sa vyvynuli za účelom čo najviac zodpovedať potrebám paperbackovej fikcii. Budú od toho závisieť naše životy.

Mnoho ostane nemožným i za prítomnosti molekulárnych technológií. Žiadny skafander, akokoľvek zázračný, nebude schopný cestovať sťa raketa ohromnými rýchlosťami tam i späť po dobu neurčitú, nebude schopný prežiť veľké výbuchy , prechádzať stenami či ostať ľubovoľne dlho chladným v horúcej izolovanej miestnosti. Máme čo robiť aby sme dosiahli hranice možného, no tieto hranice existujú. Toto je však téma ktorú rozoberám neskôr.